Čaro fotenia v daždi

S aprílom sa dostavilo bláznivé (na Novom Zélande jesenné) počasie a s ním aj výdatné dažde. Nedávna silná búrka dokonca nechala desaťtisíce ľudí (nielen na severnom ostrove) celú noc bez elektriny. Náš príbytok bol od dopadov nočného lejaku vcelku ušetrený, akurát sme mali celý balkón zaprataný naviatym lístím. Na podobné dojazdy cyklónov v Pacifiku a extrémne výkyvy počasia sa tu budú musieť ľudia pripraviť – negatívne dosahy zmeny klímy sa prejavujú aj v takejto podobe. Najmä v ostrovných krajinách. Globálne otepľovanie musíme brať konečne vážne a k prostrediu sa chovať zodpovedne. Presvedčených na tomto mieste o tom azda ale nemusím ďalej presviedčať a moja dcéra je na takéto mudrovačky ešte primalá.

Svojské prejavy tunajšieho počasia už ale TiTi zakúsila a z obrovských kvapiek dažďa bola riadne prekvapená. Vlásky sa jej zvlnili, jej očká častejšie žmurkali a ústa lapali padajúcu vodu. Strúhala grimasy, krútila zápästím. Čaro fotenia v daždi! Čo–to z tradičných dvíhačiek i netradičných prežívačiek sa naozaj podarilo zachytiť pred objektívom...

V pláne bola najprv poobedná vychádzka a krátke fotenie (v parku neďaleko nášho príbytku) pri príležitosti nadchádzajúceho Fashion revolution week-u, ktorý sa každoročne koncom apríla koná vo všetkých kútoch sveta. Celé roky podporujem na Slovensku domácich módnych dizajnérov a dizajnérky, snažím sa oblečenie recyklovať, upcyklovať a (s pomocou maminy) vyrábať. Na Novom Zélande je tomu podobne. Akurát tu sa vzhľadom na vyššie ceny originálnych kúskov v obchodoch s módou sústredím viac na nákup šatstva (pre seba i pre moju malú Tove Tui) v second-handoch, vintage obchodoch a na blších trhoch. Väčšina môjho šatníka v druhej domovine v rámci Kiwi-landu je zostavená z kúskov z druhej ruky. Drvivá väčšina.

Sekáče: Recycled boutique, Paper bag Princess, plus blšák na nedeľnom trhu v Takapune a carboot market v Grey Lynne – to sú štyri miesta, ktoré pravidelne navštevujem a odkiaľ si odnášam výnimočné kúsky za zlomok ich pôvodnej ceny. Zvršky potom rôzne pretváram (upravujem dlžku) a kombinujem. Nedávno som práve na blšáku v Takapune objavila tieto dlhé biele šaty so vzorom nápadných ružových kvetov. Boli krásne, stáli päť dolárov, tak som ich tam nemohla nechať.

Tento nákup šiat bol dosť výzva, keďže bielu farbu často nenosím (dosť ma rozširuje). Onedlho šaty poputujú ako darček mojej sestre. Tej, ktorá už svoju dcéru nedojčí. Ja a moja druhá sestra ich, žiaľ, ešte nejaký rok nebudeme môcť nosiť. Keďže nemajú hlboký výstrih, ani zapínanie vpredu či vzadu, sú pre dojčenie vonku veľmi nepraktické. Majú však toľko vychytávok, že som si ich i tak rýchlo obľúbila: trištvrťové rukávy a hlboké vrecká po stranách. Plus ich netreba žehliť a hodia sa aj k teniskám!

Fotenie sme skrátili, aby sme v daždi neprechladli. Pre účely upozornenia na Fashion revolution kampaň na mojom balbodebra blogu to stačilo. V Austrálii a na Novom Zélande je pripravených niekoľko podujatí k Týždňu módnej revolúcie – Fashion revolution week. Do niektorých sa mienim (za asistencie dcéry v šatke či nosiči, ako inak) aktívne zapojiť. Pre TiTi to bude zasa podujatie z kategórie "tenkrát poprvé", tak som sama na priebeh vlastne zvedavá...

Ako dobrovoľníčka budem na tému férovej a udržateľnej módy, ako aj podpory domácich značiek upozorňovať presne 24. apríla – v rámci eventu značky Fraser Crowe priamo na ulici Ponsonby road v Aucklande, kde sídli azda najviac módnych butikov a salónov. V ten istý večer prebehne vo Workshope Aucklad aj diskusia s dvoma módnymi dizajnérmi, resp. dizajnérkami lokálnych značiek WE-AR a Kharishma design, ako aj premietanie dokumentu "The True Cost" a local urban market v kaviarni Crave. Na všetky tieto akcie som veľmi zvedavá. Dážď, ktorý sa tu spustí takmer každý deň vo väčšej či menšej sile, ma od účasti na nich neodradí. Skúsim to aj zdokumentovať. Držte prsty!

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Prvý polrok materstva a prievan v šatníku

Dnes má moja malá Tove Tui šesť mesiacov. Neslávne som odštartovala sezónu príkrmov, a teda ešte častejšieho prania zvrškov všetkých zúčastnených. Možno si časom založím odevnú značku s inovatívnou metódou batikovania odevov – farebnými zeleninovými kašami. Prvé dva oranžové motívy by boli hotové...

Ale materstvo sa neskladá len z náročných chvíľ, testujúcich moju vevnú vôľu, trpezlivosť a Tovkinu vylučovaciu sústavu. Je to v prvom rade stav, plný každodenných nových výziev a radostných momentov. Aj takých situácií (napríklad pri pozorovaní spiaceho dieťaťa), keď sa mama prichytí pri tom, že sa usmieva. Akoby bola mechom udretá.

Už nejaký čas to nie je žiadna rutina, ako som si sprvu myslela. K prebaľovaniu, kŕmeniu a uspávaniu predsa pribudlo hranie sa, sebaspoznávanie a obliekanie, resp. kombinácia tých maličkých kúskov oblečenia, ktoré spolu ani nemusia farbami či vzormi ladiť a vždy budú vyzerať milo.

Dala som sama sebe (i manželovi) sľub, že na detské oblečenie nebudem míňať peniaze. A snažím sa ho aj dodržať. Napriek tomu, že na Novom Zélende nemáme veľa blízkych ľudí a žiadnu rodinu, a musíme sa teda vo všetkom spoľahnúť iba na seba, so získavaním odevov pre TiTi problém doteraz nebol. Práve naopak. Doma sa nám akosi nakopili štyri obrovské krabice oblečenia. Pričom asi polovicu z doteraz získaných kúskov oblečenia moja dcéra ešte ani nestihla mať na sebe, a už sú jej šaty malé. Ich cesta u nás ale nekončí.

Našťastie sme všetko dostali do daru od mojich sestier po ich deťoch, od kamarátky Lucky a jej dvoch dcér, alebo od tunajšej kamošky Mirandy po jej dcére Nine. Tiež za veľa materského (tehotenského i dojčiaceho), ale aj detského oblečenia vďačím blšákom v Grey Lynne alebo v Takapune. Minulú nedeľu som domov dovliekla dve desiatky takmer nenoseného detského šatstva. Ponuke: kus po dolári sa nedalo odolať.

Tovka ešte ani netuší, že už je z nej fanúšička odievania z druhej ruky, ako jej mama. Niekedy sa mi dokonca podarí Titi nahodiť do takých šiat, aby náladou dopĺňali môj outfit. Ale to sa mi deje skôr mimovoľne, ako cielene (prisahám!). 

Pred pár dňami som odniesla 95 kusov oblečenia po TiTi odniesla do charity: Pregnancy help Auckland, ktorá poskytuje novorodenecké oblečenie matkám v núdzi. Niektorých kúskov som sa vzdávala s ťažkým srdcom, ale zároveň s výborným pocitom, že robím dobrý skutok. Občas sa naozaj treba zbaviť nepotrebného šatstva a odnaučiť sa lipnutiu na materiálnych veciach. Dôležité je, že nejakému bábatku moja nádielka oblečenia poslúži. Aucklandská jeseň vie byť podnechtová, veterná.

Keďže Tovka má už šesť mesiacov, vyše šesť kíl a skoro sedemdesiat centimetrov, v byte sa mi hromadí nová, včera darovaná kôpka overalov a kombinéz, ktoré dcérka znosí v období od šesť do dvanásť mesiacov. Je tam aj pár kúskov, ktoré jej navlečiem, len keby som sa rozhodla vziať ju na NZ fashion week. Už len aby to s nami pán fotograf (a hlava rodiny) naďalej vydržal...

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Keď je modrá naozaj dobrá

S úlohou matky na plný úväzok som sa stotožnila vcelku dobre a prvých päť mesiacov spolužitia s mojou malou Tove Tui som si užívala bez nejakých výrazných komplikácií. Napomohlo tomu niekoľko faktorov, pričom v tomto texte spomeniem hlavne úlohu aucklandskej pobočky Plunket-u (podobného detskej poradni v SR), do ktorého kampane som sa nedávno ako dobrovoľníčka zapojila. Celá odetá v modrom.

Hovorí sa, že prvých tisíc dní je pre vývin dieťaťa najdôležitejších. Preto netreba nič podceniť. Po celom Novom Zélande našťastie funguje organizácia, ktorá dbá o to, aby sa nič počas starostlivosti o dieťa v jeho prvých rokoch života nezanedbalo. Preto sú čerství rodičia hneď po narodení v určitých frekvenciách navštevovaní pracovníčkami Plunket-u. Zdravotná sestra počas každej návštevy dieťa odmeria, odváži, skontroluje tvar hlavy a celého telíčka, vývin kĺbov, reflexy a dá kopec kontrolných otázok rodičom. Zároveň im poskytne odpovede na ich otázky či prípadné rady. 

Ako každá neštátna organizácia, aj Plunket sa potýka s personálnymi zmenami, vnútornou reorganizáciou a nedostatkom financií. Preto sa raz do roka organizuje kampaň 'Blue day for Plunket', ktorá má zvýšiť povedomie o funkciách i dôležitosti Plunket-u. Zároveň ide o fundraisingový event na podporu jeho činnosti. 

Tento rok sme sa s fundraisingovým podujatím 'Blue day for Plunket' (Modrý deň pre Plunket) zapojili do kampane aj my – skupina mám-dobrovoľníčok pri lokálnej pobočke Plunket-u v Grey Lynne. Vymysleli sme si predaj doma upečených koláčov a sušienok za symbolické ceny. Všetky dobroty stáli od jedného do troch dolárov, keďže ide o „golden coin donation“ (príspevok v podobe zlatavej mince novozélandskej jedno- alebo dvoj-dolárovky). Mamy, staré mamy, ale aj náhodní okoloidúci, ktorí mali v piatok doobeda cestu okolo komunitného centra v Grey Lynne, si mohli ku káve zakúpiť čerstvú maškrtu a vhodiť nám príspevok do plunkeťáckeho vedierka.

Na výber boli citronové koláče, karamelový zákusok, obľúbené brownies, syrové mafiny, zdravé mini-smoothies a čokoládové aj ovocné pochúťky v bezlepkovom i vegánskom prevedení. Všetky prítomné mamy sa spolu s deťmi obliekli do modrých odtieňov, keďže modrá farba je farbou Plunket-u. Objavil sa aj v modrom odetý tato!

To by som nebola ja, keby som neochutnala všetky ponúkané dobroty (samozrejme, za hrsť dolárových mincí s vyobrazením vtáčika Kiwi). Ostatné maminy na mňa spiklenecky žmurkali s tým, že si to môžem dovoliť a ako výhovorku (pre samú seba) mám vždy použiť: dojčenie. Keď dojčím, viac mi vraj chutí...

Moja TiTi pri pohľade na sladké koláčiky v tvare koliesok, lienok a motýlikov výdatne púšťala sliny na zladený podbradník a snažila sa mi ožužlať kľúčnu kosť. O pár dní totiž začne jesť okrem materského mlieka aj príkrmy, takže už ju jedlo okolo nej veľmi láka a zaujíma. 

Nakoniec sme vyzbierali pre Plunket tristo dolárov a zvyšné koláčiky putovali do neďalekého chráneného centra pre ženy-matky v núdzi. Urobili sme tak niekoľko dobrých skutkov naraz. Mala som z toho výborný pocit (a menšiu chuť na sladké počas celého víkendu).

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Dressed in Blue to support Plunket NZ

The first 1000 days of a child is the most important for his or her development. Therefore Plunket NZ works together with families and communities to ensure the best start for every single child. So why do I dress my baby-girl and myself in blue this week? To support Plunket New Zealand and their 'Blue Day for Plunket' campaign!  

Plunket  NZ has been the largest provider of services supporting the health and well-being of children under five for 111 years already. It has launched awareness raising (and also fundraising) event, called 'Blue Day for Plunket'! Our Westmere Grey Lynn Plunket Volunteer Committee are holding a bake sale fundraiser event to support the campaign too. All the volunteers and other inspiring mothers have prepared several types of baked goodies (for golden coin donation) and a prize for the best dressed person in blue (Plunket color)! What an idea! We have already tried several denim-blue combinations to be properly dressed and show our support to this charity purpose.

All of you are invited to visit us and support this great 'Blue Day for Plunket' campaign on Friday (23 March 2018 from 9:30 to 11:30 at Grey Lynn Community center in Auckland). More info about the event here: Blue day for Plunket – Bake sale fundraiser. 

Written by: Boba Markovic Baluchova, Photo: Palo Markovic

Bodkovaná obsesia: Get to know the Princess of Polka Dots

Pravdepodobne ste už v minulosti natrafili na japonskú avantgardnú umelkyňu, ktorú označujú za „bodkovanú princeznú“. Yayoi Kusama za viac ako sedem desaťročí má na svojom konte maľby, sochy, predstavenia aj inštalácie, a všetky majú jedno spoločné: Bodky. Veľa bodiek!

You've probably been seen an avant-garde art – made by Japanese artist, called ‚the princess of polka dots‘. Yayoi Kusama, for more than seven decades, has created paintings, sculptures, performances and installations – they have one thing in common. Dots, lots of dots!

Inštalácia „Obliteračná miestnosť“ z dielne umelkyne Yayoi Kusamy zavítala do novozélandskej galérie v Aucklande v decembri. Pôvodne bola vytvorená pre austrálsku galériu v Queenslande. Prácu s prekrytím, resp. vybodkovaním priestoru, ktorý nesie charakteristiky typického novozélandského domova, necháva autorka v rukách návštevníkov a návštevníčok. Najmä detí. Môžete sa ľahko stať spolu-tvorcami a spolu-tvorkyňami umeleckého diela aj vy, a to tak, že sa do bodkovania zapojíte. Tisíce detí už poznačili svojou „obliteráciou“ výstavnú sieň – pokryli pôvodne úplne bielu obývaciu izbu miliónmi farebných bodiek-samolepiek.

Yayoi Kusama's ‚The Obliteration Room‘ has come to Auckland Art Gallery in December. Originally developed for the Queensland Art Gallery's, this installation with the familiar characteristics of a typical Aotearoa / New Zealand home leaves the dot-work in the hands of the visitors, especially children. You can engage with the art-work pretty simply – by doing it. Thousands of children have already ‚obliterated‘ the gallery's Creative Learning Centre – they covered the NZ living room (firstly drained of color) with millions of colorful dots’ stickers.

Jedna z najfarebnejších kreatívkyň na svete sa narodila v roku 1929 a nemala veru ľahké detstvo. V desiatich rokoch začala Yayoi Kusama zažívať halucinácie, ktoré naštartovali jej kreativitu. Všade totiž videla husté plochy, plné bodiek. Trvalý záujem o ne prerástol do jedinečného umenia. Neskôr pre túto svoju strašidelnú obsesiu bodkami zaviedla názov: „seba-obliterácia“ (čosi ako sebapotlačenie, samoobmedzenie, premazanie?).

One of the world's most colourful creatives was born in 1929 and she didn't have an easy childhood. In age of 10 Yayoi Kusama started to experience hallucinations that have fuelled her creativity. She saw dense fields of dots which led to her enduring interest in them. Later she gave this phenomenon a name: ‚self-obliteration‘.

Na konci výstavy v apríli budú všetky pôvodne biele steny, strop, nábytok a ostatné predmety v aucklandskej galérii úplne pokryté farebnými vrstvami, keďže návštevníci a návštevníčky po vstupe do miestnosti použijú všetky pridelené nalepovacie bodky. My ako spoluautori a spoluautorky diela si budeme túto tvorivú činnosť dozaista užívať (a pamätať).

At the end of exhibition in April all the white walls, ceiling, furniture and objects will be completely covered by a mass build-up of dots in a dizzying array of color as visitors apply colored stickers to every surface. We as co-artists will definitely remember this joyful and creative activity.

Pani Kusama takto prostredníctvom svojho umenia bojuje za mier a ľudskosť. A my zasa milujeme jej farebný prínos k svetu, (ešte stále, dúfajme) plného lásky a pokoja. Štyri známe britské umelecké galérie (združené pod hlavičkou TATE) sa snažia predstaviť prácu tejto mimoriadnej umelkyne aj deťom, a to prostredníctvom detskej webovej stránky TATE kids v špeciálnej sekcii, venovanej ženám v umení. Hodné prečítania!

Ms Kusama fights for peace and humanity through her art and we love her colorful contribution to loving and peaceful world. Four famous British art-galleries (under the umbrella TATE) present the work of this extraordinary artist to kids on TATE kids website in a special section: ‚Girl power in art‘. Worth reading!

Text / Written by: Boba Markovič Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Za príbehmi do mobilnej knižnice v prístave

Krátko po narodení mojej Tove Tui som po prvý raz navštívila hlavnú budovu aucklandských knižníc. Nechcela som si všetky knihy (najmä jednohubky typu paperbackových detektívok) rovno kupovať. Počas rodičovskej „dovolenky“ musím peniaze odkladať na iné veci. Zapísaná som bola zadarmo behom pár minút a dostala som krásny elektronický preukaz s vyobrazením lokálneho spevavého vtáčika: Tui. Žiadna náhoda!

Auckland libraries majú v meste dohromady 55 pobočiek a každá z nich si organizuje sprievodný program podľa potrieb svojich čitateľov a čitateliek. V centrálnej knižnici (najbližšie k nášmu príbytku) býva pondelok vyhradený detskému publiku – doobeda býva na prízemí vždy čosi jednoduché, dotykové pre deti od 0-2 rokov. Potom nasledujú rečňovanky a hry s veršami pre väčšie deti, ďalej nasleduje púšťanie dokumentárnych filmov a čítanie v maorskom jazyku. Keby ste tam zavítali, cítili by ste sa ako na medzinárodnom letisku – je tam vždy toľko národností, kultúr a zmesí jazykov pohromade...

Celé prízemie je vlastne jeden veľký detský „kútik“. Naozaj je radosť chodiť tam – nielen si čítať knihy alebo nové časopisy, ale i počúvať raritné nahrávky, pozerať DVDčká, oddychovať na tuli vakoch, pozerať si poštu v dobíjajúcom sa telefóne vďaka rýchlemu bezdrôtovému pripojeniu...

Napriek toľkým farebným podnetom, neustálemu pohybu a vysokému počtu detí je tu stále pokoj, ticho, možnosť sústredenia sa na čítanie. Prítomných lezúňov netreba naháňať a karhať, všetko plynie akosi bezproblémovo. Akoby sme k tomu miestu mali všetci prirodzený rešpekt a úctu (tak to má byť). Hoci vám nikto nevynadá, ak si po sebe povyberané knihy neupracete, alebo tam nadojčíte či prezlečiete svoje dieťa. Prebaľovací „kút” je naozaj často obsadený.

Počas nedávnych osláv Auckland Day v prístave som si konečne mohla zblízka pozrieť aj mobilnú knižnicu (jednu zo štyroch!), ktorá je počas pracovného týždňa dostupná vždy na nejakom inom mieste v rámci mesta. Je to pojazdný autobus s policami kníh vo vnútri a kreslami, ktoré zamestnanci vždy rozložia okolo po príchode na konkrétny open-air festival či len tak kdesi na pláž. Je krásne pomaľovaný príbehom o pacifickom super-hrdinovi Mauím.

Vystavené diela sa tematicky týkali práve začiatkov osídľovania Aucklandu, dejín Nového Zélandu a ukážok maorskej kultúry. Ľudia sem môžu prísť oddychovať, alebo len donesú z domu knižky, ktoré mali už dávno vrátiť do kamennej pobočky knižnice... Výborný nápad, ktorý by sa možno udomácnil aj v Bratislave. Je to jednoducho miesto, kde chcem tráviť s dcérou dobrovoľne svoj čas a motivovať ju od útleho veku k čítaniu.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Keď sa zoznam s predsavzatiami prirýchlo scvrkáva

Začiatkom januára som sa zapojila do kamarátkinej ankety o novoročných predsavzatiach. Tie svoje som rozdelila do niekoľkých kategórií – podľa obtiažnosti ich napĺňania. Od spísania zoznamu uplynulo len niekoľko týždňov, no ja už teraz viem, ako na tom som. Zoznam sa scvrkáva, tlačidlo “delete” je v pohotovosti. A vyhováračky sa na materstvo a starostlivosť o dcéru nie celkom postačujú…

Moje predsavzatia sa vlastne takmer každý rok opakujú. No už na jar sa prichytím pri tom, že veľa z nich nestíham plniť. Buď mám priveľké očakávania od seba samej, alebo nemám dostatočne vybudovanú sebadisciplínu (to ešte musím preskúmať). Lenivosť je každopádne zlá vlastnosť, čo si budeme hovoriť. Dúfam, že ju po mne nezdedí Tove Tui, ktorá v mojom živote momentálne ovplyvňuje veľa vecí, aj napĺňanie, resp. nenapĺňanie “to-do” či “must-visit” zoznamu. Ale napríklad oslavu Silvestra a konca roku 2017 v prístavnom Silo parku v rámci festivalu Wondergarden sme zvládli bez ujmy. Takže plán navštevovania koncertov a festivalov sa bude azda plniť hravo. A farebne!

Niektoré predsavzatia u mňa ostávajú každoročne skôr v rovine snov. Rada by som napríklad dostrihala reportážne filmy spred X rokov a zlepšila sa v cudzích jazykoch. No v rámci mesiaca január som v tomto smere vôbec nepokročila. Dokončiť dizertačku tento rok považujem tiež za sci-fi, ale budúce leto už by to mohlo vyjsť (ak splním kritériá, týkajúce sa publikačnej činnosti). Tieto položky teda asi rovno prehodím do zoznamu pre rok 2019...

Mám aj cestovateľský sen a plán v jednom: odskočiť si aspoň raz za rok na iný kontinent. Toto by sa malo podariť, keďže sa moje dva domovy nachádzajú na dvoch odlišných kontinentoch, od seba vzdialených presne osemnásťtisíc kilometrov. Malá TiTi predsa musí konečne spoznať svoje babky, tety a nejakých tých po slovensky džavotajúcich rovesníkov a rovesníčky!

Pár novoročných predsavzatí je pri troche vôle vcelku realizovateľných, a dokonca s potešením! Recyklovať šatník – to je moja celoročná výzva, a naozaj sa mi ju darí ukočírovať. No miestne blšáky sú priveľkým lákadlom. Neviem, či na jar neprekročím povolený nákupný limit (hoci vždy ide o kúpu zvrškov z druhej ruky).

Rada by som robila viac workshopov mediálnej gramotnosti, rozvojovej žurnalistiky a globálneho rozvojového vzdelávania na stredných a vysokých školách. To je tá časť práce, ktorá mi je koníčkom a nesmierne ma baví. V lete v Bratislave, v Olomouci či v Kežmarku čo-to postíham (tak, ako pred rokom v júni), no nebude ich toľko, ako by si to problematika žiadala. Keď bude moja malá Tove Tui o niečo väčšia a viac mobilná, možno to s ňou bude ľahšie realizovateľné. Alebo práve naopak? Ujde mi z triedy a ja ju budem po celej škole naháňať? A keď ju konečne dobehnem na školskom dvore či na tráve v parku, hodí na mňa ten svoj blažený úsmev a nevinný výraz v štýle: “Mami, nestresúj!” Už to vidím pred sebou…

S predsavzatím: udržiavať vzťahy sa z mesiaca na mesiac viac zžívam a uvedomujem si, aké je dôležité pestovať priateľstvá (hoci len na diaľku cez sociálne siete). Absolútne bezproblémovo sa mi darí napĺňať čitateľský plán aj napriek povinnostiam v rámci rodičovskej “dovolenky”. Naozaj raz do týždňa stihnem z „must read“ listu prelúskať knihu. Alebo audioknihu – najmä počas prechádzok s dcérou: na pleci, v náručí či na hrudníku v šatke.

Snažím sa pravidelne aktualizovať všetky tri svoje blogové platformy (BalBo deBra style, Rozhovorovo aj Media about Development), aj si občas zapisovať sny. Ten posledný bol vcelku desivý – ktosi mi v ňom ostrihal vlasy a nafarbil ich na čierno (pri pohľade do zrkadla som vyzerala ako Rihanna, fuu). To by som už tie moje obľúbené pokrývky hlavy potom nosila asi celoročne, nielen občas v rámci festivalov!

Posledný typ predsavzatí radím medzi tie úplne malicherné. No i tak je s nimi často najväčší problém pri realizácii. Snažím sa napríklad denne vypiť tri litre vody (to som si začala poriadne sledovať až počas tehotenstva); cvičiť pravidelne jogu (s tým trošku zaostávam, resp. som zaradila level: Baby Yoga). Zakazujem si čítať komentáre pod príspevkami nášho prezidenta na Facebooku a menej sa rozčuľovať na politike, lebo to fakt niekedy nemá zmysel (zvyšovať si tlak pre hlúposť druhých). Chcela by som tiež zhodiť 10 kg a vtesnať sa do odevov spred roka. Ale to by som si najprv musela cvičiť a kontrolovať si svoj jedálniček, čo sa pri dojčení nie vždy podarí.

Tiež som sa rozhodla: skoncovať s kupovaním si "take-away" kávy. No tento zákaz som hneď v polke januára porušila. Aj keď možno nie tak celkom, keďže si objednávam bezkofeínovú dávku so sójovým mliekom a do vlastného "keep-cupu". Je to teda vôbec ešte káva? Aucklandskí baristi by mi naznačili, že nie… 

O pár mesiacov sa k tomuto zoznamu vrátim a vyškrtám “preventívne” ďalšie nesplniteľné položky – nech sa pred sebou nemusím hanbiť. Ale to sa už vlastne teraz.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič 

Na hojdačke v Hum Salon

Dieťa po narodení často okopíruje správanie ženy–mamy z obdobia tehotenstva. Nie vždy to však musí byť pravda. Ja som dosť netrpezlivá povaha; rozladiť ma dokážu totálne blbosti (kedysi aj počasie), no počas vyčkávania na príchod malej Tove Tui na svet som prekvapivo vôbec nenerváčila. Ani veľmi nebolo: kedy. Presunov a povinností (vybavovačiek aj písačiek) bolo vyše hlavy, takže ma ten „tehulácky“ stres akosi úplne obišiel.
Výsledkom toho je to, že malá TiTi je dobrá spáčka až vyspávačka. V noci sa na dojčenie takmer nebudí, mama – balboMama (teda ja) si vie pospať nepretržite aj päť hodín. Tie kruhy pod očami mám teda asi ako dozvuk z ponocovania v mladosti, alebo z pozerania filmov a seriálov v posledných týždňoch...

Hneď v druhom týždni po narodení dcéry som sa rozhodla pre nosenie v šatke. Tuším sa tomu u nás doma hovorí: šatkovanie. Hoci mi ťahá na štyridsiatku, chrbát i kolená mám v poriadku (asi vďaka génom, tancovaniu počas dospievania a cvičeniu jogy spred roka). Mohla by som s nákladom na chrbte či na hrudníku pokojne robiť vysokohorskú nosičku po tatranských chatách ako môj tato kedysi. S dieťaťom v šatke teda zvládam kino, koncert, dlhú prechádzku aj presuny MHDčkou do odľahlých štvrtí mesta.
V nosičoch sa Tove Tui zatiaľ ešte priveľmi hmýri a nevie si tam oddýchnuť, takže ostávam pri šatke. Je to naozaj ako kengurí vak – tam sa holčine spí dobre a dlho (aj tri hodiny bez zobudenia). Len v teplotách nad dvadsať stupňov to potom schytáme obe – po návrate domov z prechádzky sme spotené jak myšky (uši, nosy a líčka máme červené, vlásky zvlnené).

Náš bytík je od nemocnice, kde sa TiTi narodila, vzdialený iba dvadsať minút chôdze (päť minút cesty uberom – máme to dvakrát odskúšané z dňa pôrodu). Budovy delí vlastne iba Grafton bridge – most, postavený ponad cintorín, spájajúci dve štvrte mesta. Na jeho konci po pravej strane sa nachádza krásny drevený dom, ktorý si žije svojím vlastným životom vďaka dobrovoľníkom, ktorí ho spravujú a udalostiam, ktoré sa tam organizujú. Nadácia (Falling Apple Charitable Trust & Hum), ktorá historickú vilu vlastní, sa stará o to, aby sa okolo domu združovala komunita ľudí (nielen mladých hipsterov a potulných cestovateľov), a aby tam ožilo sociálne podnikanie a charitatívne cítenie. Preto často pozýva susedov a susedky na rôzne eventy.

Horná časť budovy Hum Salon je obývaná a verejnosti teda neprístupná, no v dolnej časti môžete v dvoch izbách tráviť svoj voľný čas počas víkendov a čítať si, hrať na hudobné nástroje, obzerať fotky, púšťať si platne, či len tak relaxovať. Alebo sa zapojiť do nejakej zmysluplnej aktivity – na riešenie bezdomovectva (zber či výrobu prikrývok pre deti), ochranu zvierat (vegánsky workshop) či mindfulness diskusie a meditácie na pomoc ľuďom predovšetkým maorského pôvodu, ktorí majú problémy so svojím vnútorným rozpoložením (v médiách sa totiž už dlhší čas objavujú správy o vysokých počtoch samovrážd maorských tínejdžerov). Fotografické eventy, výstavy obrazov a koncerty sú takmer pravidelnosťou.

Vonku v záhrade pred vilou si môžete pokojne posedieť na lavičke, zapisovať si svoje postrehy do denníka či rovno ich postovať na sociálne siete. A popíjať k tomu fair trade kávu alebo sviežu domácu humonádu z Coffee Hut – Hum café (kaviarne v kontíku hneď za plotom domu). Ak máte dieťa, môžete s ním hrať schovávačku či naháňačku v areále vily. Alebo ako ja – len tak si užívať letnú atmosféru všedného (a predsa výnimočného) dňa s mojou dcérou – na hojdačke pod stromom. Odozvou je vzrušenie i mierna bojazlivosť. Predsa len je tých podnetov všade okolo tak veľa...

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Wearing a personalized floral crown

At the end of January the citizens of Auckland city celebrated special holiday – Tamaki fest – Auckland Anniversary Day, or better said Auckland weekend. During the three sunny days I tasted Maori food, watched people sailing on traditional Maori Waka boats, listened to Maori music, talked to local designers and craftsmen. I also bought two colorful maxi skirts and two pairs of earrings with Maori design there. I also attended creative workshop sparkled by my inner goddess.

There were plenty of events going on at the waterfront. I liked the most Maori’s culture festival (Tamaki Herenga Waka festival) in Auckland Viaduct Harbour and Cloud market anniversary in Queens wharf. On Saturday I decided to attend Floral crown Workshop with Michelle Vaughan but I came late to the market. So I just bought two beautiful maxi skirts made by Frida skirts brand instead (what an excuse!). Skirts’ materials (African cotton fabrics; Kanga and Kitenge), patterns and colors reminded me of my field work in Kenya five years ago. How I liked those days working with community health workers, local mothers, their kids and wearing similar skirts. I told myself not to be late on Sunday.

On Sunday I finally joined the Floral crown Workshop. I really wanted to learn how to make a boho floral crown and look like stylish mother with even more colorful mood. Of course I was a bit late again, so in the middle of process there were not many flowers left for me. But I did not give up and I was encouraged to play more with shapes than colors of flowers. With the support of Michelle as a lector it went smoothly.

I remember I wasn’t in the best mood during the workshop. My daughter Tove Tui felt so hot inside Cloud market and did not eat well during the previous hours. Therefore my husband (supportive as always) walked with a pram around the workshop tables and tried to calm down little TiTi. I was in a hurry following the workshop’s dynamics and still checking up on my family at the same time. But after making the crown and taking few photos I got my good mood back. Creativity makes me always content and happy. I’m glad it still works for me in that way.

I am always amazed how kids are spontaneous and creative. It was great to observe all these little girls (sometimes with a help of their fathers) in the process of working with fabric flowers. Adult women as workshop’s participants were overthinking the procedure while young girls were just playing with the materials and learning by doing it. “Universe applauds actions not thoughts!” – I heard many years ago at the personal development training (run by International Synergy group). Interesting lesson for me once again…

I wore my personalized floral crown in pink and red tones during the rest of the day. It fitted with the rest of my outfit (Warehouse black sleeveless shirt suitable for breastfeeding, Melissa sandals, Krasa vesmirna earrings and Frida skirts’ maxi skirt). Many people stopped me afterwards and asked: where they could get the crown, as well as the skirt. That’s the best feedback for the local artists and also for me as a mother with a passion for slow fashion and fashion blogging, isn’t it?

Written by: Boba Markovic Baluchova, Photo: Palo Markovic

Vyrobiť si personalizovaný lapač snov – DreamCatcher

Minulý rok som v Aucklande objavila komunitu ľudí, ktorá raz za štvrť roka organizuje na Dominion road čosi ako bratislavský Dobrý trh pod názvom Ubuntu market. V úvode nového roka som na rovnaké miesto zašla opäť, a tentoraz sa zapojila aj do jedného z tvorivých workshopov.
Last year I discovered a community of people in Auckland – ready to organize Ubuntu Market on Dominion road (very similar to Good Market in my home city in Slovakia). Recently I went back to the same place and joined one of the creative workshops there. 

Filozofia „Ubuntu“ pochádza z Južnej Afriky a predstavuje koncept ľudskosti, ľudskosti k iným ľuďom okolo nás. Je spájaná s osobnosťou arcibiskupa Desmonda Tutu, ktorý upozorňoval na to, že ľudia nemôžu fungovať v izolácii. Nemali by sme o sebe zmýšľať len ako o jednotlivcoch, ale ako o komunite, keďže sme všetci prepojení a ovplyvňujeme dianie okolo nás. Aucklandskí organizátori a organizátorky Ubuntu marketu sa preto snažia stretávať a prepájať aktivity rovnako zmýšľajúcich ľudí z rôznych prostredí, menšín a subkultúr, pričom je jedno, kto odkiaľa pochádza.
The "Ubuntu” philosophy has its origins in South Africa and represents the concept of humanity; humanity towards other people around us. It is associated with the personality of Archbishop Desmond Tutu who pointed out that people can’t exist in isolation. We should not think of ourselves far too frequently as just individuals, but also as a part of community – we are all interconnected and together we do affect the processes around us. Auckland organizers of Ubuntu market are therefore trying to meet and connect activities of the open-minded people from different environments, minorities and subcultures, no matter who comes from what country.

V rámci ponúkaných workshopov sme sa mohli podučiť tradičnému pleteniu košíkov z vláknitých listov rastliny harakeke, v ktorom vynikali pôvodní obyvatelia Nového Zélandu. Pre tých, čo majú v sebe rytmus a dobrý sluch, bol nachystaný bubenícky workshop. Ja som sa nechala zlákať farebnosťou vystavených lapačov snov, ktoré vyrába dizajnérka Lyn-Marie z DizziePixxieDesigns. Uvedomila som si, že takýto typ workshopu môže byť súčasťou každého dobrého teambuildingu či vianočného žúru (nielen pre deti). Lyn-Marie má za sebou výrobu dekorácií pre hudobné festivaly, tematické oslavy, svadby a výstavy na Novom Zélande aj v Austrálii.
Thanks to the offered workshops the visitors were able to learn the traditional basket weaving (out of Harakeke fibrous leaves) in which the original New Zealanders excelled. People with a sense for the rhythm could attend a drumming workshop. I was attracted by the colorfulness of exhibited dream catchers – produced by Lyn-Marie from DizziePixxieDesigns. Later I realized that this type of workshop could be part of any good teambuilding or Christmas party (not only for children). Lyn-Marie has been making decorations for music festivals, thematic celebrations, weddings and exhibitions across New Zealand and Australia.

Nemusíte byť žiadnou fanynkou ezoteriky, ani zmätenou matkou na materskej “dovolenke”, aby vás idea zhotovovania lapačov snov zaujala. Mňa zaujímalo, ako jeho prítomnosť účinkuje na jeho majiteľa či majiteľku. Keď bude moja dcéra väčšia, a bude vedieť formulovať svoje myšlienky do viet, určite sa jej na to opýtam. V nedeľu totiž odo mňa jeden taký dostala do daru.
You do not have to be a fan of Esoteric or a confused mother on maternity “leave” to be attracted by the idea of dream catchers’ creation. I was interested in the effects of its presence on owner’s dreams. When my daughter is bigger (and is able to formulate her thoughts into the sentences) I will certainly ask her about it. Last Sunday I made a dream catcher for her.

Nezapájam sa často do ručných prác – na šitie či háčkovanie nemám trpezlivosť, štrikovaniu a vyšívaniu sa nevenujem od základnej školy. Oblečenie (i doplnky) si zväčša navrhujem a kombinujem sama, ale vždy mi musí s finálnym zhotovením pomôcť mamina. Toto však bola výzva. Všetky tie nádoby, plné farebných recyklovaných materiálov – pripravených na svoju novú, upcyklovanú podobu – priťahovali moju pozornosť. Pripadala som si ako straka, ktorá vidí akýsi ligotavý predmet pred sebou… A tak som za pol hodinku voľným tempom s pomocou líderky workshopu vyrobila svoj prvý lapač v živote – veľmi osobný, personalizovaný, určený malej Tove Tui.
I do not have patience for embroidery, crochet, knitting or sewing. I most often design my clothing (and accessories) by myself but I always need my mother’s help with the technical part of outfit’s creation. But this time it was different. Real challenge. All those baskets – full of colorful recycled materials (ready for their new up-cycling look) – drew my attention. I must have looked like a magpie spotting a shiny bright object... After thirty minutes I made (with the help of a workshop leader) my first dream catcher – a very personal and personalized – dedicated to my little daughter Tove Tui.

Hoci mám rada šialené farebné kombinácie, tu som sa krotila. Lapač snov bol ladený v ružovo-červeno-fialových odtieňoch, pričom do kruhového rámu boli na bavlnkami vypletenú sieť pridané najprv koráliky a gombíky, neskôr zvislé pruhy nastrihaných látok a pierka. Celý proces bol tvorivý, aj zábavný. Žiaden stres z nepodarku, ale najmä príjemná piplačka a relax. Malá Tove Tui výrobu darčeka prespala v šatke na mojom hrudníku. Keď o štvrť roka navštívim Ubuntu market znova, pustím sa do výroby ďalšieho lapača. Teším sa na to.
Despite my taste for crazy color combinations I chose more decent combination. The dream catcher was created in pink-red-purple hues with some beads, buttons and later vertical stripes of fabric and feathers added to the knotted net. The whole process was creative and entertaining. No stress from making mistakes, but mostly relax and a pleasure from that precious work. My Tove Tui was sleeping on my chest wrapped in a safari wrap. When I visit Ubuntu market in three months again I will definitely join the workshop again and create another dream catcher. I look forward to it.

Text / Written by: Boba Markovič Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Kererū the guardian – nablízku malej Tove Tui

Veľa maorských tradícií poukazuje na blízku až mystickú spätosť ľudí a prírody. Žiadne prekvapenie. Jeden z najviac populárnych novozélandských vtáčikov – Kereru – holubisko s vylešteným zeleno-fialovo-bronzovým perím na hlave a šikovnou bielou vestou na hrudi navštevuje moju dcéru Tove Tui od jej narodenia.

Many Māori traditions show a close, mystical relationship between humans and nature. No surprise. One of the most popular of New Zealand’s native birds – the Kererū – a large pigeon with iridescent green and purple bronze feathers on its head and a smart white vest on its chest has been visiting my daughter Tove Tui since her birth.  

V maorskej mytológii sa legendárny hrdina-výmyselník, Maui, premenil na vtáka Kereru, keď prenasledoval svoju matku Tarangu, ktorá každý deň mizla pod zemou. Maui sa chcel dozvedieť, kam to odchádza, preto jej jedného dňa skryl oblečenie a sledoval jej vnik do tajného otvoru v zemi. Premenil sa na holuba, majúc na sebe jej šaty, a letel za ňou, aby sa znova stretli. Dodnes ľudia veria, že ono dúhové perie na Kereruovi je sukňa mamy Tarangy a biely hrudník je jej živôtikom.

In Māori mythology, Māui, the fabled trickster hero, turned himself into the first Kererū in order to pursue his mother Taranga who disappeared underground at dawn every day. Maui desperately wanted to know where she went. One day he hid her clothes and watched as she entered a secret hole in the ground. Māui then transformed into a pigeon and wearing his mother’s clothes flew after her to be reunited. It is now believed that the iridescent plumage of the Kererū is mother’s skirt and the white chest is the bodice of Taranga.

V deň, keď sa mala narodiť naša dcéra, objavil sa jeden takýto Kererū (po slovensky Plodožer maorský) po prvý raz na strome pod naším oknom. Dovtedy ho v tejto rušnej obytnej zóne v centre Aucklandu nik nevidel. Od 2. októbra ju navštevuje pravidelne na týždennej báze. Hneď ho spozorujeme, lebo trepot jeho krídel má veľmi výrazný zvuk. Veríme, že sa stal akýmsi symbolickým opatrovníkom malej Tove Tui. 

The day my daughter entered this world, one of Kererū birds (Māori berry-eater in Slovak language) appeared on a tree under our window for the very first time. No one ever seen him in this busy residential area in the center of Auckland. Since October 2 he has been visiting her on weekly basis. We are aware of his arrival thanks to the beat of his wings makes very distinctive sound. We believe he has become the guardian of our Tove Tui in a symbolic way.

Kererū môže merať až 51 cm a vážiť asi 650 g, čo robí jeho let ťažším a hlučným v novozélandských lesoch. Výskyt týchto lesných holubov sa v priebehu rokov dramaticky znižoval v dôsledku útokov predátorov (divokých mačiek, potkanov, vačíc) a nelegálneho lovenia. Dnes sú Kereru operence chráneným druhom. Ich ochrana je nevyhnutná pre zachovanie týchto pomaly sa rozmnožujúcich vtáčikov, pretože zohrávajú kľúčovú ekologickú úlohu pri regenerácii pôvodných lesov. Rozptyľujú totiž väčšie semená stromov a kríkov, ktoré iné vtáky preniesť nedokážu. Kereruovia sú vlastne jedinými druhmi vtákov, dostatočne veľkými na to, aby dokázali prehltnúť bobule veľkého ovocia a rozptýliť ich semienka na dlhé vzdialenosti. 

Kererū can measure up to 51 cm and weigh about 650 g, making flight difficulty and noisy in New Zealand forests. Numbers have dramatically declined over the years because of the effects of predation (caused by possums, feral cats, rats) and continued illegal hunting. Now the Kererū is a protected species. Conservation is essential to help regenerate these slow-breeding birds as they play a key ecological role in the regeneration of native forests by dispersing seeds of trees and shrubs too large to be dispersed by other birds. Two types of Kererū are the only bird species big enough to swallow large fruit and disperse the seed over long distances.

Text / Written by: Boba Markovič Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič, Visit Zealandia