V Aucklande je podľa kalendára leto, hoci daždivých dní je tento rok pomerne viac, ako tých slnečných. A počas búrky sa predsa najlepšie spí, alebo pozerá dobrý film. Moja dcéra zatiaľ tento vzor po mne preberá, resp. ho rovno spája do jedného – celú projekciu vzorne prespí. Keď dobre rátam, tak za svoj štvormesačný život navštívila pláž asi len sedemkrát, no filmový klub už asi desaťkrát (pritom pláží je tu určite viac, ako kín). Mama zjavne radšej sedí v kinosále, ako pláva. Dnes preto budem písať o filmoch, ktoré ma v mysli ako diváčku-matku hodnú chvíľu prenasledovali, hoci fotky k blogu pripojím plážové (dokonca v ružových tónoch!). Predsa len sa lepšie pózuje za denného svetla pri mori, ako potme pod filmovým plátnom.
V posledných mesiacoch som (asi nie úplnou náhodou) videla predovšetkým filmy o výchove detí a vzťahu: matka-dcéra, poprípade otec-syn. Väčšina z nich ma upozorňovala na to, čomu sa mám o pár rokov vyhnúť, a to: nútiť svoje dieťa do niečoho, čo nechce. Najhoršie, čo môže byť, je totiž: plniť si cez dieťa sny, ktoré si matka vyplniť nemohla či nestihla. Ak budete mať čas a chuť – určite si dajte na veľkom plátne filmy: „I, Tonya“, „Goodbye Christopher Robin“ a silné povahy možno zvládnu aj „The Killing of a Sacred Deer“.
Film „Ja, Tonya“ / „I, Tonya“ je o nádejnej krasokorčuliarke, ktorá sa z chudobného prostredia vyštverala až na výslnie (a olympiádu), aby všetko stratila v dvadsiatichštyroch rokoch pre škandál s útokom na konkurentku. Nič iné okrem pohybu na ľade robiť nevedela, nemala ukončené štúdium a jej vzťah s matkou bol naštrbený už od detstva. Rodič by pre dobre naštartovanú kariéru dieťaťa urobil často čokoľvek, no nie vždy je to pre dobro veci. Viac neprezradím, no sama som zvedavá, či sa dvom hlavným predstaviteľkám podaria nominácie premeniť na sošky Oscarov.
Ďalší z filmov o výchove, detstve a dospievaní, ktorý som nedávno videla v Academy cinemas, bol „Zbohom Christopher Robin“ / “Goodbye Christopher Robin“. V roli matky sa predstavila herečka, ktorá hrala aj Tonyu Harding vo vyššie spomínanom filme. Tu krásna a neúprosná Daphne chladne tlačila nielen na svojho synčeka Billyho Moona (oficiálne Christophera Robina), ale aj na svojho filmového manžela – spisovateľa A. A. Milnea. Ten v rámci hľadania si cesty k svojmu synovi napísal jednu z najviac predávaných kníh všetkých čias: „Macko Pú“ / “Winnie the pooh“. Ako to už býva, hystéria okolo knihy zničila chlapcovi detstvo. Denne musel podľa pokynov matky-manažérky absolvovať fotenia s plyšovým medveďom, rozhovory s novinármi a telefonáty s deťmi z celého sveta. Pritom on po ničom z toho netúžil. Chcel sa iba hrať v lese za domom so svojimi najbližšími.
Z ďalších klubových filmov, ktoré som v poslednom čase videla, spomeniem ešte temnú drámu „Zabitie posvätného jeleňa“ / „The Killing of a Sacred Deer“ o rodičovskej dileme – ktoré dieťa obetovať. V snímke totiž kardiológ pre svoju vášeň v alkohole spacká operáciu otca iného dieťaťa a za túto chybu musia zaplatiť jeho potomkovia. Keď potom vidíte, ako sa chce dcéra s tuctovým hlasom a nesprávnym dýchaním predrať do predného radu v rámci speváckeho zboru (aby na ňu boli rodičia pyšní), alebo ako sa s bratom dohadujú – aké lekárske povolanie si raz zvolia (po mame či po otcovi), zabolí vás v hlave i pri srdci. Som rada, že som si ten film pozrela, ale pár hodín som ho ešte potom rozdýchavala.
Dúfam, že nikdy nebudem nútiť svoje dieťa do niečoho, čo nebude chcieť, alebo na to jednoducho nebude mať (aj keď rodič to občas nevidí, alebo nechce vidieť). Keby som na to pozabudla, pripomeňte mi to, prosím. Dovtedy je ale času dosť. Tovinka oslavuje len svoj štvrtý mesiac medzi nami, a keďže sa ešte ani neplazí (a už vôbec nechodí), natlačená do kráčania v matkiných šľapajach ešte hodnú chvíľu nebude. Zatiaľ sa svojvoľne presadzuje v hlasnom hrdelnom džavotaní, držaní váhy tela na palcoch nôh a ožužlávaní yoga matky. Do operného spevu a cvičenia jogy ju tlačiť zjavne nebude treba...
Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič
Dúfam, že nikdy nebudem nútiť svoje dieťa do niečoho, čo nebude chcieť, alebo na to jednoducho nebude mať (aj keď rodič to občas nevidí, alebo nechce vidieť). Keby som na to pozabudla, pripomeňte mi to, prosím. Dovtedy je ale času dosť. Tovinka oslavuje len svoj štvrtý mesiac medzi nami, a keďže sa ešte ani neplazí (a už vôbec nechodí), natlačená do kráčania v matkiných šľapajach ešte hodnú chvíľu nebude. Zatiaľ sa svojvoľne presadzuje v hlasnom hrdelnom džavotaní, držaní váhy tela na palcoch nôh a ožužlávaní yoga matky. Do operného spevu a cvičenia jogy ju tlačiť zjavne nebude treba...
Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič
