Formát prezentácií (20×20) s názvom „PechaKucha Night“ funguje
už niekoľko rokov na Slovensku aj Novom Zélande a v tisícke ďalších
miest po celom svete. Nápad ponúknuť publiku výber krátkych inšpiratívnych
prednášok v podaní viac či menej známych rečníkov a rečníčok vznikol v
Tokiu a hneď prvá noc z roku 2003 sa stala okamžite hitom na pokračovanie.
Ide totiž o neformálne zdieľanie kreatívnych nápadov, pričom témami nie sú iba
súčasné umenie a architektúra, ale širší záber s celospoločenským dosahom,
ako: pamäť, hranice, periféria alebo odvaha.
Najväčšou výzvou pre prezentujúceho pritom nie je
zostavenie kolekcie dvadsiatich pútavých obrázkov, ale čas. Každý rečník či
rečníčka musí totiž dodržať časový limit –
komentuje iba prúd dvadsiatky slajdov, pričom na každý z nich má iba dvadsať
sekúnd. Ako by ste vy dokázali celý svoj život či niekoľkoročný projekt vtesnať
do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd?
V septembri som mala možnosť vystúpiť na aucklandskej verzii
PechaKucha Night s prezentáciou, ktorá bola kombináciou osobného a pracovného
života. V angličtine som sa pokúsila publiku pretlmočiť dôvody, ktoré ma
viedli k štúdiu rôznych smerov naraz a následne k práci pre
mimovládky a univerzity. Rýchlostne som moje okomentovala moje životné
poslanie, ako aj momentálny stav – všetko na niekoľko mesiacov odložiť
a venovať sa novej úlohe: prvorodičky po tridsiatke. Môj výkon teda presne
zapadol do témy danej noci v miestnom námornom múzeu – išlo totiž o Odvahu
v pravom slova zmysle. Časť z toho som následne zopakovala pre
stránku Humans of K road, ale tam mi už nik nestopoval čas
a uverejnený text sa dal editovať.
Momentálne je môj život naozaj často spájaný s odvahou.
S odvahou: presťahovať sa zo Slovenska na Nový Zéland a začať si odznova
budovať život, sociálne siete či pracovné zázemie tam; prerušiť sľubnú kariéru a zamerať sa na
materstvo a výchovu dieťaťa v novom prostredí bez pomoci najbližších; naďalej publikovať zodpovedné články o globálnych témach pre blogovú platformu
Media about Development; a pokračovať vo vzdelávaní rozvojových
dobrovoľníkov či budúcich novinárov o tom, ako prezentovať informácie
z krajín s nižšími príjmami v médiách. Mienim v tom
neprestať, aj keď ma čakajú náročné mesiace. Toto všetko a ešte omnoho
viac som vtesnala do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd. Verím, že
prítomní si z toho odniesli čo najviac. A že budú (rovnako ako ja)
odhodlaní nevzdávať sa a prekážkam čeliť, nie sa nimi nechať ochromiť.
Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára