Za príbehmi do mobilnej knižnice v prístave

Krátko po narodení mojej Tove Tui som po prvý raz navštívila hlavnú budovu aucklandských knižníc. Nechcela som si všetky knihy (najmä jednohubky typu paperbackových detektívok) rovno kupovať. Počas rodičovskej „dovolenky“ musím peniaze odkladať na iné veci. Zapísaná som bola zadarmo behom pár minút a dostala som krásny elektronický preukaz s vyobrazením lokálneho spevavého vtáčika: Tui. Žiadna náhoda!

Auckland libraries majú v meste dohromady 55 pobočiek a každá z nich si organizuje sprievodný program podľa potrieb svojich čitateľov a čitateliek. V centrálnej knižnici (najbližšie k nášmu príbytku) býva pondelok vyhradený detskému publiku – doobeda býva na prízemí vždy čosi jednoduché, dotykové pre deti od 0-2 rokov. Potom nasledujú rečňovanky a hry s veršami pre väčšie deti, ďalej nasleduje púšťanie dokumentárnych filmov a čítanie v maorskom jazyku. Keby ste tam zavítali, cítili by ste sa ako na medzinárodnom letisku – je tam vždy toľko národností, kultúr a zmesí jazykov pohromade...

Celé prízemie je vlastne jeden veľký detský „kútik“. Naozaj je radosť chodiť tam – nielen si čítať knihy alebo nové časopisy, ale i počúvať raritné nahrávky, pozerať DVDčká, oddychovať na tuli vakoch, pozerať si poštu v dobíjajúcom sa telefóne vďaka rýchlemu bezdrôtovému pripojeniu...

Napriek toľkým farebným podnetom, neustálemu pohybu a vysokému počtu detí je tu stále pokoj, ticho, možnosť sústredenia sa na čítanie. Prítomných lezúňov netreba naháňať a karhať, všetko plynie akosi bezproblémovo. Akoby sme k tomu miestu mali všetci prirodzený rešpekt a úctu (tak to má byť). Hoci vám nikto nevynadá, ak si po sebe povyberané knihy neupracete, alebo tam nadojčíte či prezlečiete svoje dieťa. Prebaľovací „kút” je naozaj často obsadený.

Počas nedávnych osláv Auckland Day v prístave som si konečne mohla zblízka pozrieť aj mobilnú knižnicu (jednu zo štyroch!), ktorá je počas pracovného týždňa dostupná vždy na nejakom inom mieste v rámci mesta. Je to pojazdný autobus s policami kníh vo vnútri a kreslami, ktoré zamestnanci vždy rozložia okolo po príchode na konkrétny open-air festival či len tak kdesi na pláž. Je krásne pomaľovaný príbehom o pacifickom super-hrdinovi Mauím.

Vystavené diela sa tematicky týkali práve začiatkov osídľovania Aucklandu, dejín Nového Zélandu a ukážok maorskej kultúry. Ľudia sem môžu prísť oddychovať, alebo len donesú z domu knižky, ktoré mali už dávno vrátiť do kamennej pobočky knižnice... Výborný nápad, ktorý by sa možno udomácnil aj v Bratislave. Je to jednoducho miesto, kde chcem tráviť s dcérou dobrovoľne svoj čas a motivovať ju od útleho veku k čítaniu.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Preniesť sa do detských čias vďaka editovaniu knihy

Editovanie článkov mám v náplni práce. Ale s prekopávaním stostranových rukopisov pre knižné vydavateľstvá už mám skúseností menej. Nové výzvy treba prijať – vedia človeka potrápiť, ale najmä obohatiť. Naviac ak ide o text knihy pre žiakov a žiačky základných škôl (náročnú čitateľskú skupinu, a teda aj ťažkú cieľovku) a príbeh pochádza z pera rodinnej príslušníčky. Presnejšie: z počítača mojej najmladšej sestry. Nejak som sa s tým však popasovala a výsledok môžete svojim mladším členom či členkám domácnosti pridať na kôpku darčekov pod vianočný stromček. Minimálne jedna kniha by sa tam popri všetkých tých stavebniciach a elektronických vychytávkach mohla objaviť.

Hneď v prvej knihe zo série dobrodružstiev „Kapitána Padáka“ sestra dej čiastočne zasadila do okolia môjho milovaného Nového Zélandu. Jej hrdinovia, starí kamaráti z detstva: Daniel Padák a Peter Kufor, sa chystali prekonať dátumovú hranicu na ostrove Samoa a užiť si exotickú dovolenku na Fidži aj v Japonsku. Nevravím, že sa im to úplne podarilo, ale tak cestovateľské zážitky bývajú vždy plné neplánovaných momentov.

V druhej knihe Kristínka uvádza na scénu novú postavu – veterinárku z Austrálie (pravdepodobne tiež súkromnú detektívku v zálohe) a jej zvieratko emu. Čiže opäť je to len na skok od Nového Zélandu, kde máme tiež otočené ročné obdobia – keď je v Európe leto, v Stredozemi je podnechtová zima; keď sa na Slovensku decká sánkujú, tak tu môžeme v štýle protinožcov oslavovať Vianoce na horúcich piesočných plážach.

Po prvotnom preletení rukopisu knižnej novinky som sa v spomienkach preniesla do mojich základoškolských čias, keď som z knižnice domov vláčila každý týždeň nové dobrodružstvo „Troch pátračov“ – amerických tínejdžerov, úspešne riešiacich záhady, na ktoré polícia nemala čas alebo um.

Kapitán Padák sa v novom príbehu stane nedobrovoľne súčasťou pašeráckej spojky. Na scéne, resp. v kargu jeho lietadla sa totiž objavia vzácne sokoly, ktoré majú byť nelegálne dopravené do Spojených arabských emirátov... Padákova malá neter Ivanka sa za asistencie spolužiaka Oliho a spomínanej slovensko-austrálskej veterinárky pokúsi očistiť jeho meno. Okrem zaujímavých faktov a výrazov z prostredia letectva, fyziky či aerodynamiky, s ktorými som sa ako editorka riadne natrápila (Bohu vďaka za Krátky slovník slovenského jazyka online!), nebudú chýbať ani zvláštnosti zo sveta geografie, ornitológie, veterinárnej medicíny či metód policajného vyšetrovania.

Ako pri strihaní filmu, tak aj pri editovaní knihy existuje pravidlo, zvané „kill your darlings“, ktoré autori a autorky pôvodných textov nemajú v láske. Veď kto by sa dobrovoľne vzdával niektorých viet či celých pasáží, keď je to „srdcovka“? V záujme zharmonizovania deja a zlepšenia kvality diela to však občas treba urobiť. Ako sa to nakoniec podarilo mne (po výdatných online debatách so sestrou), uvidíte už o pár týždňov. Stačí tentoraz hľadať na pultoch kníhkupectiev namiesto modrej knižky dielko s obálkou zelenou.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič