Začiatkom januára som sa zapojila do
kamarátkinej ankety o novoročných predsavzatiach. Tie svoje som rozdelila do
niekoľkých kategórií – podľa obtiažnosti ich napĺňania. Od spísania zoznamu uplynulo
len niekoľko týždňov, no ja už teraz viem, ako na tom som. Zoznam sa scvrkáva,
tlačidlo “delete” je v pohotovosti. A vyhováračky sa na materstvo a
starostlivosť o dcéru nie celkom postačujú…
Moje predsavzatia sa vlastne takmer
každý rok opakujú. No už na jar sa prichytím pri tom, že veľa z nich
nestíham plniť. Buď mám priveľké očakávania od seba samej, alebo nemám dostatočne
vybudovanú sebadisciplínu (to ešte musím preskúmať). Lenivosť je každopádne zlá
vlastnosť, čo si budeme hovoriť. Dúfam, že ju po mne nezdedí Tove Tui, ktorá v mojom živote momentálne ovplyvňuje veľa vecí, aj
napĺňanie, resp. nenapĺňanie “to-do” či “must-visit” zoznamu. Ale napríklad oslavu
Silvestra a konca roku 2017 v prístavnom Silo parku v rámci festivalu Wondergarden
sme zvládli bez ujmy. Takže plán navštevovania koncertov a festivalov sa bude
azda plniť hravo. A farebne!
Niektoré predsavzatia u mňa ostávajú
každoročne skôr v rovine snov. Rada by som napríklad dostrihala reportážne
filmy spred X rokov a zlepšila sa v cudzích jazykoch. No v rámci
mesiaca január som v tomto smere vôbec nepokročila. Dokončiť dizertačku tento
rok považujem tiež za sci-fi, ale budúce leto už by to mohlo vyjsť (ak splním
kritériá, týkajúce sa publikačnej činnosti). Tieto položky teda asi rovno
prehodím do zoznamu pre rok 2019...
Mám aj
cestovateľský sen a plán v jednom: odskočiť si aspoň raz za rok na iný
kontinent. Toto by sa malo podariť, keďže sa moje dva domovy nachádzajú na
dvoch odlišných kontinentoch, od seba vzdialených presne osemnásťtisíc
kilometrov. Malá TiTi predsa musí konečne spoznať svoje babky, tety a nejakých
tých po slovensky džavotajúcich rovesníkov a rovesníčky!
Pár novoročných predsavzatí je pri
troche vôle vcelku realizovateľných, a dokonca s potešením! Recyklovať šatník –
to je moja celoročná výzva, a naozaj sa mi ju darí ukočírovať. No miestne
blšáky sú priveľkým lákadlom. Neviem, či na jar neprekročím povolený nákupný
limit (hoci vždy ide o kúpu zvrškov z druhej ruky).
Rada by som robila viac workshopov mediálnej
gramotnosti, rozvojovej žurnalistiky a globálneho rozvojového vzdelávania na
stredných a vysokých školách. To je tá časť práce, ktorá mi je koníčkom a
nesmierne ma baví. V lete v Bratislave, v Olomouci či v Kežmarku čo-to postíham
(tak, ako pred rokom v júni), no nebude ich toľko, ako by si to problematika
žiadala. Keď bude moja malá Tove Tui o niečo väčšia a viac mobilná, možno to s
ňou bude ľahšie realizovateľné. Alebo práve naopak? Ujde mi z triedy a ja ju
budem po celej škole naháňať? A keď ju konečne dobehnem na školskom dvore či na
tráve v parku, hodí na mňa ten svoj blažený úsmev a nevinný výraz v štýle: “Mami,
nestresúj!” Už to vidím pred sebou…
S predsavzatím: udržiavať vzťahy sa z
mesiaca na mesiac viac zžívam a uvedomujem si, aké je dôležité pestovať
priateľstvá (hoci len na diaľku cez sociálne siete). Absolútne bezproblémovo sa
mi darí napĺňať čitateľský plán aj napriek povinnostiam v rámci rodičovskej
“dovolenky”. Naozaj raz do týždňa stihnem z „must read“ listu prelúskať knihu.
Alebo audioknihu – najmä počas prechádzok s dcérou: na pleci,
v náručí či na hrudníku v šatke.
Snažím sa pravidelne aktualizovať
všetky tri svoje blogové platformy (BalBo deBra style, Rozhovorovo aj Media
about Development), aj si občas zapisovať sny. Ten posledný bol vcelku desivý –
ktosi mi v ňom ostrihal vlasy a nafarbil ich na čierno (pri pohľade do zrkadla som
vyzerala ako Rihanna, fuu). To by som už tie moje obľúbené pokrývky hlavy potom nosila
asi celoročne, nielen občas v rámci festivalov!
Posledný typ predsavzatí radím medzi
tie úplne malicherné. No i tak je s nimi často najväčší problém pri
realizácii. Snažím sa napríklad denne vypiť tri litre vody (to som si začala
poriadne sledovať až počas tehotenstva); cvičiť pravidelne jogu (s tým trošku
zaostávam, resp. som zaradila level: Baby Yoga). Zakazujem si čítať komentáre
pod príspevkami nášho prezidenta na Facebooku a menej sa rozčuľovať na politike,
lebo to fakt niekedy nemá zmysel (zvyšovať si tlak pre hlúposť druhých). Chcela
by som tiež zhodiť 10 kg a vtesnať sa do odevov spred roka. Ale to by som si
najprv musela cvičiť a kontrolovať si svoj jedálniček, čo sa pri dojčení nie vždy podarí.
Tiež som sa rozhodla: skoncovať s
kupovaním si "take-away" kávy. No tento zákaz som hneď v polke januára porušila.
Aj keď možno nie tak celkom, keďže si objednávam bezkofeínovú dávku so sójovým
mliekom a do vlastného "keep-cupu". Je to teda vôbec ešte káva? Aucklandskí
baristi by mi naznačili, že nie…
O pár mesiacov sa k tomuto zoznamu
vrátim a vyškrtám “preventívne” ďalšie nesplniteľné položky – nech sa pred
sebou nemusím hanbiť. Ale to sa už vlastne teraz.
Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára