Vtesnať životný príbeh do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd

Formát prezentácií (20×20) s názvom „PechaKucha Night“ funguje už niekoľko rokov na Slovensku aj Novom Zélande a v tisícke ďalších miest po celom svete. Nápad ponúknuť publiku výber krátkych inšpiratívnych prednášok v podaní viac či menej známych rečníkov a rečníčok vznikol v Tokiu a hneď prvá noc z roku 2003 sa stala okamžite hitom na pokračovanie. Ide totiž o neformálne zdieľanie kreatívnych nápadov, pričom témami nie sú iba súčasné umenie a architektúra, ale širší záber s celospoločenským dosahom, ako: pamäť, hranice, periféria alebo odvaha.

Najväčšou výzvou pre prezentujúceho pritom nie je zostavenie kolekcie dvadsiatich pútavých obrázkov, ale čas. Každý rečník či rečníčka musí totiž dodržať časový limit – komentuje iba prúd dvadsiatky slajdov, pričom na každý z nich má iba dvadsať sekúnd. Ako by ste vy dokázali celý svoj život či niekoľkoročný projekt vtesnať do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd?

V septembri som mala možnosť vystúpiť na aucklandskej verzii PechaKucha Night s prezentáciou, ktorá bola kombináciou osobného a pracovného života. V angličtine som sa pokúsila publiku pretlmočiť dôvody, ktoré ma viedli k štúdiu rôznych smerov naraz a následne k práci pre mimovládky a univerzity. Rýchlostne som moje okomentovala moje životné poslanie, ako aj momentálny stav – všetko na niekoľko mesiacov odložiť a venovať sa novej úlohe: prvorodičky po tridsiatke. Môj výkon teda presne zapadol do témy danej noci v miestnom námornom múzeu – išlo totiž o Odvahu v pravom slova zmysle. Časť z toho som následne zopakovala pre stránku Humans of K road, ale tam mi už nik nestopoval čas a uverejnený text sa dal editovať.

Momentálne je môj život naozaj často spájaný s odvahou. S odvahou: presťahovať sa zo Slovenska na Nový Zéland a začať si odznova budovať život, sociálne siete či pracovné zázemie tam;  prerušiť sľubnú kariéru a zamerať sa na materstvo a výchovu dieťaťa v novom prostredí bez pomoci najbližších; naďalej publikovať zodpovedné články o globálnych témach pre blogovú platformu Media about Development; a pokračovať vo vzdelávaní rozvojových dobrovoľníkov či budúcich novinárov o tom, ako prezentovať informácie z krajín s nižšími príjmami v médiách. Mienim v tom neprestať, aj keď ma čakajú náročné mesiace. Toto všetko a ešte omnoho viac som vtesnala do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd. Verím, že prítomní si z toho odniesli čo najviac. A že budú (rovnako ako ja) odhodlaní nevzdávať sa a prekážkam čeliť, nie sa nimi nechať ochromiť.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Privstať si na Kreatívne ráno

Podujatie „Creative Mornings“ môžete navštíviť vždy v posledný piatok v mesiaci vo viac ako stosedemdesiatich mestách sveta. Prekvapivo aj v Bratislave i v Aucklande. Za odmenu vás na tomto rannom podujatí čaká voňavá káva, toast alebo koláčik k tomu, no najmä originálna prednáška od tvorivej osobnosti v rozsahu 20-50 minút.

Na Slovensku „Kreatívne rána“ organizujú s väčšou či menšou pravidelnosťou moje konškoláčky z VŠMU. Ani jedno z bratislavských vydaní som, popravde, pre moje zahraničné pobyty a pracovné povinnosti doteraz nestihla navštíviť. Prisahám, že problém nebol v rannom vstávaní... Aj keď viac čulá som ako spíkerka, aj ako diváčka po večeroch. V posledných týždňoch však s pribúdajúcimi kilogramami a vnútornými kopancami od mojej dcéry sedím disciplínovane za počítačom už od siedmej ráno. Poprípade zápasím s gravitáciou a gúľam sa centrom mesta na stretnutie, vyšetrenie či prednášku v niečom pásikavom.

Pred pár rokmi mi liezlo to hromadné opantanie mojich známych všetkými tými videami z TED či TEDx konferencií pekne na nervy. Teraz pristupujem k daným inšpiratívnym prednáškam viac otvorene. Aucklandskú verziu „Creative mornings“ (alebo „TED for the rest of us” / „TED predášku pre nás ostatných – ako ju niektorí vtipne označuju) mám mimoriadne rada. Tu mám všeobecne akosi viac času či šťastia na prednáškoidné eventy. Zohráva v tom rolu, samozrejme, aj moja snaha – obzrieť si lokálnu komunitu kreatívcov a kreatívkyň, zároveň sa trošku zapojiť do spoločenského života tejto metropoly. Vcelku to zatiaľ ide a už som získala aj pár užitočných kontaktov i podnetov. Všetky azda využijem počas mojej rodičovskej „dovolenky“ v najbližších mesiacoch.

Jeden z posledných Creative Mornings talkov sa týkal vydávania aucklandského časopisu Paperboy, ktorý má nesmierne pútavú formu, ale aj obsah. Podľa jednotného vizuálu obálky ho nemáte problém rozpoznať už na diaľku. Vždy vo štvrtok ráno si vezmete z vyhradených miest po celom meste svoj výtlačok zadarmo a spríjemňujete si ním obedové pauzy či lenivý víkend v posteli. Jeho šéf-editor, Jeremy Hansen, sa snažil práve na augustovom rannom talku predstaviť štyri hlavné piliere magazínu, aj stratégiu, ktorú redakcia pred majiteľmi obhajuje. Je obdivuhodné, že časopis vychádza už rok a zatiaľ to s úrovňou nešlo dolu napriek tomu, že inzercie (najmä tej otravnej) nepribúda. Ak by sa mi tam podarilo pretlačiť pár svojich článkov – bola by som viac ako spokojná.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič