Čo by ste v chladničke nehľadali

V septembri ma oslovila redakcia časopisu Eva so zaujímavou požiadavkou – odfotiť a opísať svoju chladničku – zvnútra i zvonku. Nebolo treba nič aranžovať – vonkajšia vrstva sa pomaly zapĺňa a vnútrajšok ostáva takmer nemenný... 

Môžem byť rada, že chladnička má tvar hranolu a vrstvami ju možno pokrývať z viacerých strán, nielen spredu. Mám ju rozdelenú doslova na sektory – jeden je preplnený spomienkami na Slovensko a sú tam pohľadnice od známych zo SR. Druhý je pokrytý pamiatkami na koncert či výstavu už tu v Aucklande, alebo pozvánkami na podujatia, ktoré sa dejú v tomto rýchlo sa meniacom meste.

Chladnička zvnútra výzerá o niečo prázdnejšie a na prvý pohľad nezaujímavo. Keďže počas týždňa veľa pracujeme a cez víkendy sa snažíme vycestovať do okolia (zväčša kompou na neďaleké ostrovy Waiheke, Rangitoto, Rotoroa, alebo na pláž v Takapune), v chladničke máme len pár potrebných a najmä trvanlivých potravín. No veľkú časť v nej zaberajú desiatky roliek filmov, ktoré sme doniesli ešte z Bratislavy, lebo manžel sa venuje analógovej fotografii. Nie každý by čakal filmy v chladničke, u nás je to už roky samozrejmosť.

V Bratislave sme každý večer po práci trávili vonku – chodili sme na výstavy, do divadla alebo do kina Lumiére na klubové filmy (niekedy aj dva za večer). Keďže sa venujem žurnalistike a globálnemu vzdelávaniu, je to tak trochu aj moja povinnosť (nielen radosť). V Aucklande v tom pokračujeme, aj keď je tu všetko o dosť drahšie. No nové prostredie možno spoznať práve vďaka návšteve lokálnych miest, pozorovaním domácich ľudí a podporou pôvodného umenia. Ak by sme mali vypichnúť nejaké novozélandské podujatie – tak určite divadelno-pohybové predstavenie “Mana Wahine” o maorskej histórii, o prepojení ženskej sily a lona prírody. Takú premyslenú prácu zo zvukom a svetlami som v Európe doteraz nevidela (leták z tohto predstavenia preto nie náhodou zaberá čestné miesto na našej chladničke).

Do európskych kín mieri úspešný novozélandský film “Hunt for Wilderpeople” od režiséra Taita Waititi o maorskom chlapcovi, ktorý si zvyká na nových rodičov v pestúnskej starostlivosti, testuje ich nervy a objavuje divokú miestnu prírodu. Určite si pozrite túto výchovnú komédiu – veľa vám prezradí o živote na Novom Zélande.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Foto-pozvánka na foto-exkurziu do SNG

Namiesto zobrazovania miest (zničených vojnou a terorizmom) len náznaky dosahu konfliktov na ľudské osudy domáceho obyvateľstva. Veľa podôb Izraela, takmer žiaden záber z Palestíny. Žiadne politikárčenie, žiadne popisky k fotkám. Interpretácia ponechaná na diváka. Tak si to praje Martin Kollar v rámci svojho „Field tripu“.

Súčasná dramaturgia Slovenskej národnej galérie (SNG) sa sústredí na projekty výrazných slovenských osobností mladšej generácie. Po Denise Lehockej máme možnosť vidieť fotografický cyklus „Field Trip“ (Exkurzia) Martina Kollara, ktorý vznikol zo snímok počas jeho pomerne dlhého pobytu v Izraeli – od novembra 2009 do januára 2011. Lepšie načasovanie, ako Mesiac fotografie 2015, by sme ťažko hľadali. Najmä ak Kollar patrí medzi špičku dokumentárnej fotografie, u ktorej pojem „štipendista“ nenaberá negatívnu konotáciu. Jeho práca je totiž výnimočná, čo potvrdzujú nielen knihy (až doteraz vydávané len v zahraničí), ktoré zachytávajú jeho tvorivé cykly.

Jednou jeho veľkorozmernou knihou si možno zalistovať práve v týchto týždňoch prechádzkou po miestnostiach v SNG. Priestor na 2. poschodí Esterházyho paláca naozaj Kollarovým fotkám pristane. Tentoraz minimalistický priestor s prekrytými oknami s výraznými stropnými neónkami nepôsobí znepokojivo sterilne. Práve naopak. Obrazom – maximálne vyčisteným od šumov, založeným na pozorovaní (nie na konštrukciách) to pridáva na tajomnosti a nejednoznačnosti. Pre Kollara je často „dôležitejšie to, čo na fotke nie je”.

Viac o Kollarovej výstave v tlačenom vydaní magazínu Inspire (č. 76/2015).

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič