Čoho všetkého sa (ne)vzdá prvorodička

Keď som sa doma rozprávala so sestrami (čerstvými prvorodičkami) alebo s mojimi rovesníčkami, debata sa skôr či neskôr dotkla aj môjho rozlietaného leta. Jedny si nostalgicky povzdychli, iné ma mierne vystríhali (či skôr vystrašili). Vraj si mám teraz ešte čo najviac užiť festivaly, koncerty, výstavy či premietania v kine, lebo o pár mesiacov sa všetko zmení a budem „zamestnaná“ iným typom radostí, ale aj povinností...

Preventívne som si teda vygúglila pár článkov zahraničných super matiek, ktorými sa sociálne siete len tak hemžia, a snažila sa odčítať – ako sa ony vyrovnávajú s absenciou spoločenského a kultúrneho života krátko po narodení potomka. Väčšina z nich viac či menej vážne updateovala zoznam toho, čo každú prvorodičku čaká a neminie, a čoho sa na nejaký čas museli vzdať. Stále (si) akosi verím, že odtiaľ budem položky skôr vyškrtávať, ako pridávať. Alebo si priveľmi fandím?

Niektoré výčty toho, čo si má ešte žena v tehotenstve užiť, lebo ako matka si od toho bude musieť dať na pár mesiacov až rokov pauzu, mali dokonca až strašidelných päťdesiat položiek! Na zoznamoch som objavila také bežné úkony, ako: sprchovanie sa (či nebodaj horúci kúpeľ), holenie nôh, farbenie vlasov, vytrhávanie obočia, nános základného mejkapu pred výjazdom do terénu, dokonca vypitie si teplého nápoja. Trošku som spanikárila a rozhodla sa zohnať si v miestnych vintage shopoch aspoň pár klobúkov – pre prípad, že už nestihnem navštíviť kaderníčku.

Výdatného spánku sa budem vedieť vzdať, keďže už teraz spávam striedmo a početné presuny cez časové pásma a všetky možné kontinenty ma pripravili na všetko. Niektoré záľuby, aj spomínané chodenie na koncerty či do kina, sa dajú oželieť. Ale čítanie kníh (iných, ako tých o rodičovstve), módu a cestovanie by som nerada pustila na tri roky k vode. Keďže na univerzite stále dokončujem výskum, dúfam, že mi hormóny úplne nezatemnia rozum a učenie (sa) novým veciam neobmedzím len na oblasť prebaľovacieho pultu a dojčiaceho kútika. Držte mi prsty! Azda to zvládnem...

Text: Boba Markovic Baluchova, Foto: Palo Markovic

Vtesnať životný príbeh do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd

Formát prezentácií (20×20) s názvom „PechaKucha Night“ funguje už niekoľko rokov na Slovensku aj Novom Zélande a v tisícke ďalších miest po celom svete. Nápad ponúknuť publiku výber krátkych inšpiratívnych prednášok v podaní viac či menej známych rečníkov a rečníčok vznikol v Tokiu a hneď prvá noc z roku 2003 sa stala okamžite hitom na pokračovanie. Ide totiž o neformálne zdieľanie kreatívnych nápadov, pričom témami nie sú iba súčasné umenie a architektúra, ale širší záber s celospoločenským dosahom, ako: pamäť, hranice, periféria alebo odvaha.

Najväčšou výzvou pre prezentujúceho pritom nie je zostavenie kolekcie dvadsiatich pútavých obrázkov, ale čas. Každý rečník či rečníčka musí totiž dodržať časový limit – komentuje iba prúd dvadsiatky slajdov, pričom na každý z nich má iba dvadsať sekúnd. Ako by ste vy dokázali celý svoj život či niekoľkoročný projekt vtesnať do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd?

V septembri som mala možnosť vystúpiť na aucklandskej verzii PechaKucha Night s prezentáciou, ktorá bola kombináciou osobného a pracovného života. V angličtine som sa pokúsila publiku pretlmočiť dôvody, ktoré ma viedli k štúdiu rôznych smerov naraz a následne k práci pre mimovládky a univerzity. Rýchlostne som moje okomentovala moje životné poslanie, ako aj momentálny stav – všetko na niekoľko mesiacov odložiť a venovať sa novej úlohe: prvorodičky po tridsiatke. Môj výkon teda presne zapadol do témy danej noci v miestnom námornom múzeu – išlo totiž o Odvahu v pravom slova zmysle. Časť z toho som následne zopakovala pre stránku Humans of K road, ale tam mi už nik nestopoval čas a uverejnený text sa dal editovať.

Momentálne je môj život naozaj často spájaný s odvahou. S odvahou: presťahovať sa zo Slovenska na Nový Zéland a začať si odznova budovať život, sociálne siete či pracovné zázemie tam;  prerušiť sľubnú kariéru a zamerať sa na materstvo a výchovu dieťaťa v novom prostredí bez pomoci najbližších; naďalej publikovať zodpovedné články o globálnych témach pre blogovú platformu Media about Development; a pokračovať vo vzdelávaní rozvojových dobrovoľníkov či budúcich novinárov o tom, ako prezentovať informácie z krajín s nižšími príjmami v médiách. Mienim v tom neprestať, aj keď ma čakajú náročné mesiace. Toto všetko a ešte omnoho viac som vtesnala do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd. Verím, že prítomní si z toho odniesli čo najviac. A že budú (rovnako ako ja) odhodlaní nevzdávať sa a prekážkam čeliť, nie sa nimi nechať ochromiť.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

PieFee addiction (not only for Moms-to-Be)

Vo svojom okolí, ale najmä vo filmoch občas vidíte, ako ženy v očakávaní svojho potomka, majú tie najbizarnejšie chute. Hádžu do seba zavárané uhorky, krémové zákusky, údené ryby či dokonca piňakolády. Mňa nič takéto nepostihlo, akurát som mala problém s kávou. Nikdy som ju nepila pre jej životabudičské účinky, skôr pre jej omamnú vôňu. V prvom trimestri tehotenstva mi však prestala voňať a chutiť úplne.
In your neighborhood, but especially in movies, you can see how pregnant women have the most bizarre tastes. They east preserved cucumbers, creamy desserts, smoked fish or even piña coladas. I do not feel anything like that, there was just a problem with coffee. I have never been drinking it for its wakefulness effects; the smell of coffee stimulated my brain. In the first trimester of my pregnancy, however, this triggering feeling completely ceased.

V krajine, kde je kávová kultúra na poprednom mieste, a kde málokedy stretnete človeka bez vlastného keep-cupu či jednorázového take-away pohára s týmto horúcim nápojom, to môže byť zábavné. Všetko vyriešil v druhom trimestri môj objav na jednej z najviac rušných ulíc Aucklandu – na povestnej K road. Narazila som totiž na novú gastro vychytávku – PieFee!
In a country where coffee culture is at the forefront and where you rarely meet a person without their own keep-cup or a take-away cup with their hot drink, it can be really fun. Everything has been changed in the second trimester thanks to my perfect discovery on the famous K Road – one of the busiest streets of Auckland. I have come across a new foodie invention – PieFee!

PieFee nie je nič iné, ako kvalitná káva, servírovaná v chrumkavom koláčavom korpuse, vystlanom čokoládou alebo karamelom. Najlepšia kombinácia pre tých, ktorí cez deň pociťujú poklesok energie a potrebujú si doplniť v tele zásobu cukru alebo kofeínu. Nielen kávoví či keksíkoví závisláci ocenia zloženie tohto gastro zázraku – je to totiž zpolovice káva a zpolovice koláč. Čiže dve kalorické mňamky v jednom!
PieFee is nothing other than a good coffee – served in a crunchy pie cup – lined with chocolate or caramel. It’s the best combination for those who experience energy shortages during the day and need to supplement their body with sugar and/or caffeine. Not only coffee or cookie addicts will appreciate the composition of this gastronomy invention – it’s a half coffee, half pie. Two delights in one!

S priberaním hmotnosti v treťom trimestri som sa snažila jesť a piť čo najviac zdravo. Ale občas si na K Road zájdem tiež a predstieram, že na mňa prišla oná povestná tehotenská chuť a musím si jednoducho dať svoju dávku tejto lakocinky. Nenápadné bistro Tasteful Bakehouse & Café s príjemným majiteľom má na PieFee obchodnú značku. Namiesto kofeínovej Flat White si pýtam bezkofeínové kapučíno a upečený korpus len trošku lyžičkou oškrabkám (nesnažím sa ho celý pažravo zhltnúť).
With my weight gain in the third trimester I tried to eat and drink as healthy as possible. But sometimes I go to K Road – pretending to have these cravings of pregnant women and simply enjoying my dose of this sweet guilty pleasure. A pleasant owner of Tasteful Bakehouse & Café has a trademark on PieFee. Instead of regular Flat White I ask for a decaf cappuccino and instead of eating the whole pie crust I just try to scrape the chocolate out with a spoon.

Teším sa na leto v Bratislave, keď túto sladkú vychytávku predstavím blízkym. Spomínané (štýlovo nadizajnované a zabalené) korpusy sa totiž dajú objednať a preniesť kamkoľvek v batožine… Len aby mi to ktosi na letisku neodobral v rámci prevencie – zabrániť interkontinentálnemu šíreniu PieFee závislosti…
I'm looking forward to summer in Bratislava where I’d like to present this sweet treat to my close friends. The pie cups (nicely designed and packaged) can be ordered and transported anywhere. Let’s hope nobody will take them from my luggage at the airport – to prevent an intercontinental spread of PieFee addiction...

Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic

Pásikavé šaty do každého šatníka

Nepoznám babu, ktorá by doma nemala aspoň jedny bavlnené šaty s pásikmi. Sú však len dva druhy žien, ktorým tento typ šiat (zväčša minišiat) pristane – štíhle manekýnky a budúce rodičky. Tie prvé si vlastne môžu dať na seba čokoľvek a budú vyzerať skvele, čiže rozloženie pruhov na látke ich naozaj nemusí trápiť. Tie druhé, tehotné ženy, ktoré už nedokážu skryť zväčšujúce sa brucho, sa minimálne zamyslia a vsadia na priečne pásiky. Nech to vyzerá aspoň vtipne! Kto by si nechal ujsť pohľad na kombináciu veľryby a zebry v ľudskom podaní? :)

V mojom prípade rástlo s pribúdajúcim počtom týždňov tehotenstva množstvo pruhovaných šiat v mojom šatníku doslova exponenciálne. Pričom neostalo iba pri klasických bielo-čiernych či čierno-bielych verziách. Zalovila som hlbšie v skrini a objavila som tam aj červeno-bielu či netradičnú zeleno-žltú verziu.

Veľa mojich zvrškov, zadovážených v second handoch, vintage shopoch a na urban marketoch, nesie v sebe konkrétny príbeh, historku, svojské okolnosti nákupu. Pamätám si, ako som na prvom či druhom Dizajn markete v rámci festivalu BLAF na nádvorí Slovenskej národnej galérie objavila stánok značky “Nemám čo na seba”, ktorý ponúkal všelijaké vtipné zvršky. Pásikavé minišaty s výstrihom na chrbte a štýlovou lebkou vpredu mi hneď padli do oka. Aj keď som si ich pri skúšaní obliekla naopak a vôbec netušila – či a kam ich budem presne nosiť.

Tieto vtipné minišaty nepatria k tomu typu odevu, ktorý by si žena ráno obliekla do práce. Najmä keď robí pre charitatívnu organizáciu alebo pre univerzitu. Pred tými piatimi-šiestimi rokmi ma naviac mierne rozširovali, takže som ich naozaj často nenosila. Ale ani prezieravo neposunula ďalej. Čakali v šatníku na svoju príležitosť. Toto leto som pre ne našla plné využitie a v piatom mesiaci tehotenstva som ich v júlových horúčavách statočne vynosila.

Čosi mi navráva, že aj pár mesiacov po pôrode budem s povzdychnutím nad ručičkami váhy siahať často po pásikavých šatách. Pozdĺžne pruhy vraj zoštíhľujú... Ale nepredbiehajme! Dôležité je, že tento typ jednoduchých a nadčasových zvrškov – šiat či tričiek (s pridanou hodnotou v podobe vrecák, nápisov či obrázkov; napríklad s lebkou) jednoducho patrí do šatníka každej štýlovej ženy. Vlastne aj do mužskej skrine – nepoznám jediného kamaráta, ktorému by pruhovaný nátelník nepristal.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič