Za príbehmi do mobilnej knižnice v prístave

Krátko po narodení mojej Tove Tui som po prvý raz navštívila hlavnú budovu aucklandských knižníc. Nechcela som si všetky knihy (najmä jednohubky typu paperbackových detektívok) rovno kupovať. Počas rodičovskej „dovolenky“ musím peniaze odkladať na iné veci. Zapísaná som bola zadarmo behom pár minút a dostala som krásny elektronický preukaz s vyobrazením lokálneho spevavého vtáčika: Tui. Žiadna náhoda!

Auckland libraries majú v meste dohromady 55 pobočiek a každá z nich si organizuje sprievodný program podľa potrieb svojich čitateľov a čitateliek. V centrálnej knižnici (najbližšie k nášmu príbytku) býva pondelok vyhradený detskému publiku – doobeda býva na prízemí vždy čosi jednoduché, dotykové pre deti od 0-2 rokov. Potom nasledujú rečňovanky a hry s veršami pre väčšie deti, ďalej nasleduje púšťanie dokumentárnych filmov a čítanie v maorskom jazyku. Keby ste tam zavítali, cítili by ste sa ako na medzinárodnom letisku – je tam vždy toľko národností, kultúr a zmesí jazykov pohromade...

Celé prízemie je vlastne jeden veľký detský „kútik“. Naozaj je radosť chodiť tam – nielen si čítať knihy alebo nové časopisy, ale i počúvať raritné nahrávky, pozerať DVDčká, oddychovať na tuli vakoch, pozerať si poštu v dobíjajúcom sa telefóne vďaka rýchlemu bezdrôtovému pripojeniu...

Napriek toľkým farebným podnetom, neustálemu pohybu a vysokému počtu detí je tu stále pokoj, ticho, možnosť sústredenia sa na čítanie. Prítomných lezúňov netreba naháňať a karhať, všetko plynie akosi bezproblémovo. Akoby sme k tomu miestu mali všetci prirodzený rešpekt a úctu (tak to má byť). Hoci vám nikto nevynadá, ak si po sebe povyberané knihy neupracete, alebo tam nadojčíte či prezlečiete svoje dieťa. Prebaľovací „kút” je naozaj často obsadený.

Počas nedávnych osláv Auckland Day v prístave som si konečne mohla zblízka pozrieť aj mobilnú knižnicu (jednu zo štyroch!), ktorá je počas pracovného týždňa dostupná vždy na nejakom inom mieste v rámci mesta. Je to pojazdný autobus s policami kníh vo vnútri a kreslami, ktoré zamestnanci vždy rozložia okolo po príchode na konkrétny open-air festival či len tak kdesi na pláž. Je krásne pomaľovaný príbehom o pacifickom super-hrdinovi Mauím.

Vystavené diela sa tematicky týkali práve začiatkov osídľovania Aucklandu, dejín Nového Zélandu a ukážok maorskej kultúry. Ľudia sem môžu prísť oddychovať, alebo len donesú z domu knižky, ktoré mali už dávno vrátiť do kamennej pobočky knižnice... Výborný nápad, ktorý by sa možno udomácnil aj v Bratislave. Je to jednoducho miesto, kde chcem tráviť s dcérou dobrovoľne svoj čas a motivovať ju od útleho veku k čítaniu.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Keď sa zoznam s predsavzatiami prirýchlo scvrkáva

Začiatkom januára som sa zapojila do kamarátkinej ankety o novoročných predsavzatiach. Tie svoje som rozdelila do niekoľkých kategórií – podľa obtiažnosti ich napĺňania. Od spísania zoznamu uplynulo len niekoľko týždňov, no ja už teraz viem, ako na tom som. Zoznam sa scvrkáva, tlačidlo “delete” je v pohotovosti. A vyhováračky sa na materstvo a starostlivosť o dcéru nie celkom postačujú…

Moje predsavzatia sa vlastne takmer každý rok opakujú. No už na jar sa prichytím pri tom, že veľa z nich nestíham plniť. Buď mám priveľké očakávania od seba samej, alebo nemám dostatočne vybudovanú sebadisciplínu (to ešte musím preskúmať). Lenivosť je každopádne zlá vlastnosť, čo si budeme hovoriť. Dúfam, že ju po mne nezdedí Tove Tui, ktorá v mojom živote momentálne ovplyvňuje veľa vecí, aj napĺňanie, resp. nenapĺňanie “to-do” či “must-visit” zoznamu. Ale napríklad oslavu Silvestra a konca roku 2017 v prístavnom Silo parku v rámci festivalu Wondergarden sme zvládli bez ujmy. Takže plán navštevovania koncertov a festivalov sa bude azda plniť hravo. A farebne!

Niektoré predsavzatia u mňa ostávajú každoročne skôr v rovine snov. Rada by som napríklad dostrihala reportážne filmy spred X rokov a zlepšila sa v cudzích jazykoch. No v rámci mesiaca január som v tomto smere vôbec nepokročila. Dokončiť dizertačku tento rok považujem tiež za sci-fi, ale budúce leto už by to mohlo vyjsť (ak splním kritériá, týkajúce sa publikačnej činnosti). Tieto položky teda asi rovno prehodím do zoznamu pre rok 2019...

Mám aj cestovateľský sen a plán v jednom: odskočiť si aspoň raz za rok na iný kontinent. Toto by sa malo podariť, keďže sa moje dva domovy nachádzajú na dvoch odlišných kontinentoch, od seba vzdialených presne osemnásťtisíc kilometrov. Malá TiTi predsa musí konečne spoznať svoje babky, tety a nejakých tých po slovensky džavotajúcich rovesníkov a rovesníčky!

Pár novoročných predsavzatí je pri troche vôle vcelku realizovateľných, a dokonca s potešením! Recyklovať šatník – to je moja celoročná výzva, a naozaj sa mi ju darí ukočírovať. No miestne blšáky sú priveľkým lákadlom. Neviem, či na jar neprekročím povolený nákupný limit (hoci vždy ide o kúpu zvrškov z druhej ruky).

Rada by som robila viac workshopov mediálnej gramotnosti, rozvojovej žurnalistiky a globálneho rozvojového vzdelávania na stredných a vysokých školách. To je tá časť práce, ktorá mi je koníčkom a nesmierne ma baví. V lete v Bratislave, v Olomouci či v Kežmarku čo-to postíham (tak, ako pred rokom v júni), no nebude ich toľko, ako by si to problematika žiadala. Keď bude moja malá Tove Tui o niečo väčšia a viac mobilná, možno to s ňou bude ľahšie realizovateľné. Alebo práve naopak? Ujde mi z triedy a ja ju budem po celej škole naháňať? A keď ju konečne dobehnem na školskom dvore či na tráve v parku, hodí na mňa ten svoj blažený úsmev a nevinný výraz v štýle: “Mami, nestresúj!” Už to vidím pred sebou…

S predsavzatím: udržiavať vzťahy sa z mesiaca na mesiac viac zžívam a uvedomujem si, aké je dôležité pestovať priateľstvá (hoci len na diaľku cez sociálne siete). Absolútne bezproblémovo sa mi darí napĺňať čitateľský plán aj napriek povinnostiam v rámci rodičovskej “dovolenky”. Naozaj raz do týždňa stihnem z „must read“ listu prelúskať knihu. Alebo audioknihu – najmä počas prechádzok s dcérou: na pleci, v náručí či na hrudníku v šatke.

Snažím sa pravidelne aktualizovať všetky tri svoje blogové platformy (BalBo deBra style, Rozhovorovo aj Media about Development), aj si občas zapisovať sny. Ten posledný bol vcelku desivý – ktosi mi v ňom ostrihal vlasy a nafarbil ich na čierno (pri pohľade do zrkadla som vyzerala ako Rihanna, fuu). To by som už tie moje obľúbené pokrývky hlavy potom nosila asi celoročne, nielen občas v rámci festivalov!

Posledný typ predsavzatí radím medzi tie úplne malicherné. No i tak je s nimi často najväčší problém pri realizácii. Snažím sa napríklad denne vypiť tri litre vody (to som si začala poriadne sledovať až počas tehotenstva); cvičiť pravidelne jogu (s tým trošku zaostávam, resp. som zaradila level: Baby Yoga). Zakazujem si čítať komentáre pod príspevkami nášho prezidenta na Facebooku a menej sa rozčuľovať na politike, lebo to fakt niekedy nemá zmysel (zvyšovať si tlak pre hlúposť druhých). Chcela by som tiež zhodiť 10 kg a vtesnať sa do odevov spred roka. Ale to by som si najprv musela cvičiť a kontrolovať si svoj jedálniček, čo sa pri dojčení nie vždy podarí.

Tiež som sa rozhodla: skoncovať s kupovaním si "take-away" kávy. No tento zákaz som hneď v polke januára porušila. Aj keď možno nie tak celkom, keďže si objednávam bezkofeínovú dávku so sójovým mliekom a do vlastného "keep-cupu". Je to teda vôbec ešte káva? Aucklandskí baristi by mi naznačili, že nie… 

O pár mesiacov sa k tomuto zoznamu vrátim a vyškrtám “preventívne” ďalšie nesplniteľné položky – nech sa pred sebou nemusím hanbiť. Ale to sa už vlastne teraz.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič 

Na hojdačke v Hum Salon

Dieťa po narodení často okopíruje správanie ženy–mamy z obdobia tehotenstva. Nie vždy to však musí byť pravda. Ja som dosť netrpezlivá povaha; rozladiť ma dokážu totálne blbosti (kedysi aj počasie), no počas vyčkávania na príchod malej Tove Tui na svet som prekvapivo vôbec nenerváčila. Ani veľmi nebolo: kedy. Presunov a povinností (vybavovačiek aj písačiek) bolo vyše hlavy, takže ma ten „tehulácky“ stres akosi úplne obišiel.
Výsledkom toho je to, že malá TiTi je dobrá spáčka až vyspávačka. V noci sa na dojčenie takmer nebudí, mama – balboMama (teda ja) si vie pospať nepretržite aj päť hodín. Tie kruhy pod očami mám teda asi ako dozvuk z ponocovania v mladosti, alebo z pozerania filmov a seriálov v posledných týždňoch...

Hneď v druhom týždni po narodení dcéry som sa rozhodla pre nosenie v šatke. Tuším sa tomu u nás doma hovorí: šatkovanie. Hoci mi ťahá na štyridsiatku, chrbát i kolená mám v poriadku (asi vďaka génom, tancovaniu počas dospievania a cvičeniu jogy spred roka). Mohla by som s nákladom na chrbte či na hrudníku pokojne robiť vysokohorskú nosičku po tatranských chatách ako môj tato kedysi. S dieťaťom v šatke teda zvládam kino, koncert, dlhú prechádzku aj presuny MHDčkou do odľahlých štvrtí mesta.
V nosičoch sa Tove Tui zatiaľ ešte priveľmi hmýri a nevie si tam oddýchnuť, takže ostávam pri šatke. Je to naozaj ako kengurí vak – tam sa holčine spí dobre a dlho (aj tri hodiny bez zobudenia). Len v teplotách nad dvadsať stupňov to potom schytáme obe – po návrate domov z prechádzky sme spotené jak myšky (uši, nosy a líčka máme červené, vlásky zvlnené).

Náš bytík je od nemocnice, kde sa TiTi narodila, vzdialený iba dvadsať minút chôdze (päť minút cesty uberom – máme to dvakrát odskúšané z dňa pôrodu). Budovy delí vlastne iba Grafton bridge – most, postavený ponad cintorín, spájajúci dve štvrte mesta. Na jeho konci po pravej strane sa nachádza krásny drevený dom, ktorý si žije svojím vlastným životom vďaka dobrovoľníkom, ktorí ho spravujú a udalostiam, ktoré sa tam organizujú. Nadácia (Falling Apple Charitable Trust & Hum), ktorá historickú vilu vlastní, sa stará o to, aby sa okolo domu združovala komunita ľudí (nielen mladých hipsterov a potulných cestovateľov), a aby tam ožilo sociálne podnikanie a charitatívne cítenie. Preto často pozýva susedov a susedky na rôzne eventy.

Horná časť budovy Hum Salon je obývaná a verejnosti teda neprístupná, no v dolnej časti môžete v dvoch izbách tráviť svoj voľný čas počas víkendov a čítať si, hrať na hudobné nástroje, obzerať fotky, púšťať si platne, či len tak relaxovať. Alebo sa zapojiť do nejakej zmysluplnej aktivity – na riešenie bezdomovectva (zber či výrobu prikrývok pre deti), ochranu zvierat (vegánsky workshop) či mindfulness diskusie a meditácie na pomoc ľuďom predovšetkým maorského pôvodu, ktorí majú problémy so svojím vnútorným rozpoložením (v médiách sa totiž už dlhší čas objavujú správy o vysokých počtoch samovrážd maorských tínejdžerov). Fotografické eventy, výstavy obrazov a koncerty sú takmer pravidelnosťou.

Vonku v záhrade pred vilou si môžete pokojne posedieť na lavičke, zapisovať si svoje postrehy do denníka či rovno ich postovať na sociálne siete. A popíjať k tomu fair trade kávu alebo sviežu domácu humonádu z Coffee Hut – Hum café (kaviarne v kontíku hneď za plotom domu). Ak máte dieťa, môžete s ním hrať schovávačku či naháňačku v areále vily. Alebo ako ja – len tak si užívať letnú atmosféru všedného (a predsa výnimočného) dňa s mojou dcérou – na hojdačke pod stromom. Odozvou je vzrušenie i mierna bojazlivosť. Predsa len je tých podnetov všade okolo tak veľa...

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Ne)kráčať v matkiných šľapajach

V Aucklande je podľa kalendára leto, hoci daždivých dní je tento rok pomerne viac, ako tých slnečných. A počas búrky sa predsa najlepšie spí, alebo pozerá dobrý film. Moja dcéra zatiaľ tento vzor po mne preberá, resp. ho rovno spája do jedného – celú projekciu vzorne prespí. Keď dobre rátam, tak za svoj štvormesačný život navštívila pláž asi len sedemkrát, no filmový klub už asi desaťkrát (pritom pláží je tu určite viac, ako kín). Mama zjavne radšej sedí v kinosále, ako pláva. Dnes preto budem písať o filmoch, ktoré ma v mysli ako diváčku-matku hodnú chvíľu prenasledovali, hoci fotky k blogu pripojím plážové (dokonca v ružových tónoch!). Predsa len sa lepšie pózuje za denného svetla pri mori, ako potme pod filmovým plátnom.

V posledných mesiacoch som (asi nie úplnou náhodou) videla predovšetkým filmy o výchove detí a vzťahu: matka-dcéra, poprípade otec-syn. Väčšina z nich ma upozorňovala na to, čomu sa mám o pár rokov vyhnúť, a to: nútiť svoje dieťa do niečoho, čo nechce. Najhoršie, čo môže byť, je totiž: plniť si cez dieťa sny, ktoré si matka vyplniť nemohla či nestihla. Ak budete mať čas a chuť – určite si dajte na veľkom plátne filmy: „I, Tonya“, „Goodbye Christopher Robin“ a silné povahy možno zvládnu aj „The Killing of a Sacred Deer“.

Film „Ja, Tonya“ / „I, Tonya“ je o nádejnej krasokorčuliarke, ktorá sa z chudobného prostredia vyštverala až na výslnie (a olympiádu), aby všetko stratila v dvadsiatichštyroch rokoch pre škandál s útokom na konkurentku. Nič iné okrem pohybu na ľade robiť nevedela, nemala ukončené štúdium a jej vzťah s matkou bol naštrbený už od detstva. Rodič by pre dobre naštartovanú kariéru dieťaťa urobil často čokoľvek, no nie vždy je to pre dobro veci. Viac neprezradím, no sama som zvedavá, či sa dvom hlavným predstaviteľkám podaria nominácie premeniť na sošky Oscarov.
 

Ďalší z filmov o výchove, detstve a dospievaní, ktorý som nedávno videla v Academy cinemas, bol „Zbohom Christopher Robin“ / “Goodbye Christopher Robin“. V roli matky sa predstavila herečka, ktorá hrala aj Tonyu Harding vo vyššie spomínanom filme. Tu krásna a neúprosná Daphne chladne tlačila nielen na svojho synčeka Billyho Moona (oficiálne Christophera Robina), ale aj na svojho filmového manžela – spisovateľa A. A. Milnea. Ten v rámci hľadania si cesty k svojmu synovi napísal jednu z najviac predávaných kníh všetkých čias: „Macko Pú“ / “Winnie the pooh“. Ako to už býva, hystéria okolo knihy zničila chlapcovi detstvo. Denne musel podľa pokynov matky-manažérky absolvovať fotenia s plyšovým medveďom, rozhovory s novinármi a telefonáty s deťmi z celého sveta. Pritom on po ničom z toho netúžil. Chcel sa iba hrať v lese za domom so svojimi najbližšími.

Z ďalších klubových filmov, ktoré som v poslednom čase videla, spomeniem ešte temnú drámu „Zabitie posvätného jeleňa“ / „The Killing of a Sacred Deer“ o rodičovskej dileme – ktoré dieťa obetovať. V snímke totiž kardiológ pre svoju vášeň v alkohole spacká operáciu otca iného dieťaťa a za túto chybu musia zaplatiť jeho potomkovia. Keď potom vidíte, ako sa chce dcéra s tuctovým hlasom a nesprávnym dýchaním predrať do predného radu v rámci speváckeho zboru (aby na ňu boli rodičia pyšní), alebo ako sa s bratom dohadujú – aké lekárske povolanie si raz zvolia (po mame či po otcovi), zabolí vás v hlave i pri srdci. Som rada, že som si ten film pozrela, ale pár hodín som ho ešte potom rozdýchavala.

Dúfam, že nikdy nebudem nútiť svoje dieťa do niečoho, čo nebude chcieť, alebo na to jednoducho nebude mať (aj keď rodič to občas nevidí, alebo nechce vidieť). Keby som na to pozabudla, pripomeňte mi to, prosím. Dovtedy je ale času dosť. Tovinka oslavuje len svoj štvrtý mesiac medzi nami, a keďže sa ešte ani neplazí (a už vôbec nechodí), natlačená do kráčania v matkiných šľapajach ešte hodnú chvíľu nebude. Zatiaľ sa svojvoľne presadzuje v hlasnom hrdelnom džavotaní, držaní váhy tela na palcoch nôh a ožužlávaní yoga matky. Do operného spevu a cvičenia jogy ju tlačiť zjavne nebude treba...

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič