Milovaná značka

Po prechode z gymnázia na vysokú školu sa môj záujem o módu skonkretizoval ešte viac, a to do podoby brigádovania pre dve slovenské módne značky. Ani jedna z nich dnes už neexistuje. Dôvodov pre zánik bolo viacero, no keďže ešte stále prebieha Týždeň módnej revolúcie, treba spomenúť: neschopnosť konkurovať svetovým módnym reťazcom s ich ponukou Fast Fashion v nákupných centrách, ako aj otázku zvyšovania nákladov, a teda presunu výroby zo Slovenska do rozvojových krajín. Obe mali na slovenskom trhu svoje miesto a je škoda, že už ich niet. Ale prišli ďalšie. A o jednej z nich (mojej milovanej značke) sa dnes trochu rozpíšem.

Prvou značkou, pre ktorú som ako vysokoškoláčka pracovala, bola značka ZOE. Výrazné (skôr strihom, ako farbami) unisex kolekcie odevov pre ňu navrhovala aj dnes uznávaná štylistka Zuzana Kanisová. Predajňa sídlila v jednom z prvých bratislavských nákupných centier – na Zlatých pieskoch a svoje polhodinové ranné cesty električkou do práce (ako aj večerné cesty z práce) som trávila čítaním kníh a počúvaním hudby z vtedy vcelku objemného prenosného CD-prehrávača. Ono sa to nezdá, ale fakt sa môžem považovať za pamätníčku, čo sa periodicity zmien v technológiách týka. Do prelomu tisícročí vtedy chýbalo ešte pár mesiacov a mobilné telefóny v našej metropole vlastnil málokto – takže aj ľudia okolo sa správali inak. 

Moja druhá skúsenosť s prácou pre slovenskú odevnú značku sa týkala LIFELINE. V ich predajni v rámci nákupného centra na petržalskej strane Dunaja som strávila niekoľko poučných mesiacov života. Pamätám sa, ako som si v deň výplaty vďaka zamestnaneckej zľave mohla kúpiť vždy jeden kúsok z aktuálnej kolekcie. Jednofarebné nátelníky s dlhými rukávmi, roláky aj pulóvre s čiernobielou visačkou Lifeline tvorili ešte niekoľko rokov potom podkladovú bázu môjho šatníka. Práve pre možné kombinovanie s extravagantnými kúskami, ktoré som nachádzala v second-handoch. Žiaľ, nič z tohto obdobia spred pätnástich až dvadsiatich rokov nemám zachytené na fotografiách. Takže si to musíte iba predstavovať...

O pár rokov neskôr som sa zamilovala do značky Yaxi Taxi, ktorej každý jeden kúsok bol výrazný, výnimočný a túžila som ho mať doma. Len som si počas štúdia nemohla dovoliť kupovať oblečenie u domácich návrhárok. Keď som si už našporila na kúpu nejakého konkrétneho modela – nevedela som sa rozhodnúť – ktorý chcem nosiť viac. Všetky sukne, šaty, kabáty sa mi páčili rovnako – pre svoju farebnosť, strihy i materiály, ako aj poznávacie značky z portfólia Yaxi Taxi.

Trikolóry ako lemy, nariasené číra na kapucniach, nazberané rukávy s gumičkami, kruhové vrecká, komiksové nášivky v tých najmenej očakávaných miestach a kúsky látkového centimetra našité pozdĺž chrbtice či neónové nite – to všetky hýrilo hravosťou a originalitou. Pričom nešlo iba o vyslovene športové alebo vyslovené elegantné šaty do spoločnosti. Vždy to bola fúzia, ktorej nosenie si vyžadovalo odvahu, ale zároveň odvahu jej nositeľke dodávalo.

Za trinásť rokov fanúšikovstva a kamarátstva na diaľku so slovenskou návrhárkou, Zuzanou Labudovou, ktorú vzťah a neskôr tvorba zaviedla z Kežmarku rovno do Prahy, som si od Yaxi Taxi zadovážila presne šesť kúskov: dve bundy na jar a zimu, plus štvoro šiat na leto a jeseň. Všetky mám stále doma; polka z nich je so mnou aj v novej domovine, vzdialenej 18 000 km od SR. Hrdo si ich obliekam a nosím (hoci bundy som počas tehotenstva nemohla zazipsovať), ukazujem visačku. 

Nemožno povedať, že by Zuzka upúšťala vo svojej súčasnej tvorbe od nápadnej farebnosti. Skôr jej módna značka dozrieva spolu s ňou. A tak v ponuke Yaxi Taxi (na e-shope či v kamennom obchodíku na Masarykovom nábreží v Prahe) dnes nájdete viac kúskov – pre rôzne typy osobností, profesií. Nielen pre bláznivé dvadsaťročné študentky, ale aj pre štyridsiatničky, ktoré majú svojský štýl.

Yaxi Taxi patrí medzi moje obľúbené značky, lebo nepodlieha krátkodobým masovým trendom; materiály sú vyberané priamo majiteľkou. Ak si vyberiete konkrétny model, môžete si byť isté, že bol navrhnutý a ušitý v ČR. Budete poznať pôvod a príbeh vašich šiat, lebo Zuzana Labudová vám hrdo odpovie na otázku: “Who made my clothes?”. A to je skvelé. Tak to má byť.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (1, 2, 4, 5), Marika Majorová (3)

Milovaný kúsok

Aj tento rok sa venujem vo svojich aprílových príspevkoch primárne Týždňu módnej revolúcie / Fashion Revolution Week (FRW). Lebo tento typ aktivizmu a zvyšovania povedomia o férovej, transparentnej a udržateľnej móde, ako aj celé hnutie Fashion Revolution má svoj význam. Snažím sa rôznymi formami motivovať ľudí k tomu, aby sa zaujímali o to, kto šije ich šatstvo; aby poznali celý príbeh svojho oblečenia a aby vedeli zaujať postoj voči Fast Fashion. Napríklad tým, že pri nakupovaní spomalia (nedajú sa strhnúť výpredajmi a reklamou); minuloročné kúsky vymenia so známymi či upcyklujú; podporia domácu produkciu módy; zapoja sa do lokálneho FRW podujatia, alebo podporia kampaň na sociálnych sieťach.

Hashtag #WhoMadeMyClothes je v týchto dňoch pomerne častý. Ešte väčšiu radosť mám, keď vidím ďalšie hashtagy, ako: #iMadeMyClothes alebo #haulternative. Tento rok môžete v rámci Fashion Revolution Week-u napísať aj "love letter", resp. zverejniť príbeh o milovanom kúsku z vášho šatníka, ktorý pre vás veľa znamená – je nadčasový, niečím pre vás jedinečný, nosíte ho radi a často už roky. Bez ohľadu na aktuálny trend či ročné obdobie.

Tento zelený kožený mini-kabátik je môj milovaný kúsok. Kúpila som ho v miestnom second-hande veľmi dávno za pár desiatok slovenských korún. Zažil so mnou pekných pár skúškových období a alternatívnych koncertov; precestoval so mnou niekoľko svetadielov. Brala som ho do terénu v každom ročnom období, čo sa podpísalo na jeho vzhľade. Pomaly, ale isto sa rozpadá a v záhyboch stráca farbu, ale nedokážem ho vyhodiť. Nenápadne v sekáčoch pokukujem po jeho náhradníkovi (v rovnakom strihu a najmä farbe), ale zatiaľ bez úspechu. Asi so mnou zostarne a do koša ho tajne odnesie až moja dcéra Tove Tui. Ak po mne nezdedí nostalgiu a lásku pre podobné kúsky – farebné kabátiky a kožené retro-bundy...

Prajem si, aby sme mali všetci a všetky vo svojich šatníkoch takýchto podobne milovaných kúskov čo najviac, aby ste ich nosili radi, a aby nám ich kombinovanie s ostatnými zvrškami robilo radosť. 

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Vtesnať životný príbeh do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd

Formát prezentácií (20×20) s názvom „PechaKucha Night“ funguje už niekoľko rokov na Slovensku aj Novom Zélande a v tisícke ďalších miest po celom svete. Nápad ponúknuť publiku výber krátkych inšpiratívnych prednášok v podaní viac či menej známych rečníkov a rečníčok vznikol v Tokiu a hneď prvá noc z roku 2003 sa stala okamžite hitom na pokračovanie. Ide totiž o neformálne zdieľanie kreatívnych nápadov, pričom témami nie sú iba súčasné umenie a architektúra, ale širší záber s celospoločenským dosahom, ako: pamäť, hranice, periféria alebo odvaha.

Najväčšou výzvou pre prezentujúceho pritom nie je zostavenie kolekcie dvadsiatich pútavých obrázkov, ale čas. Každý rečník či rečníčka musí totiž dodržať časový limit – komentuje iba prúd dvadsiatky slajdov, pričom na každý z nich má iba dvadsať sekúnd. Ako by ste vy dokázali celý svoj život či niekoľkoročný projekt vtesnať do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd?

V septembri som mala možnosť vystúpiť na aucklandskej verzii PechaKucha Night s prezentáciou, ktorá bola kombináciou osobného a pracovného života. V angličtine som sa pokúsila publiku pretlmočiť dôvody, ktoré ma viedli k štúdiu rôznych smerov naraz a následne k práci pre mimovládky a univerzity. Rýchlostne som moje okomentovala moje životné poslanie, ako aj momentálny stav – všetko na niekoľko mesiacov odložiť a venovať sa novej úlohe: prvorodičky po tridsiatke. Môj výkon teda presne zapadol do témy danej noci v miestnom námornom múzeu – išlo totiž o Odvahu v pravom slova zmysle. Časť z toho som následne zopakovala pre stránku Humans of K road, ale tam mi už nik nestopoval čas a uverejnený text sa dal editovať.

Momentálne je môj život naozaj často spájaný s odvahou. S odvahou: presťahovať sa zo Slovenska na Nový Zéland a začať si odznova budovať život, sociálne siete či pracovné zázemie tam;  prerušiť sľubnú kariéru a zamerať sa na materstvo a výchovu dieťaťa v novom prostredí bez pomoci najbližších; naďalej publikovať zodpovedné články o globálnych témach pre blogovú platformu Media about Development; a pokračovať vo vzdelávaní rozvojových dobrovoľníkov či budúcich novinárov o tom, ako prezentovať informácie z krajín s nižšími príjmami v médiách. Mienim v tom neprestať, aj keď ma čakajú náročné mesiace. Toto všetko a ešte omnoho viac som vtesnala do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd. Verím, že prítomní si z toho odniesli čo najviac. A že budú (rovnako ako ja) odhodlaní nevzdávať sa a prekážkam čeliť, nie sa nimi nechať ochromiť.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Stretnutia tretieho druhu a dress)-code Pohody

Pohoda je láska, závislosť, „must visit“ podujatie leta. Už dve dekády a nielen pre mňa. So zvyšujúcim sa vekovým priemerom verných návštevníkov a návštevníčok pribúda každým rokom i výskyt kočiarov vo festivalovom areále a počet atrakcií pre deti. Hudobný festival sa mierne transformuje do rodinného podujatia. Budúce leto táto nová skúsenosť čaká asi aj mňa ako žúrov-sa-nevzdávajúcu prvorodičku. Ale veď čo neurobíte raz do roka pre svoj spoločenský a kultúrny život, pre všetky tie stretnutia tretieho druhu, ako aj prevetranie šatníka? Naviac ak váš outfit na trenčianskom letisku môže predznamenať (dress-)code nejakého ďalšieho letného eventu...

V reportáži pre magazín Inspire som spomínala, ako na Pohode stretnete takmer všetkých – kamarátov z mimovládok; introvertných spolužiakov; vzdialených bratrancov a sesternice; slnkom unavené lokálne celebrity; niektorých politikov s podprahovou agitkou; svojich budúcich zamestnávateľov, aj bývalých frajerov a frajerky; resp. manželov a manželky; čiže aj tých, čo tak nutne stretnúť nepotrebujete... Verím však, že tých ľudí, ktorých stretnúť potrebujete a chcete, a nakoniec na nich aj v správny čas narazíte, bude vždy viac.

Do dobrej nálady vás našťastie okamžite dokáže dostať ľadová káva hneď v niekoľkých stánkoch. Vyskúšali ste napríklad zmrzlinu a voňavé nápoje z dielne trenčianskej pražiarne a kaviarne Coffee sheep? Ak nie, budúci rok to treba napraviť. Môj osobný gastro highlight tohto ročníka festivalu, kam som zavítala minimálne trikrát do dňa. Horúčava–nehorúčava, prechádzka cez celý areál až do stánku medzi ich „kávové ovečky" mi vždy spravila dobre.

Piaty mesiac tehotenstva sa prejavil v redukcii pripravených módnych kreácií (a doplnkov), zvýšenom míňaní eúr v stánkoch s jedlom, spomalenom kroku, častejších zastávkach na toaletách, fingovaní kofeínu v nápojoch a rýchlejšej únave. Len frekvenciu mudrovačiek a non-stop komentovania všetkého okolo to akosi negatívne neovplyvnilo.

Omnoho častejšie sa mi tento rok stávalo, že napriek starostlivo vyklikaným „must watch“ kapelám v mobilnej Pohoda appke som polovicu z nich nakoniec nestihla vidieť. Jedno šťastie, že som sa tam neakreditovala ako hudobná publicistka! Hudba je pre mňa i ľudí okolo stále dôležitá (veď ide primárne o hudobný festival), ale v porovnaní s tými desiatimi či dvadsiatimi rokmi tam pribudol ďalší rozmer a iné formy umenia či spoločenského vyžitia. 

 

Pravdepodobne boli za zhatením pôvodných plánov všetky tie neplánované, ale tak príjemné stretnutia so všetkými známymi, ktorých som presne rok nevidela. Ale v hovore sme plynule dokázali nadviazať na hocakú tému. Lebo na Pohode to tak prosto funguje a ladí, pričom dress-code nie je tým najdôležitejším kódexom na podujatí. Tento festival nie je o párminútových liftových rečiach, ani o vysmiatych selfiečkach v čelenkách s pierkami a venčekoch z umelých kvetov. Je o spoznávaní nenápadných kapiel na bočných stejdžoch, názorovej tolerancii počas ranných diskusií, ale napríklad aj o nočných debatách na rozpálenom betóne – keď vám je skrátka dobre a neľutujete, že ste nevideli headlinera večera. 

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Love)story of my upcycled jewelry?

Za posledný mesiac som sa viackrát zámerne zmienila o tom, kto zhotovil moje oblečenie: #whomademyclothes. A keďže mám doma šperky od niekoľkých súčasných slovenských šperkárok, chcela som prísť aj s témou: kto zhotovil môj šperk / #whomademyjewelry. Nakoniec to všetko vypálilo inak a nafotili sme v uliciach Aucklandu reálne nosenie šperkov textilných – od maďarskej značky 'CirrHopp recycle'. Tá sa zameriava na „slow dizajn“ a „upcykláciu“, a to nielen v apríli – mesiaci Módnej revolúcie.
In the last month, I have written several articles on a topic: #whomademyclothes. Since I have got some jewelry pieces from several Slovak contemporary jewelers I also wanted to come up with a theme: #whomademyjewelry. Finally, everything went differently and we took some shots of textile jewelry in the streets of Auckland – made by Hungarian brand 'CirrHopp recycle'. Its owner focuses on "slow design" and "upcycling" (not only in April – the month dedicated to Fashion Revolution).

Medzi pravidlá udržateľnej a pomalej módy (ako aj dizajnu) patrí: Nakupujte len to, čo potrebujete; Vyberte si kvalitný (hoci i výraznejší) kúsok, ktorý môžete kombinovať s ostatnými časťami oblečenia; Podporte značku, ktorá je lokálna a vie zdokumentovať – kde sa kupujú materiály pre výrobu a kto zhotovuje finálne produkty. Veľa zaujímavých domácich značiek môžete objaviť na bratislavských Urban marketoch. Tam chodím pravidelne, no vždy s vopred vyčlenenou hotovosťou a zásadne bez platobnej karty. Ide o preventívnu stratégiu, ako sa krotiť a nenakúpiť hneď všetko, čo človeku od domácich predajcov a predajkýň padne do oka.
Na Visegrad marketoch v Starej tržnici bolo vždy riziko objavenia zaujímavých odevov či módnych doplnkov ešte o niečo vyššie. Na jednom mieste sa totiž objavili okrem slovenských a českých tvorivých ľudí aj dizajnéri a dizajnérky z Poľska a najmä Maďarska. Výborná šanca na porovnanie výrobných trendov aj marketingových stratégií a nadviazanie spoluprác. Pred pár rokmi som tam objavila značku CirrHopp recycle, ktorá sa špecializuje na výrobu upcyklovaných šperkov a ktorá mi prirástla k srdcu. Sídli neďaleko, u našich južných susedov. Jeden z jej výrobkov môžete stále vyhrať v súťaži na #balbodebra fanpage.   
The rules of sustainable and slow fashion (as well as slow design) include: Buy just what you need; Choose a piece of good quality that you can combine with other parts of your clothing; Support local designer who is about where textile materials come from and who makes the final products. Many interesting local brands can be found at Urban markets in Bratislava. I go there regularly, but always with a certain amount of cash only (without my credit card). This is a preventative strategy to save money and not to buy right now everything that all these interesting vendors offer there. 
The risk of finding some interesting pieces of clothing or fashion accessories was even higher at Visegrad markets. Under the same roof there are designers and from Poland and Hungary in addition to Slovak and Czech creative people. It’s an excellent chance to compare production trends, marketing strategies and to establish co-operation. Few years ago I discovered ‘CirrHopp recycle’ brand there that focuses on making upcycled jewelery. I fell in love with it immediately. The brand is located in Hungary, not very far away from Bratislava. You can win one of CirrHopp products on my #balbodebra fanpage now.

Práve pre metódu kreatívneho znovu-použitia materiálov, ako sú PET fľaše a nosené tričká, som obdivovala CirrHopp. Z natavených plastov totiž vznikali výrazné náušnice Plabodot a z nastrihaných farebných šnúr zasa textilné náhrdelníky POP. Jednoduchý nápad, skvelé prevedenie. Férovosť lokálneho dizajnu a šetrenie životného prostredia zaručené. Modro-ružovú a najnovšie aj sivo-zelenú kombináciu nosievam pravidelne na aucklandské kultúrne podujatia – zväčša k jednofarebným outfitom (napríklad k čiernemu overalu), aby štruktúra a textúra šperkov vynikla.
Značka 'CirrHopp recycle' sa snaží zaujať širokú verejnosť aj svojimi upcyklačnými workshopmi, kde si ľudia nielen urobia radosť ručne urobeným výrobkom, ale uvedomia si hodnotu a ľudský element za každým jedným kusom odevu či módneho doplnku, ktorý nosia (alebo si ho často len kúpia vo “fast fashion” reťazci a ani nenosia). Podmienky pracovníčok v odevných továrňach kdesi v Ázii sa ani v náznaku nepodobajú tým z európskych upcyklačných workshopov.
Práve preto sú kampane Fashion revolution dôležité, ako aj pátranie po tom, kto zhotovil ten váš šperk či šaty. Ja som svoju love)story našla. Ak ste aj vy so získanými odpoveďami spokojné, gratulujem. Ak odpoveď nepoznáte, pokračujte v hľadaní – má to zmysel. Väčší, než by sa na prvý pohľad zdalo… 
I admire CirrHopp for the method of creative re-use of materials such as PET bottles and worn T-shirts. Plabodot distinctive earrings are made out of fused plastics and colorful POP necklaces are made out of cut fabric strips. Simple idea, great design. The fairness of local design and environmental protection are guaranteed. The blue-pink and the latest gray-green combination I wear regularly at Auckland cultural events – mostly in combination with one-color outfit (for example black overall, jumpsuit) to make the structure and texture of the jewelry more visible. 
'CirrHopp recycle' brand is also invites general public to its up-cycling workshops. People enjoy their hand-made production there and they also realize the value, as well as human element behind every single piece of clothing or fashion accessory they wear (or often they just buy it at “Fast fashion” chain store without wearing it). Unfortunately, the conditions of garment workers in clothing factories across Asia do not copy an atmosphere of these European up-cycling workshops.
This is why Fashion Revolution campaigns, as well as the search for #whomadeyourjewelry or #whomadeyourclothes answers are important. I found my love)story. If you are satisfied with your answers – congratulations! If you do not know an answer yet – continue in searching. It makes a sense. Greater than you would think...

Text / Written by: Boba Markovič Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Mať vzor v mame – módnej revolucionárke

Fashion revolution week / Týždeň módnej revolúcie ma nakopol prehrabať sa foto-archívom z detstva a nájsť vhodné odpovede na otázku: #whomademyclothes / kto zhotovil moje oblečenie. Našla som teda pár ukážok toho, aké zvršky som spolu so sestrami-Baluškami v detstve (krátko pred pádom komunistického režimu v Československu) nosila, kto odjakživa šil naše šaty a po kom máme zmysel pre originálnu i férovú módu v krvi.



V 80.-90. rokoch minulého storočia toho v telke veľa zaujímavého pre decká nebolo, tak sme sa zabávali inak – viac „v teréne“. Stavali sme bunkre; lozili po stavbách; trikrát do týždňa tancovali vo folklórnom súbore; chodili do Ľudovej školy umenia a do knižnice. Občas sme mohli pozorovať tatina pri vyvolávaní filmov a zväčšovaní fotiek v zatemnenej kúpelni; vyrábali si herbáre; skúšali domácu premietačku aj písací stroj. Najviac mi však utkvelo v pamäti nahrávanie ropzrávkových adaptácií na kazeťák a hrávanie bábkového divadla pre mladšie decká z celej ulice. Stačilo nám prevesiť deku cez šnúru na bielizeň a z obnosených tričiek vyrobiť či vynoviť maňušky. Tam už sa realizovala naša mamina a jej šijací stroj (najprv kovový šlapací, neskôr kufríkový elektronický).
Neostalo len pri výrobe bábok. Celé naše detstvo pod Tatrami bolo plné jej výtvorov. Mamina kvôli nám (trom dcéram – Baluškám) prejavila najväčšiu kreativitu v regióne. Bola odjakživa módna revolucionárka, často jej štýl so sestrami rozoberáme a spomíname v rozhovoroch. Azda sme od nej za tie roky aj čo-to pochytili. Hlavne ten cit pre úsporu materiálov a upcyklovanie nosených šiat bol obdivuhodný. Dodnes si naše farebné módne kreácie pamätajú všetci susedia aj naše učiteľky. Všetko šila bez predlohy a prípravy strihu z už použitých látok: peleríny s kapucňami, volánové sukne s vreckami, patchworkové šaty, a k tomu povestné mašle do vlasov. Často si spomínam na sestru Kiku ako škôlkárku, recitujúcu v roláku s našitou geometrickou aplikáciou zo starého trička. Alebo na sestru Ivu a jej havina v búde, našitého na pulóvri s pomocou vypáranej vlny, kúska kožušinky a gombíkov. Škoda, že tie fotky nemáme vo farbe...

Aby všetky decká v meste nevyzerali rovnako, bolo sa treba jednoducho vynájsť. V štátnych obchodoch do roku 1989 rozmanitosť v oblečení a najmä kvalita materiálov úplne chýbala (dominovali syntetické vlákna) a v Tuzexe sa len tak ľahko nakupovať nedalo. Rodičia museli vsadiť na vlastnú tvorbu, originálne kombinácie a dostupné vylepšenia – veľa sa plietlo z recyklovanej vlny, vyšívalo na jednofarebné pulóvre a vesty, prešívalo z obrusov či obliečok.
Spomínam si aj na pár strašiakov z detstva v podobe gamaší (vlnenej predzvesti dnešných legín); babských šponoviek, tzv. kaliopiek, ale najmä plátených pumpiek. Na tie bola mamka špecialistka! Nevyzeralo to bohvieako, ale ľahko sa to šilo – nebolo treba gombíky či zips, stačili gumičky: v páse a pod kolenami. V zime sme do hôr nosili pásikavé overaly, ktoré mamina zhotovila z nepremokavej látky a vatelínu. V lete boli kvetované tuniky a pásikavé bundy súčasťou našich veselých outfitov. Keď sa v obchode s metrovým textilom objavila látka s potlačou (Rákosníček, Šmolkovia, motív autíčok, ovocia či zvieratiek), bola to veľká udalosť. Vtedy sa šlo na nákup a do pár dní sme z toho mali ušité kabátiky i vrecúška na prezúvky.

Oblečenia sme v detstve nemali veľa. Všetky kúsky sme naviac ako sestry po sebe dedili a nosili až do zničenia. No som presvedčená, že niektoré módne kreácie z mamkinej dielne by aj dnes zožali úspech (vrátane tých svojsky strihaných ofín). Jej originálny a udržateľný štýl sa na nás preniesol. A aj dnes vlastne platí, že tie najvzácnejšie outfity z našich šatníkov nám zhotovila a stále zhotovuje práve ona. Vďaka za to, mami!

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič, archív Balušiek

In ‘CirrHopp recycle’ case you will know: Who made your jewelry (Interview)

Many events in April are related to Fashion revolution movement. Hungarian brand CIRRhopp recycle is a very good example of slow fashion approach and original hand-made design. On balbodebra blog you can win beautiful upcycled bracelette from CIRRhopp collection. Let me introduce you this local brand through an interview with its founder – Kinga Balogh.

 

When and why have you decided to set up a brand CirrHopp Recycle?

It all happened in 2011 when I wanted to recycle and process my leftover clothes in a creative way. So I started this upcycling project by discovering new possibilities and exploring new methods how jersey clothes can be transformed into “T-shirt yarns”.

Is this your primary job now? What was your occupation before CirrHopp period?

Yes, I have been doing this for living. My previous job was connected to the financial field at multinational company.

What materials do you use during your art-work of upcycling? Where all of them come from?

I mostly use old or unwanted T-shirts for necklaces and bracelettes. I also collect and transform empty PET bottles from sodas into earrings. Usually they come from my local environment, from my customers, as well as charity organizations.

What is the most popular product from your collection?

POP necklaces made out from colorful T-shirts and Plabodot earrings made out from transparent PET bottles.

How do people react to your upcycled jewelry?

In my country people are well informed and aware of environmental issues, so reusing / reducing / recycling +/- upcycling topic is familiar to them. Nowadays I can see the most important change in their behaviour – that do not wonder about my products, they want to buy them.

I met you personally at one of Visegrad urban market in Bratislava. How did you like the idea of market and what brands and products did you like there the most?

It was a great possibility for Hungarian designers to show their brands portfolio in Bratislava and develop some cooperations with Slovak designers, organizers, shop-owners etc.. I like it so much. And my favorite Slovak brand? Veroin jewelry.

Good choice! My wedding ring is from Veroin’s portfolio. How do you describe local design and slow fashion production in Hungary?

In the period of last five years Hungarian fashion and product designers have become more focused on eco-consciousness, ethics and transparency of their brands. We are responsible not only for our closest environment, but we want to show a comprehensive, more global picture of fashion industry to our customers. We want to offer them a possibility of choice, such as slow design and slow fashion, recycling and upcycling techniques at fashion shows, design markets, showrooms.

You also organize workshops related to recycling and upcycling. What is a target group and what is the feedback from participants?

This year I am going to hold a workshop once a month. The target group is highly diverse. There are kids, housewives, young girls, but also company leaders or elderly people among the participants. The most important characteristic feature of all these people is their sense of responsibility for their environment. They are always very enthusiastic about upcycling techniques that I show them – from cutting old T-shirts, making yarns, through ordering colors, up to sewing chosen pieces and designing final look of fabric jewelry. After the workshops they go home and can’t stop making fabric jewelry on their own. What a feedback for me!

Ms Kinga Balogh - the founder of Hungarian brand CIRRhopp recycle

What are your future plans related to your brand progress or workshops structure?

Together with my friend, co-worker and foot-wear designer Franka I am going to organize an upcycling shoe-making workshop. In next few weeks we will show workshops’ participants how to make their own moccasins, sandals by using recycled and upcycled materials. This is very unique approach in Hungary or maybe even in the entire Europe. Besides that we are planning to repeat these workshops and prepare some kind of DIY-kit for summer season too.

How you will contribute to Fashion revolution week in Hungary this year?

During Fashion Revolution week I would like to emphasize the importance of slow design / slow fashion and share this idea among my followers at social networks. I will definitely recommend ‘True Cost’ movie to them. Everything related to my brand ‘CirrHoppRecycle’ is made by me – from primary research, pilot design, through materials collection and preparation, actual production and whole marketing (advertising, tabling at markets, online selling) up to teaching the upcycling methods. I can proudly and honestly say: “I (really) made your jewelry.”

Written by: Boba Markovic Baluchova & Kinga Balogh, Photo: CirrHopp Recycle brand

Súťaž s blogom BalBo deBra a značkou CIRRhopp

SÚŤAŽ s blogom #balbodebra a značkou #CIRRhopp!

O pár dní je tu Fashion Revolution Week! Ak chcete získať tento hand-made náramok (z dielne Cirrhopprecycle), zapojte sa! Jeden, teda asi skôr jedna z Vás bude odmenená. Súťaž trvá do 30.04. do 12:00.

Podmienky súťaže sú jednoduché:

1. Dajte Like Balbo Debra Style fanpage na Facebooku;

2. Zdieľajte vo svojom profile verejne tento súťažný post;

3. Do komentára pod tento príspevok napíšte, akú farebnú kombináciu (pre svoj #upcycling jewelry kúsok) by ste uvítali a najradšej nosili.

Veľa sťastia! #sutaz #giveaway #fashRev

Spotted bunny on rainy days

Okrem Nového Zélendu nepoznám azda inú krajinu, ktorej obyvatelia by sa tak často a dobrovoľne obliekali do kostýmov. Na karnevaly veľmi nie som, ale minimálne jeden kostým mám už aj ja vo svojom šatníku. Festivalový outfit s názvom Bodkovaný zajko viem našťastie okrem žúrov zužitkovať aj v iné dni, najmä keď husto prší. Čo je v kiwi-lande veľmi často.

Besides Kiwi people from New Zealand I do not know another country whose inhabitants would so often and willingly like to get dressed in costumes. I'm not a carnival person but I have got at least one costume in my closet. Festival outfit titled Spotted bunny can be worn more often, fortunately. Especially during these days when it rains heavily. In Kiwi-land it means: very often.
 

Na niektoré hudobné festivaly sa človek teší celý rok a lístky si kupuje niekoľko mesiacov dopredu. Keď som v lete na Slovensku, nenechám si újsť festival Pohoda v Trenčíne. Mamina či sestry mi lístok naň zväčša zaobstarajú ako vianočný darček s polročným predstihom. Na Novom Zélande je tiež niekoľko vychytených festivalov, no asi najviac čarovný a domácimi aj turistami často odporúčaný event je Splore, odohrávajúci sa na pláži národného parku Tapapakanga. Všetci nám toto podujatie odporúčali ako povinnú jazdu, tak sme sa nechali tento rok nahovoriť – hoci cena za lístky bola trikrát vyššia ako na spomínanú Pohodu, na line-upe nežiarili žiadne hviezdne mená a predpoveď počasia bola strašidelná.

There are some music festivals you are waiting for the entire year and buying tickets several months in advance. I always went to Pohoda festival in Trencin while spending my summer in Slovakia. My mother or sisters used to buy me a ticket as a Christmas gift. There are also several top festivals in New Zealand. Probably the most magical and often recommended event is Splore, happening on the beach of Tapapakanga Regional Park. Everyone around me said that it’s a must-visit event, so we decided to go there – although the price for tickets was three times higher than ticket to Pohoda festival; there were no well known musicians listed on line-up; and the weather forecast was scary.

Ráno pred odjazdom som ešte prezieravo zakúpila v aucklandskom supermarkete bodkované gumáky a v lokálnom second-hande sa k tomu sama „ponúkla“ bodkovaná bunda so zajačikovskou kapucňou. Kostým to bol obyčajný, ale zato funkčný.

Splore v mnohom pripomína európske psy-tranceové rainbow festivaly, kde ide predovšetkým o relax v prírode s rodinou či priateľmi, pričom dôležitá súčasť celého podujatia je líčenie, účes a kostým. Tento rok sme kvôli ťažkým dažďom a nehostinnosti terénu skrátili náš pobyt vo festivalovom areále z troch dní na dvanásť hodín, no atmosférou sme nasiakli dosýta.

Mladé dvojice aj celé štvor- až šesť-členné rodiny prípravu kostýmov nepodcenili a počasie vôbec neriešili. A tak som mohla stretnúť skupinky dúhových jednorožcov, elfov a víl, mexických kostlivcov, antických bohov, rímskych bojovníkov či celú posádku z filmov Clockwork Orange a Pán prsteňov. Po západe slnka sa tie výjavy radosti a tanečky v blate ťažko fotografovali, ale väčšinu z nich stále držím aspoň v hlave.

Before leaving to festival I bought dotted gum-boots at Auckland supermarket and dotted jacket with rabbit hood at the local second-hand. That costume was maybe simple, but very functional.
Splore in many ways recalls European psy-trance rainbow festivals. You go there with an intention to relax in nature with family or friends, while an important part of the event is the make-up, hair and costume. Because of heavy rains we have shortened our stay in the festival area from three days to twelve hours. But I think I got an impression and absorbed the atmosphere good enough.

Young couples and the entire four to six-member families around me did not underestimate the costume preparation and they did not seem to care about the weather at all. So I could meet a group of rainbow unicorns, elves and fairies, Mexican muertos skeletons, ancient gods, Roman gladiators, as well as the entire crew from Clockwork Orange and The Lord of the Rings movie. After the sunset it became very difficult to take photos of the scenes of joy and dances in the mud, but I still keep them in my memories.

Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic