Čaro fotenia v daždi

S aprílom sa dostavilo bláznivé (na Novom Zélande jesenné) počasie a s ním aj výdatné dažde. Nedávna silná búrka dokonca nechala desaťtisíce ľudí (nielen na severnom ostrove) celú noc bez elektriny. Náš príbytok bol od dopadov nočného lejaku vcelku ušetrený, akurát sme mali celý balkón zaprataný naviatym lístím. Na podobné dojazdy cyklónov v Pacifiku a extrémne výkyvy počasia sa tu budú musieť ľudia pripraviť – negatívne dosahy zmeny klímy sa prejavujú aj v takejto podobe. Najmä v ostrovných krajinách. Globálne otepľovanie musíme brať konečne vážne a k prostrediu sa chovať zodpovedne. Presvedčených na tomto mieste o tom azda ale nemusím ďalej presviedčať a moja dcéra je na takéto mudrovačky ešte primalá.

Svojské prejavy tunajšieho počasia už ale TiTi zakúsila a z obrovských kvapiek dažďa bola riadne prekvapená. Vlásky sa jej zvlnili, jej očká častejšie žmurkali a ústa lapali padajúcu vodu. Strúhala grimasy, krútila zápästím. Čaro fotenia v daždi! Čo–to z tradičných dvíhačiek i netradičných prežívačiek sa naozaj podarilo zachytiť pred objektívom...

V pláne bola najprv poobedná vychádzka a krátke fotenie (v parku neďaleko nášho príbytku) pri príležitosti nadchádzajúceho Fashion revolution week-u, ktorý sa každoročne koncom apríla koná vo všetkých kútoch sveta. Celé roky podporujem na Slovensku domácich módnych dizajnérov a dizajnérky, snažím sa oblečenie recyklovať, upcyklovať a (s pomocou maminy) vyrábať. Na Novom Zélande je tomu podobne. Akurát tu sa vzhľadom na vyššie ceny originálnych kúskov v obchodoch s módou sústredím viac na nákup šatstva (pre seba i pre moju malú Tove Tui) v second-handoch, vintage obchodoch a na blších trhoch. Väčšina môjho šatníka v druhej domovine v rámci Kiwi-landu je zostavená z kúskov z druhej ruky. Drvivá väčšina.

Sekáče: Recycled boutique, Paper bag Princess, plus blšák na nedeľnom trhu v Takapune a carboot market v Grey Lynne – to sú štyri miesta, ktoré pravidelne navštevujem a odkiaľ si odnášam výnimočné kúsky za zlomok ich pôvodnej ceny. Zvršky potom rôzne pretváram (upravujem dlžku) a kombinujem. Nedávno som práve na blšáku v Takapune objavila tieto dlhé biele šaty so vzorom nápadných ružových kvetov. Boli krásne, stáli päť dolárov, tak som ich tam nemohla nechať.

Tento nákup šiat bol dosť výzva, keďže bielu farbu často nenosím (dosť ma rozširuje). Onedlho šaty poputujú ako darček mojej sestre. Tej, ktorá už svoju dcéru nedojčí. Ja a moja druhá sestra ich, žiaľ, ešte nejaký rok nebudeme môcť nosiť. Keďže nemajú hlboký výstrih, ani zapínanie vpredu či vzadu, sú pre dojčenie vonku veľmi nepraktické. Majú však toľko vychytávok, že som si ich i tak rýchlo obľúbila: trištvrťové rukávy a hlboké vrecká po stranách. Plus ich netreba žehliť a hodia sa aj k teniskám!

Fotenie sme skrátili, aby sme v daždi neprechladli. Pre účely upozornenia na Fashion revolution kampaň na mojom balbodebra blogu to stačilo. V Austrálii a na Novom Zélande je pripravených niekoľko podujatí k Týždňu módnej revolúcie – Fashion revolution week. Do niektorých sa mienim (za asistencie dcéry v šatke či nosiči, ako inak) aktívne zapojiť. Pre TiTi to bude zasa podujatie z kategórie "tenkrát poprvé", tak som sama na priebeh vlastne zvedavá...

Ako dobrovoľníčka budem na tému férovej a udržateľnej módy, ako aj podpory domácich značiek upozorňovať presne 24. apríla – v rámci eventu značky Fraser Crowe priamo na ulici Ponsonby road v Aucklande, kde sídli azda najviac módnych butikov a salónov. V ten istý večer prebehne vo Workshope Aucklad aj diskusia s dvoma módnymi dizajnérmi, resp. dizajnérkami lokálnych značiek WE-AR a Kharishma design, ako aj premietanie dokumentu "The True Cost" a local urban market v kaviarni Crave. Na všetky tieto akcie som veľmi zvedavá. Dážď, ktorý sa tu spustí takmer každý deň vo väčšej či menšej sile, ma od účasti na nich neodradí. Skúsim to aj zdokumentovať. Držte prsty!

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Za príbehmi do mobilnej knižnice v prístave

Krátko po narodení mojej Tove Tui som po prvý raz navštívila hlavnú budovu aucklandských knižníc. Nechcela som si všetky knihy (najmä jednohubky typu paperbackových detektívok) rovno kupovať. Počas rodičovskej „dovolenky“ musím peniaze odkladať na iné veci. Zapísaná som bola zadarmo behom pár minút a dostala som krásny elektronický preukaz s vyobrazením lokálneho spevavého vtáčika: Tui. Žiadna náhoda!

Auckland libraries majú v meste dohromady 55 pobočiek a každá z nich si organizuje sprievodný program podľa potrieb svojich čitateľov a čitateliek. V centrálnej knižnici (najbližšie k nášmu príbytku) býva pondelok vyhradený detskému publiku – doobeda býva na prízemí vždy čosi jednoduché, dotykové pre deti od 0-2 rokov. Potom nasledujú rečňovanky a hry s veršami pre väčšie deti, ďalej nasleduje púšťanie dokumentárnych filmov a čítanie v maorskom jazyku. Keby ste tam zavítali, cítili by ste sa ako na medzinárodnom letisku – je tam vždy toľko národností, kultúr a zmesí jazykov pohromade...

Celé prízemie je vlastne jeden veľký detský „kútik“. Naozaj je radosť chodiť tam – nielen si čítať knihy alebo nové časopisy, ale i počúvať raritné nahrávky, pozerať DVDčká, oddychovať na tuli vakoch, pozerať si poštu v dobíjajúcom sa telefóne vďaka rýchlemu bezdrôtovému pripojeniu...

Napriek toľkým farebným podnetom, neustálemu pohybu a vysokému počtu detí je tu stále pokoj, ticho, možnosť sústredenia sa na čítanie. Prítomných lezúňov netreba naháňať a karhať, všetko plynie akosi bezproblémovo. Akoby sme k tomu miestu mali všetci prirodzený rešpekt a úctu (tak to má byť). Hoci vám nikto nevynadá, ak si po sebe povyberané knihy neupracete, alebo tam nadojčíte či prezlečiete svoje dieťa. Prebaľovací „kút” je naozaj často obsadený.

Počas nedávnych osláv Auckland Day v prístave som si konečne mohla zblízka pozrieť aj mobilnú knižnicu (jednu zo štyroch!), ktorá je počas pracovného týždňa dostupná vždy na nejakom inom mieste v rámci mesta. Je to pojazdný autobus s policami kníh vo vnútri a kreslami, ktoré zamestnanci vždy rozložia okolo po príchode na konkrétny open-air festival či len tak kdesi na pláž. Je krásne pomaľovaný príbehom o pacifickom super-hrdinovi Mauím.

Vystavené diela sa tematicky týkali práve začiatkov osídľovania Aucklandu, dejín Nového Zélandu a ukážok maorskej kultúry. Ľudia sem môžu prísť oddychovať, alebo len donesú z domu knižky, ktoré mali už dávno vrátiť do kamennej pobočky knižnice... Výborný nápad, ktorý by sa možno udomácnil aj v Bratislave. Je to jednoducho miesto, kde chcem tráviť s dcérou dobrovoľne svoj čas a motivovať ju od útleho veku k čítaniu.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Keď sa zoznam s predsavzatiami prirýchlo scvrkáva

Začiatkom januára som sa zapojila do kamarátkinej ankety o novoročných predsavzatiach. Tie svoje som rozdelila do niekoľkých kategórií – podľa obtiažnosti ich napĺňania. Od spísania zoznamu uplynulo len niekoľko týždňov, no ja už teraz viem, ako na tom som. Zoznam sa scvrkáva, tlačidlo “delete” je v pohotovosti. A vyhováračky sa na materstvo a starostlivosť o dcéru nie celkom postačujú…

Moje predsavzatia sa vlastne takmer každý rok opakujú. No už na jar sa prichytím pri tom, že veľa z nich nestíham plniť. Buď mám priveľké očakávania od seba samej, alebo nemám dostatočne vybudovanú sebadisciplínu (to ešte musím preskúmať). Lenivosť je každopádne zlá vlastnosť, čo si budeme hovoriť. Dúfam, že ju po mne nezdedí Tove Tui, ktorá v mojom živote momentálne ovplyvňuje veľa vecí, aj napĺňanie, resp. nenapĺňanie “to-do” či “must-visit” zoznamu. Ale napríklad oslavu Silvestra a konca roku 2017 v prístavnom Silo parku v rámci festivalu Wondergarden sme zvládli bez ujmy. Takže plán navštevovania koncertov a festivalov sa bude azda plniť hravo. A farebne!

Niektoré predsavzatia u mňa ostávajú každoročne skôr v rovine snov. Rada by som napríklad dostrihala reportážne filmy spred X rokov a zlepšila sa v cudzích jazykoch. No v rámci mesiaca január som v tomto smere vôbec nepokročila. Dokončiť dizertačku tento rok považujem tiež za sci-fi, ale budúce leto už by to mohlo vyjsť (ak splním kritériá, týkajúce sa publikačnej činnosti). Tieto položky teda asi rovno prehodím do zoznamu pre rok 2019...

Mám aj cestovateľský sen a plán v jednom: odskočiť si aspoň raz za rok na iný kontinent. Toto by sa malo podariť, keďže sa moje dva domovy nachádzajú na dvoch odlišných kontinentoch, od seba vzdialených presne osemnásťtisíc kilometrov. Malá TiTi predsa musí konečne spoznať svoje babky, tety a nejakých tých po slovensky džavotajúcich rovesníkov a rovesníčky!

Pár novoročných predsavzatí je pri troche vôle vcelku realizovateľných, a dokonca s potešením! Recyklovať šatník – to je moja celoročná výzva, a naozaj sa mi ju darí ukočírovať. No miestne blšáky sú priveľkým lákadlom. Neviem, či na jar neprekročím povolený nákupný limit (hoci vždy ide o kúpu zvrškov z druhej ruky).

Rada by som robila viac workshopov mediálnej gramotnosti, rozvojovej žurnalistiky a globálneho rozvojového vzdelávania na stredných a vysokých školách. To je tá časť práce, ktorá mi je koníčkom a nesmierne ma baví. V lete v Bratislave, v Olomouci či v Kežmarku čo-to postíham (tak, ako pred rokom v júni), no nebude ich toľko, ako by si to problematika žiadala. Keď bude moja malá Tove Tui o niečo väčšia a viac mobilná, možno to s ňou bude ľahšie realizovateľné. Alebo práve naopak? Ujde mi z triedy a ja ju budem po celej škole naháňať? A keď ju konečne dobehnem na školskom dvore či na tráve v parku, hodí na mňa ten svoj blažený úsmev a nevinný výraz v štýle: “Mami, nestresúj!” Už to vidím pred sebou…

S predsavzatím: udržiavať vzťahy sa z mesiaca na mesiac viac zžívam a uvedomujem si, aké je dôležité pestovať priateľstvá (hoci len na diaľku cez sociálne siete). Absolútne bezproblémovo sa mi darí napĺňať čitateľský plán aj napriek povinnostiam v rámci rodičovskej “dovolenky”. Naozaj raz do týždňa stihnem z „must read“ listu prelúskať knihu. Alebo audioknihu – najmä počas prechádzok s dcérou: na pleci, v náručí či na hrudníku v šatke.

Snažím sa pravidelne aktualizovať všetky tri svoje blogové platformy (BalBo deBra style, Rozhovorovo aj Media about Development), aj si občas zapisovať sny. Ten posledný bol vcelku desivý – ktosi mi v ňom ostrihal vlasy a nafarbil ich na čierno (pri pohľade do zrkadla som vyzerala ako Rihanna, fuu). To by som už tie moje obľúbené pokrývky hlavy potom nosila asi celoročne, nielen občas v rámci festivalov!

Posledný typ predsavzatí radím medzi tie úplne malicherné. No i tak je s nimi často najväčší problém pri realizácii. Snažím sa napríklad denne vypiť tri litre vody (to som si začala poriadne sledovať až počas tehotenstva); cvičiť pravidelne jogu (s tým trošku zaostávam, resp. som zaradila level: Baby Yoga). Zakazujem si čítať komentáre pod príspevkami nášho prezidenta na Facebooku a menej sa rozčuľovať na politike, lebo to fakt niekedy nemá zmysel (zvyšovať si tlak pre hlúposť druhých). Chcela by som tiež zhodiť 10 kg a vtesnať sa do odevov spred roka. Ale to by som si najprv musela cvičiť a kontrolovať si svoj jedálniček, čo sa pri dojčení nie vždy podarí.

Tiež som sa rozhodla: skoncovať s kupovaním si "take-away" kávy. No tento zákaz som hneď v polke januára porušila. Aj keď možno nie tak celkom, keďže si objednávam bezkofeínovú dávku so sójovým mliekom a do vlastného "keep-cupu". Je to teda vôbec ešte káva? Aucklandskí baristi by mi naznačili, že nie… 

O pár mesiacov sa k tomuto zoznamu vrátim a vyškrtám “preventívne” ďalšie nesplniteľné položky – nech sa pred sebou nemusím hanbiť. Ale to sa už vlastne teraz.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič 

Ne)kráčať v matkiných šľapajach

V Aucklande je podľa kalendára leto, hoci daždivých dní je tento rok pomerne viac, ako tých slnečných. A počas búrky sa predsa najlepšie spí, alebo pozerá dobrý film. Moja dcéra zatiaľ tento vzor po mne preberá, resp. ho rovno spája do jedného – celú projekciu vzorne prespí. Keď dobre rátam, tak za svoj štvormesačný život navštívila pláž asi len sedemkrát, no filmový klub už asi desaťkrát (pritom pláží je tu určite viac, ako kín). Mama zjavne radšej sedí v kinosále, ako pláva. Dnes preto budem písať o filmoch, ktoré ma v mysli ako diváčku-matku hodnú chvíľu prenasledovali, hoci fotky k blogu pripojím plážové (dokonca v ružových tónoch!). Predsa len sa lepšie pózuje za denného svetla pri mori, ako potme pod filmovým plátnom.

V posledných mesiacoch som (asi nie úplnou náhodou) videla predovšetkým filmy o výchove detí a vzťahu: matka-dcéra, poprípade otec-syn. Väčšina z nich ma upozorňovala na to, čomu sa mám o pár rokov vyhnúť, a to: nútiť svoje dieťa do niečoho, čo nechce. Najhoršie, čo môže byť, je totiž: plniť si cez dieťa sny, ktoré si matka vyplniť nemohla či nestihla. Ak budete mať čas a chuť – určite si dajte na veľkom plátne filmy: „I, Tonya“, „Goodbye Christopher Robin“ a silné povahy možno zvládnu aj „The Killing of a Sacred Deer“.

Film „Ja, Tonya“ / „I, Tonya“ je o nádejnej krasokorčuliarke, ktorá sa z chudobného prostredia vyštverala až na výslnie (a olympiádu), aby všetko stratila v dvadsiatichštyroch rokoch pre škandál s útokom na konkurentku. Nič iné okrem pohybu na ľade robiť nevedela, nemala ukončené štúdium a jej vzťah s matkou bol naštrbený už od detstva. Rodič by pre dobre naštartovanú kariéru dieťaťa urobil často čokoľvek, no nie vždy je to pre dobro veci. Viac neprezradím, no sama som zvedavá, či sa dvom hlavným predstaviteľkám podaria nominácie premeniť na sošky Oscarov.
 

Ďalší z filmov o výchove, detstve a dospievaní, ktorý som nedávno videla v Academy cinemas, bol „Zbohom Christopher Robin“ / “Goodbye Christopher Robin“. V roli matky sa predstavila herečka, ktorá hrala aj Tonyu Harding vo vyššie spomínanom filme. Tu krásna a neúprosná Daphne chladne tlačila nielen na svojho synčeka Billyho Moona (oficiálne Christophera Robina), ale aj na svojho filmového manžela – spisovateľa A. A. Milnea. Ten v rámci hľadania si cesty k svojmu synovi napísal jednu z najviac predávaných kníh všetkých čias: „Macko Pú“ / “Winnie the pooh“. Ako to už býva, hystéria okolo knihy zničila chlapcovi detstvo. Denne musel podľa pokynov matky-manažérky absolvovať fotenia s plyšovým medveďom, rozhovory s novinármi a telefonáty s deťmi z celého sveta. Pritom on po ničom z toho netúžil. Chcel sa iba hrať v lese za domom so svojimi najbližšími.

Z ďalších klubových filmov, ktoré som v poslednom čase videla, spomeniem ešte temnú drámu „Zabitie posvätného jeleňa“ / „The Killing of a Sacred Deer“ o rodičovskej dileme – ktoré dieťa obetovať. V snímke totiž kardiológ pre svoju vášeň v alkohole spacká operáciu otca iného dieťaťa a za túto chybu musia zaplatiť jeho potomkovia. Keď potom vidíte, ako sa chce dcéra s tuctovým hlasom a nesprávnym dýchaním predrať do predného radu v rámci speváckeho zboru (aby na ňu boli rodičia pyšní), alebo ako sa s bratom dohadujú – aké lekárske povolanie si raz zvolia (po mame či po otcovi), zabolí vás v hlave i pri srdci. Som rada, že som si ten film pozrela, ale pár hodín som ho ešte potom rozdýchavala.

Dúfam, že nikdy nebudem nútiť svoje dieťa do niečoho, čo nebude chcieť, alebo na to jednoducho nebude mať (aj keď rodič to občas nevidí, alebo nechce vidieť). Keby som na to pozabudla, pripomeňte mi to, prosím. Dovtedy je ale času dosť. Tovinka oslavuje len svoj štvrtý mesiac medzi nami, a keďže sa ešte ani neplazí (a už vôbec nechodí), natlačená do kráčania v matkiných šľapajach ešte hodnú chvíľu nebude. Zatiaľ sa svojvoľne presadzuje v hlasnom hrdelnom džavotaní, držaní váhy tela na palcoch nôh a ožužlávaní yoga matky. Do operného spevu a cvičenia jogy ju tlačiť zjavne nebude treba...

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Kererū the guardian – nablízku malej Tove Tui

Veľa maorských tradícií poukazuje na blízku až mystickú spätosť ľudí a prírody. Žiadne prekvapenie. Jeden z najviac populárnych novozélandských vtáčikov – Kereru – holubisko s vylešteným zeleno-fialovo-bronzovým perím na hlave a šikovnou bielou vestou na hrudi navštevuje moju dcéru Tove Tui od jej narodenia.

Many Māori traditions show a close, mystical relationship between humans and nature. No surprise. One of the most popular of New Zealand’s native birds – the Kererū – a large pigeon with iridescent green and purple bronze feathers on its head and a smart white vest on its chest has been visiting my daughter Tove Tui since her birth.  

V maorskej mytológii sa legendárny hrdina-výmyselník, Maui, premenil na vtáka Kereru, keď prenasledoval svoju matku Tarangu, ktorá každý deň mizla pod zemou. Maui sa chcel dozvedieť, kam to odchádza, preto jej jedného dňa skryl oblečenie a sledoval jej vnik do tajného otvoru v zemi. Premenil sa na holuba, majúc na sebe jej šaty, a letel za ňou, aby sa znova stretli. Dodnes ľudia veria, že ono dúhové perie na Kereruovi je sukňa mamy Tarangy a biely hrudník je jej živôtikom.

In Māori mythology, Māui, the fabled trickster hero, turned himself into the first Kererū in order to pursue his mother Taranga who disappeared underground at dawn every day. Maui desperately wanted to know where she went. One day he hid her clothes and watched as she entered a secret hole in the ground. Māui then transformed into a pigeon and wearing his mother’s clothes flew after her to be reunited. It is now believed that the iridescent plumage of the Kererū is mother’s skirt and the white chest is the bodice of Taranga.

V deň, keď sa mala narodiť naša dcéra, objavil sa jeden takýto Kererū (po slovensky Plodožer maorský) po prvý raz na strome pod naším oknom. Dovtedy ho v tejto rušnej obytnej zóne v centre Aucklandu nik nevidel. Od 2. októbra ju navštevuje pravidelne na týždennej báze. Hneď ho spozorujeme, lebo trepot jeho krídel má veľmi výrazný zvuk. Veríme, že sa stal akýmsi symbolickým opatrovníkom malej Tove Tui. 

The day my daughter entered this world, one of Kererū birds (Māori berry-eater in Slovak language) appeared on a tree under our window for the very first time. No one ever seen him in this busy residential area in the center of Auckland. Since October 2 he has been visiting her on weekly basis. We are aware of his arrival thanks to the beat of his wings makes very distinctive sound. We believe he has become the guardian of our Tove Tui in a symbolic way.

Kererū môže merať až 51 cm a vážiť asi 650 g, čo robí jeho let ťažším a hlučným v novozélandských lesoch. Výskyt týchto lesných holubov sa v priebehu rokov dramaticky znižoval v dôsledku útokov predátorov (divokých mačiek, potkanov, vačíc) a nelegálneho lovenia. Dnes sú Kereru operence chráneným druhom. Ich ochrana je nevyhnutná pre zachovanie týchto pomaly sa rozmnožujúcich vtáčikov, pretože zohrávajú kľúčovú ekologickú úlohu pri regenerácii pôvodných lesov. Rozptyľujú totiž väčšie semená stromov a kríkov, ktoré iné vtáky preniesť nedokážu. Kereruovia sú vlastne jedinými druhmi vtákov, dostatočne veľkými na to, aby dokázali prehltnúť bobule veľkého ovocia a rozptýliť ich semienka na dlhé vzdialenosti. 

Kererū can measure up to 51 cm and weigh about 650 g, making flight difficulty and noisy in New Zealand forests. Numbers have dramatically declined over the years because of the effects of predation (caused by possums, feral cats, rats) and continued illegal hunting. Now the Kererū is a protected species. Conservation is essential to help regenerate these slow-breeding birds as they play a key ecological role in the regeneration of native forests by dispersing seeds of trees and shrubs too large to be dispersed by other birds. Two types of Kererū are the only bird species big enough to swallow large fruit and disperse the seed over long distances.

Text / Written by: Boba Markovič Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič, Visit Zealandia

BalboMama: Príprava na horúce Vianoce v kine

Druhý mesiac života s osôbkou, ktorej fungovanie zavisí len a len odo mňa, mám úspešne za sebou. Nestíham poriadne dokumentovať, ako rýchlo rastie a každý deň sa mi mení pred očami. Sharentingové úlovky uploadujem (ľavou rukou cez ajfoun) iba po nociach, keď práve na pravom pleci uspávam dcéru. Moje dievčatko za tých niekoľko týždňov získalo na základe mimiky tváre, gúľania očami a rozhadzovania rukami niekoľko originálnych prezývok a navštívila (resp. bola donesená mamou v kočiari či v pohodlnej šatke) niekoľko miestnych kultúrnych podujatí.

Okrem dvoch prednášok pod značkou Kreatívne ráno a troch komorných koncertov na netradičných miestach mesta v rámci Sofar Sounds zvládla malá TiTi tiež niekoľko vernisáží, vianočných trhov aj mikulášsky sprievod mestom (Santaparade Auckland). Áno, v Auckladne sa vianočné oslavy naplno rozbiehajú v mesačnom predstihu – s mikulášskymi čiapkami v 25-stupňových teplotách. Hoci ťažko povedať, kto má väčšiu radosť z podujatia – maloleté deti alebo ich rodičia s mobilmi v rukách.

Vo výkladoch obchodov sú vedľa ozdobených stromčekov vystavené plavky, kvetované minišaty či overaly; na námestiach s vianočnou výzdobou lietajú včely okolo rozkvitnutých stromov pohutukawa. Netreba sa vôbec čudovať, že začiatkom decembra oslavujeme nástup leta a spievame koledy zároveň. Takto nejak tu vyzerajú „Kiwi Vianoce”. Tento rok ide o nich dokonca do kín film s rovnomenným názvom. Pôjdem si ho (v dvojici s mojou holčinou) pozrieť už čoskoro, lebo sledovanie snímok spolu s trailermi na veľkom plátne vyslovene zbožňujem.

Pred týždňom som čítala článok o tom, ako dve tunajšie matky nevpustili do kina na premietanie snímky „Bad moms 2“, lebo bola určená publiku nad šestnásť rokov. Ich deti mali päť mesiacov a päť týždňov! Nuž, treba si výber filmu vopred premyslieť...

Ja som ešte stále nevidela niekoľko dôležitých filmov sezóny (pokračovanie „Blade runnera“, „Zabitie posvätného jeleňa“, či „Bez lásky“), lebo to skrátka časovo nevychádza. Ale v kine som bola. Dokonca niekoľkokrát – spolu s mojou dcérou. Šlo totiž o projekcie, určené rodičom s deťmi. Hneď tri kiná v Aucklande ponúkajú raz do týždňa túto možnosť pod názvami: „Bringyour baby” session; „Baby and Me“; či „Prams at the PIX”. Skrátka: Prineste dieťa v kočiari do kina...

Na Novom Zélande to vo väčších mestách funguje takto: Keď si chcete niečo dobré pozrieť na veľkom plátne, nemusíte zháňať opatrovateľku, ale napochodujete si aj s kočiarom rovno do kinosály. Ostatní spolu-diváci nebudú reptať, keď vase dieťa zaplače, alebo ho budete potrebovať prebaliť či nadojčiť. Moja TiTi ale väčšinu filmu prespí v šatke, takže rušenie okolia som zatiaľ neriešila. Dúfam, že dcérka tú svojskú disciplínu počas sledovania snímok v kine (plus to nadšenie pre sledovanie trailerov pred filmom aj titulkov po) zdedí po mne. Mimochodom, máme čosi takéto v SR? Oplatilo by sa tento nápad prijať za svoj. Napríklad v bratislavskom Kine Lumiére?!

Pokojné filmy bez násilných scén, stíšená hlasitosť, stlmené svetlo, miesto pre kočiare – čo viac si možno priať... A keďže tu (ako som už spomenula) bežia vianočné prípravy aj oslavy v plnom prúde – ponuka kín sa tomu prispôsobuje. V kine Rialto cinemas som si pred pár dňami pozrela životopisnú snímku o Charlesovi Dickensovi, ktorý svojím dielom navždy zmenil význam Vianoc. Film „The man who inventedChristmas” vrelo odporúčam všetkým fantazírujúcim fanúšikom či fanúšičkám rozprávok bez ohľadu na vek. Celá výprava do kina bola neskutočným zážitkom! V najbližších letných týždňoch túto možnosť – schladiť sa v kinosále, aj kultivovať svoje vnútro využijem)e opäť…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

BalboMama: proti rodovo-stereotypnému obliekaniu

Od známych v Aucklande som dostala kopec oblečenia pre novorodencov a batoľatá predovšetkým v tmavých farbách (modrých a zelených odtieňoch), tak podľa toho aj obliekam svoju dcéru Tove Tui. A vlastne nielen preto!

Každý, kto mi nakukne do kočiara alebo do šatky však reaguje otázkou: „Je to chlapec, však?“ Ak pokrútim hlavou, nasleduje otázka – prečo nosí dievčatko modrú farbu, a nie ružovú...

Nie vždy sa mi chce debatovať na túto tému (ťažko je presviedčať nepresvedčených). Zhrniem to asi takto: pokým TiTi nebude dosť veľká na to, aby si oblečenie vyberala sama, budem jej chystať kombináciu zvrškov ja a rodovo-stereotypnému deleniu farieb odevov, doplnkov či hračiek na „chlapčenskú“ modrú a „dievčenskú“ ružovú sa budem naďalej vyhýbať.
PS: Keď si chcete prečítať viac o rodovo-stereotypnom jazyku, odievaní, správaní, tak môžete prelúskať môj (stále aktuálny) príspevok spred siedmich rokov.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

BalboMama: prvý mesiac s Tove Tui

Presne pred mesiacom sa o slovo prihlásila malá Tove Tui a pozmenila mi tým myslenie, cítenie a väčšinu doterajších návykov. Ale nie predsavzatí! Najmä nie tých, ktoré som v tomto blogovom priestore spomenula ešte počas tehotenstva – týkajúcich sa cestovania a kultúrneho vyžitia. A hoci sa plánovanie odchodov, resp. príchodov na verejné podujatia odvíja výlučne od nálady mojej dcéry, stihli sme už spolu navštíviť šesť komunitných eventov a festivalov.

Môžeme sa teda za mesiac október pochváliť návštevami tanečného festivalu Tempo dance festival NZ; mestského výtvarného podujatia Artweek Auckland; inšpiratívnej diskusie v galérii Objectspace v rámci Kreatívneho rána (CreativeMornings Auckland); výročného trhu v štvrti Sandrigham; farmárskeho trhu a blšáku v susedstve Grey Lynnu, aj prvého komunitného trhu Ubuntu market v štvrti Mt Eden.
Ťažko povedať, ktorá z nás si z navštívených akcií bude pamätať viac – či dcéra, ktorá väčšinu výjazdu do terénu prespala v kočiari Mountain buggy či v šatke Boba, alebo mama – občas vyzerajúca ako chodiaca „zombie-žena“. Ešteže mi hrudník zohrievalo moje pártýždňové dievčatko a outfit farebne ozvláštňovala tyrkysová farba šatky na nosenie dieťaťa.

Hoci je na Novom Zélande od septembra oficiálne jar, vonku to skôr vyzerá na klasickú slovenskú dušičkovskú atmosféru. Počasiu teda treba prispôsobiť aj oblečenie – dcérky, ale (prekvapivo) najmä matky. Nikdy som si nemyslela, že v tomto období naplno využijem všetky svoje sety z cvičení jogy a zriedkavých out-door výjazdov. 
Ďakujem svojej intuícii (či skôr mamonu?) za doterajšie početné zásobenie sa elastickými tielkami s tenkými ramienkami či odopínacím vrchným dielom (Farmers NZ) a bezkosticovými podprsenkami (Cotton:On). Zapínanie gombíkov či zaväzovanie šnúrok mi teraz naozaj nehrozí, preto sú jednoduché legíny, nazúvacie topánky (Chaos & Harmony) spolu s nátelníkmi s veľkými výstrihmi či mikinami na zips (Lululemon NZ) povinnou, resp. každodennou výbavou. Najbližších pár mesiacov to na výraznú obmenu šatníka ani nevidím. Ale aspoň sa viem bez problémov do niekoľkých sekúnd zbaviť konkrétnej vrstvy odevu a nakŕmiť svoju štvorkilovú, dlhonohú dievčinku...

Malá TiTi si vie vždy vyžiadať verbálne (teda plačom) či neverbálne (vystrúhanou grimasou) absolútnu pozornosť mňa, a často i početného okolia. Máme za sebou (nielen ona, ale my obe; teda nejde o materský plurál!) už zábavnú príhodu z dojčenia na zadnom sedadle idúceho lokálneho autobusu, aj na rušnom festivalovom parkovisku. Prebaľovanie na skákajúcej práčke vo verejnej práčovni v sandrighamskej štvrti by bezpochyby vydalo na krátky film. Na centrálnej pošte v Aucklande sa tiež pre istotu chvíľu neukážeme. Musela som tam počas vypisovania adries a posielania listov neplánovane zastavovať Tovinkin neutíchajúci plač dojčením – v kancelárii šéfky poštového úradu... Prítomné pracovníčky sa predbiehali v spriaznených úsmevoch aj radách pre zahanbenú prvorodičku.

Všetko prežité si radšej zapisujem do Sleepy Kiwi Sleep Journal diára (ilustrovaného sprievodcu prvými dvanástimi týždňami materstva z dielne Tikitibu), aby som to dcérke mohla raz celé prerozprávať. Alebo si to Tove Tui sama prečíta, ak bude schopná a ochotná lúštiť moje písané písmo – v slovenčine, a tradične bez diakritiky. Už teraz si viem živo predstaviť to obdobie, keď z nej bude vysokoškoláčka a zo mňa hyperaktívna dôchodkyňa... Ale nepredbiehať! Ešte máme za sebou len prvý spoločný mesiac, teda rýchlych tridsaťjeden dní, pričom každý jeden deň je (napriek dojčiaco-prebaľovaco-uspávacej rutine) úplne iný, odzbrojujúci, krásny...

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič