Za príbehmi do mobilnej knižnice v prístave

Krátko po narodení mojej Tove Tui som po prvý raz navštívila hlavnú budovu aucklandských knižníc. Nechcela som si všetky knihy (najmä jednohubky typu paperbackových detektívok) rovno kupovať. Počas rodičovskej „dovolenky“ musím peniaze odkladať na iné veci. Zapísaná som bola zadarmo behom pár minút a dostala som krásny elektronický preukaz s vyobrazením lokálneho spevavého vtáčika: Tui. Žiadna náhoda!

Auckland libraries majú v meste dohromady 55 pobočiek a každá z nich si organizuje sprievodný program podľa potrieb svojich čitateľov a čitateliek. V centrálnej knižnici (najbližšie k nášmu príbytku) býva pondelok vyhradený detskému publiku – doobeda býva na prízemí vždy čosi jednoduché, dotykové pre deti od 0-2 rokov. Potom nasledujú rečňovanky a hry s veršami pre väčšie deti, ďalej nasleduje púšťanie dokumentárnych filmov a čítanie v maorskom jazyku. Keby ste tam zavítali, cítili by ste sa ako na medzinárodnom letisku – je tam vždy toľko národností, kultúr a zmesí jazykov pohromade...

Celé prízemie je vlastne jeden veľký detský „kútik“. Naozaj je radosť chodiť tam – nielen si čítať knihy alebo nové časopisy, ale i počúvať raritné nahrávky, pozerať DVDčká, oddychovať na tuli vakoch, pozerať si poštu v dobíjajúcom sa telefóne vďaka rýchlemu bezdrôtovému pripojeniu...

Napriek toľkým farebným podnetom, neustálemu pohybu a vysokému počtu detí je tu stále pokoj, ticho, možnosť sústredenia sa na čítanie. Prítomných lezúňov netreba naháňať a karhať, všetko plynie akosi bezproblémovo. Akoby sme k tomu miestu mali všetci prirodzený rešpekt a úctu (tak to má byť). Hoci vám nikto nevynadá, ak si po sebe povyberané knihy neupracete, alebo tam nadojčíte či prezlečiete svoje dieťa. Prebaľovací „kút” je naozaj často obsadený.

Počas nedávnych osláv Auckland Day v prístave som si konečne mohla zblízka pozrieť aj mobilnú knižnicu (jednu zo štyroch!), ktorá je počas pracovného týždňa dostupná vždy na nejakom inom mieste v rámci mesta. Je to pojazdný autobus s policami kníh vo vnútri a kreslami, ktoré zamestnanci vždy rozložia okolo po príchode na konkrétny open-air festival či len tak kdesi na pláž. Je krásne pomaľovaný príbehom o pacifickom super-hrdinovi Mauím.

Vystavené diela sa tematicky týkali práve začiatkov osídľovania Aucklandu, dejín Nového Zélandu a ukážok maorskej kultúry. Ľudia sem môžu prísť oddychovať, alebo len donesú z domu knižky, ktoré mali už dávno vrátiť do kamennej pobočky knižnice... Výborný nápad, ktorý by sa možno udomácnil aj v Bratislave. Je to jednoducho miesto, kde chcem tráviť s dcérou dobrovoľne svoj čas a motivovať ju od útleho veku k čítaniu.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Vyrobiť si personalizovaný lapač snov – DreamCatcher

Minulý rok som v Aucklande objavila komunitu ľudí, ktorá raz za štvrť roka organizuje na Dominion road čosi ako bratislavský Dobrý trh pod názvom Ubuntu market. V úvode nového roka som na rovnaké miesto zašla opäť, a tentoraz sa zapojila aj do jedného z tvorivých workshopov.
Last year I discovered a community of people in Auckland – ready to organize Ubuntu Market on Dominion road (very similar to Good Market in my home city in Slovakia). Recently I went back to the same place and joined one of the creative workshops there. 

Filozofia „Ubuntu“ pochádza z Južnej Afriky a predstavuje koncept ľudskosti, ľudskosti k iným ľuďom okolo nás. Je spájaná s osobnosťou arcibiskupa Desmonda Tutu, ktorý upozorňoval na to, že ľudia nemôžu fungovať v izolácii. Nemali by sme o sebe zmýšľať len ako o jednotlivcoch, ale ako o komunite, keďže sme všetci prepojení a ovplyvňujeme dianie okolo nás. Aucklandskí organizátori a organizátorky Ubuntu marketu sa preto snažia stretávať a prepájať aktivity rovnako zmýšľajúcich ľudí z rôznych prostredí, menšín a subkultúr, pričom je jedno, kto odkiaľa pochádza.
The "Ubuntu” philosophy has its origins in South Africa and represents the concept of humanity; humanity towards other people around us. It is associated with the personality of Archbishop Desmond Tutu who pointed out that people can’t exist in isolation. We should not think of ourselves far too frequently as just individuals, but also as a part of community – we are all interconnected and together we do affect the processes around us. Auckland organizers of Ubuntu market are therefore trying to meet and connect activities of the open-minded people from different environments, minorities and subcultures, no matter who comes from what country.

V rámci ponúkaných workshopov sme sa mohli podučiť tradičnému pleteniu košíkov z vláknitých listov rastliny harakeke, v ktorom vynikali pôvodní obyvatelia Nového Zélandu. Pre tých, čo majú v sebe rytmus a dobrý sluch, bol nachystaný bubenícky workshop. Ja som sa nechala zlákať farebnosťou vystavených lapačov snov, ktoré vyrába dizajnérka Lyn-Marie z DizziePixxieDesigns. Uvedomila som si, že takýto typ workshopu môže byť súčasťou každého dobrého teambuildingu či vianočného žúru (nielen pre deti). Lyn-Marie má za sebou výrobu dekorácií pre hudobné festivaly, tematické oslavy, svadby a výstavy na Novom Zélande aj v Austrálii.
Thanks to the offered workshops the visitors were able to learn the traditional basket weaving (out of Harakeke fibrous leaves) in which the original New Zealanders excelled. People with a sense for the rhythm could attend a drumming workshop. I was attracted by the colorfulness of exhibited dream catchers – produced by Lyn-Marie from DizziePixxieDesigns. Later I realized that this type of workshop could be part of any good teambuilding or Christmas party (not only for children). Lyn-Marie has been making decorations for music festivals, thematic celebrations, weddings and exhibitions across New Zealand and Australia.

Nemusíte byť žiadnou fanynkou ezoteriky, ani zmätenou matkou na materskej “dovolenke”, aby vás idea zhotovovania lapačov snov zaujala. Mňa zaujímalo, ako jeho prítomnosť účinkuje na jeho majiteľa či majiteľku. Keď bude moja dcéra väčšia, a bude vedieť formulovať svoje myšlienky do viet, určite sa jej na to opýtam. V nedeľu totiž odo mňa jeden taký dostala do daru.
You do not have to be a fan of Esoteric or a confused mother on maternity “leave” to be attracted by the idea of dream catchers’ creation. I was interested in the effects of its presence on owner’s dreams. When my daughter is bigger (and is able to formulate her thoughts into the sentences) I will certainly ask her about it. Last Sunday I made a dream catcher for her.

Nezapájam sa často do ručných prác – na šitie či háčkovanie nemám trpezlivosť, štrikovaniu a vyšívaniu sa nevenujem od základnej školy. Oblečenie (i doplnky) si zväčša navrhujem a kombinujem sama, ale vždy mi musí s finálnym zhotovením pomôcť mamina. Toto však bola výzva. Všetky tie nádoby, plné farebných recyklovaných materiálov – pripravených na svoju novú, upcyklovanú podobu – priťahovali moju pozornosť. Pripadala som si ako straka, ktorá vidí akýsi ligotavý predmet pred sebou… A tak som za pol hodinku voľným tempom s pomocou líderky workshopu vyrobila svoj prvý lapač v živote – veľmi osobný, personalizovaný, určený malej Tove Tui.
I do not have patience for embroidery, crochet, knitting or sewing. I most often design my clothing (and accessories) by myself but I always need my mother’s help with the technical part of outfit’s creation. But this time it was different. Real challenge. All those baskets – full of colorful recycled materials (ready for their new up-cycling look) – drew my attention. I must have looked like a magpie spotting a shiny bright object... After thirty minutes I made (with the help of a workshop leader) my first dream catcher – a very personal and personalized – dedicated to my little daughter Tove Tui.

Hoci mám rada šialené farebné kombinácie, tu som sa krotila. Lapač snov bol ladený v ružovo-červeno-fialových odtieňoch, pričom do kruhového rámu boli na bavlnkami vypletenú sieť pridané najprv koráliky a gombíky, neskôr zvislé pruhy nastrihaných látok a pierka. Celý proces bol tvorivý, aj zábavný. Žiaden stres z nepodarku, ale najmä príjemná piplačka a relax. Malá Tove Tui výrobu darčeka prespala v šatke na mojom hrudníku. Keď o štvrť roka navštívim Ubuntu market znova, pustím sa do výroby ďalšieho lapača. Teším sa na to.
Despite my taste for crazy color combinations I chose more decent combination. The dream catcher was created in pink-red-purple hues with some beads, buttons and later vertical stripes of fabric and feathers added to the knotted net. The whole process was creative and entertaining. No stress from making mistakes, but mostly relax and a pleasure from that precious work. My Tove Tui was sleeping on my chest wrapped in a safari wrap. When I visit Ubuntu market in three months again I will definitely join the workshop again and create another dream catcher. I look forward to it.

Text / Written by: Boba Markovič Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Kererū the guardian – nablízku malej Tove Tui

Veľa maorských tradícií poukazuje na blízku až mystickú spätosť ľudí a prírody. Žiadne prekvapenie. Jeden z najviac populárnych novozélandských vtáčikov – Kereru – holubisko s vylešteným zeleno-fialovo-bronzovým perím na hlave a šikovnou bielou vestou na hrudi navštevuje moju dcéru Tove Tui od jej narodenia.

Many Māori traditions show a close, mystical relationship between humans and nature. No surprise. One of the most popular of New Zealand’s native birds – the Kererū – a large pigeon with iridescent green and purple bronze feathers on its head and a smart white vest on its chest has been visiting my daughter Tove Tui since her birth.  

V maorskej mytológii sa legendárny hrdina-výmyselník, Maui, premenil na vtáka Kereru, keď prenasledoval svoju matku Tarangu, ktorá každý deň mizla pod zemou. Maui sa chcel dozvedieť, kam to odchádza, preto jej jedného dňa skryl oblečenie a sledoval jej vnik do tajného otvoru v zemi. Premenil sa na holuba, majúc na sebe jej šaty, a letel za ňou, aby sa znova stretli. Dodnes ľudia veria, že ono dúhové perie na Kereruovi je sukňa mamy Tarangy a biely hrudník je jej živôtikom.

In Māori mythology, Māui, the fabled trickster hero, turned himself into the first Kererū in order to pursue his mother Taranga who disappeared underground at dawn every day. Maui desperately wanted to know where she went. One day he hid her clothes and watched as she entered a secret hole in the ground. Māui then transformed into a pigeon and wearing his mother’s clothes flew after her to be reunited. It is now believed that the iridescent plumage of the Kererū is mother’s skirt and the white chest is the bodice of Taranga.

V deň, keď sa mala narodiť naša dcéra, objavil sa jeden takýto Kererū (po slovensky Plodožer maorský) po prvý raz na strome pod naším oknom. Dovtedy ho v tejto rušnej obytnej zóne v centre Aucklandu nik nevidel. Od 2. októbra ju navštevuje pravidelne na týždennej báze. Hneď ho spozorujeme, lebo trepot jeho krídel má veľmi výrazný zvuk. Veríme, že sa stal akýmsi symbolickým opatrovníkom malej Tove Tui. 

The day my daughter entered this world, one of Kererū birds (Māori berry-eater in Slovak language) appeared on a tree under our window for the very first time. No one ever seen him in this busy residential area in the center of Auckland. Since October 2 he has been visiting her on weekly basis. We are aware of his arrival thanks to the beat of his wings makes very distinctive sound. We believe he has become the guardian of our Tove Tui in a symbolic way.

Kererū môže merať až 51 cm a vážiť asi 650 g, čo robí jeho let ťažším a hlučným v novozélandských lesoch. Výskyt týchto lesných holubov sa v priebehu rokov dramaticky znižoval v dôsledku útokov predátorov (divokých mačiek, potkanov, vačíc) a nelegálneho lovenia. Dnes sú Kereru operence chráneným druhom. Ich ochrana je nevyhnutná pre zachovanie týchto pomaly sa rozmnožujúcich vtáčikov, pretože zohrávajú kľúčovú ekologickú úlohu pri regenerácii pôvodných lesov. Rozptyľujú totiž väčšie semená stromov a kríkov, ktoré iné vtáky preniesť nedokážu. Kereruovia sú vlastne jedinými druhmi vtákov, dostatočne veľkými na to, aby dokázali prehltnúť bobule veľkého ovocia a rozptýliť ich semienka na dlhé vzdialenosti. 

Kererū can measure up to 51 cm and weigh about 650 g, making flight difficulty and noisy in New Zealand forests. Numbers have dramatically declined over the years because of the effects of predation (caused by possums, feral cats, rats) and continued illegal hunting. Now the Kererū is a protected species. Conservation is essential to help regenerate these slow-breeding birds as they play a key ecological role in the regeneration of native forests by dispersing seeds of trees and shrubs too large to be dispersed by other birds. Two types of Kererū are the only bird species big enough to swallow large fruit and disperse the seed over long distances.

Text / Written by: Boba Markovič Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič, Visit Zealandia

Vtesnať životný príbeh do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd

Formát prezentácií (20×20) s názvom „PechaKucha Night“ funguje už niekoľko rokov na Slovensku aj Novom Zélande a v tisícke ďalších miest po celom svete. Nápad ponúknuť publiku výber krátkych inšpiratívnych prednášok v podaní viac či menej známych rečníkov a rečníčok vznikol v Tokiu a hneď prvá noc z roku 2003 sa stala okamžite hitom na pokračovanie. Ide totiž o neformálne zdieľanie kreatívnych nápadov, pričom témami nie sú iba súčasné umenie a architektúra, ale širší záber s celospoločenským dosahom, ako: pamäť, hranice, periféria alebo odvaha.

Najväčšou výzvou pre prezentujúceho pritom nie je zostavenie kolekcie dvadsiatich pútavých obrázkov, ale čas. Každý rečník či rečníčka musí totiž dodržať časový limit – komentuje iba prúd dvadsiatky slajdov, pričom na každý z nich má iba dvadsať sekúnd. Ako by ste vy dokázali celý svoj život či niekoľkoročný projekt vtesnať do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd?

V septembri som mala možnosť vystúpiť na aucklandskej verzii PechaKucha Night s prezentáciou, ktorá bola kombináciou osobného a pracovného života. V angličtine som sa pokúsila publiku pretlmočiť dôvody, ktoré ma viedli k štúdiu rôznych smerov naraz a následne k práci pre mimovládky a univerzity. Rýchlostne som moje okomentovala moje životné poslanie, ako aj momentálny stav – všetko na niekoľko mesiacov odložiť a venovať sa novej úlohe: prvorodičky po tridsiatke. Môj výkon teda presne zapadol do témy danej noci v miestnom námornom múzeu – išlo totiž o Odvahu v pravom slova zmysle. Časť z toho som následne zopakovala pre stránku Humans of K road, ale tam mi už nik nestopoval čas a uverejnený text sa dal editovať.

Momentálne je môj život naozaj často spájaný s odvahou. S odvahou: presťahovať sa zo Slovenska na Nový Zéland a začať si odznova budovať život, sociálne siete či pracovné zázemie tam;  prerušiť sľubnú kariéru a zamerať sa na materstvo a výchovu dieťaťa v novom prostredí bez pomoci najbližších; naďalej publikovať zodpovedné články o globálnych témach pre blogovú platformu Media about Development; a pokračovať vo vzdelávaní rozvojových dobrovoľníkov či budúcich novinárov o tom, ako prezentovať informácie z krajín s nižšími príjmami v médiách. Mienim v tom neprestať, aj keď ma čakajú náročné mesiace. Toto všetko a ešte omnoho viac som vtesnala do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd. Verím, že prítomní si z toho odniesli čo najviac. A že budú (rovnako ako ja) odhodlaní nevzdávať sa a prekážkam čeliť, nie sa nimi nechať ochromiť.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

I fell for pink Auckland and its icons

Mesto Auckland bolo kedysi označované za „Sydney pre začiatočníkov“. Dnes to už o dynamickej miliónovej metropole, zaberajúcej výraznú časť Severného ostrova, nemožno tvrdiť. Auckland síce nie je hlavným mestom Nového Zélandu, ale z turizmu a priemyslu (aj toho filmového) ťaží azda viac, ako Wellington. Mix kultúr a národností, plus multi-kulti kuchyne i originálne obchodíky pridávajú mestu na atmosfére a fotogenickosti. Aj v období jesene (od marca až do mája) nájdete na každej pláži a v každom parku, ktorých sú tu desiatky, kopec dospelákov v tričkách a kraťasoch spolu so svojimi deťmi, ktoré milujú robiť mlynské kolesá – ako inak: s bosými nohami a slnkom presvetlenými strapatými vlasami.

The city of Auckland was once called “Sydney for Beginners". It doesn’t apply for this dynamic metropolis occupying a significant part of the North Island with more than a million habitants. Although Auckland is not the capital of New Zealand, it benefits from tourism and industry (not only film industry) even more than Wellington. A mixture of cultures and nationalities, plus multi-cultural cuisines and original shops adds the special atmosphere and photogenicity to this town. Even in the autumn (from March to May), you can find on every beach and every park dozens of adults in t-shirts and shorts along with their children who love to make mill wheels (bare feet with strapped hair, lightened by strong sun).

Dnes vás upozorním na dve najvýraznejšie dominanty centra Aucklandu: mestskú vežu Sky tower a ružový cyklo-most. Pre svoju architektonickú kvalitu, farebnú výraznosť, ale i funkčnosť a ich mladú históriu (relatívne nedávny dátum konštrukcie) sú to obľúbené miesta, často navštevované a fotografované – domácimi i turistami, turistkami.

Today, I will highlight the two most interesting icons of Auckland downtown: Sky Tower and Magenta adventure. They are popular places for their architectural quality, colorful expressiveness, but also functionality and young history (relatively recent date of construction) – often visited and photographed by local people, as well as tourists.

Veža, smerujúca priamo do oblakov, Sky Tower, je 328 metrov vysoká dominanta Aucklandu, postavená v roku 1997. Slúži ako telekomunikačná veža, zároveň rozhľadňa, doplnená ponukou adrenalínových športov a štýlových reštaurácií. Sky Tower je „must-visit“ miesto v zozname väčšiny turistov a turistiek. Počas jasného dňa môžete odtiaľ vidieť celé mesto (až do diaľky 80 kilometrov, a to v každom smere), pričom sa sami nachádzate vo výške 220 metrov. Kľúčové pamiatky, početné sopečné krátery a všetky historické miesta máte pod sebou ako na dlani. Čo je dôležité spomenúť: veža bola navrhnutá tak, aby bola zabezpečená a bezpečná aj počas zemetrasenia, silných vetrov, búrok alebo požiaru. Býva tiež osvetlená farebnými LED svetlami pri špeciálnych príležitostiach (počas Anzac výročia svieti na-červeno; ružová je počas kampane, upozorňujúcej na prevenciu a liečbu rakoviny prsníka; farbami dúhy svieti počas dúhového Pride month a veselá zmes farieb je pripravená aj pre vianočné a veľkonočné obdobie). Je dobré mať takúto rozpoznateľnú ikonu už dvadsať rokov.

The Sky Tower is 328 meters tall icon of Auckland's sky-line built in 1997. It's an observation and telecommunications tower, but also an exciting hub of adrenaline sports and stylish dining. Sky Tower is a must-visit place for tourists. On a clear day you can view the city (80 kilometres in every direction) from 220 metres high above street level. There are key landmarks, volcanoes and all the historical locations under you. What is very important: Sky Tower has been designed to provide a high level or performance in the event of earthquake, severe wind storms or fire. It’s also illuminated by colorful LED lights during special ocassions (by red for Anzac day; pink for Breast cancer awareness month; rainbow colors for Pride month and by mix of colors also for Christmas and Easter period). It’s good to have that kind of recognizable sky-line icon for 20 years ago.

Ružový cyklomost „Magenta adventure" bol postavený pred dvoma rokmi priamo nad centrálnou diaľničnou križovatkou a prepája ulice Upper Queen Street s Quay Street. Táto cyklotrasa sa označuje za doteraz najviac ambicióznu aktivitu v rámci mestskej cyklistickej infraštruktúry na Novom Zélande – používajú ju pravidelne cyklisti a cyklistky; deti, učiace sa jazdiť na bicykli aj chodci a chodkyne. Pred niekoľkými mesiacmi bol most pokrytý vrstvou novej farby a ochranou proti slnečnému žiareniu, pretože jeho sýty ružový vzhľad po dvoch rokoch vybledol do pastelových farieb. V noci je cyklocesta tiež osvetlená farebnými lampami a mnohí kiwi zástupcovia a zástupkyne hudobnej či tanečnej scény, ako aj módne blogerky si často vyberajú túto výraznú časť mesta pre nahrávanie videa alebo fotografovanie. Nie je ťažké uhádnuť: prečo.

The “Magenta adventure” / the Lightpath was built two years ago in the midst of Auckland's central motorway junction and it links Upper Queen Street to Quay Street. This cycleway is New Zealand's most ambitious piece of urban cycling infrastructure ever built – used by regular bikers, kids learning to cycle, as well as pedestrians. Few months ago this path was covered by a layer of new color and UV protection because its vibrant hot pink look has faded to pastel colors. During the night it’s also lightened by rainbow colorful lights and many kiwi musicians, as well as dancers and street-style fashion bloggers has chosen this pink path for video-recording or photo-shooting. It’s not hard to guess: why.

Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic

Spotted bunny on rainy days

Okrem Nového Zélendu nepoznám azda inú krajinu, ktorej obyvatelia by sa tak často a dobrovoľne obliekali do kostýmov. Na karnevaly veľmi nie som, ale minimálne jeden kostým mám už aj ja vo svojom šatníku. Festivalový outfit s názvom Bodkovaný zajko viem našťastie okrem žúrov zužitkovať aj v iné dni, najmä keď husto prší. Čo je v kiwi-lande veľmi často.

Besides Kiwi people from New Zealand I do not know another country whose inhabitants would so often and willingly like to get dressed in costumes. I'm not a carnival person but I have got at least one costume in my closet. Festival outfit titled Spotted bunny can be worn more often, fortunately. Especially during these days when it rains heavily. In Kiwi-land it means: very often.
 

Na niektoré hudobné festivaly sa človek teší celý rok a lístky si kupuje niekoľko mesiacov dopredu. Keď som v lete na Slovensku, nenechám si újsť festival Pohoda v Trenčíne. Mamina či sestry mi lístok naň zväčša zaobstarajú ako vianočný darček s polročným predstihom. Na Novom Zélande je tiež niekoľko vychytených festivalov, no asi najviac čarovný a domácimi aj turistami často odporúčaný event je Splore, odohrávajúci sa na pláži národného parku Tapapakanga. Všetci nám toto podujatie odporúčali ako povinnú jazdu, tak sme sa nechali tento rok nahovoriť – hoci cena za lístky bola trikrát vyššia ako na spomínanú Pohodu, na line-upe nežiarili žiadne hviezdne mená a predpoveď počasia bola strašidelná.

There are some music festivals you are waiting for the entire year and buying tickets several months in advance. I always went to Pohoda festival in Trencin while spending my summer in Slovakia. My mother or sisters used to buy me a ticket as a Christmas gift. There are also several top festivals in New Zealand. Probably the most magical and often recommended event is Splore, happening on the beach of Tapapakanga Regional Park. Everyone around me said that it’s a must-visit event, so we decided to go there – although the price for tickets was three times higher than ticket to Pohoda festival; there were no well known musicians listed on line-up; and the weather forecast was scary.

Ráno pred odjazdom som ešte prezieravo zakúpila v aucklandskom supermarkete bodkované gumáky a v lokálnom second-hande sa k tomu sama „ponúkla“ bodkovaná bunda so zajačikovskou kapucňou. Kostým to bol obyčajný, ale zato funkčný.

Splore v mnohom pripomína európske psy-tranceové rainbow festivaly, kde ide predovšetkým o relax v prírode s rodinou či priateľmi, pričom dôležitá súčasť celého podujatia je líčenie, účes a kostým. Tento rok sme kvôli ťažkým dažďom a nehostinnosti terénu skrátili náš pobyt vo festivalovom areále z troch dní na dvanásť hodín, no atmosférou sme nasiakli dosýta.

Mladé dvojice aj celé štvor- až šesť-členné rodiny prípravu kostýmov nepodcenili a počasie vôbec neriešili. A tak som mohla stretnúť skupinky dúhových jednorožcov, elfov a víl, mexických kostlivcov, antických bohov, rímskych bojovníkov či celú posádku z filmov Clockwork Orange a Pán prsteňov. Po západe slnka sa tie výjavy radosti a tanečky v blate ťažko fotografovali, ale väčšinu z nich stále držím aspoň v hlave.

Before leaving to festival I bought dotted gum-boots at Auckland supermarket and dotted jacket with rabbit hood at the local second-hand. That costume was maybe simple, but very functional.
Splore in many ways recalls European psy-trance rainbow festivals. You go there with an intention to relax in nature with family or friends, while an important part of the event is the make-up, hair and costume. Because of heavy rains we have shortened our stay in the festival area from three days to twelve hours. But I think I got an impression and absorbed the atmosphere good enough.

Young couples and the entire four to six-member families around me did not underestimate the costume preparation and they did not seem to care about the weather at all. So I could meet a group of rainbow unicorns, elves and fairies, Mexican muertos skeletons, ancient gods, Roman gladiators, as well as the entire crew from Clockwork Orange and The Lord of the Rings movie. After the sunset it became very difficult to take photos of the scenes of joy and dances in the mud, but I still keep them in my memories.

Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic

Kiwi dreaming: Rok na ostrove (snov)

O pár týždňov to bude presne rok, čo som prekonala svoje osobné rekordy (vzdialenosť 18 000 km a dvadsaťjeden hodín v lietadlách) a dobrovoľne sa presunula zo Slovenska na Nový Zéland. Presnejšie na jeho severný ostrov – do mesta Auckland, ktoré je pre mnohých tunajších ľudí vysnívanou destináciou, vyvoleným útočiskom, ostrovom snov. Mne sa tu sny plnia a niektoré ma i prenasledujú.

In a few weeks it will be exactly a year since I overcame my personal records (18,000 km distance and twenty-one hours in airplanes) and moved from Slovakia to New Zealand. More specifically I arrived in Auckland (Northern island), which is dream destination, chosen refuge, dream island for many local people. Also my dreams came true here and some of them are even following me.

 

V Aucklande mi trvalo iba pár dní nájsť si adekvátnu náhradu za bratislavské kino Lumiére. Filmový klub Academy cinemas ma prekvapuje nielen kvalitnou ponukou snímok, ale aj domácou zmrzlinou a vínom – ktoré si môžete (nielen s dovolením, ale dokonca s odporúčaním personálu) vziať priamo do kinosály. Koncom decembra som tam videla nový film Jima Jarmuscha: “Paterson“ o vodičovi autobusu v rovnomennom mestečku Paterson, v ktorom akoby sa nič nedialo. Každodenná rutina je však iba zdanlivá – ako u mladého autobusára (nepoznaného básnika a trpezlivého manžela), tak aj u jeho ženy Laury. Hoci u nej je to prevedené do extrému: divácka obec ju vidí stále doma, ako s každým novým dňom premýšľa – čím by sa mohla stať, aký nápad by mohla zrealizovať (viac či menej úspešne). Po skončení filmu v nás však ostane pocit nefalšovanej lásky. Dotyk krásy v detailoch zdanlivej všednosti. Aj s dvojčatami, ktoré sa najprv snívajú Laure, potom ich jej muž vidí viac ako často na trase linky svojho autobusu. Dvojčatá sa dostali aj do môjho sna, až som ich stretla na ďalší deň v Silo Parku počas osláv príchodu Nového roka, napodujatí Wondergarden. To nemôže byť náhoda! 

It took me only a few days to find an adequate substitute for Bratislava’s art-cinema ‘Kino Lumiére’ here in Auckland. Film club ‘Academy Cinemas’ often surprises me by the quality of movies offer, but also by homemade ice cream and local wine, that you can take (with permission and even with the recommendation of staff) directly to your seat. In late December I went there to watch a new Jim Jarmusch’s movie: “Paterson”. It's about a bus driver in a town, called Paterson, where nothing is going on. Daily routine, however, is only apparent – visible in a life of young bus driver (the unknown poet and patient husband), but even more in a life of his wife Laura. Although, it's transferred into the extreme in her case (since the audiences sees her sitting at home all the time and inventing new ideas of her future success (more or less implemented). The feeling of genuine love will remain after watching the movie. A touch of pure beauty in all these details of the apparent banality. I will not forget twins that firstly Laura dreamt about, then her husband saw them more often on his bus route. The twins also got into my dream until I finally met them the next day in Silo Park during the New Year's celebration at the Wondergarden event. This must not be a coincidence!



Uplynulý rok som sa snažila zachytiť to najlepšie, čo sa na miestnej hudobnej scéne urodilo. Väčšinu zo svojich novozélandských obľúbených spevákov a speváčok som videla hrať naživo a rozpoznateľné single som zaradila do svojho playlistu na Spotify s príznačným názvom: „Hudbainého ostrova”. Ak máte chuť spoznávať kvalitnú „kiwi music“ – odporúčam! Jednou z mojich obľúbenkýň je Anna Coddington. Hrá od detstva na bicích aj na gitare a produkuje hudbu, pod ktorou si ja predstavujem kvalitný pop: pop music. Stačí si prebehnúť Annin profil na youtube. Jej tretí album „Luck/Time“ je výsledkom tvrdej štvorročnej práce. Platňa je vyzretá, veľmi homogénna a možno tam nájsť niekoľko silných hitov. Už počas jej vianočného koncertu v hudobnom klube v St Kevin’s pasáži som za ňou chcela ísť a porozprávať sa o hudbe. Hneď počas silvestrovského večera v Silo parku sa mi tento sen splnil. Ešte mám pár ďalších mien vo „wish liste“ pre rok 2017, tak uvidíme – nakoľko mi bude ostrovné šťastie priať. 

The entire year I have tried to find the most / the best of local music production. I watched many New Zealand male and female singers playing Live. Then I added the most original songs to my Spotify playlist with the revealing title: "Music fromanother island". If you are interested in exploring good "kiwi music" – I highly recommend it! Anna Coddington is one of my favorite NZ musicians. She started to play on the drums and the guitar in her early childhood. Nowadays she produces music which I can proudly present as a pop: pop music. Check it online (follow Anna's profile on YouTube). Her third album "Lucky/Time" is the result of four years hard work. The record is mature, very homogeneous and you can find there several strong hits. Already during the Christmas concert in the music club in St Kevin's Arcade I had a wish to talk to her and share my feedback. My dream and intention came true during the New Year's celebrations in Silo Park. There are several other names (from the island of fulfilled dreams) on my "Wish List" for 2017. Let’s wish me a Good luck.



Text / Written by: Boba Markovič Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Pacific flora and nostalgia for home

Počas dvojtýždňového maratónu umenia s názvom ArtWeek Auckland sa dá natrafiť na všelijakých zaujímavých ľudí a situácie. Aj si zaspomínať nostalgicky na domov.

During the two-week marathon of art titled Artweek Auckland you can spot many interesting people, situations and think nostalgically about home.

Stále si stojím za tým, že lokálnu kultúru možno spoznávať vďaka rozhovorom s miestnymi ľuďmi, ale aj vďaka ich kultúre a umeniu. Toho umenia som za posledné týždne mala možnosť odsledovať habadej. V Aucklande sa totiž odohrával dvojtýždňový maratón, ktorý sa kedysi vmestil do týždňa – ArtWeek Auckland. Po meste billboardy, v krabiciach tisícky vytlačených brožúrok s programom, rozdeleným podľa štvrtí. Program pre celé rodiny (v Devonporte), otvorené ateliéry (v bývalej Nedeľnej škole), kresby kriedami po chodníkoch (na ulici Ponsonby), pozorovanie umenia cez okuliare virtuálnej reality (na námestí Aotea), cyklo-túry za umením (Electric Night) a do večera otvorené galérie (Late night art) – niečo ako naša Noc múzeí a galeríí a Biela noc dohromady, akurát trvajúca dva týždne.

I think that local culture can be explored through the interviews with local people, but also through the local culture and art. In past two weeks I had more than enough opportunities to explore local kiwi-art. There is going on a two week art-marathon in Auckland now – Artweek Auckland (in past all the events were probably able to fit into one week). There are thematic billboards around the town; thousands of printed brochures with the program sorted by locations of neighborhoods; the activities for the whole family (Devonport); open Studios (former Sunday school); chalk-drawing on the paths (Ponsonby road); art-exploration through virtual reality glasses (Aotea Square); art cycle-tours (Electric Night); galleries opened all night long (Late night art). It’s something similar to Slovak Night of museums/galleries and White night together, lasting two weeks.

V neďalekom Štúdiu One (v maorčine Toi Tu) na ulici Ponsonby sa toho deje celoročne dosť veľa v krátkych intervaloch – niekoľko výstav do mesiaca, kurzy kreslenia či kameramanskej práce, workshopy pre školopovinné deti, komunitné aktivity pre miestnu mládež, podpora znevýhodnených ľudí. Pred pár dňami tam dokonca mieste rádio Base FM usporiadalo výstavu obalov platní s príbehmi lokálnych Djov. Niektoré platne boli riadne retro a tie tínejdžerské spomienky na ne – ešte lepšie!

Nearby StudioOne / Toi Tu on Ponsonby road is packed with many short interval activities, throughout the year there are: few exhibitions openings a month, drawing courses and cinematography workshops, after-school activities for children, community activities for local youth and support for people with special needs too. A few days ago a local radio station Base FM hosted an exhibition there. Inside walls were covered with vinyls’ covers with stories of local DJs behind. Some records were really from past-era (retro mood) with teenage memories attached to them – even better!

V tomto Štúdiu One ma zaujala aj výstava, ktorú tvorili krikľavé stuhy do vlasov, votkané do plastových rohoží, ktoré tvorili výrazné kvety. Musela som sa pri nich nechať odfotiť. Autorka Serene Timoteo nimi vzdala hold tradičnému remeslu z oblasti Pacifiku a jej starým rodičom, ktorí sa starali o pestrofarebnú záhradu. V 60. rokoch minulého storočia sa presunuli zo Samoy do Aucklandu. Pacifická flóra môže vyvolať nostalgiu a túžbu po rodisku, ale tiež môže upevniť presvedčenie – že presun bol dobrou voľbou a hodnotný život sa dá prežiť aj na inom mieste. Tomu prisťahovalci a prisťahovalkyne (a tak trochu aj ja) musia rozumieť.

An extraordinary exhibition impressed me in Studio One / Toi Tu on Ponsonby road. Silk hair-ribbons woven into plastic mats formed significant colorful flowers. I had to have a picture in front of them. The artist: Serene Timoteo paid a tribute to the traditional crafts of the Pacific region, as well as to her grandparents who used to take care of a beautiful garden in past. They moved to Auckland from Samoa in 1960s. Pacific flora can induce home-sick and nostalgia for the hometown, but it can also reinforce the belief – that the move was a good choice and people can start to live a valuable life anywhere. Immigrants (me too a bit) understand it very well.

Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic

Čo by ste v chladničke nehľadali

V septembri ma oslovila redakcia časopisu Eva so zaujímavou požiadavkou – odfotiť a opísať svoju chladničku – zvnútra i zvonku. Nebolo treba nič aranžovať – vonkajšia vrstva sa pomaly zapĺňa a vnútrajšok ostáva takmer nemenný... 

Môžem byť rada, že chladnička má tvar hranolu a vrstvami ju možno pokrývať z viacerých strán, nielen spredu. Mám ju rozdelenú doslova na sektory – jeden je preplnený spomienkami na Slovensko a sú tam pohľadnice od známych zo SR. Druhý je pokrytý pamiatkami na koncert či výstavu už tu v Aucklande, alebo pozvánkami na podujatia, ktoré sa dejú v tomto rýchlo sa meniacom meste.

Chladnička zvnútra výzerá o niečo prázdnejšie a na prvý pohľad nezaujímavo. Keďže počas týždňa veľa pracujeme a cez víkendy sa snažíme vycestovať do okolia (zväčša kompou na neďaleké ostrovy Waiheke, Rangitoto, Rotoroa, alebo na pláž v Takapune), v chladničke máme len pár potrebných a najmä trvanlivých potravín. No veľkú časť v nej zaberajú desiatky roliek filmov, ktoré sme doniesli ešte z Bratislavy, lebo manžel sa venuje analógovej fotografii. Nie každý by čakal filmy v chladničke, u nás je to už roky samozrejmosť.

V Bratislave sme každý večer po práci trávili vonku – chodili sme na výstavy, do divadla alebo do kina Lumiére na klubové filmy (niekedy aj dva za večer). Keďže sa venujem žurnalistike a globálnemu vzdelávaniu, je to tak trochu aj moja povinnosť (nielen radosť). V Aucklande v tom pokračujeme, aj keď je tu všetko o dosť drahšie. No nové prostredie možno spoznať práve vďaka návšteve lokálnych miest, pozorovaním domácich ľudí a podporou pôvodného umenia. Ak by sme mali vypichnúť nejaké novozélandské podujatie – tak určite divadelno-pohybové predstavenie “Mana Wahine” o maorskej histórii, o prepojení ženskej sily a lona prírody. Takú premyslenú prácu zo zvukom a svetlami som v Európe doteraz nevidela (leták z tohto predstavenia preto nie náhodou zaberá čestné miesto na našej chladničke).

Do európskych kín mieri úspešný novozélandský film “Hunt for Wilderpeople” od režiséra Taita Waititi o maorskom chlapcovi, ktorý si zvyká na nových rodičov v pestúnskej starostlivosti, testuje ich nervy a objavuje divokú miestnu prírodu. Určite si pozrite túto výchovnú komédiu – veľa vám prezradí o živote na Novom Zélande.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Nosiť firemné tričko s hrdosťou

Počas nášho pobytu v Aucklande sa nám často stáva, že lokálni ľudia nemajú šajn o firme Serato (ktorá prispela k nášmu odchodu zo Slovenska). Pritom je to spoločnosť čisto novozélandská, zamestnáva tu skoro dvesto ľudí. Venuje sa vývojárstvu audio softvéru pre profesionálnych DJ-ov a hudobníkov. Na Slovensku ju väčšina DJ-ov a hudobných producentov dôverne pozná.
When we try to tell local people the reason of our arrival to Auckland they have no clue of an existence of Serato company. It is a bit strange because it is New Zealand company that employs nearly two hundred people here. It is dedicated to development of an audio software for professional DJs and musicians. In my home country: Slovakia most of DJs and music producers are familiar with Serato’s production. 

Firma Serato má na konte veľa produktov, ktorým ale ako neprogramátorka nerozumiem. Zato o appke Pyro viem dlho rozprávať, aj ju používam na dennej báze. Dúfam, že čoskoro sa bez nej nezaobíde žiadna domáca žúrka. Veď vďaka nej nik z hostiteľov nemusí stáť celé hodiny za gramcami, CD-prehrávačmi či počítačom. Táto bezplatná mobilná aplikácia to elegantne vyrieši za nich, preto jej rada a nezištne robím promo. 

There are several interesting products in the portfolio of Serato company I am aware of. Unfortunatelly, as a non-programmer I do not understand their functioning principle. But I can talk about Pyro app because it’s very user friendly and I use it on a daily basis. I hope that one day every single home-based party will be using it. Thanks to this app none of the hosts has to stand behind the decs, CD player or computer and take care of the background music for dancing, talking, chilling. This free mobile app can offer you an elegant solution that I’d like to share with you.

Ako spustiť „hudobný ohník“ v mobile sa naučíte za desať minút. Táto aplikácia však nie je zameraná na DJov a nemá im konkurovať. Umožní vám plynule bez otrasných prechodov mixovať skladby z lokálne uloženého playlistu či z playlistov v rámci Spotify aplikácie. Ak tam nemáte dosť navyberanej muziky, tak si len vyberiete v appke predvolené odporúčanie – konkrétny žáner, na ktorý máte chuť, napríklad: Mellow electronika. Pyro sám podľa svojho algorytmu a vášho vkusu vyberá a hladko mixuje kúsky, ktoré by sa vám mohli páčiť. Ak vás song v polovici omrzí, alebo náhle dostanete chuť na inú skladbu, stlačíte jednoducho ikonku napravo: Play s plameňmi. Tá práve idúci track prispôsobí aktuálnemu rytmu a premixuje do nasledujúceho, pričom poslucháčov nič nevyruší. Príjemná „pyro-mánia“!

It takes less than ten minutes to learn how to start a “music fire" and become Pyro-person. DJs are not part of the app’s target group therefore there will be no competition. Pyro allows you to mix locally stored songs or tracks from Spotify playlist in a smooth way. If there is not enough music on your disc – just select a specific genre e.g. Mellow electronica. Pyro will select particular songs you might enjoy – according to its algorithm and your taste. If you get tired of certain song and suddenly you think about another track – simply press the icon Play. The currently played track will be faded out and premixed to the next without disturbing an audience.

Pyro-appka má dobrý dizajn ako ostatné produkty Serato. Preto nikoho neprekvapí, že zamestnanci firmy (ako aj ich partneri a partnerky) nosia tričká, mikiny či šiltovky s logom Serato aj mimo pracoviska. Kedy sa vám stalo, že ste si dobrovoľne obliekli firemné tričko, či tričko, ktoré vám zaslala banka, poisťovňa, telekomunikačný operátor či nejaká EU inštitúcia a išli v ňom na prechádzku (nie umývať auto či rýľovať záhradu)?
Pyro-App is well designed, as well as the other Serato products. Therefore there is no surprise that the company employees (and their wives, husbands, partners) proudly wear t-shirts, jumpers and baseball caps with the logo of Serato outside the workplace. Have you ever worn a shirt of your company or a shirt that was sent to you via PR agency of your bank, insurance company, telecom operator or EU institution on voluntary basis? Have you been going out in it (or you just wash your car or spade your garden in it)?

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič