Thanks for Sustainable lifestyle

Od augusta do októbra som so zaujímavými ľuďmi prevažne zo Slovenska absolvovala intenzívny Tréning efektívnej rozvojovej spolupráce (TERS). Každý deň sme pracovali s pojmami ako udržateľnosť, globálna spravodlivosť, rovesnícka solidarita, či rovnosť šancí. Všeobecná deklarácia ľudských práv bola pre nás ako Biblia. No tento spoločne strávený čas nás neobohatil len v rovine poznatkov, ale aj v ľudskej rovine – vo vytvorení silných priateľstiev. Som za ne vďačná a skáčem preto dva metre do výšky!
From August to October, I attended an intensive Training of effective development cooperation (TERS) with very interesting people mostly from Slovakia. Every day we worked with concepts such as sustainability, global justice, peer solidarity, and equality of opportunities. Universal Declaration of Human Rights was for us the Bible. But this time (we spent together) was not only full of knowledge, but it was inspiring also on the human level – in creating strong friendships. I am grateful for them and therefore I am jumping up two meters!

Niektorí tvrdia, že pre človeka okolo tridsiatky je už neskoro na nové priateľstvá, že už sa ich do života toľko nevmestí! S tým nemôžem súhlasiť. Možné je všetko, len treba chcieť. Moje okolie sa mi zasa čuduje, ako je možné, že si s niekým lepšie sadnem (a automaticky si s ním rozumiem) po dvojtýždňovej letnej škole alebo desaťdňovom tréningu osobnostného rozvoja v Holandsku, ako so spolužiakmi z gympla – s ktorými som predsa strávila štyri roky. Je to vcelku jednoduché! Sme skrátka na jednej vlnovej dĺžke, máme rovnaké životné priority a vyznávame podobné hodnoty. Dlhočizné zoznamovanie sa môžeme teda preskočiť a pracovať spolu na zdieľaní dôležitých vecí. Máme podobné zamestnania (tretí sector), aj spoločné záujmy (slovenská veľkoformátová maľba, uhm).
Some argue that for thirty years old man or woman is too late for the new friendships – that new friends could not fit in his or her life any more! I can not agree with that. Everything is possible, just we have to want it! My relatives are wondering how is it possible that I better match with someone (and I automatically understand him/her) after two-week summer school or ten-day personal development training in the Netherlands, than with classmates from four years' study at high school. It's quite easy! We are just at one wave-length, we have the same priorities in life and we profess similar values​​. We can therefore skip long getting to know each other and work together on sharing the important things. We have also very similar job (the third sector), and common interests (Slovak large-format painting, uhm).

S ľuďmi z TERSu sme si vypestovali príjemnú trojmesačnú rutinu – spoločné jazdy autom z centra Bratislavy do Trnavy, každodenná káva v nádhernej komunitnej fair-trade kaviarni 4friends, celodenný tréning a spoločná cesta vlakom či autom domov. Cez víkendy sa k tomu pridružilo pečenie koláčikov, návštevy kultúrnych podujatí, nakladanie hermelínu – doslova vegetariánske hody u Alex v jej nádhernom bytíku. Naučili sme sa napríklad každý deň so sebou nosiť (občas sa aj farebne k tomu zladiť): recyklovaný pohárik – štýlový keepcup, aby nám nemuseli kávu nalievať do jednorázovo použiteľných papierových či plastových pohárov. No skrátka výstupy z tréningu v nás fungovali stopercentne. Vytvorené puto s týmito vzácnymi ľuďmi si hodlám pestovať a nadlho udržať… Nazdravie!
With TERS-people, we have developed a nice three-month routine – a common drive from the center of Bratislava to Trnava, daily coffee in the beautiful community fair-trade coffee-shop 4friends, all-day long training and then travel back home by train or by car. During the weekends we used to bake cookies, visit cultural events or prepare pickled camembert – it was literally great vegetarian feast in beautiful flat of Alex. We learned every day to bring with us (and sometimes to color-harmonize with our clothing) recycled glass – stylish keepcup, so we did not have to take away the coffee in non-recycled paper or plastic cups. We have got under the skin so many outputs of that training. I intend to grow and sustain that formed bond with these precious people for a long time... Cheers! 

Text / Written by: Boba Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Interview with red-haired Mzungu

Takto presne pred rokom ma po mojom návrate z nakrúcania dokumentárneho filmu “Život na rovníku” v Keni oslovila moja bývala spolužiačka zo žurny Bronka Horváthová – či by sme spolu pripravili článok do dámskeho magazínu EMMA (do rubriky Ženy a svet). Tak sme šli do toho!

One year ago (just after my return from filming the documentary "Life on the Equator" in Kenya) my former classmate of journalism studies Bronka Horváthová approached me with the idea – to write an article about my activities for women's magazine EMMA (section: Women worldwide). So we went for it!

Pamätám sa, ako sme s Bronkou sedeli koncom leta v centre hlavného mesta – v kaviarni Shtoor a vykecávali sme o všetkom možnom, spomínali na študentské časy aj si načrtli cestovateľské plány. Nahrali sme vyše hodinový materiál o právach žien v krajinách Východnej Afriky, o súčasnosti a budúcnosti mladých ľudí v tejto rovníkovej krajine, ktorá sa chce životnou úrovňou, no najmä ekonomikou už v roku 2030 vyrovnať Ázijským tigrom. Samozrejme, sa pre nedostatok miesta do papierového vydania nezmestila ani polovica z toho, ale aj pre mňa bolo dôležité utriediť si nahlas svoje myšlienky a názory na krajinu, ktorá disponuje neopísateľnými prírodnými krásami a šikovnými ľuďmi, no stále je odkázaná na rozvojovú pomoc z rozvinutých krajín globálneho Severu (teda aj Slovenska). Naša krajina tam robí už desiatku rokov kus dobrej roboty s dostatočnou spätnou väzbou (v oblasti potravinovej bezpečnosti, vzdelávania, ochrany zdravia, prevencie pred HIV atď.), tak som veľmi šťastná, že aj ja som svojou troškou mohla prispieť k efektívnosti týchto projektov a najmä k zvýšeniu povedomia slovenského obyvateľstva o účinnosti rozvojovej pomoci, resp. spolupráce na africkom kontinente.

I remember how we sat at the end of the summer in the capital city – in a café Shtoor and talked a bit about everything (about old students’ times and about our future travel plans). We recorded over an hour of material on women's rights in Eastern Africa, the present and future of young people in this equatorial country, which is planning to reach the economy growth level of Asian tigers in 2030. Only half of it appeared in paper issue of that magazine because of a lack of space, but for me it was important to sort out my thoughts about that country, which has an indescribable natural beauty and skillful people, but it still depends on development assistance. Slovakia has been doing good job there with adequate feedback (in the area of ​​food security, education, health care, HIV prevention etc.), so I am very happy that I could also contribute to the effectiveness of these projects, especially in awareness raising of effectiveness of delivered development assistance/cooperation on the African continent among Slovak citizens.

Spomínam si aj na to, ako sa Bronka (s citom pre ethno módne doplnky, aj s pochopením pre moje uletené farebné kombinácie) snažila vybrať čo najvhodnejší názov pre článok o mojich aktivitách v Keni. Nakoniec rozhodnutie padlo pre titulok “Červenovlasá mzungu” práve pre spojenie mojich hrdzavých vlasov a svetlej farby pokožky (miestne deti po každom Európanovi či Európanke veselo pokrikujú: “Mzungu!”, teda beloch/beloška). Študentky v škole, kde som viedla mediálny workshop, ale aj dospelé ženy sa stále chceli dotknúť mojich vlasov. Neverili totiž, že také dlhé a husté vlasy môžu byť moje vlastné. Ženám v tejto časti Afriky totiž dlhé vlasy nenarastú, nosia na hlavách len také dvojcentimetrové kučierky, a musia si kupovať na dotyk nepríjemné parochne a príčesky. Nejde o nespravodlivosť, je to dané skôr genetikou, stravou aj klímou.

I remember well how Bronka (with an ethno fashion accessories taste and with an understanding of my crazy color combinations) tried to choose the most appropriate title for the article about my activities in Kenya. Finally, the decision was made for the headline: "Red-haired mzungu" just for the combination of my rusty hair color and my pale skin color. Local children use to call every European: "Mzungu", that means: white man/woman. Students in the high school where I led a media workshop, as well as adult women liked to touch my hair. They didn’t believe that such a long and thick hair can be my own. Women in this part of Africa can’t have long hair (just small ripples), so they have to buy and put on themselves uncomfortable wigs and hairpieces. It is not an injustice issue, it is the matter of genetics, diet and climate.

Bolo veľmi zaujímavé ocitnúť sa na chvíľu na druhom brehu. Nerobiť interview s niekým iným, ale sama byť interviewovaná. No ešte náročnejšie, ale nakoniec aj zábavné, sa mi zdalo fotografovanie portrétov k tomuto článku. Bronka priviedla talentovanú kolegyňu – fotografku Júliu Šimákovú, ktorá sa zo mňa snažila vytrieskať maximum.

Doma som si pripravila svoje tradičné letné oblečenie (hoci prekvapivo nie s remienkovými sandálikmi, ale s koženými čižmami), doplnky privezené z Kene (pestrofarebné šatky, náramky, náhrdelník a náušnice – zadovážené od lokálnych umelcov v oblasti mesta Nanyuki za pár eúr) a šlo sa na foto-misiu za Bratislavu. O hodinku sme boli hotové a fotografie si dodnes rada obzerám v mojom elektronickom fotoalbume. Už je načase opäť vycestovať na onen kontinent a priviesť nové inšpirácie na Slovensko…

It was very interesting to find and observe myself on the other side. To be interviewed by someone else, not doing an interview with somebody. But even more difficult, but ultimately entertaining, it seemed to me the shooting of my portraits for this article. Bronka invited talented colleague – photographer Julia Šimáková and she tried to get maximum of me.

I prepared my traditional summer clothes (surprisingly not the sandals, but original leather boots), accessories at home (made in Kenya: brightly colored scarves, bracelets, necklace and earrings – procured by local artists in Nanyuki town and sold for a few euros) and we went together to the edge of town. We were done in one hour. I like these photos so much and very often I use to watch them in my electronic album. I guess, it's time to go back to that continent and bring new inspiration to Slovakia...

Text / Written by: Boba Baluchová, Foto / Photo: Júlia Šimáková

Chez Mark Twain in red

Otvorila som diár – že si idem prepísať povinnosti z papierovej do digitálnej podoby a vypadlo na mňa niekoľko vizitiek od mojich dávnych blízkych. Každý z nich má novú prácu, teda iný mail aj číslo. Všetci chcú ísť na kávu alebo na obed a ja stále nemám čas – až mi je to trápne. Takto to ďalej nejde! Ten čas sa predsa musí nájsť. Idem si vstúpiť do svedomia, zaktualizovať kontakty a začať s opätovným stretávaním.
I opened my diary – because I'm going to rewrite the duties from the paper form to digital and it dropped few cards from my distant relatives and friends. Each has a new job, so that means also new mail and different phone number. They all want to see me, go for coffee or lunch and I still do not have time - it's starting to be too embarrassing. Thus it is not on! The time is to be found. For conscience sake I’m going to update contacts and re-start meeting.

Azda mi dáte za pravdu, že kamarátstva si treba pestovať a aspoň raz za štvrť-rok sa stretnúť. Nielen odkomunikovať mailom, že nieto času na debatky. Pravdou je, že keď máte pevný partnerský vzťah, realita je vnímaná inak. Všetko ostatné ide bokom – aj kamarátstva z gympla či výšky sú odsunuté na vedľajšiu koľaj. Keď vzťah niečo naštrbí – je zle na všetkých frontoch, niet sa na koho obrátiť. Lebo ono treba zdieľať aj tie pekné veci s kamarátmi, nielen hasiť pohromu a riešiť smutné haluze.
Prosto ododnes si dávam záväzok: žiadne výhovorky a obkľuky pri odpovediach na ponuky stretiek od dávnych známych. Ak sa chceme s niekým ozaj stretnúť, stretnime sa. Na festivale Grape či kdekoľvek inde vás všetkým najbližšie vyobjímam – až sa budete čudovať. Možno bez slov či dlhého intelektuálneho rozhovoru, no o to úprimnejšie. Už potrebujem ľudí a svieži vzduch. Žiadne vysedávania za kompom v tridsaťstupňových teplotách!
Perhaps you agree with me that friendships can be cultivated by meeting at least four times per year. Not only communication by mail, that there is no time to talk. The truth is that if you have a solid partnership, perceived reality seems different. Everything else is behind – and friendships from high school or university are relegated to the sidelines. When the relationship starts to weaken – wrong things happen on all fronts, there is nobody to ask for support. Because it is neccessary to share also those nice things with your friends, not just put out a disaster and deal with sad issues.
Simply from today i would like to keep this commitment: no excuses and misleadings to respond to an meeting-offer from old friends. If you really want to meet someone, then meet. If I see you during the Grape Festival or anywhere else i will hug you all – you would be surprised. Perhaps no words or a long intellectual conversation, but it will be true and honest. I need people and fresh air. No sitting behind the computer in these 30 C temperatures!

Leto nás skúša, teda skôr matka príroda so svojimi klimatickými zmenami – za ktoré si v konečnom dôsledku môžeme svojou ignoráciou a pôžitkárstvom sami. Kiežby každá zmena počasia a letný lejak neznamenal aj búrku a nepokoj v našich dušiach. Kiežby sme len precitli a menili naše konanie smerom k prostrediu, v ktorom fungujeme. Dýchať čistý vzduch či užívať si ticho v európskej metropole je čoraz zriedkavejší jav.... Ale nerezignujme!
Minimálne dvakrát denne míňam Dóm sv. Martina. Vlastne nemíňam, vždy sa pred bránou zastavím a premýšlam. Ráno aj večer, no ráno dlhšie – v rámci môjho štartovacieho rituálu. Nie je nič lepšie, ako chodiť do práce pred siedmou a v uliciach Starého mesta stretávať len zblúdilých turistov a zásobovacie autá – vychutnávať si ten dočasný pokoj. Vyslovene si tú povinnú prechádzku každé ráno užívam – s vypnutým zvonením na ajfoune, no s vhodným hudobným prívalom do uší. A potom už premazanie emailov, prezretie sociálnych sietí, lichôtka cez chat či sms najbližším a ide sa pracovať!
Summer is testing us, or better say: mother nature is behaving with its climate change – for which we are ultimately responsible because of our ignorance and self indulgence. Would that every change of weather and summer storm did not also cause storm and turmoil in our souls. May we only wake up and change our behavior towards the environment in which we operate. Breathing fresh air and enjoying the silence in the capital city is becoming increasingly rare phenomenon.... But don’t resign!
At least twice a day I use to pass St. Martin cathedral. Actually not only pass, but always stop and think at the gate. Everyday: morning and evening, but longer in the morning – as the part of of my start-ritual. There is nothing better than to go to work before seven in the streets of the Old Town, meet only strange tourists and supply trucks – enjoying that temporary calm. I have to say I like this mandatory walk every morning – with ringing off the iphone, but with full ipod of good music to my ears. And then: read and erase emails, check social network updates, send supportative or fluffy greeting via chat or message to my close people and let’s work!

Pracovať tvorivo desať hodín denne je v letnom období takmer nerealizovateľné, hoci sídlime v chladnej historickej budove v centre mesta. Prosto pred výpekom neujdeme. Ale potom večer prechádzka zo Starého mesta popri Dunaji domov na Dlháčiky – ďalší môj rituál, kde nesmie chýbať povinná zastávka: Mark Twain. Nie tá spisovateľská osobnosť z minulosti, ale nezameniteľný priestor v Bratislave, na ktorý sa nezabúda.
Na trvalo ukotvenej loďke na brehu Dunaja, pretvorenej na svojskú krčmu, som presne pred rokom nakrúcala do svojho filmu názory mladých Slovákov a Sloveniek na tému humanitárnej pomoci a rozvojovej spolupráce v treťosvetových krajinách. Všetko si do bodky pamätám, akoby to bolo včera. A ako najúčinnejšie čeriť vlnami Dunaja aj myšlienkami náhodných respondentov? Výraznými farbami. Čo tak skúsiť to s červenou? Čo takto skúsiť to ešte dnes? Kto tam bude prvý? Mňa neprehliadnete! Červené pančuchy a baretka to istia…
Creative work ten hours a day in the summer is almost unfeasible, although we are located in a cold historic building in the city center. Simply before this hot weather we can not escape. But then in the evening: walk from the Old City along the Danube river home to Dlhe diely quarter – my other ritual, where I can’t forget to stop at Mark Twain. Chez Mark Twain. Not that literate historical figure, but irreplaceable space in Bratislava, that can’t be forgotten.
On this permanently anchored boat on the Danube, transformed to strange pub, I shot the film one year ago. I was focused on the opinions of young Slovak men and women about humanitarian aid and development cooperation in developing countries. All the details I remember like it was yesterday. And the most effective ripple through the waves of the Danube and random thoughts of the respondents? Bold colors. Why not try it with red? What so try it today? Who will be there first? I will be not missed! Find red tights and beret...

Foto / Photo: Palo Markovic

When the sun catches us up unprepared

Posledný štvrťrok som sama na sebe otestovala, ako je zbytočné si čokoľvek dopredu plánovať a podriaďovať svoje nálady nezmyselným “to do” listom. Možno to nazývať všelijak (osud neoklameš, karmu neoblbneš), no v zásade – čo sa má stať, stane sa (s tvojím pričinením či bez)…

During past quarter I tested on myself how useless is to plan anything in advance and adjust my mood according to pointless "to do" lists. We could call it anyhow (don’t cheat the destiny, can't deceive karma), but in principle – what should happen, will happen (with your involvement or not)...

Sú to presne tri mesiace, čo som vítala jar na dlhodielskom kopci. Dosah klimatických zmien spôsobuje to, že jarí a jesení ubúda a rozoznávame už len zimu a leto. A to leto prišlo náhle, a ja chcem stihnúť všetko, na čo som posledné týždne nemala čas ani pomyslieť.
Mám preukaz do kina Lumiere a nebola som tam už tri mesiace. Mám nové plavky, no nemám ich kedy otestovať. Knihy a DVD sa kopia pri posteli a ja už po nociach vôbec nedokážem niečo čítať či pozerať. Keď donekonečna pozeraš v strižni vlastný film, nemáš chuť pozerať iné snímky. Ani narodky a mesiac kraľovania blížencov som si neužila. Lebo písačky, nakrúcačky, strihačky a ďalšie písačky.
Zaslúžim si prázdniny po ďalšom ukončenom semestri na VŠMU. A budem si ich užívať – aspoň posledný júnový víkend, tie dva krátke slnečné dni. A začínam zostra. O pár hodín budem mať naživo na dosah ruky Gonja sufiho, ktorý kraľuje môjmu ipodu už vyše roka. Keďže som musela oželieť znovuoživený festival Wilsonic, azda toto bude adekvátnou náplasťou. Teším sa na tohto dredatého bôžika ako malá školáčka. Škoda, že aj Flying lotus nezavíta do môjho rodného mesta v týchto dňoch. Alebo žeby?

Three months ago I welcomed the spring on the hill of Dlhe diely district. Because of the impact of climate changes, the spring and autumn wanes and we distinguish only between winter and summer. And this summer has come suddenly, and I want to catch all the past weeks I have not had time to even think of.
I have cinema-pass for the Lumiere cinema and I was not there for three months. I have a new swimming suit, but I haven’t tried it yet. Books and DVDs are piling up next to my bed and during the nights I can not even read or watch something. When you are watching never-ending editing process of your own film, you will not watch any other movie. I didn’t enjoy my birthday and the power of Gemini month, Because of all these writings, shooting, editing and again writings.
I guess, I deserve a vacation after the finishing of another semester at Academy of performing arts. And I am going to enjoy it – at least this weekend, the two short sunny days. Let’s start sharply! In few hours I'll have the opportunity to watch the live performance of Gonjasufi, who reigns my iPod for over a year. Since I had to skip revived Wilsonic festival, perhaps this could be an adequate fix. I am looking forward to this the concert of this voodoo-man as s little schoolgirl. Too bad the Flying Lotus won‘t join him in my hometown these days. Or will he?

Ako vravím: nič neplánovať, nehádzať rukou do vzduchu bez nádeje. A najmä nikdy nehovoriť nikdy. Ani v mode a odievaní nie. Moja najneobľúbenejšie farby vždy boli sivá, fialová a hnedá. No a pozrite sa na tieto fotografie, ktoré sme v starom meste nafotili v čase, keď som nebola schopná ani jeden relaxačný módny blog napísať. Odrazu som mala pocit, že to s fialovou musím skúsiť. A vyšlo to. Aj keď je to viac dámičkovské a seriózne, ako som chcela.
Možno to robí ten materiál šatičiek, alebo topane na platforme, alebo môj powerbook pod pazuchou. Nabudúce idem v rámci outfit do tej hnedej farby. Nebojím sa, skúšam. A možno už zajtra. Veď sa predsa opäť ide na Dobrý trh. Potom prášime tradičný rituál spred roka: obedík vo Verne so sestrami a poobedňajšie kúpanie v Ivanke pri Dunaji. Plus netreba zabudnúť na večerné schladenie v kine – lebo 36 stupňov je na betónovú metropolu príliš vela. A inak sa nestažujem. Veď leto je predo dvermi – hoci ma zastihlo nepripravenú a zaútočilo prirýchlo.

As I say: rather not to plan something, not to expose hands in the air without hope. And especially never say never. Even in fashion and clothing. My unpopular colors have always been gray, purple and brown. But let’s have a look at these photos, we shot in the old town when I was unable to relax or write a fashion blog. Suddenly, I had the feeling to try this violet-grey combination. And it worked. Although this is more serious and too womanish than I wanted.
Maybe it because of the dress material or shoes’ platform, or my old trusty powerbook under my arm. Next time I will go for the outfit with brown color. I'm not afraid to try it. So maybe tomorrow: I will wear this color at Dobry trh (good market) event. After that I would like to repeat the traditional ritual from last year: lunch at Verne with my sisters and the afternoon swimming in the lake in the village Ivanka pri Dunaji. Plus we can’t forget to cool the evening at the cinema – because 36 degrees is too much for the concrete metropolis. There is no time for complain. After all, summer is at the door – although it caught me unprepared and attacked too early.

Foto / Photo by: Palo Markovic

Inspire 63: Odlesky jarného slnka vo vlasoch

Text: Boba Baluchová (písané pre magazín Inspire 63/2012), Foto: Palo Markovič

Go blue in greyish spring!!

Presne pred rokom som si užívala voňavú jar v krajine, ktorá sa rozlohou aj počtom obyvateľstva podobá Slovensku – v Dánsku. Počas jarných mesiacov som si v mestečkách ostrova Jutland všímala štýl obliekania dánskych žien. Testovala som hypotézu, či je severská móda taká nudná a chladná, a či aj mňa nejak v odievaní ovplyvní.
One year ago at this time I used to enjoy lovely spring time in the country, which is in size and population similar to Slovakia – in Denmark. During these spring months I tried to check the dressing style of Danish women in the island of Jutland. I wanted to test the hypotesis, if northern fashion is really that boring and cold (and if it could have an influence on my fashion style).

Predovšetkým mladí ľudia zo zahraničia, študujúci v Dánsku, o jeho obyvateľstve tvrdia, že Dáni a Dánky sú v mnohom dokonalí, no v rámci sociálnych väzieb sú odmeraní a chladní. Neznámych ľudí si nepripúšťajú k telu (teda pokiaľ nie sú spoločensky unavení po desiatom pohári piva).
Ak máte napozerané filmové diela dánskeho velikána Larsa von Triera alebo iné kľúčové filmy, natočené podľa dánskeho manifestu Dogma 95, viete – o čom hovorím.
V Kodani je ponuka umenia a kultúry nevyčerpateľná. Ak máte booknuté správne stránky na Facebooku – eventy na zaujímavé podujatia vám naskakujú v profile každú hodinu. A to potom obhliadku príliš malej Malej morskej víly, či čoraz častejšie vládou ohrozovaného mesta v meste Christiania môžete spokojne vynechať.
Mostly young people from abroad studying in Denmark use to say about its citizens, that Danes are perfect in many ways, but in social relationships they are distant and cold. They don’t let the strangers comer (the only exception could be the social exhaustion after tenth glass of beer).
If you know popular movies from the master of Danish cinematography Lars von Trier or other key movies (shot according to the Danish Dogma 95 manifesto) – you can imagine what I am talking about.
In Copenhagen, the offer of arts and culture is inexhaustible. If you book the correct page on Facebook, interesting events will appear in your profile every hour. And then you can omit visiting the a bit too small Little Mermaid, or Christiania – the city in the city which is increasingly threatened by the government.

Dospievajúca dánska mládež má vo svojom „to do“ liste len niekoľko položiek: Odsťahovať sa čo najskôr od rodičov do veľkého mesta (čo je v tomto prípade: metropola Kodaň na ostrove Zealand, Aarhus na Jutlande alebo Odense na Funene), alebo odísť na úplnú samotu (a tam sa slobodne venovať poľnohospodárstvu či umeniu).
V rámci odievania u severských mladých ľudí prevláda už vyše roka hipsterská mánia (aj ja občas podľahnem) – z farieb však stále prevláda šedá a ďalšie zemité (na naše pomery: smutné až vyšumelé). Vhodnou kombináciou možno dosiahnuť pritiahnutie objektívov aj pohľadov náhodných okoloidúcich.
Podľa módneho diktátu v strednej Európe sú legíny „out“, nie však v Škandinávii. U väčšiny tunajších dievčat je to samozrejmosť, dokonca nutnosť: pod sukňu, šaty či kraťasy. K tomu remienkové sandále alebo balerínky a navrch opäť populárne trenčkoty (plendavé baloňáky) prírodných farieb.
There are not many tasks in the “to do” list of Danish youth adults. They want to move away from their parents as soon as possible to the big city (which includes the island metropolis of Copenhagen on Zealand, Aarhus on Jutland or Odense on Funen), or to live completely alone (and freely dedicate themselves to agriculture or the arts).
The hipster style is the most popular trend among northern young people more than one year (sometimes I also fall into). They prefer to put on themselves greyish and other ground colors (in our country we can call them sad or old-fashioned). But if there is good combination of styles and colors – the lenses of cameras and human eyes will react on it!
According the fashion dictate of central Europe: the legins are out. But not in Scandinavia! It is everyday component of the clothing of Danish girls – they use to wear them under the skirt, dress or shorts (in combination with sandals or balerinas and popular earth-colored trench-coats).

Aj ja som sa prichytila pri tom, že si v dánskom second-hande vyberám šatičky v regále s oblečením šedej farby. Našťastie som sa doma dostatočne pripravila na svoju polročnú severskú stáž a priniesla si tam veľa tyrkysových a modrých kúskov. Čiapka, šál a pančuchy museli byť u mňa vždy inej, ako pochmúrnej farby.
Šatôčky zo sekáča síce mali v sebe šedé lemovanie, ale nechýbala okrem čiernej modrá farba do tretice. Všetko zachraňovala modrá športová bundička (sestra ju vyhrabala v kežmarskom sekáči asi pred siedmimi rokmi) s bielymi a čiernymi pásikmi. Možno ma teda naďalej považovať za bojovníčku proti módnej šedi v slovenských i dánskych uliciach.
During my study stay in Denmark I realized, that I have been searching for dresses in the section of second hand with clothes of grey colors. Fortunatelly, I well prepared myself at home and I brought with me many turquoise and blue pieces of clothes. Cap, scarf and tights had to be all the time in light color (not in greyish sad color).
My dress from second hand consisted of grey lining, but with addition of blue color (in tripple combination with black). Everything saved my blue sportif jacket with black and white stripes which my sister bought in a Slovak second hand seven years ago. So it is possible to call me the fighter against the greyish mood in Danish, but also in Slovak streets.

Foto / Photo: Palo Markovič

Live the synonyms for arctic winter

Sedím doma v teplúčku, a spomínam na pobyt v Istanbule – multikultúrnej metropole, plnej dobrosrdečných ľudí, svojských rybárov, vyjednávajúcich predavačov, náboženských vplyvov, farebných látok, prenikavých vôní, historických budov a lákavých suvenírov. Popíjam typický turecký čaj s jablkovou príchuťou, zarobený z krikľavo zeleného prášku v sáčku, ktorý sme kúpili na Spice Bazaare za pár tureckých lír. Na um mi zíde, ako nás tam prekvapilo sneženie, ako sa menil náš program a meškali lietadlá. To všetko pre zmenu počasia – pre zimu v zime.
Sitting in my cosy house I try to refresh my memories on our journey to Istanbul – multicultural city, full of warmhearted people, unique fishermen, bargaining sellers, religious influences, colorful fabrics, intensive aromas, historical buildings and teasing souvenirs. I’m drinking traditional turkish tea with apple flavour – prepared from glaring powder in bag – that we bought for few turkish liras in Spice market. I remember how snowing surprised us – how our program had to be changed and our airplanes had delays. Just because of weather change – because of cold in cold season.

Tak si to teda zhrňme, ako je to u nás s tým počasím! V novinách často narážam na slovné spojenie: arktická zima. Keďže to nie je jednotýždňová záležitosť – kolegovia a kolegyne z novinárskej komunity sa snažia prísť na nové synonymá, ako tú zimicu vonku pomenovať. Na španielčine pred týždňom nás lektorka učila, ako sa povie: sibírska zima. Vo Francúzsku politička odkázala (ale skôr to bola nešťastná formulácia posolstva) ľuďom, žijúcim na ulici, že majú ostať doma/nemajú vychádzať von. Kamarátka kupuje v IKEA lacné deky, aby zvieratká v bratislavskom útulku nepomrzli. V meste pod Tatrami, kde som prežila detstvo, mrazy vyrúbali storočný rekord v teplote pod nulou. V takej Moskve, kde desiatky stupňov pod nulou prežijú v riadnom kožuchu každoročne, nemrnčia. Keď sa však prejdete po nákupnom stredisku v Bratislave, vo výkladoch visia oznamy: výpredaj zimnej obuvi, na pultoch už sú jarné tenisky. Všetko je teda zjavne tak, ako má byť.
So let’s summarize – what’s the problem with the weather these days?! Very often I use to find phrase in newspaper: arctic winter. And because this is not the matter of one week – my colleagues, journalists from media community try to invent new verbal descriptions – proper synonym of this coldness outside. On spanish course our lector taught us last week how to translate from slovak to spanish: siberian winter. In France one politician sent message to people, who live on the streets, that they are supposed to stay at home/do not leave their houses (but I hope, it was only unhappy formulation of sentence). My friend went to IKEA shop to buy cheap blankets to protect animals in cattery from that coldness. In my town of childhood under the High Tatras frosts overreached the hundred-years’ record in freezing temperatures. But in Moscow (where people use to live this kind of strong winter every year) nobody complains. When you enter the shopping store in Bratislava, you will see the advertisments in shop-windows: sale (for winter collection). Shop counters are full of spring products – fabric trainers for instance. So it seems, that everything is OK.

V jarných teniskách von tak skoro nevybehnem, tak ďaleko moja otužilosť nesiaha. Snažím sa obliekať v tomto období strategicky aj navrstvene. Niekedy ma stretnete aj s troma šatkami na krku, alebo dvoma šatami na sebe. Ak mi je počas prechádzky po meste (alebo skôr počas protestov, ktorých bolo za posledný mesiac v Bratislave hneď niekoľko) stále zima – lokalizujem v iPhone najbližší sekáč a ide sa na „núdzový nákup“. Poznám ľudí, ktorí do sekáčov nechodia nakupovať, ale sa len inšpirovať – občas tam objavíte aj tradičné kroje či vojenské uniformy z celého sveta. Moja mamina zasa často navštevuje sekáče kvôli gombíkom. Nie, že by trpela „tverpovskou diagnózou“ ako v českom filme Knoflikáři. Občas ale naozaj kabát či šaty kúpi len preto, aby odtiaľ mohla unikátne gombíky odstrihnúť a prešiť si ich na iný odev. Popravde, občas sú nové gombíky v galantérii drahšie, ako celý kabát v second hande.
I am not sure when I will be able to go out in trainers. My toughness is not that strong. I try to put on as many layers as possible in this season. Easy strategy: sometimes you can meet me with three scarfs on my neck or two dresses. When I still feel cold during my walk (or during the protests, which happened quite often in our city last weeks) – I will locate the closest second hand with my iPhone and let’s go for „emergency shopping“. I know people who don’t buy anything in second hands – they have been trying to absorb the inspiration. Sometimes you can find there traditional folk costumes or military uniforms from all over the world. My mother often use to visit second hands only because of buttons. She is not suffering from „tverpian diagnosis“ like in czech movie Buttoners, not at all. But sometimes she is able to buy certain coat or dress only because of unique buttons. Then she can cut them and sew on another piece of clothing. To be honest, in some cases new buttons are more expensive in haberdashery than a whole coat in second hand.

Už viac, ako dve sezóny, kraľuje môjmu šatníku horčicová žltá farba. Pridala sa k nej túto zimu aj parížska modrá. Na zlatú farbu asi tak skoro neprivyknem, ale nikdy netreba hovoriť: nikdy. Kedysi som aj hnedej či sivej hovorila: nie – v minulosti som ich považovala za kancelársky strohé a fádne. Dnes si ich viem predstaviť aj v rámci mojich outfitov. Keď sa všetko ozvláštni – napríklad neobyčajnou brošňou od šikovnej dvojice (predávajúcej doplnky na sashe.sk) pod názvom: „malé a“. Tento modrý kabát s dvojradovým zapínaním mi mamina kúpila (ako inak) v second hande za jedno euro. Nie celkom mi sadol, takže som ho mala na sebe len raz. Neskôr mi naznačila, že ak ho chcem vyhodiť, môžem, ale nech prv odstrihnem gombíky. Vybrúsené modré kryštáliky, olemované zlatou farbou sa jej veľmi páčia. „Gombíkovská úchylka“ môže byť nákazlivá, no hlavne podporuje kreativitu a schopnosť kombinovať, improvizovať. Asi ten kabát začnem v týchto mesiacoch nosiť. Arktická zima ponúka priestor na módnu prehliadku...
For more than two seasons the queen of colours in my wardrobe is mustard yellow color. This winter I added also parisian blue into it. But it will be harder to get to used golden color for instance. But never say never! In past it was the same with grey and brown colors – I labeled them as rigorous secretarial and tiresome colors. But nowadays I can imagine them as a part of my outfits. When you make it special – with extraordinary brooch from skillfull couple (selling the products on hand-made webstore sashe.sk) under the name of: „small a“. My mother bought me this blue coat with double-breased buttoning (of course) in second hand for one euro. It didn’t fit me that much, so I put on only once. Later she told me that I am allowed to throw it away – but without these buttons (I was supposed to cut them off first)! She liked very much the refined blue crystals laced by golden color. „Button-deviancy“ can be contagious, but first of all it supports your creativity and ability to improvise or combine materials. Maybe I will think about wearing that coat more often. Arctic winter offers the space for fashion show...

Foto / Photo: Palo Markovič

Slovak snow-flake of sunny Saturday

Január je azda najrušnejší mesiac v roku. Povianočné odvykačky a odtučnovačky máme úspešne za sebou, upravujeme novoročné predsavzatia podľa našej pevnej vôle. Mňa ako nekončiacu študentku neminie skúškové obdobie. A hoci sa majú v tomto období ľudia oddávať zimným športom a prechádzkam po vŕzgavom snehu – občas to vonku vyzerá na príjemnú jar až leto. V jednu januárovú sobotu sme sa takúto dlhodielsku slnečnú atmosféru (s odleskami na mojich vlasoch i šatách) snažili zaznamenať na film.

January is probably the most hectic month in year. We just passed the wean for eating and fasting cure after Christmas, nowadays we are trying to rearrange our new-year resolutions supporting our strong willpower. For me as neverending student it also means exam-period. In this time people should enjoy winter sports and walks on creaky snow. But sometimes outside looks like during spring or maybe summer time. One january saturday we tried to capture on film this sunny atmosphere in Dlhe diely quarter (catching the afterglows in my hair and dress).

Keď vyšlo v polovici januára po dlhom čase hrejivé slnko, vybrali sme sa na lúku. Všetko prebiehalo veľmi rýchlo a neorganizovane, no výsledok vyzerá ako z umne zostaveného svadobného albumu (náhodou objaveného na povale domu starých rodičov). Snehová vločka v ľudskej podobe si (nielen pred objektívom, ale aj v reále) upravovala vetrom rozstrapatené červené vlasy a predierala sa v bledých šatičkách a mäkkých čižmičkách pomedzi prezreté žltavé obilie a šípkové kry. Tieto presvetlené fotky s retro-nádychom vystihujú dokonalo jedinečnú zimo-letnú náladu vtedajšieho dňa na okraji Bratislavy.

To slnko bolo tak omamujúce, že som sa spontánne rozhodla oprášiť biele a krémové kúsky oblečenia zo svojho šatníka, ktoré som si dávnejšie zadovážila v second hande. Bielu farbu takmer vôbec nenosím. Lesklé minišaty s nazberkanými rukávmi však nádherne odrážajú slnečné lúče. Mamka mi ich kúpila za pár eúr – len tak náhodou – keby motyka vystrelila a ja som dostala chuť obliecť si svetlé farby. Ťažko sa žehlia, no s hrubou bielou šatkou so strapcami vytvárajú akoby súčasť tradičného kroja snehovej princeznej z nejakej severskej rozprávky. A takú rozverne rozprávkovú náladu som v ten deň mala!

When cosy sun appeared  after long period in the middle of january, we decided to go to see the meadow. Everything went so fast and unorganised but the results look like from precisely built-up wedding photoalbum (coincidentally found in loft of grannies house). Snow-flake in human shape (not only in front of camera, but also in real situation) was trying to fix up wind swept red hair and she was making the way through overmatured yellowish grain and bushes. These backlit photos with retro-atmosphere represent perfectly this unique winter-summer mood of that day on the periphery of Bratislava city.
This sun was so illuminating, so I decided to dust down white and cream pieces of my clothing from my wardrobe, which I bought in past in second hand. I usually don’t wear white clothes. But shiny mini-dress with draping sleeves perfecly reflecting ray of light. My mommie bought it for few euros – just in case – if the pickaxe would catapult and I would be in mood to wear light colors. It’s difficult to iron it, but with white babushka-scarf with tufts together the dress reminds me a part from traditional folk costume of snowy princess from a northern fairy-tale. And I was exactly in that kind of waggishly fairy-talish mood that day!

Decká, ktoré sme cestou na dlhodielsku lúčku stretli, si mysleli, že som nevesta – lebo v našej krajine biela farba šiat a k tomu deň ako sobota symbolizujú svadobný obrad. Musela som sa nad tým pozastaviť. Ak by som sa chcela vydávať – hádam mi nezakážu vziať si môjho vyvoleného hoci aj v utorok ráno. Nebudem predsa fixovaná na sobotu a nebudem si päť mesiacov dopredu rezervovať termín v kostole. Ak mu chcem dať darček, hádam od Vianoc nebudem čakať až do ďalšieho povinného (a vo výkladoch obchodov prezentovaného) sviatku Sv. Valentína. Tieto „návyky“ (a s nimi zákazy, príkazy, očakávania, prispôsobovania) ma vyvádzajú z miery...

Nechcem vytŕčať z davu za každú cenu, ale tieto zvyky, ktoré nemožno meniť, a stereotypy prechádzajúce do podivných predsudkov, ma rozčuľujú. To je, ako keď všetkých Španielov a Španielky hádžu do jedného vreca ako lenivých, nedochvíľnych zamestnancov/kýň len preto, že majú radi poobedňajšiu siestu.

On our way to the meadow we met few kids. They were thinking I was a bride – because in our country the white color of dress combined with a day-saturday symbolizes the wedding ceremony. I had to stop and think a bit about it. If I would like to get married – presumably they would not forbid me to marry my fiance even if I would like to be on tuesday morning. It’s awkward to be fixed with saturday and make a reservation in church five months in advance. If I want to give him a gift – I won’t wait until another forced holiday (presented in storefront of shops): Valentine’s day. I can’t stand all these „customs“ (with all these restrictions, injuctions, expectations, adaptations).
I don’t wanna be against everything all the time, but I also don’t agree with these unchangeable habits and stereotypes, tending into the strange prejudices. It’s like people are putting all Spanish citizens into one pocket as lazy unpuctual folks only because of their afternoon siesta-time.

To isté sa predsa týka farieb. Biela farba v niektorých krajinách rozhodne nesymbolizuje čistotu a sobáš, ale smútok, nostalgiu, stíšenie až smrť. Keď som sa pred rokmi učila na skúšku z nonverbálnej a vizuálnej komunikácie – bavila som sa na generalizujúcich tvrdeniach typu: zelená farba je vhodná do pracovne, lebo upokojuje; oranžová je vhodná do kuchyne, lebo vzbudzuje chuť do jedla; a fialová nie je vhodná do spálne, lebo ochladzuje. Všetci sme predsa iní, jedineční (a samozrejme, rovnocenní) – u každého funguje čosi iné. Ako môže brať človek toto tak záväzne a závažne?

Ľudia (nielen na Slovensku) majú strach z nepoznaného. Veria nepodloženým správam z vysielania komerčných televízií a bulvárnych denníkov. Keď im záleží na rozlišovaní a symbolike farieb, ľahko môžu skĺznuť do nálepkovania a stereotypizácie – od vecí k ľuďom – od oblečenia k cudzincom a cudzinkám v našej krajine.

V rámci interkultúrneho učenia sme kdesi na začiatku, no krôčik po krôčiku – automatickým neškatuľkovaním všetkého, čo na krátku chvíľu vidíme a hlbším spoznávaním vecí aj ľudí okolo seba – sa môžeme posúvať vpred s otvorenou a nezaťaženou mysľou... Tak ľahko, ako tá prozprávková snehová vločka v sobotu ráno...

That’s the same with the colors. In some countries white color doesn’t symbolize purity and wedding, but sadness, nostalgy, calmness or death. When I prepared myself for the Nonverbal and visual comunication course test few years ago – I was laughing because of these generalizating claims: green color is good for your workroom because of its calmness; orange color for your kitchen because of its stimulation of apetite; or violet color is not good for your bedroom because of its coldness. Everybody is different, unique (and equal, of course) – but for all of us is working something else. How can human take it so seriously and obligatorilly?
People (not only in Slovakia) feel fear of unknown. They believe in unverified information from broadcasting of commercial televisions and tabloid newspaper. If they care about distinction and symbolism of colors, they can easily fall down into the labelling and stereotyping of not only things, but also people – from clothing they can move their discrimination-interest to foreigners in our country.
In the topic of intercultular learning we are somewhere at the beginning. By not automatically labelling of everything, what we see only for a short time; and by deeper getting to know the things and also people around us – step by step we can move forward with open and not suspicious mind. Easily like this snow-flake from fairy-tale on saturday morning..

Foto / Photo: Palo Markovič