Back to the childhood memories and blue blue tales

Dovolím si tvrdiť, že tento rok vyšlo neuveriteľne veľa tematicky podnetných, ale aj graficky originálne spracovaných kníh pre deti. Alebo sa mýlim a vždy ich vychádzalo tak veľa, len som to doteraz nevnímala? Myslím, že sa nemýlim. No pravdou je, že odkedy sa mi narodila neter a jej mamina (moja sestra Kristína) sa sama venuje písaniu knižiek pre deti a mládež, tento druh literatúry sledujem akosi viac pozorne. A okrem pôsobivých ilustrácií ma, samozrejme, zaujímajú aj texty.

I must say that many original books for children (of really good quality in thematic, as well as graphical way) were published this year. Or am I wrong and there have been always so many of them, I just did not see them? I hope I'm not wrong. But to be honest: I’ve been watching this kind of literature more carefully since my niece was born and her mom (my sister Kristina) has devoted herself into writing books for children and youth. I am interested in textual part besides all these impressive illustrations.

Asi 300 metrov od nášho aucklandského bytu sídli kníhkupectvo „Heroes for sale“, zamerané na pop kultúru, najmä komiksy. Prvé a najväčšie v meste, už dve dekády. Tam som objavila novú vášeň pre kreslené príbehy hrdinov a zadovážila si tam: knihu o detstve malej super-hrdinky („Wonder Woman: Pravá Amazonka“), novinku o potrebe hľadania otca („Prekliate pirátske dievča“), ale aj 20 rokov starú maorskú komiksovú legendu o víťazstvách nebojácneho Mauiho („Maui: Legendy zavrhnutého syna”). Každá z nich dokáže zaujať (nielen tínejdžerov) svojimi originálnymi ilustráciami, ale aj textom – zážitkami naprieč moriami aj ostrovmi za dovtedy nepoznaným: pokorou, novými kultúrami, rodičovskou láskou, tajomstvom predkov, pokorením zla. 

Very unique bookstore “Heroes For Sale" is located about 300 meters from our Auckland's apartment. More than two decades it’s been focusing on pop culture, especially comics. I discovered a new passion for the comic strips about heroes there. Therefore I got few books in a row: a book about the childhood of little super-heroines: "Wonder Woman: Right Amazon"; brand new book about the need for father search: "Cursed Pirate Girl"; and also 20 years old Maori comics legend about the battles of fearless Maui: "Maui Legends of the Outcast". Each of them can impress teenagers and adults at the same time with their original illustrations, as well as written stories about the experiences (previously undiscovered) across the sea and islands, such as: modesty, unknown cultures, parental love, ancestors secrets, defeating the evil.

Každý, kto býva v Oceánii (teda aj ja) by mal spoznať históriu povodného obyvateľstva. Pričom netreba skončiť pri rodinnom výjazde do multiplexu za disneyovskou verziou rozprávky "Moana". Keby som sa toľko nebála morskej nemoci a hrozby tropických cyklónov, už by som sa plavila loďou napríklad na Cookove ostrovy. Možno je načase: prekonať sa a tešiť sa na pozorovanie všetkých tých odtieňov modrej na oceánskej hladine i na oblohe! 

Everyone who lives in Oceania (including myself) should know the history of indigenous people there. This cannot end up with the family trip to the nearest multiplex ready to watch Disney version of “Moana” fairy tale. If I were not so much afraid of seasickness and all these threats of tropical cyclones, I would have already sailed a boat towards the Cook Islands. Maybe it's time to take an action, push my fear away and look forward to observing all the shades of blue ocean and even more blue sky!

Nedávno som čítala o ľuďoch, ktorí si svoje knižnice zariaďujú podľa toho, akej farby majú nábytok, koberec či tapety. Pochybujem teda, že to, čo majú v policiach (úhľadne zoradené v pastelových tónoch či v čierno-bielej striedmosti), aj reálne čítali. Mojej detskej zbierke verneoviek či kolekcii Troch pátračov, ktoré hýrili všetkými farbami a rôzne veľkými fontami, by sa bytoví dizajnéri asi nepotešili. Napriek tomu som sa v jeden deň prichytila pri tom, ako si na fotenie sýto modrých celonožiek s ručne potlačeným bielym motívom podvedome vyberám modrú knihu s bielym nápisom. Keby som už v tom čase mala v rukách čerstvý výtlačok sestrinej knihy o dobrodružstve Kapitána Padáka, siahla by som po ňom. No keďže dielko meralo v balíku cestu z Bratislavy do Aucklandu takmer mesiac, siahla som po inej (tiež modrej) knihe. 

Recently I read about people who arrange their library depending on what color their furniture, carpet or wallpaper is. Can you believe it? I doubt that they actually read what they have in their bookcase (neatly arranged in pastel tones or black and white simplicity). I also think that interior designers would not be probably pleased by my collections of Jules Verne’s adventures or Robert Arthur’s stories of Three Investigators – designed and published in all varieties of colors and fonts, :). However, one day I caught myself matching particular book to the color of stylish blue stockings during the preparation of photo-shooting for my blog. Let’s say it was unconscious selection... If I already had a copy of my sister's new book about the adventures of Captain Parachute at that time, I would take it, of course. But because it took more than a month to reach me in Auckland, I had to choose another one (also in blue color).

Nakoniec počas fotenia krásnych dvojfarebných pančúch z dielne slovenskej dvojice Poko Loko všetko dokonalo ladilo. Na pančuchách plávajúce lodičky, v knižke kopec hviezd, putujúcich po oblohe a plniacich želania. Ak ste zaťažení na typografiu a knižný dizajn, príbeh o líške a hviezde „The Fox and the Star” vás určite osloví. Je z dielne Coralie Bickford-Smith, dvornej dizajnérky obalov pre vydavateľstvo Penguin books. Podoba s Malým princom vcelku výrazná, len tu je viac obrazov, ako textu. Akú múdru (možno i modrú) detskú knihu ste v poslednom čase objavili vy?

Finally, during a photo shooting of myself in colorful stockings with originally printed story (made by Slovak duo Poko Loko) everything fit in perfectly. Floating boats on tights, as well as beautiful stars inside the book – wandering through the sky and fulfilling your wishes. If you are passionate about typography and book design, the story of the fox and the star: "The Fox and the Star" will amaze you. It’s made by Coralie Bickford-Smith – Penguin Books covers’ designer. It can remind you of “Little Prince” quite strong, but this one is more about images than words. What wise (maybe blue too) children's book have you recently discovered at your local bookstore or library? 

Text / Written by: Boba Markovič Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Inspire 78 - BalBo deBra: Trochu reflexnosti do upršaných dní

Dreaming about actors and proper art

Kedysi som ako správna workoholička spávala štyri hodiny denne. Odkedy som sa presťahovala do Stredozeme, spávam aj tri-krát toľko. Skoro ako Penelope Cruz v časoch, keď ešte nebola matkou. Samozrejme, s každohodinovým prebúdzaním sa na pípnutia emailov, naznačujúcich povinnosti či radosti, črtajúce sa v Európe. Takýto prerušovaný spánok má aj svoje výhody – sníva sa vám viac snov, a minimálne jeden z nich si musíte zapamätať.

I used to be a workaholic sleeping four hours a day. Since I moved to Middle-Earth I’ve been sleeping three times as much. Almost like Penelope Cruz before her motherhood period. Every single hour I awake to my email beeps – indicating responsibilities and joys coming from Europe. This interrupted sleep has its advantages – you can dream more dreams in a row and at least one of them you will remember.

Komunikovala som so svojou maminou cez skype a tá mi vyjavila svoje posledné sny. Tie sa jej spájajú väčšinou s pozretým televíznym programom predošlého dňa. Sledovanie kriminálnych seriálov a čítanie detektívok máme odjakživa v rodine. Keď dopozerala novú slovenskú kriminálku „Za sklom“, ktorá má atmosférou pripomínať divákom a diváčkam svetové seriály „True Detective“ či „The Bridge“, snívalo sa jej že s Jánom Koleníkom a Tomášom Maštalírom vyšetrovala vraždu. Musela s nimi absolvovať nebezpečnú naháňačku a napríklad s nimi naskočiť do posledného vozňa idúceho vlaku. Keď sa objavil sprievodca, vynašla sa a do prístroja na vydávanie lístkov strčila vreckovku a vyťukala: tri lístky po tri eurá. Viac si nepamätá. Škoda. Teším sa na pokračovanie, :).

I had a Skype call with my mother. She always start with a recapitulation of the storylines of her last dreams. They are mostly associated with a TV program offer from previous day. Watching the crime TV shows and reading detective books have been always very popular in my family. After watching new Slovak TV show "Behind the Glass" (whose atmosphere was supposetd to remind well-known series "True Detective" and "The Bridge") she became an investigator of the murder together with two actors from the show: Ján Koleník and Tomáš Maštalír. She joined them in dangerous chase and jumped to the last wagon of moving train with them. When a conductor appeared she tried to place a paper tissue to the ticket-issuing device and simply buy three tickets for three euros. She does not remember more. It’s a pity, isn’t it? Looking forward to a continued story,☺.

Aj ja mávam sny s umelcami a o umení. Dnes som sa zobudila so širokým úsmevom na tvári, ale aj so zármutkom – že sa to neodohralo naozaj. Snívalo sa mi totiž so skvelým dánskym hercom Madsom Mikkelsenom. Nevyzeral tak strašidelne, ako vo filme „Valhalla Rising“ či v úspešnej bondovke „Casino Royale“, ale jeho pohľadu som neunikla. V topánkach na podpätkoch sme boli rovnako vysokí. Vraj kariéru odštartoval ako tanečník, tango by som si s ním raz rada strúhla. [Nemala som v noci nemala pozerať ten trailer na "Rogue One – Príbeh Hviezdnych vojen", ktorý ide o pár mesiacov do kín a kde hrá Mads jednu z väčších postáv.]
Dej vo sne vyzeral asi následovne – motali sme sa po slnečnej Bratislave a ja som ho zatiahla do kina, aby ho všetci na uliciach neokukovali. Chcela som ho (pri všetkej počestnosti) zobrať na nejaký reprezentatívny slovenský film a on sa vykrúcal, že to nie je dobrý nápad. Ponuku domácich filmov si, žiaľ, nepamätám, ale na jeho výraz, ako sa zhrozil, že bude musieť dve hodiny pozerať zasa nejakú neprekúsnutú story z čias socializmu, nezabudnem. Skvelý sen, čo vám budem hovoriť. Asi som ho mala radšej vziať do galérie, ako do kina.

I dream of artists and art very often. Today I woke up with a broad smile on my face, but also with a sadness (that it acually didn’t happen). I was dreaming of a great Danish actor: Mads Mikkelsen. He didn’t look as scary as in the film "Valhalla Rising" or the successful James Bond movie "Casino Royale", but his gaze was hypnotizing. We were the same height (thanks to wearing high-heels). I would definitely like to dance a tango with this former dancer. This dream probably occurred in my mind because of late night watching “Rogue One – A Star Wars story” trailer, which will come to our cinemas in a few months (and Mads is one of the main actors in it).
The storyline of that dream went as follows – we were walking across Bratislava city and I did not want him to be spotted by people around. I wanted to take him to the local cinema and made him watch a Slovak movie. He wasn’t very happy about that idea. Un)fortunatelly, I don’t remember an offer of domestic films, but I do remember his expression. He was totally terrified that he would have to watch another two hours long story from the period of socialism. Great dream, I can tell. I would rather take him to the gallery.

Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic

Pacific flora and nostalgia for home

Počas dvojtýždňového maratónu umenia s názvom ArtWeek Auckland sa dá natrafiť na všelijakých zaujímavých ľudí a situácie. Aj si zaspomínať nostalgicky na domov.

During the two-week marathon of art titled Artweek Auckland you can spot many interesting people, situations and think nostalgically about home.

Stále si stojím za tým, že lokálnu kultúru možno spoznávať vďaka rozhovorom s miestnymi ľuďmi, ale aj vďaka ich kultúre a umeniu. Toho umenia som za posledné týždne mala možnosť odsledovať habadej. V Aucklande sa totiž odohrával dvojtýždňový maratón, ktorý sa kedysi vmestil do týždňa – ArtWeek Auckland. Po meste billboardy, v krabiciach tisícky vytlačených brožúrok s programom, rozdeleným podľa štvrtí. Program pre celé rodiny (v Devonporte), otvorené ateliéry (v bývalej Nedeľnej škole), kresby kriedami po chodníkoch (na ulici Ponsonby), pozorovanie umenia cez okuliare virtuálnej reality (na námestí Aotea), cyklo-túry za umením (Electric Night) a do večera otvorené galérie (Late night art) – niečo ako naša Noc múzeí a galeríí a Biela noc dohromady, akurát trvajúca dva týždne.

I think that local culture can be explored through the interviews with local people, but also through the local culture and art. In past two weeks I had more than enough opportunities to explore local kiwi-art. There is going on a two week art-marathon in Auckland now – Artweek Auckland (in past all the events were probably able to fit into one week). There are thematic billboards around the town; thousands of printed brochures with the program sorted by locations of neighborhoods; the activities for the whole family (Devonport); open Studios (former Sunday school); chalk-drawing on the paths (Ponsonby road); art-exploration through virtual reality glasses (Aotea Square); art cycle-tours (Electric Night); galleries opened all night long (Late night art). It’s something similar to Slovak Night of museums/galleries and White night together, lasting two weeks.

V neďalekom Štúdiu One (v maorčine Toi Tu) na ulici Ponsonby sa toho deje celoročne dosť veľa v krátkych intervaloch – niekoľko výstav do mesiaca, kurzy kreslenia či kameramanskej práce, workshopy pre školopovinné deti, komunitné aktivity pre miestnu mládež, podpora znevýhodnených ľudí. Pred pár dňami tam dokonca mieste rádio Base FM usporiadalo výstavu obalov platní s príbehmi lokálnych Djov. Niektoré platne boli riadne retro a tie tínejdžerské spomienky na ne – ešte lepšie!

Nearby StudioOne / Toi Tu on Ponsonby road is packed with many short interval activities, throughout the year there are: few exhibitions openings a month, drawing courses and cinematography workshops, after-school activities for children, community activities for local youth and support for people with special needs too. A few days ago a local radio station Base FM hosted an exhibition there. Inside walls were covered with vinyls’ covers with stories of local DJs behind. Some records were really from past-era (retro mood) with teenage memories attached to them – even better!

V tomto Štúdiu One ma zaujala aj výstava, ktorú tvorili krikľavé stuhy do vlasov, votkané do plastových rohoží, ktoré tvorili výrazné kvety. Musela som sa pri nich nechať odfotiť. Autorka Serene Timoteo nimi vzdala hold tradičnému remeslu z oblasti Pacifiku a jej starým rodičom, ktorí sa starali o pestrofarebnú záhradu. V 60. rokoch minulého storočia sa presunuli zo Samoy do Aucklandu. Pacifická flóra môže vyvolať nostalgiu a túžbu po rodisku, ale tiež môže upevniť presvedčenie – že presun bol dobrou voľbou a hodnotný život sa dá prežiť aj na inom mieste. Tomu prisťahovalci a prisťahovalkyne (a tak trochu aj ja) musia rozumieť.

An extraordinary exhibition impressed me in Studio One / Toi Tu on Ponsonby road. Silk hair-ribbons woven into plastic mats formed significant colorful flowers. I had to have a picture in front of them. The artist: Serene Timoteo paid a tribute to the traditional crafts of the Pacific region, as well as to her grandparents who used to take care of a beautiful garden in past. They moved to Auckland from Samoa in 1960s. Pacific flora can induce home-sick and nostalgia for the hometown, but it can also reinforce the belief – that the move was a good choice and people can start to live a valuable life anywhere. Immigrants (me too a bit) understand it very well.

Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic

Uzimené prechádzky po Ponsonby road

Pred pár týždňami som dokončila článok do jesenného čísla slovenského magazínu Inspire (v rámci pravidelnej Fashion / BalBo deBra rubriky). O témy nebola núdza. Rozobrala som festivalové outfity, ale aj oblečenie do šedivých dní, ktorých si v prístavnom meste Auckland užijem neúrekom. Dominovali inšpiratívne kľúčové slová: počasie, vietor a dážď. 
Few weeks ago I finished an article for the fall issue of Slovak Inspire magazine (I submitted my regular BalBo deBra contribution to Fashion section). It was more than easy to pick a topic. So I discussed the festivals’ outfits, as well as the warmer clothes for cold days in Auckland city. Few words were mentioned more than once: weather, wind and rain. Very inspiring key words!

Keď potrebujem počas dňa zdravotnú prechádzku, vybehnem z domu na najbližšiu rušnú ulicu – Ponsonby road. Kedysi v susedstve Ponsonby bývali maorské rodiny, dnes sa o domy v tejto štvrti, ktorých ceny sa na trhu s nehnuteľnosťami pohybujú vo výškach nad jeden milión novozélandských dolárov, bijú aucklandskí riaditelia stavebných či iných firiem alebo čínski investori. Napriek tomu táto dlhá ulica ešte neprišla o svojho ducha, a módne butiky, útle kaviarne, obchodíky s kvetmi, tematické kníhkupectvá, tetovacie štúdiá či starožitníctva sa tešia záujmu domácich aj turistov. 
Na Slovensku začína jeseň, na Novom Zélande začína jar, no s počasím sme na tom rovnako. Našťastie mi tu dážď prechádzky nekomplikuje. Chodníky po oboch stránach ulice Ponsonby (aj pár ďalších nákupných tepien v Aucklande) sú totiž dômyselne kryté. Každý obchod má svoju striešku s vývesným štítom. Pásy týchto striech chránia peších nakupujúcich pred zmoknutím. Čosi podobné som videla napríklad v Bologni, no tam mala tá architektúra domov so strechami, resp. s oblúkovitými prechodmi skôr historický, ako komerčno-logistický ráz. Spokojne si teda kráčam pod tými strieškami a sledujem butiky novozélandských módnych značiek (hlavne tých, ktoré sa pýšia eticky vyrábanou módou: „fair fashion“). Fotografie výkladov vkladám do svojej fanpage: BalBo deBra style.
When I need a break during the day I go out for a walk to the nearest busy street – Ponsonby Road. There used to be a neighborhood full of Maori families in past, these days CEOs of Auckland’s companies or Chinese investors are taking over – willing to pay more than one million NZ dollars for a single house there. Fortunately, this long street has not lost its unique spirit yet and local people, as well as tourist are still enjoying fashion boutiques, hipster cafes, flower shops, bookstores, antique shops and tattoo studios there.
Slovak people are preparing for Autumn period, while Kiwi people (in New Zealand) are looking forward to Spring. I am sure the weather will be pretty much the same in both places. Fortunately, rain doesn’t complicate long walks at all. Sidewalks on both sides of the street on Ponsonby road (and a few other shopping streets in the heart of Auckland) are in fact cleverly covered. Each store has its own roof with a signboard. These roofs protect pedestrians and shoppers from getting wet. I saw something like that before in Bologna but there was another reason for building this type of roofs (more historical than commercial-logistical). Thus I walk happily under those roofs and watch boutiques’ windows of New Zealand fashion brands (especially those supporting "fair fashion"). You can see more photos on my Facebook fanpage: BalBo deBra style.

Špeciálnu kategóriu tvoria (ako inak) second-handy a charitami zriadené vintage obchodíky. Tie ponúkajú momentálne teplejšie zvršky  – jarnú kolekciu odevov v čiernych a šedých odtieňoch. Aj ja som sa náhle dala na čiernu farbu, takže kardigán s predĺženým predným dielom a koženková bunda na zips (obe z Recycled Boutique NZ) v mojom šatníku neprekvapia. Prekvapila ma však moja voľba poľovníckeho slamenného klobúka. Také som predsa nikdy nenosila. Ale príslovie "Nikdy nehovor nikdy" a cena (tri doláre v Red Cross charity shope) ma presvedčili. Ako znúdzecnosť či prvá pomoc pri presune do centra, keď sa vonku náhle rozprší a vy musíte prejsť aj po chodníkoch, ktoré nie sú zastrešené tak efektne, ako na Ponsonby road, to padne vcelku vhod. Čo poviete?
I've been especially focused on the windows of second-hands and vintage shops established by charities. These stores currently offer warmer clothes – spring collections in black and gray shades. Suddenly, I also started to wear black clothes, so cardigan with extended front part and leather jacket (both from Recycled Boutique NZ) are part of my closet now. However, I was surprised by my recent choice of straw hat for hunters – I have never worn this kind of hats before. Popular saying "Never Say Never" and decent price (three NZ dollars in Red Cross charity shop) made me feel hungry for it. It really helped me to get to the city center when it started to rain outside. Not all paths have been covered by those roofs as on Ponsonby Road yet. How do you like it?

Text / Written by: Boba Markovič Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Čo by ste v chladničke nehľadali

V septembri ma oslovila redakcia časopisu Eva so zaujímavou požiadavkou – odfotiť a opísať svoju chladničku – zvnútra i zvonku. Nebolo treba nič aranžovať – vonkajšia vrstva sa pomaly zapĺňa a vnútrajšok ostáva takmer nemenný... 

Môžem byť rada, že chladnička má tvar hranolu a vrstvami ju možno pokrývať z viacerých strán, nielen spredu. Mám ju rozdelenú doslova na sektory – jeden je preplnený spomienkami na Slovensko a sú tam pohľadnice od známych zo SR. Druhý je pokrytý pamiatkami na koncert či výstavu už tu v Aucklande, alebo pozvánkami na podujatia, ktoré sa dejú v tomto rýchlo sa meniacom meste.

Chladnička zvnútra výzerá o niečo prázdnejšie a na prvý pohľad nezaujímavo. Keďže počas týždňa veľa pracujeme a cez víkendy sa snažíme vycestovať do okolia (zväčša kompou na neďaleké ostrovy Waiheke, Rangitoto, Rotoroa, alebo na pláž v Takapune), v chladničke máme len pár potrebných a najmä trvanlivých potravín. No veľkú časť v nej zaberajú desiatky roliek filmov, ktoré sme doniesli ešte z Bratislavy, lebo manžel sa venuje analógovej fotografii. Nie každý by čakal filmy v chladničke, u nás je to už roky samozrejmosť.

V Bratislave sme každý večer po práci trávili vonku – chodili sme na výstavy, do divadla alebo do kina Lumiére na klubové filmy (niekedy aj dva za večer). Keďže sa venujem žurnalistike a globálnemu vzdelávaniu, je to tak trochu aj moja povinnosť (nielen radosť). V Aucklande v tom pokračujeme, aj keď je tu všetko o dosť drahšie. No nové prostredie možno spoznať práve vďaka návšteve lokálnych miest, pozorovaním domácich ľudí a podporou pôvodného umenia. Ak by sme mali vypichnúť nejaké novozélandské podujatie – tak určite divadelno-pohybové predstavenie “Mana Wahine” o maorskej histórii, o prepojení ženskej sily a lona prírody. Takú premyslenú prácu zo zvukom a svetlami som v Európe doteraz nevidela (leták z tohto predstavenia preto nie náhodou zaberá čestné miesto na našej chladničke).

Do európskych kín mieri úspešný novozélandský film “Hunt for Wilderpeople” od režiséra Taita Waititi o maorskom chlapcovi, ktorý si zvyká na nových rodičov v pestúnskej starostlivosti, testuje ich nervy a objavuje divokú miestnu prírodu. Určite si pozrite túto výchovnú komédiu – veľa vám prezradí o živote na Novom Zélande.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Nosiť firemné tričko s hrdosťou

Počas nášho pobytu v Aucklande sa nám často stáva, že lokálni ľudia nemajú šajn o firme Serato (ktorá prispela k nášmu odchodu zo Slovenska). Pritom je to spoločnosť čisto novozélandská, zamestnáva tu skoro dvesto ľudí. Venuje sa vývojárstvu audio softvéru pre profesionálnych DJ-ov a hudobníkov. Na Slovensku ju väčšina DJ-ov a hudobných producentov dôverne pozná.
When we try to tell local people the reason of our arrival to Auckland they have no clue of an existence of Serato company. It is a bit strange because it is New Zealand company that employs nearly two hundred people here. It is dedicated to development of an audio software for professional DJs and musicians. In my home country: Slovakia most of DJs and music producers are familiar with Serato’s production. 

Firma Serato má na konte veľa produktov, ktorým ale ako neprogramátorka nerozumiem. Zato o appke Pyro viem dlho rozprávať, aj ju používam na dennej báze. Dúfam, že čoskoro sa bez nej nezaobíde žiadna domáca žúrka. Veď vďaka nej nik z hostiteľov nemusí stáť celé hodiny za gramcami, CD-prehrávačmi či počítačom. Táto bezplatná mobilná aplikácia to elegantne vyrieši za nich, preto jej rada a nezištne robím promo. 

There are several interesting products in the portfolio of Serato company I am aware of. Unfortunatelly, as a non-programmer I do not understand their functioning principle. But I can talk about Pyro app because it’s very user friendly and I use it on a daily basis. I hope that one day every single home-based party will be using it. Thanks to this app none of the hosts has to stand behind the decs, CD player or computer and take care of the background music for dancing, talking, chilling. This free mobile app can offer you an elegant solution that I’d like to share with you.

Ako spustiť „hudobný ohník“ v mobile sa naučíte za desať minút. Táto aplikácia však nie je zameraná na DJov a nemá im konkurovať. Umožní vám plynule bez otrasných prechodov mixovať skladby z lokálne uloženého playlistu či z playlistov v rámci Spotify aplikácie. Ak tam nemáte dosť navyberanej muziky, tak si len vyberiete v appke predvolené odporúčanie – konkrétny žáner, na ktorý máte chuť, napríklad: Mellow electronika. Pyro sám podľa svojho algorytmu a vášho vkusu vyberá a hladko mixuje kúsky, ktoré by sa vám mohli páčiť. Ak vás song v polovici omrzí, alebo náhle dostanete chuť na inú skladbu, stlačíte jednoducho ikonku napravo: Play s plameňmi. Tá práve idúci track prispôsobí aktuálnemu rytmu a premixuje do nasledujúceho, pričom poslucháčov nič nevyruší. Príjemná „pyro-mánia“!

It takes less than ten minutes to learn how to start a “music fire" and become Pyro-person. DJs are not part of the app’s target group therefore there will be no competition. Pyro allows you to mix locally stored songs or tracks from Spotify playlist in a smooth way. If there is not enough music on your disc – just select a specific genre e.g. Mellow electronica. Pyro will select particular songs you might enjoy – according to its algorithm and your taste. If you get tired of certain song and suddenly you think about another track – simply press the icon Play. The currently played track will be faded out and premixed to the next without disturbing an audience.

Pyro-appka má dobrý dizajn ako ostatné produkty Serato. Preto nikoho neprekvapí, že zamestnanci firmy (ako aj ich partneri a partnerky) nosia tričká, mikiny či šiltovky s logom Serato aj mimo pracoviska. Kedy sa vám stalo, že ste si dobrovoľne obliekli firemné tričko, či tričko, ktoré vám zaslala banka, poisťovňa, telekomunikačný operátor či nejaká EU inštitúcia a išli v ňom na prechádzku (nie umývať auto či rýľovať záhradu)?
Pyro-App is well designed, as well as the other Serato products. Therefore there is no surprise that the company employees (and their wives, husbands, partners) proudly wear t-shirts, jumpers and baseball caps with the logo of Serato outside the workplace. Have you ever worn a shirt of your company or a shirt that was sent to you via PR agency of your bank, insurance company, telecom operator or EU institution on voluntary basis? Have you been going out in it (or you just wash your car or spade your garden in it)?

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Jubilejná Pohoda v podrepe a s bozkom pre Borisa

Nech si hejtuje ktokoľvek o čomkoľvek, dvadsiata Pohoda bola v mnohom výnimočná a vydarila sa. Vegetariánskeho jedla bolo dostatok, splachovacie toalety fungovali, zapršalo len raz a aj taxíky sa držali odporúčaných cien. Toľko k logistike festivalu. Čo sa týka sociálnych väzieb a socializačných momentov: Stretla som menej známych ľudí, ako som si priala, a videla menej koncertov, ako som plánovala. Dokonca som ani poriadne nevidela tradičné festivalové zvieratká, lebo chrústy sa návštevníkov a návštevníčok zľakli hneď vo štvrtok, v piatok zutekali aj hraboše poľné – po tom, čo obhrýzli sestre celú piknikovú deku (myslela si, že to niekomu z kamošov vibruje mobil, ehm). 

Tento rok som pre chorobu napríklad vynechala všetky čítačky či diskusie v preľudnených krytých stanoch. Teda okrem tej, na ktorej som sama vystupovala – v stane ZSE / Živica som totiž prítomným hovorila o tom, ako možno spoločnosť meniť a zmeniť metódou komunitného organizovania. O tom by som aj so zápalom pľúc vedela mudrovať celé hodiny. No a o čom / o kom inom je tá Pohoda, ak nie o komunite, podobnom vkuse i zmýšľaní a o komunitnej spolupatričnosti? 

Ale naspäť k hudbe: Vynechať koncert PJ Harvey v prvý večer sa skrátka nedalo. Veľa ľudí v publiku očakávalo rock’n’rollovú šou, kde bude Polly Jean behať v minišatách a s povestnou gitarou Gibson Firebird namiesto saxofónu. Nestalo sa tak, no nuda to tiež nebola. Dostať toľko slávnych mužov z hudobnej kariéry PJ Harvey na jedno pódium (a na trenčianske letisko) sa rovná doslova zázraku – boli sme pri tom. Zvuk skvelý, nasadenie grandiózne; veď Community of Hope.

Zvláštne je, že všetky speváčky, ktorých vystúpenia som tento rok na Pohode videla, komunikovali s publikom v húpavom podrepe – akoby posilňovali už i tak dosť vypracované stehná. Xenia Rubinos v Europa stane to skúsila hneď v prvej piesni, v RBMA stane jedinečná Sevdaliza zvyšovala frekvenciu týchto cvikov zasa ku konci svojej šou. Ak by mala na festivale svoj vlastný merch so športovým oblečením, asi by som neodolala. Tancovala skvele asi dva metre odo mňa tak, ako som čakala. A aj keď nebola dostatočne nasvietená, udržovali sme spolu aký-taký očný kontakt. Pravdepodobne pre svoju dĺžku vlasov (porovnateľnú s tou jej) som si vyslúžila dokonca pieseň s venovaním, ako inak – o láske. Túto iránsko-holandskú divu chcem vidieť opäť naživo stoj-čo-stoj. 

Ak ste mali chuť na latinské tanečky, mexická skupina Sonido Gallo Negro ponúkla náladu spagetthi westernov, na akú sa len tak nezabúda. Ani regíčko, ani obľúbená dychovka Miša Kaščáka, ale divoká cumbia. Len ste museli mať v Nay tanečnom dome na sebe málo oblečenia a dobrú tanečnú obuv. Nie takú, akú mala speváčka temnej rockovej kapely Savages. Na takých podpätkoch by som nezvládla chodiť, nieto vyše hodiny suverénne kráčať po pódiu, teasovať bubeníčku a liezť po zábradlí medzi fanúšikov a fanúšičky. Bola to sila!

Psychedelické japonské čudo: Shibusa Shirazu Orchestra som videla iba cez telefón vďaka živému prenosu z letiska. Ale vcelku mi to stačilo k záveru – že išlo o najväčšiu haluz jubilejného ročníka festivalu. Principál v slipoch, komiksová speváčka, mímovia na rebríkoch, tanečnice v županoch, mávajúce publiku banánmi, hráč na teremin – akoby náhodne odchytený na letisku cestou z Japonska do Európy atď. atď. Nádherné počúvanie a pozeranie. Ten papierový mega-drak nad hlavami ľudí – to už bol len taký fotogenický bonus.

České trio Midi Lidi sa vydávalo celý svoj koncert za skupinu Zrní. Pokojne by si  svoju šou mohli chalani strúhnuť v betónovej Garáži, kde by Petr Marek svojimi pohybmi, no predovšetkým svojimi modrými trenkami ešte viac rozčuľoval frajerov svojich početných fanúšičiek. Tie sa potom museli udobrovať bozkami pre Borisa pod minaretom…

 Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: P. Markovič a M. Fabianek

Inspire 77 - balbo debra: Mať možnosť zdobiť sa

 

Text: Boba Baluchová (písané pre magazín Inspire 77/2016), Foto: Palo Markovič

How I tracked down: who made my clothes

Fashion Revolution Week has just started. During this week we're honoring the thousands of people who lost or almost lost their lives in the Rana Plaza complex collapse in Bangladesh three years ago. It is the best timing to take an action.

Have you ever asked a question: #whomademyclothes and tracked down the fashion brand of the item you use to buy? It could be very interesting self-learning process. I tracked down Australian brand: Cotton On that made my grey jumper. Even if that item was made in China (I guess its whole manufacture is located in Asia) – the Cotton On Group is very clear and transparent about its activities on its website. The representatives wrote the Ethical Practice Framework to support them in making choices about what they will (and won’t) do. They also set up Cotton On foundation to implement particular development cooperation activities in Uganda. An interesting reading indeed.




You do not need to go to developing country to understand what is going on in fashion garments industry, do you? But if you need that kind of lecture – read the story of three Norwegian fashion bloggers who agreed to star in a month-long reality show in Cambodia one year ago. Girls witnessed human rights violations and terrible working conditions of garments manufacture workers. Finally they had to admit that "they are rich because it costs them 10 euros to buy a T-shirt at large fashion brand, such as H&M. (But somebody else has to starve for them to be able to buy it.)"

Be active, be curious – read more about the topic. Unfortunately there are so many stories about Third World garments industry where workers are still children – facing very bad conditions and earning so little to keep a roof over their heads. After that (soon or later) you will start to think about shopping and dressing in more ethical way. It happened to me some years ago... Only by our deeper interest, public awareness and fashion brands' transparency we can eliminate inequity in fashion manufacture.

Written by: Boba Markovic Baluchova, Photo: Palo Markovic
#fashRev #ethicalFashion #sustainableFashion #fairFashion

I care about the future of Takapuna Sunday Market

Every Sunday the Takapuna Carpark transforms into one of the most original and vibrant places in Auckland visited by locals and tourists. Every Sunday we use to go there to original ‪Takapuna Sunday Market because of beautiful milticultural atmosphere and the offer of fresh fruits and vegetables, healthy food, hand-made products, Kiwi music, vintage items and second-hand clothing. 
Now that public land is set for sale and redevelopment. If you care about the future of the public market place built from the bottom up, consider joining the initiative Save Takapuna Carpark: https://www.facebook.com/SaveTakapunaCarpark Balbo deBra already signed the petition (to save this place) because she cares about it / I care about the future of Takapuna Sunday Market!

Written by: Boba M. Baluchova, Photo: Palo Markovic
#SaveTakapunaCarpark #SaveSundayMarket

Following 7 steps towards Fair Fashion

Have you ever considered to shop and dress more ethically? No? It's not that tough job! Just follow these few steps to support Fair Fashion...

- Start by asking #whomademyclothes and tracking down the story behind the products you want to buy.
- Critically think, debate, read and watch documentaries about organic farming and fair-trade initiatives.
- You should also check the quality and sustainability of the items you want to wear (and want them to last).
- You can always buy some stylish clothes from vintage / second-hand shop on your street.
- Try to support local brand or hand-made designer. Local design is original and artisanal work is unique!
- Re-create / up-cycle your clothes from last season. Surprise yourself by creative mood.
- Do not forget to support organizations and initiatives (Ethical fashion initiative, Clean clothes campaign, Fashion revolution etc.) in their work to improve human rights and working conditions of garments manufacture workers in developing countries.
#balbodebra has taken all these actions already! Check the examples on her Balbo deBra style Fanpage and get inspired, :)

balbodebra - buying colorful fabrics from local producer in Zanzibar (summer 2013).

Written by: Boba Markovic Baluchova, Photo: Palo Markovic
#fairFashion #sustainableFashion #ethicalfashion #fashRev

A bit of my activism in Auckland

Even-though I'm European woman (currently living in Auckland) I've decided to support #iamNZ campaign of New Zealand's organization: Africa on my sleeve to encourage and acknowledge everyone's unique potential and identity. 

 Written by: Boba Markovic Baluchova, Photo: Palo Markovic 

I walked the labyrinth

The labyrinth is an archetype, a divine imprint, found in all religious traditions in various forms around the world. By walking a labyrinth, we are rediscovering a long-forgotten mystical tradition. The labyrinth's path winds throughout and becomes a mirror for where we are in our lives.
At the end of March (during Holy week) I walked the labyrinth in St Matthew's-in-the-city church in Auckland. It was first installed in 2009 - based on a medieval design and it's really beautiful.

Written by: Boba Markovic Baluchova, Photo: Palo Markovic