Slovak snow-flake of sunny Saturday

Január je azda najrušnejší mesiac v roku. Povianočné odvykačky a odtučnovačky máme úspešne za sebou, upravujeme novoročné predsavzatia podľa našej pevnej vôle. Mňa ako nekončiacu študentku neminie skúškové obdobie. A hoci sa majú v tomto období ľudia oddávať zimným športom a prechádzkam po vŕzgavom snehu – občas to vonku vyzerá na príjemnú jar až leto. V jednu januárovú sobotu sme sa takúto dlhodielsku slnečnú atmosféru (s odleskami na mojich vlasoch i šatách) snažili zaznamenať na film.

January is probably the most hectic month in year. We just passed the wean for eating and fasting cure after Christmas, nowadays we are trying to rearrange our new-year resolutions supporting our strong willpower. For me as neverending student it also means exam-period. In this time people should enjoy winter sports and walks on creaky snow. But sometimes outside looks like during spring or maybe summer time. One january saturday we tried to capture on film this sunny atmosphere in Dlhe diely quarter (catching the afterglows in my hair and dress).

Keď vyšlo v polovici januára po dlhom čase hrejivé slnko, vybrali sme sa na lúku. Všetko prebiehalo veľmi rýchlo a neorganizovane, no výsledok vyzerá ako z umne zostaveného svadobného albumu (náhodou objaveného na povale domu starých rodičov). Snehová vločka v ľudskej podobe si (nielen pred objektívom, ale aj v reále) upravovala vetrom rozstrapatené červené vlasy a predierala sa v bledých šatičkách a mäkkých čižmičkách pomedzi prezreté žltavé obilie a šípkové kry. Tieto presvetlené fotky s retro-nádychom vystihujú dokonalo jedinečnú zimo-letnú náladu vtedajšieho dňa na okraji Bratislavy.

To slnko bolo tak omamujúce, že som sa spontánne rozhodla oprášiť biele a krémové kúsky oblečenia zo svojho šatníka, ktoré som si dávnejšie zadovážila v second hande. Bielu farbu takmer vôbec nenosím. Lesklé minišaty s nazberkanými rukávmi však nádherne odrážajú slnečné lúče. Mamka mi ich kúpila za pár eúr – len tak náhodou – keby motyka vystrelila a ja som dostala chuť obliecť si svetlé farby. Ťažko sa žehlia, no s hrubou bielou šatkou so strapcami vytvárajú akoby súčasť tradičného kroja snehovej princeznej z nejakej severskej rozprávky. A takú rozverne rozprávkovú náladu som v ten deň mala!

When cosy sun appeared  after long period in the middle of january, we decided to go to see the meadow. Everything went so fast and unorganised but the results look like from precisely built-up wedding photoalbum (coincidentally found in loft of grannies house). Snow-flake in human shape (not only in front of camera, but also in real situation) was trying to fix up wind swept red hair and she was making the way through overmatured yellowish grain and bushes. These backlit photos with retro-atmosphere represent perfectly this unique winter-summer mood of that day on the periphery of Bratislava city.
This sun was so illuminating, so I decided to dust down white and cream pieces of my clothing from my wardrobe, which I bought in past in second hand. I usually don’t wear white clothes. But shiny mini-dress with draping sleeves perfecly reflecting ray of light. My mommie bought it for few euros – just in case – if the pickaxe would catapult and I would be in mood to wear light colors. It’s difficult to iron it, but with white babushka-scarf with tufts together the dress reminds me a part from traditional folk costume of snowy princess from a northern fairy-tale. And I was exactly in that kind of waggishly fairy-talish mood that day!

Decká, ktoré sme cestou na dlhodielsku lúčku stretli, si mysleli, že som nevesta – lebo v našej krajine biela farba šiat a k tomu deň ako sobota symbolizujú svadobný obrad. Musela som sa nad tým pozastaviť. Ak by som sa chcela vydávať – hádam mi nezakážu vziať si môjho vyvoleného hoci aj v utorok ráno. Nebudem predsa fixovaná na sobotu a nebudem si päť mesiacov dopredu rezervovať termín v kostole. Ak mu chcem dať darček, hádam od Vianoc nebudem čakať až do ďalšieho povinného (a vo výkladoch obchodov prezentovaného) sviatku Sv. Valentína. Tieto „návyky“ (a s nimi zákazy, príkazy, očakávania, prispôsobovania) ma vyvádzajú z miery...

Nechcem vytŕčať z davu za každú cenu, ale tieto zvyky, ktoré nemožno meniť, a stereotypy prechádzajúce do podivných predsudkov, ma rozčuľujú. To je, ako keď všetkých Španielov a Španielky hádžu do jedného vreca ako lenivých, nedochvíľnych zamestnancov/kýň len preto, že majú radi poobedňajšiu siestu.

On our way to the meadow we met few kids. They were thinking I was a bride – because in our country the white color of dress combined with a day-saturday symbolizes the wedding ceremony. I had to stop and think a bit about it. If I would like to get married – presumably they would not forbid me to marry my fiance even if I would like to be on tuesday morning. It’s awkward to be fixed with saturday and make a reservation in church five months in advance. If I want to give him a gift – I won’t wait until another forced holiday (presented in storefront of shops): Valentine’s day. I can’t stand all these „customs“ (with all these restrictions, injuctions, expectations, adaptations).
I don’t wanna be against everything all the time, but I also don’t agree with these unchangeable habits and stereotypes, tending into the strange prejudices. It’s like people are putting all Spanish citizens into one pocket as lazy unpuctual folks only because of their afternoon siesta-time.

To isté sa predsa týka farieb. Biela farba v niektorých krajinách rozhodne nesymbolizuje čistotu a sobáš, ale smútok, nostalgiu, stíšenie až smrť. Keď som sa pred rokmi učila na skúšku z nonverbálnej a vizuálnej komunikácie – bavila som sa na generalizujúcich tvrdeniach typu: zelená farba je vhodná do pracovne, lebo upokojuje; oranžová je vhodná do kuchyne, lebo vzbudzuje chuť do jedla; a fialová nie je vhodná do spálne, lebo ochladzuje. Všetci sme predsa iní, jedineční (a samozrejme, rovnocenní) – u každého funguje čosi iné. Ako môže brať človek toto tak záväzne a závažne?

Ľudia (nielen na Slovensku) majú strach z nepoznaného. Veria nepodloženým správam z vysielania komerčných televízií a bulvárnych denníkov. Keď im záleží na rozlišovaní a symbolike farieb, ľahko môžu skĺznuť do nálepkovania a stereotypizácie – od vecí k ľuďom – od oblečenia k cudzincom a cudzinkám v našej krajine.

V rámci interkultúrneho učenia sme kdesi na začiatku, no krôčik po krôčiku – automatickým neškatuľkovaním všetkého, čo na krátku chvíľu vidíme a hlbším spoznávaním vecí aj ľudí okolo seba – sa môžeme posúvať vpred s otvorenou a nezaťaženou mysľou... Tak ľahko, ako tá prozprávková snehová vločka v sobotu ráno...

That’s the same with the colors. In some countries white color doesn’t symbolize purity and wedding, but sadness, nostalgy, calmness or death. When I prepared myself for the Nonverbal and visual comunication course test few years ago – I was laughing because of these generalizating claims: green color is good for your workroom because of its calmness; orange color for your kitchen because of its stimulation of apetite; or violet color is not good for your bedroom because of its coldness. Everybody is different, unique (and equal, of course) – but for all of us is working something else. How can human take it so seriously and obligatorilly?
People (not only in Slovakia) feel fear of unknown. They believe in unverified information from broadcasting of commercial televisions and tabloid newspaper. If they care about distinction and symbolism of colors, they can easily fall down into the labelling and stereotyping of not only things, but also people – from clothing they can move their discrimination-interest to foreigners in our country.
In the topic of intercultular learning we are somewhere at the beginning. By not automatically labelling of everything, what we see only for a short time; and by deeper getting to know the things and also people around us – step by step we can move forward with open and not suspicious mind. Easily like this snow-flake from fairy-tale on saturday morning..

Foto / Photo: Palo Markovič

Hoping & shopping before Christmas

Takto pred týždňom sa všetci ľudia chystali na slávenie, alebo skôr (s)trávenie Vianoc. A takto pred dvoma týždňami sa v bratislavskej cvernovke dolaďovali posledné detaily pred spustením zimnej dizajn burzy s hand-made tvorbou a doplnkami. Na tomto mieste nebolo možné peniaze udržať dlho v peňaženke, skôr naopak – ale zasa s vedomím, že daný vianočný darček nebude mať každá druhá osoba v meste... Za originalitu zaplatiť treba a treba tiež podporiť slovenský dizajn, ktorého v našej krajine stále nie je dosť (aj keď počty predajcov a predajkýň na portále sashe.sk by mohli hovoriť o nasýtenom stave).

One week ago all people were preparing themselves for celebrating or spending Christmas holidays. And two weeks ago there was a fine-tuning of last small details in Bratislava’s Cvernovka-space before the start of design market with hand-made products and accessories. At that place there wasn’t a chance to keep money in purse – people were spending a lot of money with the knowledge, that Christmas present from that place not everybody will wear in our city... It is necessary to pay for the genuineness and it is good to support Slovak design which is still quite rare in our country (even if we can hear about market saturation according to huge amounts of product-sellers at hand-made website sashe.sk).

Celý jeden víkend v polovici decembra sme so spolužiačkou mali v pláne zbierať materiál pre náš dokument o Winter urban markete v Cvernovke. Teda šlo o filmársku prácu, nie o míňanie peňazí v rámci predvianočných nákupov – teda aspoň sme v to obe dúfali. Lenže popri zaznamenávaní rozhovorov s tvorkyňami a autorkami značiek (Bu!, Samo & Sato, Fashion recycling lab) sa naše rozhodnutie neupevňovalo. Pribudli čelenky od Hogo fogo a pár originálnych šiat od Yaxi Taxi. Berieme to tak, že sme podporili sme ľudí, ktorí svoj talent pretavili do konkrétnej hand-made tvorby a svoje výrobky posúvajú do nových rúk.

I had a plan with my schoolmate for the whole weekend in the middle of december – to collect material for our documentary about Winter urban market in Cvernovka gallery. So it was film-making work, not spending money in the name of Christmas shopping – we were hoping for our strong will. But besides the recording of interviews with authors and creators of brands (Bu!, Samo& Sato, Fashion recycling lab) our resolution wasn’t strong enough. We bought few forehead ribbons made by Hogo fogo and a pair of original clothes made by Yaxi taxi. Let’s take it as the support of people who transformed their talent into particular hand-made production and they are looking for new owners for these products.

Sto minút materiálu je stiahnutých v počítači a čaká na strihanie. Fotografie z tohto ročníka budú naskenované z filmu až o pár týždňov. Uspokojujem sa teda návratom do archívu a spomienkami na predošlé urban-markety. Vtedy som načrela do svojho detstva a vytiahla jeden zo zážitkov o imaginárnom kámošovi mojej mladšej sestry. Na počesť tichých spoločníkov a verných priateľstiev som v cvernovke venčila kartónového lomo-psa a predvádzala na verejnosti svoj nový hrejivý nákrčík či zelenkavé retro-minišaty (ako inak za pár eúr zo second-handu).

One hundred minutes of material is downloaded in my computer and ready for editing. Photos from this year will be scanned from film in few weeks. So I am passing the time by looking back into the archive and reminding my memories from previous years of urban markets. Back then I returned into the childhood and found one of the adventures about imaginary friend of my younger sister. In honour of silent fellows and trusty friendships I walked a cardboard lomo-dog in Cvernovka-space. I also presented in public my new warm neckcloth and green retro-dress (got it for few euros from second-hand as usual).

Keď raz navštívite niektorú z rozvojových krajín, ručne vyrobené produkty si budete vážiť a podporovať, ale zároveň si uvedomíte – že netreba peniaze míňať na všelijaké zbytočnosti. Že namiesto jedenástich párov náušníc stačí jeden pár. To, že na to máme dnes peniaze, zákonite neznamená, že ich budeme mať zajtra, alebo že či tu zajtra vôbec budeme. Nič netreba brať ako samozrejmosť!

After you visit one of development countries you will appreciate hand-made products and support their creators. But at the same time you will realize that there is no need to spend money on trifles. It is OK to buy one pair of earing instead of eleven pairs. It is not written anywhere that if we have money today we will have money also tomorrow. It is not certain that we will be here tomorrow. So don’t take anything for granted!

Som na seba teda trochu hrdá! Už nekupujem všetku bižu a zvršky bez rozmyslu a pre seba, ale skôr ako vianočné darčeky pre blízke osoby – ktoré by asi nemali odvahu si to samy vyskúšať a zakúpiť. Nepodnikám už toľko uľútostené akcie typu: „u tej predajkyne, u ktorej nikto nič nekupuje, si musím ja čosi povinne zadovážiť – aby neodchádzala večer domov smutná“. Už si viem zakázať rôzne obskurné vankúšiky, taštičky či náušnice, ktoré by pravdepodobne zachytávali prach u mňa doma.

I am proud of myself a bit! I don’t buy every jewellery and clothes without thinking only of me, but most likely as Christmas presents for my close friends – who probably wouldn’t have enough courage to try and buy them. I also don’t undertake actions of type: „I have to buy something from that seller because nobody is interested in her products – I can’t stand to let her go home sad“. I am able to forbid myself to buy all these strange pillows, hand-bags or earings, which would propably catch the dust at my home.

Tieto urban markety sú síce útokom na naše peňaženky, ale aj dobrým spúšťačom našej fantázie. Ak doma vyrábate šperky či šijete odevy – bezpochyby vás to inšpiruje a namotivuje – ukázať svoju tvorbu na verejnosti a získať spätnú väzbu v podobe záujmu nakupujúcich. Tento rok sa to podarilo siedmim desiatkam predávajúcich, stovkám nakupujúcich! Predsavzatie do nového roka? Podporovať slovenský dizajn, no zároveň šetriť. Či to ide dohromady, uvidím už o pár týždňov...

These urban markets are nice attacks on your purses on one hand, but also good starter of our fantasy on the other one. If you create jewellery or sew original clothes at home – it will inspire and motivate you, indeed, to show your work in public and get feed-back from potential customers. This year about six dozens of sellers and hundreds of visitors did it! What about New Year’s resolution? To support Slovak design, but also to save money. If it fits together we will see in few weeks...

Foto / Photo: Palo Markovič

Inspire 62: Do zimy v nomádskom štýle

Text: Boba Baluchová (písané pre magazín Inspire 62/2011), Foto: Palo Markovič

Week of Bratislava fog

Čo je na programe začiatkom zimy? Týždeň bratislavskej hmly! Už celé dni slnko poriadne nevyliezlo na oblohu. Ľudia sa anonymne obšmietajú vedľa seba, nepotrebujú sa strojene usmievať – veď ich nie je vidieť.

Pripomína mi to jednu poviedku od Borisa Viana – kde hrala dôležitú úlohu hustá hmla a hlavná postava príbehu cítila potrebu experimentovať. Povyzliekal sa do naha a vyšiel slobodne do ulíc mesta. Aké bolo jeho prekvapenie, keď vonku narážal do iných ľudí – takisto vyzlečených do naha... Čas, keď sa originalita premieňa na uniformitu. Čo mi to len pripomína?

What’s going on at the beginning of winter? The week of Bratislava’s fog! Sun has not appeared in the sky for so many days. People are walking next to each other anonymously, they don’t need to smile on purpose – because they’re hidden, almost invisible in that fog.
It reminds me one story written by Boris Vian – where the thick fog was very important element and the main protagonist felt the need to experiment. He put off all his clothes and went out completelly naked for a city-walk. How was he surprised when he met other people outside – also with no clothes on... It was the time, when the originality is changing to the uniformity. What does this remind me?

Na prelome novembra a decembra som si pozrela niekoľko snímok z ponuky festivalu dokumentárnych filmov o ľudskoprávnej problematike Jeden svet. Väčšina dokumentov sa zaoberala nedodržiavaním ľudských práv a diskrimináciou – či už na základe politického presvedčenia, pohlavia/rodu, sexuálnej orientácie alebo rasového pôvodu. Akoby farba pleti o niečo dôležitom vypovedala. Akoby farba očí, vlasov či šiat o niečom vypovedala...

At the end of november and at the beginning of december I saw some movies from the program of documentary film-festival about human rights topic – One world. The most of the documentaries were focused on the non-application of human rights and on discrimination – based on political belief, sex/gender, sexual orientation or rase origin. Does this mean that the colour of skin can tell us something important? Does this mean that the colour of eyes, hair or clothes can tell us more about the person?

Keď som bola v Londýne, vždy ma trochu jedovalo – že tam pre obyvateľstvo nie som zaujímavá, o nič viac či menej ako ostatní. Dievčatá neočumujú moje pestrofarebné módne kreácie z výkladu fast-foodu, nekomentujú dĺžku mojich červených vlasov. V tomto veľkomeste sa denne premelie toľko najrôznejších ľudí, že výnimočnosť sa meria inak. Ten multikultúrny mix nikoho neprekvapuje. Každý vedľa každého dokáže koexistovať. Môj obľúbený režisér Terry Gillian hovorí na adresu Londýna, že ho má z najmenej obľúbených miest na svete vlastne najradšej. Bratislava je na(ne)šťastie iná...

When I was in London, I was little bit upset – that I am not interesting for the citizens (no more, no less than other people). Girls didn’t check my colorfull fashion creations from the fast-food window. They didn’t comment the length of my red hair. Lots of different people passed through that big city everyday, so the expression – to be unique means something else. This multicultural mixture doesn’t surprise anybody there. People can coexist next to the others very well. The famous movie-director Terry Gillian said about London one “compliment” – from the least likely cities in the world London is the best. Bratislava ist (un)fortunatelly different…

Vláda farieb sa prediera na povrch postupne, veľmi pomalým tempom. Tak, ako obyvateľstvo ťažko privyká na migráciu a integráciu cudzincov/cudzinkýň na Slovensku, tak sa aj v šatníkoch veselé farby objavujú sporadicky. Túto zimu to má byť vraj lepšie, tak som sama zvedavá.

Do obdobia, keď ešte chodníky nepokrýva súvislá vrstva snehu, sú najvhodnejšie gumáčiky. Za desať až pätnásť eúr zoženiete svoju vytúženú farbu i vzor, aby vám ladil s taškou či šálom. Výrazný zelený kabát s dvojradovým zapínaním (ako inak zo sekáča) patrí medzi moje najobľúbenejšie kúsky. V škôlke sme si kedysi pokrikovali takú podivnú  vetu: „Zelená a modrá – pre blázna je dobrá!“ Ak je tomu naozaj tak, pravdepodobne blázonka som. A nehanbím sa za to. Na kombinácii modrej a zelenej farby mi totiž nič neprirodzené nepríde. Práve naopak.

The power of colours are growing up to the public in very slow tempo. Our citizens are understanding and accepting hard the migration and integration of foreign peple in Slovakia. Also happy colours are appearing in their wardrobes sporadically. But it seems that this winter it will be better, so I am curious about that.
It is the best to put on wellingtons during the time, whene there is not snowing outside yet. You can buy wellies for ten or fifteen euros anywhere – in your favourite colour and shape (what is the best for the rest of your outfit: especially the bag or scarf). Very visible green coat whith double-row stiching (from second hand as usual) is one of my favourite pieces of clothing. We used to shout in kindergarden very strange expression: „Green and blue combination is the best for loco.“ If this is true, then I am probably the loco. But I don’t feel the shame. In green-blue combination I can’t see anything wrong.

Čo ma v mojom milovanom meste na krásnom modrom Dunaji baví najviac, je pozornosť náhodných ľudí. Mám to spočítané! Deväť z desiatich okoloidúcich sa za mnou otočí. Len škoda, že mi neopätujú aj úsmev, ktorý im v tej hmle nezištne venujem. Väčšina z nich sa cez mesto presúva mechanicky, mysľou kdesi inde. Ponáhľajú sa z roboty na trase: vianočné trhy, supermarket a domov, pritom v hlavách snovajú s predstihom plány o darčekoch pre najbližších a úspornom režime počas vianočných sviatkov.

V poslednom období som svoj zeleno-modrý outfit doplnila aj o nezvyčajné retro-okuliare, ktoré som si kúpila na vintage markete v Bukurešti. Svet cez ne vyzerá krajšie, azda preto, že ten modro-fialový filter rozráža aj tú hmlu a ja vidím viac, ako ostatní. Možno je to dobre, možno zle. Údiv z tváre mi zatiaľ nevymizol...

What I like the most in my loved city on the Danube river is that attention of unknown people on the streets. I counted it! Nine from ten people turned/twisted back just because of my outfit. But it is the pity that they are not able to give you back offered smile, which I usually send to them. The most of them are moving through the city very mechanically, they are thinking about something completelly else. They are running from their work on the way: Christmas market, supermarket and home. During that replacement they are just planning about what to buy for the rest of family, how to prepare Christmas dinner etc.
Lately I completed my green-blue outfit with unusual retro-glasses. I bought them in Bucharest during open-air vintage market. The world looks more beautiful through these glasses. Maybe that blue-violet filter can penetrate that fog and I am able to see more than the others. Maybe it is good, maybe not. But that astonishment from my face hasn’t vanished yet..

Foto / Photo: Palo Markovič

Remember November outfit

Svoje blogy som sa rozhodla pridávať na túto stránku vždy v nejaký magický dátum. Podarilo sa mi to po prvý raz s piatimi jedenástkami (11. 11. 11 o 11:11), dnes to skúsime s jednotkami a dvojkami (22. 11. o 22:11). V rozmedzí týchto dvoch dátumov sa však nachádza ešte číselne symbolický, no najmä historicky dôležitý dátum, významný najmä pre východoeurópske krajiny. 17. November 1989 je v našej histórii zapísaný ako deň pádu komunistického režimu v Česko-Slovensku, deň zamatovej revolúcie, deň otvorenia hraníc, deň zárodku demokracie, a deň študentstva (odkazujúci na študentský aktivizmus ešte niekoľko desaťročí predtým).

Možno nie všetci čitatelia a čitateľky tohto blogu, najmä tí, čo sa narodili po roku 1989 a tí, čo žijú v zahraničí, si vedia predstaviť rozdiel medzi dvoma zásadnými politickými režimami. Nechcem sa však na tomto mieste rozpisovať o neslobode fungovania vo vtedajšom režime. Zostanem iba pri tom, ako sme „trpeli“ v oblasti módy...

I decided to update my blog on this website at a certain magical dates. For the first time it worked with five elevens (11. 11. 11 at 11:11), today I will try it with number one and two (22. 11. at 22:11). In the range of these two dates there is another numerically symbolic and mostly historically important date – mostly meaningful for the people from East-European countries. The 17th of November 1989 is in our history written as the day of fall of communistic regime in Czecho-Slovakia, the day of Velvet revolution, the day of state borders’ opening, the day of democracy beginning and the students’ day (in memory of students’ activism few decades before).

Probably not all readers of this blog (specially those, who where born after 1989; and ones, who have lived abroad) can imagine the difference between these two radical political regimes. I don’t want to write here about unfreedom of living in that period. I will rather mention only the capture how we were suffering because of the way of wearing…

Všetkých spolužiakov a spolužiačky v škole v 80-tych rokoch rodičia obliekali do rovnakých jednotvárnych oblečení zo syntetických materiálov bez štipky vkusu či invencie. Naše pionierske rovnošaty nemali ďaleko od dnešných nevzdušných a nepohodlných školských uniforiem detí vo väčšine afrických krajín. Nič iné však nebolo v obchodoch, inšpirácia z časopisov či iných tradičných médií neprichádzala. Našťastie môj starý otec vedel šiť na šijacom stroji a stará mama vedela zasa pliesť aj háčkovať unikátne doplnky ihlicami z vlny. Mamka mala záľubu v improvizácii, prešívaní starých odevov na nové – zo svojich tehotenských šiat dokázala ušiť mne aj mojim dvom sestrám hneď pár sukní či kabátov. Kombinovala neskombinovateľné materiály – na bavlnený rolák sestre našila geometrické tvary z odstrihnutej pančušky, druhej sestre z odstrižku flaušového kabáta našila na pulóver psiu búdu aj s vlasatým havom. Mne lemovala volánové sukne podivnými nášivkami „bonroy“, ktorých celý kotúč sme mali doma – nevedno, odkiaľ.

In 80s parents of my schoolmates used to prepare clothes for them – consisted of the same monotonous pieces and synthetic materials – without a touch of invention or taste. Our pioneer monkey-dress were almost the same like current non-airy and unconfortable school uniforms of kids in many African countries. There wasn't anything different in shops – any inspiration from magazines or another traditional media. Luckilly my grandfather was good at sewing on sewing-machine and my grand-mother was able to create unique accessories from wool using the knitting needles.
My mother likes improvisation, re-using old materials, re-creating new clothes from the old ones. Once she sewed for me and my sisters few skirts and coats from her pregnancy-dress. Mom is able to combine uncombined materials. On my sister’s cotton polo-neck sweater she sewed few geometrical shapes from cutoff tights, later she stitched dog-kennel with hairy doggy (made from old coat‘s fleece material) on another sister’s pullover. Our mother used to cover the edges of my ruffle-skirts with the weird patch. There was printed the word „bonroy“ on it and there was whole roll of that patch-tape at our home (don‘t know from where).

V našej rodine sa ani vtedy, ani dnes medze v obliekaní nekládli. Improvizácia a inovácia je na prvom mieste. Občas sa vek jednotlivých kúskov a časové zaradenie daného outfitu ťažko odhaduje, a to je dobre. Nadčasovosť a originálnosť je prvoradá. Kožušinovú ušianku zo second-handu v týchto krutých zimách využijem rovnako dobre, ako ľadová kráľovná zo známej rozprávky, alebo ako sovietske školáčky z predošlého režimu. Štrikovano-háčkovanú čiernu vlnenú šatku (v spišskom nárečí nazývanú ako hustka – tiež zo second-handu) možno nosiť v každom ročnom období, ku každému typu odevu. Ja si ju cez plecia prehadzujem v tomto novembrovom čase už po niekoľký raz. Trochu symbolicky – v magické a symbolické dátumy. Aby som nezabudla. Na význam mojej rodiny v mojom živote, význam novembra v živote mojej rodiny i v celej minulosti našej krajiny.

Neviem, koľko magických dátumov ešte vychytám túto zimu, ale november bol skrátka takýto – plný číselnej symboliky, schválností i medziľudských náhod. Máločo sa dá predvídať. Asi tak ako to, koľko zmien politických režimov zažijeme za jeden pozemský život. No napríklad také zmeny v módnych štýloch a trendoch v obliekaní určite uvítame pozitívne...

None of my family has put any limits in dressing-style. Neither then, nor now. Improvisation and invention is on the first place of our fashion-choosing chart. Sometimes it is quite difficult to guess the age and time-enlistment of certain outfit-pieces, and that is perfect! Originality and timelessness is the priority. I will need my crazy fur cap from the second-hand in this coldness outside as often as the ice-queen from that famous fairy-tale or as a small Soviet school-girl from previous regime. It is possible to wear this knitting black wool scarf (in East-Slovak speech called the “hustka” – also from second-hand) in every season with every type of outfit. I put it on my shoulders during this november time not for the first time. It is symbolic meaning behind it because of all these symbolic and magical dates. Just to not to forget – about the importance of my family in my life; the importance of that November in the life of my family and in the history of our society.
I don’t know how many magical dates I will cover this winter, but november was like that – full of numerical symbolism, actions on purpose and interpersonal coincidences. We are not able to predict any things. It is the same situation with the prognosis of how many changes of political regimes we can live personally (during one simple life). But we are welcoming all changes in fashion-styles and wearing-trends with very positive reactions… 

Foto / Photo : Palo Markovič

What’s your name? Autumn!

Pamätáte si smutňákovský príbeh o láske „500 dní so Summer“? Ak áno, tak potom si určite spomeniete, ako sa zatvári hlavný hrdina, keď mu na konci filmu nová žena jeho života prezradí svoje meno...

Do you remember very sad story „500 days of Summer”? If yes, then you can surely remember the face of the main character, when the new woman of his life will tell him her name at the end of the movie…

A tak ako beznádejný romantik Tom objavuje postupne vo svojom živote isté radosti a vášne, ostatní ľudia sa usmievajú spolu s ním. Čosi podobné zažívame v každom ročnom období. A keďže sa tento rok jeseň akosi zabudla na Slovensku usadiť, hľadám zaľúbenie v neo-nomádskom štýle, ktorý bude okupovať môj šatník najbližších pár mesiacov, teda celú zimu. Kočovnícka nálada bude príznačná pre túto zimu.

While Tom’s (hopeless romantic guy) discovering the passions of his life other people are smiling with him. Because we can recognize that situation very well, we are living that moment every season. And because autumn forgot to visit Slovakia this year, I am enjoying my affection in neo-nomadic style, which will occupy my wardrobe for coming months (actually whole winter). Nomadic mood is characteristic for this winter.

Symbolický dátum a Martin na bielom koni so sebou prvý sneh nepriniesol, ale nízke teploty a podivná hmla vonku nás môžu inšpirovať k účelovému, ale zároveň vkusnému navrstvovaniu svojho oblečenia. A tak to mám rada.

Symbolic date and Martin on a white horse didn’t bring first snow to our country, but low temperatures and strange fog outside can inspire us to purpose-built layering of our clothes (but with taste!). That’s the way I like it.

Pred očami mám stále fotografie z cyklu „The new Gypsies“, kde boli vyobrazení najrôznejší ľudia, žijúci alternatívnym životným štýlom. Aj ich spôsob obliekania bol veľmi slobodný a vizuálne atraktívny. Vytiahla som zo skrine jazdecké čižmy a mandalové šaty zo second-handu, kožuch od maminy, drevené korále aj úpletovú čelenku od kamarátky z londýnskeho Camden townu – a neo-nomádka je na svete!

In front of my eyes i have the photos from the cycle „The new Gypsies“ where they were shown people with alternative life-styles. Also their way of dressing was so free and visually attractive. So i have pulled out from my wardrobe riding boots and mandala-dress (from second-hand), fur coat of my mom, wooden beads and knit headband (from my friend bought in London’s Camden town) – and neo-nomadic girl appeared!

Foto / Photo : Palo Markovič

Inspire 61: Presun letných outfitov na jeseň

Text: Boba Baluchová (písané pre magazín Inspire 61/2011), Foto: Palo Markovič