Bodkovaná obsesia: Get to know the Princess of Polka Dots

Pravdepodobne ste už v minulosti natrafili na japonskú avantgardnú umelkyňu, ktorú označujú za „bodkovanú princeznú“. Yayoi Kusama za viac ako sedem desaťročí má na svojom konte maľby, sochy, predstavenia aj inštalácie, a všetky majú jedno spoločné: Bodky. Veľa bodiek!

You've probably been seen an avant-garde art – made by Japanese artist, called ‚the princess of polka dots‘. Yayoi Kusama, for more than seven decades, has created paintings, sculptures, performances and installations – they have one thing in common. Dots, lots of dots!

Inštalácia „Obliteračná miestnosť“ z dielne umelkyne Yayoi Kusamy zavítala do novozélandskej galérie v Aucklande v decembri. Pôvodne bola vytvorená pre austrálsku galériu v Queenslande. Prácu s prekrytím, resp. vybodkovaním priestoru, ktorý nesie charakteristiky typického novozélandského domova, necháva autorka v rukách návštevníkov a návštevníčok. Najmä detí. Môžete sa ľahko stať spolu-tvorcami a spolu-tvorkyňami umeleckého diela aj vy, a to tak, že sa do bodkovania zapojíte. Tisíce detí už poznačili svojou „obliteráciou“ výstavnú sieň – pokryli pôvodne úplne bielu obývaciu izbu miliónmi farebných bodiek-samolepiek.

Yayoi Kusama's ‚The Obliteration Room‘ has come to Auckland Art Gallery in December. Originally developed for the Queensland Art Gallery's, this installation with the familiar characteristics of a typical Aotearoa / New Zealand home leaves the dot-work in the hands of the visitors, especially children. You can engage with the art-work pretty simply – by doing it. Thousands of children have already ‚obliterated‘ the gallery's Creative Learning Centre – they covered the NZ living room (firstly drained of color) with millions of colorful dots’ stickers.

Jedna z najfarebnejších kreatívkyň na svete sa narodila v roku 1929 a nemala veru ľahké detstvo. V desiatich rokoch začala Yayoi Kusama zažívať halucinácie, ktoré naštartovali jej kreativitu. Všade totiž videla husté plochy, plné bodiek. Trvalý záujem o ne prerástol do jedinečného umenia. Neskôr pre túto svoju strašidelnú obsesiu bodkami zaviedla názov: „seba-obliterácia“ (čosi ako sebapotlačenie, samoobmedzenie, premazanie?).

One of the world's most colourful creatives was born in 1929 and she didn't have an easy childhood. In age of 10 Yayoi Kusama started to experience hallucinations that have fuelled her creativity. She saw dense fields of dots which led to her enduring interest in them. Later she gave this phenomenon a name: ‚self-obliteration‘.

Na konci výstavy v apríli budú všetky pôvodne biele steny, strop, nábytok a ostatné predmety v aucklandskej galérii úplne pokryté farebnými vrstvami, keďže návštevníci a návštevníčky po vstupe do miestnosti použijú všetky pridelené nalepovacie bodky. My ako spoluautori a spoluautorky diela si budeme túto tvorivú činnosť dozaista užívať (a pamätať).

At the end of exhibition in April all the white walls, ceiling, furniture and objects will be completely covered by a mass build-up of dots in a dizzying array of color as visitors apply colored stickers to every surface. We as co-artists will definitely remember this joyful and creative activity.

Pani Kusama takto prostredníctvom svojho umenia bojuje za mier a ľudskosť. A my zasa milujeme jej farebný prínos k svetu, (ešte stále, dúfajme) plného lásky a pokoja. Štyri známe britské umelecké galérie (združené pod hlavičkou TATE) sa snažia predstaviť prácu tejto mimoriadnej umelkyne aj deťom, a to prostredníctvom detskej webovej stránky TATE kids v špeciálnej sekcii, venovanej ženám v umení. Hodné prečítania!

Ms Kusama fights for peace and humanity through her art and we love her colorful contribution to loving and peaceful world. Four famous British art-galleries (under the umbrella TATE) present the work of this extraordinary artist to kids on TATE kids website in a special section: ‚Girl power in art‘. Worth reading!

Text / Written by: Boba Markovič Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Vyrobiť si personalizovaný lapač snov – DreamCatcher

Minulý rok som v Aucklande objavila komunitu ľudí, ktorá raz za štvrť roka organizuje na Dominion road čosi ako bratislavský Dobrý trh pod názvom Ubuntu market. V úvode nového roka som na rovnaké miesto zašla opäť, a tentoraz sa zapojila aj do jedného z tvorivých workshopov.
Last year I discovered a community of people in Auckland – ready to organize Ubuntu Market on Dominion road (very similar to Good Market in my home city in Slovakia). Recently I went back to the same place and joined one of the creative workshops there. 

Filozofia „Ubuntu“ pochádza z Južnej Afriky a predstavuje koncept ľudskosti, ľudskosti k iným ľuďom okolo nás. Je spájaná s osobnosťou arcibiskupa Desmonda Tutu, ktorý upozorňoval na to, že ľudia nemôžu fungovať v izolácii. Nemali by sme o sebe zmýšľať len ako o jednotlivcoch, ale ako o komunite, keďže sme všetci prepojení a ovplyvňujeme dianie okolo nás. Aucklandskí organizátori a organizátorky Ubuntu marketu sa preto snažia stretávať a prepájať aktivity rovnako zmýšľajúcich ľudí z rôznych prostredí, menšín a subkultúr, pričom je jedno, kto odkiaľa pochádza.
The "Ubuntu” philosophy has its origins in South Africa and represents the concept of humanity; humanity towards other people around us. It is associated with the personality of Archbishop Desmond Tutu who pointed out that people can’t exist in isolation. We should not think of ourselves far too frequently as just individuals, but also as a part of community – we are all interconnected and together we do affect the processes around us. Auckland organizers of Ubuntu market are therefore trying to meet and connect activities of the open-minded people from different environments, minorities and subcultures, no matter who comes from what country.

V rámci ponúkaných workshopov sme sa mohli podučiť tradičnému pleteniu košíkov z vláknitých listov rastliny harakeke, v ktorom vynikali pôvodní obyvatelia Nového Zélandu. Pre tých, čo majú v sebe rytmus a dobrý sluch, bol nachystaný bubenícky workshop. Ja som sa nechala zlákať farebnosťou vystavených lapačov snov, ktoré vyrába dizajnérka Lyn-Marie z DizziePixxieDesigns. Uvedomila som si, že takýto typ workshopu môže byť súčasťou každého dobrého teambuildingu či vianočného žúru (nielen pre deti). Lyn-Marie má za sebou výrobu dekorácií pre hudobné festivaly, tematické oslavy, svadby a výstavy na Novom Zélande aj v Austrálii.
Thanks to the offered workshops the visitors were able to learn the traditional basket weaving (out of Harakeke fibrous leaves) in which the original New Zealanders excelled. People with a sense for the rhythm could attend a drumming workshop. I was attracted by the colorfulness of exhibited dream catchers – produced by Lyn-Marie from DizziePixxieDesigns. Later I realized that this type of workshop could be part of any good teambuilding or Christmas party (not only for children). Lyn-Marie has been making decorations for music festivals, thematic celebrations, weddings and exhibitions across New Zealand and Australia.

Nemusíte byť žiadnou fanynkou ezoteriky, ani zmätenou matkou na materskej “dovolenke”, aby vás idea zhotovovania lapačov snov zaujala. Mňa zaujímalo, ako jeho prítomnosť účinkuje na jeho majiteľa či majiteľku. Keď bude moja dcéra väčšia, a bude vedieť formulovať svoje myšlienky do viet, určite sa jej na to opýtam. V nedeľu totiž odo mňa jeden taký dostala do daru.
You do not have to be a fan of Esoteric or a confused mother on maternity “leave” to be attracted by the idea of dream catchers’ creation. I was interested in the effects of its presence on owner’s dreams. When my daughter is bigger (and is able to formulate her thoughts into the sentences) I will certainly ask her about it. Last Sunday I made a dream catcher for her.

Nezapájam sa často do ručných prác – na šitie či háčkovanie nemám trpezlivosť, štrikovaniu a vyšívaniu sa nevenujem od základnej školy. Oblečenie (i doplnky) si zväčša navrhujem a kombinujem sama, ale vždy mi musí s finálnym zhotovením pomôcť mamina. Toto však bola výzva. Všetky tie nádoby, plné farebných recyklovaných materiálov – pripravených na svoju novú, upcyklovanú podobu – priťahovali moju pozornosť. Pripadala som si ako straka, ktorá vidí akýsi ligotavý predmet pred sebou… A tak som za pol hodinku voľným tempom s pomocou líderky workshopu vyrobila svoj prvý lapač v živote – veľmi osobný, personalizovaný, určený malej Tove Tui.
I do not have patience for embroidery, crochet, knitting or sewing. I most often design my clothing (and accessories) by myself but I always need my mother’s help with the technical part of outfit’s creation. But this time it was different. Real challenge. All those baskets – full of colorful recycled materials (ready for their new up-cycling look) – drew my attention. I must have looked like a magpie spotting a shiny bright object... After thirty minutes I made (with the help of a workshop leader) my first dream catcher – a very personal and personalized – dedicated to my little daughter Tove Tui.

Hoci mám rada šialené farebné kombinácie, tu som sa krotila. Lapač snov bol ladený v ružovo-červeno-fialových odtieňoch, pričom do kruhového rámu boli na bavlnkami vypletenú sieť pridané najprv koráliky a gombíky, neskôr zvislé pruhy nastrihaných látok a pierka. Celý proces bol tvorivý, aj zábavný. Žiaden stres z nepodarku, ale najmä príjemná piplačka a relax. Malá Tove Tui výrobu darčeka prespala v šatke na mojom hrudníku. Keď o štvrť roka navštívim Ubuntu market znova, pustím sa do výroby ďalšieho lapača. Teším sa na to.
Despite my taste for crazy color combinations I chose more decent combination. The dream catcher was created in pink-red-purple hues with some beads, buttons and later vertical stripes of fabric and feathers added to the knotted net. The whole process was creative and entertaining. No stress from making mistakes, but mostly relax and a pleasure from that precious work. My Tove Tui was sleeping on my chest wrapped in a safari wrap. When I visit Ubuntu market in three months again I will definitely join the workshop again and create another dream catcher. I look forward to it.

Text / Written by: Boba Markovič Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

BalboMama: Príprava na horúce Vianoce v kine

Druhý mesiac života s osôbkou, ktorej fungovanie zavisí len a len odo mňa, mám úspešne za sebou. Nestíham poriadne dokumentovať, ako rýchlo rastie a každý deň sa mi mení pred očami. Sharentingové úlovky uploadujem (ľavou rukou cez ajfoun) iba po nociach, keď práve na pravom pleci uspávam dcéru. Moje dievčatko za tých niekoľko týždňov získalo na základe mimiky tváre, gúľania očami a rozhadzovania rukami niekoľko originálnych prezývok a navštívila (resp. bola donesená mamou v kočiari či v pohodlnej šatke) niekoľko miestnych kultúrnych podujatí.

Okrem dvoch prednášok pod značkou Kreatívne ráno a troch komorných koncertov na netradičných miestach mesta v rámci Sofar Sounds zvládla malá TiTi tiež niekoľko vernisáží, vianočných trhov aj mikulášsky sprievod mestom (Santaparade Auckland). Áno, v Auckladne sa vianočné oslavy naplno rozbiehajú v mesačnom predstihu – s mikulášskymi čiapkami v 25-stupňových teplotách. Hoci ťažko povedať, kto má väčšiu radosť z podujatia – maloleté deti alebo ich rodičia s mobilmi v rukách.

Vo výkladoch obchodov sú vedľa ozdobených stromčekov vystavené plavky, kvetované minišaty či overaly; na námestiach s vianočnou výzdobou lietajú včely okolo rozkvitnutých stromov pohutukawa. Netreba sa vôbec čudovať, že začiatkom decembra oslavujeme nástup leta a spievame koledy zároveň. Takto nejak tu vyzerajú „Kiwi Vianoce”. Tento rok ide o nich dokonca do kín film s rovnomenným názvom. Pôjdem si ho (v dvojici s mojou holčinou) pozrieť už čoskoro, lebo sledovanie snímok spolu s trailermi na veľkom plátne vyslovene zbožňujem.

Pred týždňom som čítala článok o tom, ako dve tunajšie matky nevpustili do kina na premietanie snímky „Bad moms 2“, lebo bola určená publiku nad šestnásť rokov. Ich deti mali päť mesiacov a päť týždňov! Nuž, treba si výber filmu vopred premyslieť...

Ja som ešte stále nevidela niekoľko dôležitých filmov sezóny (pokračovanie „Blade runnera“, „Zabitie posvätného jeleňa“, či „Bez lásky“), lebo to skrátka časovo nevychádza. Ale v kine som bola. Dokonca niekoľkokrát – spolu s mojou dcérou. Šlo totiž o projekcie, určené rodičom s deťmi. Hneď tri kiná v Aucklande ponúkajú raz do týždňa túto možnosť pod názvami: „Bringyour baby” session; „Baby and Me“; či „Prams at the PIX”. Skrátka: Prineste dieťa v kočiari do kina...

Na Novom Zélande to vo väčších mestách funguje takto: Keď si chcete niečo dobré pozrieť na veľkom plátne, nemusíte zháňať opatrovateľku, ale napochodujete si aj s kočiarom rovno do kinosály. Ostatní spolu-diváci nebudú reptať, keď vase dieťa zaplače, alebo ho budete potrebovať prebaliť či nadojčiť. Moja TiTi ale väčšinu filmu prespí v šatke, takže rušenie okolia som zatiaľ neriešila. Dúfam, že dcérka tú svojskú disciplínu počas sledovania snímok v kine (plus to nadšenie pre sledovanie trailerov pred filmom aj titulkov po) zdedí po mne. Mimochodom, máme čosi takéto v SR? Oplatilo by sa tento nápad prijať za svoj. Napríklad v bratislavskom Kine Lumiére?!

Pokojné filmy bez násilných scén, stíšená hlasitosť, stlmené svetlo, miesto pre kočiare – čo viac si možno priať... A keďže tu (ako som už spomenula) bežia vianočné prípravy aj oslavy v plnom prúde – ponuka kín sa tomu prispôsobuje. V kine Rialto cinemas som si pred pár dňami pozrela životopisnú snímku o Charlesovi Dickensovi, ktorý svojím dielom navždy zmenil význam Vianoc. Film „The man who inventedChristmas” vrelo odporúčam všetkým fantazírujúcim fanúšikom či fanúšičkám rozprávok bez ohľadu na vek. Celá výprava do kina bola neskutočným zážitkom! V najbližších letných týždňoch túto možnosť – schladiť sa v kinosále, aj kultivovať svoje vnútro využijem)e opäť…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

BalboMama: proti rodovo-stereotypnému obliekaniu

Od známych v Aucklande som dostala kopec oblečenia pre novorodencov a batoľatá predovšetkým v tmavých farbách (modrých a zelených odtieňoch), tak podľa toho aj obliekam svoju dcéru Tove Tui. A vlastne nielen preto!

Každý, kto mi nakukne do kočiara alebo do šatky však reaguje otázkou: „Je to chlapec, však?“ Ak pokrútim hlavou, nasleduje otázka – prečo nosí dievčatko modrú farbu, a nie ružovú...

Nie vždy sa mi chce debatovať na túto tému (ťažko je presviedčať nepresvedčených). Zhrniem to asi takto: pokým TiTi nebude dosť veľká na to, aby si oblečenie vyberala sama, budem jej chystať kombináciu zvrškov ja a rodovo-stereotypnému deleniu farieb odevov, doplnkov či hračiek na „chlapčenskú“ modrú a „dievčenskú“ ružovú sa budem naďalej vyhýbať.
PS: Keď si chcete prečítať viac o rodovo-stereotypnom jazyku, odievaní, správaní, tak môžete prelúskať môj (stále aktuálny) príspevok spred siedmich rokov.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

BalboMama: prvý mesiac s Tove Tui

Presne pred mesiacom sa o slovo prihlásila malá Tove Tui a pozmenila mi tým myslenie, cítenie a väčšinu doterajších návykov. Ale nie predsavzatí! Najmä nie tých, ktoré som v tomto blogovom priestore spomenula ešte počas tehotenstva – týkajúcich sa cestovania a kultúrneho vyžitia. A hoci sa plánovanie odchodov, resp. príchodov na verejné podujatia odvíja výlučne od nálady mojej dcéry, stihli sme už spolu navštíviť šesť komunitných eventov a festivalov.

Môžeme sa teda za mesiac október pochváliť návštevami tanečného festivalu Tempo dance festival NZ; mestského výtvarného podujatia Artweek Auckland; inšpiratívnej diskusie v galérii Objectspace v rámci Kreatívneho rána (CreativeMornings Auckland); výročného trhu v štvrti Sandrigham; farmárskeho trhu a blšáku v susedstve Grey Lynnu, aj prvého komunitného trhu Ubuntu market v štvrti Mt Eden.
Ťažko povedať, ktorá z nás si z navštívených akcií bude pamätať viac – či dcéra, ktorá väčšinu výjazdu do terénu prespala v kočiari Mountain buggy či v šatke Boba, alebo mama – občas vyzerajúca ako chodiaca „zombie-žena“. Ešteže mi hrudník zohrievalo moje pártýždňové dievčatko a outfit farebne ozvláštňovala tyrkysová farba šatky na nosenie dieťaťa.

Hoci je na Novom Zélande od septembra oficiálne jar, vonku to skôr vyzerá na klasickú slovenskú dušičkovskú atmosféru. Počasiu teda treba prispôsobiť aj oblečenie – dcérky, ale (prekvapivo) najmä matky. Nikdy som si nemyslela, že v tomto období naplno využijem všetky svoje sety z cvičení jogy a zriedkavých out-door výjazdov. 
Ďakujem svojej intuícii (či skôr mamonu?) za doterajšie početné zásobenie sa elastickými tielkami s tenkými ramienkami či odopínacím vrchným dielom (Farmers NZ) a bezkosticovými podprsenkami (Cotton:On). Zapínanie gombíkov či zaväzovanie šnúrok mi teraz naozaj nehrozí, preto sú jednoduché legíny, nazúvacie topánky (Chaos & Harmony) spolu s nátelníkmi s veľkými výstrihmi či mikinami na zips (Lululemon NZ) povinnou, resp. každodennou výbavou. Najbližších pár mesiacov to na výraznú obmenu šatníka ani nevidím. Ale aspoň sa viem bez problémov do niekoľkých sekúnd zbaviť konkrétnej vrstvy odevu a nakŕmiť svoju štvorkilovú, dlhonohú dievčinku...

Malá TiTi si vie vždy vyžiadať verbálne (teda plačom) či neverbálne (vystrúhanou grimasou) absolútnu pozornosť mňa, a často i početného okolia. Máme za sebou (nielen ona, ale my obe; teda nejde o materský plurál!) už zábavnú príhodu z dojčenia na zadnom sedadle idúceho lokálneho autobusu, aj na rušnom festivalovom parkovisku. Prebaľovanie na skákajúcej práčke vo verejnej práčovni v sandrighamskej štvrti by bezpochyby vydalo na krátky film. Na centrálnej pošte v Aucklande sa tiež pre istotu chvíľu neukážeme. Musela som tam počas vypisovania adries a posielania listov neplánovane zastavovať Tovinkin neutíchajúci plač dojčením – v kancelárii šéfky poštového úradu... Prítomné pracovníčky sa predbiehali v spriaznených úsmevoch aj radách pre zahanbenú prvorodičku.

Všetko prežité si radšej zapisujem do Sleepy Kiwi Sleep Journal diára (ilustrovaného sprievodcu prvými dvanástimi týždňami materstva z dielne Tikitibu), aby som to dcérke mohla raz celé prerozprávať. Alebo si to Tove Tui sama prečíta, ak bude schopná a ochotná lúštiť moje písané písmo – v slovenčine, a tradične bez diakritiky. Už teraz si viem živo predstaviť to obdobie, keď z nej bude vysokoškoláčka a zo mňa hyperaktívna dôchodkyňa... Ale nepredbiehať! Ešte máme za sebou len prvý spoločný mesiac, teda rýchlych tridsaťjeden dní, pričom každý jeden deň je (napriek dojčiaco-prebaľovaco-uspávacej rutine) úplne iný, odzbrojujúci, krásny...

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Preniesť sa do detských čias vďaka editovaniu knihy

Editovanie článkov mám v náplni práce. Ale s prekopávaním stostranových rukopisov pre knižné vydavateľstvá už mám skúseností menej. Nové výzvy treba prijať – vedia človeka potrápiť, ale najmä obohatiť. Naviac ak ide o text knihy pre žiakov a žiačky základných škôl (náročnú čitateľskú skupinu, a teda aj ťažkú cieľovku) a príbeh pochádza z pera rodinnej príslušníčky. Presnejšie: z počítača mojej najmladšej sestry. Nejak som sa s tým však popasovala a výsledok môžete svojim mladším členom či členkám domácnosti pridať na kôpku darčekov pod vianočný stromček. Minimálne jedna kniha by sa tam popri všetkých tých stavebniciach a elektronických vychytávkach mohla objaviť.

Hneď v prvej knihe zo série dobrodružstiev „Kapitána Padáka“ sestra dej čiastočne zasadila do okolia môjho milovaného Nového Zélandu. Jej hrdinovia, starí kamaráti z detstva: Daniel Padák a Peter Kufor, sa chystali prekonať dátumovú hranicu na ostrove Samoa a užiť si exotickú dovolenku na Fidži aj v Japonsku. Nevravím, že sa im to úplne podarilo, ale tak cestovateľské zážitky bývajú vždy plné neplánovaných momentov.

V druhej knihe Kristínka uvádza na scénu novú postavu – veterinárku z Austrálie (pravdepodobne tiež súkromnú detektívku v zálohe) a jej zvieratko emu. Čiže opäť je to len na skok od Nového Zélandu, kde máme tiež otočené ročné obdobia – keď je v Európe leto, v Stredozemi je podnechtová zima; keď sa na Slovensku decká sánkujú, tak tu môžeme v štýle protinožcov oslavovať Vianoce na horúcich piesočných plážach.

Po prvotnom preletení rukopisu knižnej novinky som sa v spomienkach preniesla do mojich základoškolských čias, keď som z knižnice domov vláčila každý týždeň nové dobrodružstvo „Troch pátračov“ – amerických tínejdžerov, úspešne riešiacich záhady, na ktoré polícia nemala čas alebo um.

Kapitán Padák sa v novom príbehu stane nedobrovoľne súčasťou pašeráckej spojky. Na scéne, resp. v kargu jeho lietadla sa totiž objavia vzácne sokoly, ktoré majú byť nelegálne dopravené do Spojených arabských emirátov... Padákova malá neter Ivanka sa za asistencie spolužiaka Oliho a spomínanej slovensko-austrálskej veterinárky pokúsi očistiť jeho meno. Okrem zaujímavých faktov a výrazov z prostredia letectva, fyziky či aerodynamiky, s ktorými som sa ako editorka riadne natrápila (Bohu vďaka za Krátky slovník slovenského jazyka online!), nebudú chýbať ani zvláštnosti zo sveta geografie, ornitológie, veterinárnej medicíny či metód policajného vyšetrovania.

Ako pri strihaní filmu, tak aj pri editovaní knihy existuje pravidlo, zvané „kill your darlings“, ktoré autori a autorky pôvodných textov nemajú v láske. Veď kto by sa dobrovoľne vzdával niektorých viet či celých pasáží, keď je to „srdcovka“? V záujme zharmonizovania deja a zlepšenia kvality diela to však občas treba urobiť. Ako sa to nakoniec podarilo mne (po výdatných online debatách so sestrou), uvidíte už o pár týždňov. Stačí tentoraz hľadať na pultoch kníhkupectiev namiesto modrej knižky dielko s obálkou zelenou.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Vtesnať životný príbeh do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd

Formát prezentácií (20×20) s názvom „PechaKucha Night“ funguje už niekoľko rokov na Slovensku aj Novom Zélande a v tisícke ďalších miest po celom svete. Nápad ponúknuť publiku výber krátkych inšpiratívnych prednášok v podaní viac či menej známych rečníkov a rečníčok vznikol v Tokiu a hneď prvá noc z roku 2003 sa stala okamžite hitom na pokračovanie. Ide totiž o neformálne zdieľanie kreatívnych nápadov, pričom témami nie sú iba súčasné umenie a architektúra, ale širší záber s celospoločenským dosahom, ako: pamäť, hranice, periféria alebo odvaha.

Najväčšou výzvou pre prezentujúceho pritom nie je zostavenie kolekcie dvadsiatich pútavých obrázkov, ale čas. Každý rečník či rečníčka musí totiž dodržať časový limit – komentuje iba prúd dvadsiatky slajdov, pričom na každý z nich má iba dvadsať sekúnd. Ako by ste vy dokázali celý svoj život či niekoľkoročný projekt vtesnať do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd?

V septembri som mala možnosť vystúpiť na aucklandskej verzii PechaKucha Night s prezentáciou, ktorá bola kombináciou osobného a pracovného života. V angličtine som sa pokúsila publiku pretlmočiť dôvody, ktoré ma viedli k štúdiu rôznych smerov naraz a následne k práci pre mimovládky a univerzity. Rýchlostne som moje okomentovala moje životné poslanie, ako aj momentálny stav – všetko na niekoľko mesiacov odložiť a venovať sa novej úlohe: prvorodičky po tridsiatke. Môj výkon teda presne zapadol do témy danej noci v miestnom námornom múzeu – išlo totiž o Odvahu v pravom slova zmysle. Časť z toho som následne zopakovala pre stránku Humans of K road, ale tam mi už nik nestopoval čas a uverejnený text sa dal editovať.

Momentálne je môj život naozaj často spájaný s odvahou. S odvahou: presťahovať sa zo Slovenska na Nový Zéland a začať si odznova budovať život, sociálne siete či pracovné zázemie tam;  prerušiť sľubnú kariéru a zamerať sa na materstvo a výchovu dieťaťa v novom prostredí bez pomoci najbližších; naďalej publikovať zodpovedné články o globálnych témach pre blogovú platformu Media about Development; a pokračovať vo vzdelávaní rozvojových dobrovoľníkov či budúcich novinárov o tom, ako prezentovať informácie z krajín s nižšími príjmami v médiách. Mienim v tom neprestať, aj keď ma čakajú náročné mesiace. Toto všetko a ešte omnoho viac som vtesnala do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd. Verím, že prítomní si z toho odniesli čo najviac. A že budú (rovnako ako ja) odhodlaní nevzdávať sa a prekážkam čeliť, nie sa nimi nechať ochromiť.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

I fell for pink Auckland and its icons

Mesto Auckland bolo kedysi označované za „Sydney pre začiatočníkov“. Dnes to už o dynamickej miliónovej metropole, zaberajúcej výraznú časť Severného ostrova, nemožno tvrdiť. Auckland síce nie je hlavným mestom Nového Zélandu, ale z turizmu a priemyslu (aj toho filmového) ťaží azda viac, ako Wellington. Mix kultúr a národností, plus multi-kulti kuchyne i originálne obchodíky pridávajú mestu na atmosfére a fotogenickosti. Aj v období jesene (od marca až do mája) nájdete na každej pláži a v každom parku, ktorých sú tu desiatky, kopec dospelákov v tričkách a kraťasoch spolu so svojimi deťmi, ktoré milujú robiť mlynské kolesá – ako inak: s bosými nohami a slnkom presvetlenými strapatými vlasami.

The city of Auckland was once called “Sydney for Beginners". It doesn’t apply for this dynamic metropolis occupying a significant part of the North Island with more than a million habitants. Although Auckland is not the capital of New Zealand, it benefits from tourism and industry (not only film industry) even more than Wellington. A mixture of cultures and nationalities, plus multi-cultural cuisines and original shops adds the special atmosphere and photogenicity to this town. Even in the autumn (from March to May), you can find on every beach and every park dozens of adults in t-shirts and shorts along with their children who love to make mill wheels (bare feet with strapped hair, lightened by strong sun).

Dnes vás upozorním na dve najvýraznejšie dominanty centra Aucklandu: mestskú vežu Sky tower a ružový cyklo-most. Pre svoju architektonickú kvalitu, farebnú výraznosť, ale i funkčnosť a ich mladú históriu (relatívne nedávny dátum konštrukcie) sú to obľúbené miesta, často navštevované a fotografované – domácimi i turistami, turistkami.

Today, I will highlight the two most interesting icons of Auckland downtown: Sky Tower and Magenta adventure. They are popular places for their architectural quality, colorful expressiveness, but also functionality and young history (relatively recent date of construction) – often visited and photographed by local people, as well as tourists.

Veža, smerujúca priamo do oblakov, Sky Tower, je 328 metrov vysoká dominanta Aucklandu, postavená v roku 1997. Slúži ako telekomunikačná veža, zároveň rozhľadňa, doplnená ponukou adrenalínových športov a štýlových reštaurácií. Sky Tower je „must-visit“ miesto v zozname väčšiny turistov a turistiek. Počas jasného dňa môžete odtiaľ vidieť celé mesto (až do diaľky 80 kilometrov, a to v každom smere), pričom sa sami nachádzate vo výške 220 metrov. Kľúčové pamiatky, početné sopečné krátery a všetky historické miesta máte pod sebou ako na dlani. Čo je dôležité spomenúť: veža bola navrhnutá tak, aby bola zabezpečená a bezpečná aj počas zemetrasenia, silných vetrov, búrok alebo požiaru. Býva tiež osvetlená farebnými LED svetlami pri špeciálnych príležitostiach (počas Anzac výročia svieti na-červeno; ružová je počas kampane, upozorňujúcej na prevenciu a liečbu rakoviny prsníka; farbami dúhy svieti počas dúhového Pride month a veselá zmes farieb je pripravená aj pre vianočné a veľkonočné obdobie). Je dobré mať takúto rozpoznateľnú ikonu už dvadsať rokov.

The Sky Tower is 328 meters tall icon of Auckland's sky-line built in 1997. It's an observation and telecommunications tower, but also an exciting hub of adrenaline sports and stylish dining. Sky Tower is a must-visit place for tourists. On a clear day you can view the city (80 kilometres in every direction) from 220 metres high above street level. There are key landmarks, volcanoes and all the historical locations under you. What is very important: Sky Tower has been designed to provide a high level or performance in the event of earthquake, severe wind storms or fire. It’s also illuminated by colorful LED lights during special ocassions (by red for Anzac day; pink for Breast cancer awareness month; rainbow colors for Pride month and by mix of colors also for Christmas and Easter period). It’s good to have that kind of recognizable sky-line icon for 20 years ago.

Ružový cyklomost „Magenta adventure" bol postavený pred dvoma rokmi priamo nad centrálnou diaľničnou križovatkou a prepája ulice Upper Queen Street s Quay Street. Táto cyklotrasa sa označuje za doteraz najviac ambicióznu aktivitu v rámci mestskej cyklistickej infraštruktúry na Novom Zélande – používajú ju pravidelne cyklisti a cyklistky; deti, učiace sa jazdiť na bicykli aj chodci a chodkyne. Pred niekoľkými mesiacmi bol most pokrytý vrstvou novej farby a ochranou proti slnečnému žiareniu, pretože jeho sýty ružový vzhľad po dvoch rokoch vybledol do pastelových farieb. V noci je cyklocesta tiež osvetlená farebnými lampami a mnohí kiwi zástupcovia a zástupkyne hudobnej či tanečnej scény, ako aj módne blogerky si často vyberajú túto výraznú časť mesta pre nahrávanie videa alebo fotografovanie. Nie je ťažké uhádnuť: prečo.

The “Magenta adventure” / the Lightpath was built two years ago in the midst of Auckland's central motorway junction and it links Upper Queen Street to Quay Street. This cycleway is New Zealand's most ambitious piece of urban cycling infrastructure ever built – used by regular bikers, kids learning to cycle, as well as pedestrians. Few months ago this path was covered by a layer of new color and UV protection because its vibrant hot pink look has faded to pastel colors. During the night it’s also lightened by rainbow colorful lights and many kiwi musicians, as well as dancers and street-style fashion bloggers has chosen this pink path for video-recording or photo-shooting. It’s not hard to guess: why.

Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic

Mať vzor v mame – módnej revolucionárke

Fashion revolution week / Týždeň módnej revolúcie ma nakopol prehrabať sa foto-archívom z detstva a nájsť vhodné odpovede na otázku: #whomademyclothes / kto zhotovil moje oblečenie. Našla som teda pár ukážok toho, aké zvršky som spolu so sestrami-Baluškami v detstve (krátko pred pádom komunistického režimu v Československu) nosila, kto odjakživa šil naše šaty a po kom máme zmysel pre originálnu i férovú módu v krvi.



V 80.-90. rokoch minulého storočia toho v telke veľa zaujímavého pre decká nebolo, tak sme sa zabávali inak – viac „v teréne“. Stavali sme bunkre; lozili po stavbách; trikrát do týždňa tancovali vo folklórnom súbore; chodili do Ľudovej školy umenia a do knižnice. Občas sme mohli pozorovať tatina pri vyvolávaní filmov a zväčšovaní fotiek v zatemnenej kúpelni; vyrábali si herbáre; skúšali domácu premietačku aj písací stroj. Najviac mi však utkvelo v pamäti nahrávanie ropzrávkových adaptácií na kazeťák a hrávanie bábkového divadla pre mladšie decká z celej ulice. Stačilo nám prevesiť deku cez šnúru na bielizeň a z obnosených tričiek vyrobiť či vynoviť maňušky. Tam už sa realizovala naša mamina a jej šijací stroj (najprv kovový šlapací, neskôr kufríkový elektronický).
Neostalo len pri výrobe bábok. Celé naše detstvo pod Tatrami bolo plné jej výtvorov. Mamina kvôli nám (trom dcéram – Baluškám) prejavila najväčšiu kreativitu v regióne. Bola odjakživa módna revolucionárka, často jej štýl so sestrami rozoberáme a spomíname v rozhovoroch. Azda sme od nej za tie roky aj čo-to pochytili. Hlavne ten cit pre úsporu materiálov a upcyklovanie nosených šiat bol obdivuhodný. Dodnes si naše farebné módne kreácie pamätajú všetci susedia aj naše učiteľky. Všetko šila bez predlohy a prípravy strihu z už použitých látok: peleríny s kapucňami, volánové sukne s vreckami, patchworkové šaty, a k tomu povestné mašle do vlasov. Často si spomínam na sestru Kiku ako škôlkárku, recitujúcu v roláku s našitou geometrickou aplikáciou zo starého trička. Alebo na sestru Ivu a jej havina v búde, našitého na pulóvri s pomocou vypáranej vlny, kúska kožušinky a gombíkov. Škoda, že tie fotky nemáme vo farbe...

Aby všetky decká v meste nevyzerali rovnako, bolo sa treba jednoducho vynájsť. V štátnych obchodoch do roku 1989 rozmanitosť v oblečení a najmä kvalita materiálov úplne chýbala (dominovali syntetické vlákna) a v Tuzexe sa len tak ľahko nakupovať nedalo. Rodičia museli vsadiť na vlastnú tvorbu, originálne kombinácie a dostupné vylepšenia – veľa sa plietlo z recyklovanej vlny, vyšívalo na jednofarebné pulóvre a vesty, prešívalo z obrusov či obliečok.
Spomínam si aj na pár strašiakov z detstva v podobe gamaší (vlnenej predzvesti dnešných legín); babských šponoviek, tzv. kaliopiek, ale najmä plátených pumpiek. Na tie bola mamka špecialistka! Nevyzeralo to bohvieako, ale ľahko sa to šilo – nebolo treba gombíky či zips, stačili gumičky: v páse a pod kolenami. V zime sme do hôr nosili pásikavé overaly, ktoré mamina zhotovila z nepremokavej látky a vatelínu. V lete boli kvetované tuniky a pásikavé bundy súčasťou našich veselých outfitov. Keď sa v obchode s metrovým textilom objavila látka s potlačou (Rákosníček, Šmolkovia, motív autíčok, ovocia či zvieratiek), bola to veľká udalosť. Vtedy sa šlo na nákup a do pár dní sme z toho mali ušité kabátiky i vrecúška na prezúvky.

Oblečenia sme v detstve nemali veľa. Všetky kúsky sme naviac ako sestry po sebe dedili a nosili až do zničenia. No som presvedčená, že niektoré módne kreácie z mamkinej dielne by aj dnes zožali úspech (vrátane tých svojsky strihaných ofín). Jej originálny a udržateľný štýl sa na nás preniesol. A aj dnes vlastne platí, že tie najvzácnejšie outfity z našich šatníkov nám zhotovila a stále zhotovuje práve ona. Vďaka za to, mami!

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič, archív Balušiek

In ‘CirrHopp recycle’ case you will know: Who made your jewelry (Interview)

Many events in April are related to Fashion revolution movement. Hungarian brand CIRRhopp recycle is a very good example of slow fashion approach and original hand-made design. On balbodebra blog you can win beautiful upcycled bracelette from CIRRhopp collection. Let me introduce you this local brand through an interview with its founder – Kinga Balogh.

 

When and why have you decided to set up a brand CirrHopp Recycle?

It all happened in 2011 when I wanted to recycle and process my leftover clothes in a creative way. So I started this upcycling project by discovering new possibilities and exploring new methods how jersey clothes can be transformed into “T-shirt yarns”.

Is this your primary job now? What was your occupation before CirrHopp period?

Yes, I have been doing this for living. My previous job was connected to the financial field at multinational company.

What materials do you use during your art-work of upcycling? Where all of them come from?

I mostly use old or unwanted T-shirts for necklaces and bracelettes. I also collect and transform empty PET bottles from sodas into earrings. Usually they come from my local environment, from my customers, as well as charity organizations.

What is the most popular product from your collection?

POP necklaces made out from colorful T-shirts and Plabodot earrings made out from transparent PET bottles.

How do people react to your upcycled jewelry?

In my country people are well informed and aware of environmental issues, so reusing / reducing / recycling +/- upcycling topic is familiar to them. Nowadays I can see the most important change in their behaviour – that do not wonder about my products, they want to buy them.

I met you personally at one of Visegrad urban market in Bratislava. How did you like the idea of market and what brands and products did you like there the most?

It was a great possibility for Hungarian designers to show their brands portfolio in Bratislava and develop some cooperations with Slovak designers, organizers, shop-owners etc.. I like it so much. And my favorite Slovak brand? Veroin jewelry.

Good choice! My wedding ring is from Veroin’s portfolio. How do you describe local design and slow fashion production in Hungary?

In the period of last five years Hungarian fashion and product designers have become more focused on eco-consciousness, ethics and transparency of their brands. We are responsible not only for our closest environment, but we want to show a comprehensive, more global picture of fashion industry to our customers. We want to offer them a possibility of choice, such as slow design and slow fashion, recycling and upcycling techniques at fashion shows, design markets, showrooms.

You also organize workshops related to recycling and upcycling. What is a target group and what is the feedback from participants?

This year I am going to hold a workshop once a month. The target group is highly diverse. There are kids, housewives, young girls, but also company leaders or elderly people among the participants. The most important characteristic feature of all these people is their sense of responsibility for their environment. They are always very enthusiastic about upcycling techniques that I show them – from cutting old T-shirts, making yarns, through ordering colors, up to sewing chosen pieces and designing final look of fabric jewelry. After the workshops they go home and can’t stop making fabric jewelry on their own. What a feedback for me!

Ms Kinga Balogh - the founder of Hungarian brand CIRRhopp recycle

What are your future plans related to your brand progress or workshops structure?

Together with my friend, co-worker and foot-wear designer Franka I am going to organize an upcycling shoe-making workshop. In next few weeks we will show workshops’ participants how to make their own moccasins, sandals by using recycled and upcycled materials. This is very unique approach in Hungary or maybe even in the entire Europe. Besides that we are planning to repeat these workshops and prepare some kind of DIY-kit for summer season too.

How you will contribute to Fashion revolution week in Hungary this year?

During Fashion Revolution week I would like to emphasize the importance of slow design / slow fashion and share this idea among my followers at social networks. I will definitely recommend ‘True Cost’ movie to them. Everything related to my brand ‘CirrHoppRecycle’ is made by me – from primary research, pilot design, through materials collection and preparation, actual production and whole marketing (advertising, tabling at markets, online selling) up to teaching the upcycling methods. I can proudly and honestly say: “I (really) made your jewelry.”

Written by: Boba Markovic Baluchova & Kinga Balogh, Photo: CirrHopp Recycle brand