Za príbehmi do mobilnej knižnice v prístave

Krátko po narodení mojej Tove Tui som po prvý raz navštívila hlavnú budovu aucklandských knižníc. Nechcela som si všetky knihy (najmä jednohubky typu paperbackových detektívok) rovno kupovať. Počas rodičovskej „dovolenky“ musím peniaze odkladať na iné veci. Zapísaná som bola zadarmo behom pár minút a dostala som krásny elektronický preukaz s vyobrazením lokálneho spevavého vtáčika: Tui. Žiadna náhoda!

Auckland libraries majú v meste dohromady 55 pobočiek a každá z nich si organizuje sprievodný program podľa potrieb svojich čitateľov a čitateliek. V centrálnej knižnici (najbližšie k nášmu príbytku) býva pondelok vyhradený detskému publiku – doobeda býva na prízemí vždy čosi jednoduché, dotykové pre deti od 0-2 rokov. Potom nasledujú rečňovanky a hry s veršami pre väčšie deti, ďalej nasleduje púšťanie dokumentárnych filmov a čítanie v maorskom jazyku. Keby ste tam zavítali, cítili by ste sa ako na medzinárodnom letisku – je tam vždy toľko národností, kultúr a zmesí jazykov pohromade...

Celé prízemie je vlastne jeden veľký detský „kútik“. Naozaj je radosť chodiť tam – nielen si čítať knihy alebo nové časopisy, ale i počúvať raritné nahrávky, pozerať DVDčká, oddychovať na tuli vakoch, pozerať si poštu v dobíjajúcom sa telefóne vďaka rýchlemu bezdrôtovému pripojeniu...

Napriek toľkým farebným podnetom, neustálemu pohybu a vysokému počtu detí je tu stále pokoj, ticho, možnosť sústredenia sa na čítanie. Prítomných lezúňov netreba naháňať a karhať, všetko plynie akosi bezproblémovo. Akoby sme k tomu miestu mali všetci prirodzený rešpekt a úctu (tak to má byť). Hoci vám nikto nevynadá, ak si po sebe povyberané knihy neupracete, alebo tam nadojčíte či prezlečiete svoje dieťa. Prebaľovací „kút” je naozaj často obsadený.

Počas nedávnych osláv Auckland Day v prístave som si konečne mohla zblízka pozrieť aj mobilnú knižnicu (jednu zo štyroch!), ktorá je počas pracovného týždňa dostupná vždy na nejakom inom mieste v rámci mesta. Je to pojazdný autobus s policami kníh vo vnútri a kreslami, ktoré zamestnanci vždy rozložia okolo po príchode na konkrétny open-air festival či len tak kdesi na pláž. Je krásne pomaľovaný príbehom o pacifickom super-hrdinovi Mauím.

Vystavené diela sa tematicky týkali práve začiatkov osídľovania Aucklandu, dejín Nového Zélandu a ukážok maorskej kultúry. Ľudia sem môžu prísť oddychovať, alebo len donesú z domu knižky, ktoré mali už dávno vrátiť do kamennej pobočky knižnice... Výborný nápad, ktorý by sa možno udomácnil aj v Bratislave. Je to jednoducho miesto, kde chcem tráviť s dcérou dobrovoľne svoj čas a motivovať ju od útleho veku k čítaniu.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Ne)kráčať v matkiných šľapajach

V Aucklande je podľa kalendára leto, hoci daždivých dní je tento rok pomerne viac, ako tých slnečných. A počas búrky sa predsa najlepšie spí, alebo pozerá dobrý film. Moja dcéra zatiaľ tento vzor po mne preberá, resp. ho rovno spája do jedného – celú projekciu vzorne prespí. Keď dobre rátam, tak za svoj štvormesačný život navštívila pláž asi len sedemkrát, no filmový klub už asi desaťkrát (pritom pláží je tu určite viac, ako kín). Mama zjavne radšej sedí v kinosále, ako pláva. Dnes preto budem písať o filmoch, ktoré ma v mysli ako diváčku-matku hodnú chvíľu prenasledovali, hoci fotky k blogu pripojím plážové (dokonca v ružových tónoch!). Predsa len sa lepšie pózuje za denného svetla pri mori, ako potme pod filmovým plátnom.

V posledných mesiacoch som (asi nie úplnou náhodou) videla predovšetkým filmy o výchove detí a vzťahu: matka-dcéra, poprípade otec-syn. Väčšina z nich ma upozorňovala na to, čomu sa mám o pár rokov vyhnúť, a to: nútiť svoje dieťa do niečoho, čo nechce. Najhoršie, čo môže byť, je totiž: plniť si cez dieťa sny, ktoré si matka vyplniť nemohla či nestihla. Ak budete mať čas a chuť – určite si dajte na veľkom plátne filmy: „I, Tonya“, „Goodbye Christopher Robin“ a silné povahy možno zvládnu aj „The Killing of a Sacred Deer“.

Film „Ja, Tonya“ / „I, Tonya“ je o nádejnej krasokorčuliarke, ktorá sa z chudobného prostredia vyštverala až na výslnie (a olympiádu), aby všetko stratila v dvadsiatichštyroch rokoch pre škandál s útokom na konkurentku. Nič iné okrem pohybu na ľade robiť nevedela, nemala ukončené štúdium a jej vzťah s matkou bol naštrbený už od detstva. Rodič by pre dobre naštartovanú kariéru dieťaťa urobil často čokoľvek, no nie vždy je to pre dobro veci. Viac neprezradím, no sama som zvedavá, či sa dvom hlavným predstaviteľkám podaria nominácie premeniť na sošky Oscarov.
 

Ďalší z filmov o výchove, detstve a dospievaní, ktorý som nedávno videla v Academy cinemas, bol „Zbohom Christopher Robin“ / “Goodbye Christopher Robin“. V roli matky sa predstavila herečka, ktorá hrala aj Tonyu Harding vo vyššie spomínanom filme. Tu krásna a neúprosná Daphne chladne tlačila nielen na svojho synčeka Billyho Moona (oficiálne Christophera Robina), ale aj na svojho filmového manžela – spisovateľa A. A. Milnea. Ten v rámci hľadania si cesty k svojmu synovi napísal jednu z najviac predávaných kníh všetkých čias: „Macko Pú“ / “Winnie the pooh“. Ako to už býva, hystéria okolo knihy zničila chlapcovi detstvo. Denne musel podľa pokynov matky-manažérky absolvovať fotenia s plyšovým medveďom, rozhovory s novinármi a telefonáty s deťmi z celého sveta. Pritom on po ničom z toho netúžil. Chcel sa iba hrať v lese za domom so svojimi najbližšími.

Z ďalších klubových filmov, ktoré som v poslednom čase videla, spomeniem ešte temnú drámu „Zabitie posvätného jeleňa“ / „The Killing of a Sacred Deer“ o rodičovskej dileme – ktoré dieťa obetovať. V snímke totiž kardiológ pre svoju vášeň v alkohole spacká operáciu otca iného dieťaťa a za túto chybu musia zaplatiť jeho potomkovia. Keď potom vidíte, ako sa chce dcéra s tuctovým hlasom a nesprávnym dýchaním predrať do predného radu v rámci speváckeho zboru (aby na ňu boli rodičia pyšní), alebo ako sa s bratom dohadujú – aké lekárske povolanie si raz zvolia (po mame či po otcovi), zabolí vás v hlave i pri srdci. Som rada, že som si ten film pozrela, ale pár hodín som ho ešte potom rozdýchavala.

Dúfam, že nikdy nebudem nútiť svoje dieťa do niečoho, čo nebude chcieť, alebo na to jednoducho nebude mať (aj keď rodič to občas nevidí, alebo nechce vidieť). Keby som na to pozabudla, pripomeňte mi to, prosím. Dovtedy je ale času dosť. Tovinka oslavuje len svoj štvrtý mesiac medzi nami, a keďže sa ešte ani neplazí (a už vôbec nechodí), natlačená do kráčania v matkiných šľapajach ešte hodnú chvíľu nebude. Zatiaľ sa svojvoľne presadzuje v hlasnom hrdelnom džavotaní, držaní váhy tela na palcoch nôh a ožužlávaní yoga matky. Do operného spevu a cvičenia jogy ju tlačiť zjavne nebude treba...

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

BalboMama: Príprava na horúce Vianoce v kine

Druhý mesiac života s osôbkou, ktorej fungovanie zavisí len a len odo mňa, mám úspešne za sebou. Nestíham poriadne dokumentovať, ako rýchlo rastie a každý deň sa mi mení pred očami. Sharentingové úlovky uploadujem (ľavou rukou cez ajfoun) iba po nociach, keď práve na pravom pleci uspávam dcéru. Moje dievčatko za tých niekoľko týždňov získalo na základe mimiky tváre, gúľania očami a rozhadzovania rukami niekoľko originálnych prezývok a navštívila (resp. bola donesená mamou v kočiari či v pohodlnej šatke) niekoľko miestnych kultúrnych podujatí.

Okrem dvoch prednášok pod značkou Kreatívne ráno a troch komorných koncertov na netradičných miestach mesta v rámci Sofar Sounds zvládla malá TiTi tiež niekoľko vernisáží, vianočných trhov aj mikulášsky sprievod mestom (Santaparade Auckland). Áno, v Auckladne sa vianočné oslavy naplno rozbiehajú v mesačnom predstihu – s mikulášskymi čiapkami v 25-stupňových teplotách. Hoci ťažko povedať, kto má väčšiu radosť z podujatia – maloleté deti alebo ich rodičia s mobilmi v rukách.

Vo výkladoch obchodov sú vedľa ozdobených stromčekov vystavené plavky, kvetované minišaty či overaly; na námestiach s vianočnou výzdobou lietajú včely okolo rozkvitnutých stromov pohutukawa. Netreba sa vôbec čudovať, že začiatkom decembra oslavujeme nástup leta a spievame koledy zároveň. Takto nejak tu vyzerajú „Kiwi Vianoce”. Tento rok ide o nich dokonca do kín film s rovnomenným názvom. Pôjdem si ho (v dvojici s mojou holčinou) pozrieť už čoskoro, lebo sledovanie snímok spolu s trailermi na veľkom plátne vyslovene zbožňujem.

Pred týždňom som čítala článok o tom, ako dve tunajšie matky nevpustili do kina na premietanie snímky „Bad moms 2“, lebo bola určená publiku nad šestnásť rokov. Ich deti mali päť mesiacov a päť týždňov! Nuž, treba si výber filmu vopred premyslieť...

Ja som ešte stále nevidela niekoľko dôležitých filmov sezóny (pokračovanie „Blade runnera“, „Zabitie posvätného jeleňa“, či „Bez lásky“), lebo to skrátka časovo nevychádza. Ale v kine som bola. Dokonca niekoľkokrát – spolu s mojou dcérou. Šlo totiž o projekcie, určené rodičom s deťmi. Hneď tri kiná v Aucklande ponúkajú raz do týždňa túto možnosť pod názvami: „Bringyour baby” session; „Baby and Me“; či „Prams at the PIX”. Skrátka: Prineste dieťa v kočiari do kina...

Na Novom Zélande to vo väčších mestách funguje takto: Keď si chcete niečo dobré pozrieť na veľkom plátne, nemusíte zháňať opatrovateľku, ale napochodujete si aj s kočiarom rovno do kinosály. Ostatní spolu-diváci nebudú reptať, keď vase dieťa zaplače, alebo ho budete potrebovať prebaliť či nadojčiť. Moja TiTi ale väčšinu filmu prespí v šatke, takže rušenie okolia som zatiaľ neriešila. Dúfam, že dcérka tú svojskú disciplínu počas sledovania snímok v kine (plus to nadšenie pre sledovanie trailerov pred filmom aj titulkov po) zdedí po mne. Mimochodom, máme čosi takéto v SR? Oplatilo by sa tento nápad prijať za svoj. Napríklad v bratislavskom Kine Lumiére?!

Pokojné filmy bez násilných scén, stíšená hlasitosť, stlmené svetlo, miesto pre kočiare – čo viac si možno priať... A keďže tu (ako som už spomenula) bežia vianočné prípravy aj oslavy v plnom prúde – ponuka kín sa tomu prispôsobuje. V kine Rialto cinemas som si pred pár dňami pozrela životopisnú snímku o Charlesovi Dickensovi, ktorý svojím dielom navždy zmenil význam Vianoc. Film „The man who inventedChristmas” vrelo odporúčam všetkým fantazírujúcim fanúšikom či fanúšičkám rozprávok bez ohľadu na vek. Celá výprava do kina bola neskutočným zážitkom! V najbližších letných týždňoch túto možnosť – schladiť sa v kinosále, aj kultivovať svoje vnútro využijem)e opäť…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

BalboMama: proti rodovo-stereotypnému obliekaniu

Od známych v Aucklande som dostala kopec oblečenia pre novorodencov a batoľatá predovšetkým v tmavých farbách (modrých a zelených odtieňoch), tak podľa toho aj obliekam svoju dcéru Tove Tui. A vlastne nielen preto!

Každý, kto mi nakukne do kočiara alebo do šatky však reaguje otázkou: „Je to chlapec, však?“ Ak pokrútim hlavou, nasleduje otázka – prečo nosí dievčatko modrú farbu, a nie ružovú...

Nie vždy sa mi chce debatovať na túto tému (ťažko je presviedčať nepresvedčených). Zhrniem to asi takto: pokým TiTi nebude dosť veľká na to, aby si oblečenie vyberala sama, budem jej chystať kombináciu zvrškov ja a rodovo-stereotypnému deleniu farieb odevov, doplnkov či hračiek na „chlapčenskú“ modrú a „dievčenskú“ ružovú sa budem naďalej vyhýbať.
PS: Keď si chcete prečítať viac o rodovo-stereotypnom jazyku, odievaní, správaní, tak môžete prelúskať môj (stále aktuálny) príspevok spred siedmich rokov.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

BalboMama: prvý mesiac s Tove Tui

Presne pred mesiacom sa o slovo prihlásila malá Tove Tui a pozmenila mi tým myslenie, cítenie a väčšinu doterajších návykov. Ale nie predsavzatí! Najmä nie tých, ktoré som v tomto blogovom priestore spomenula ešte počas tehotenstva – týkajúcich sa cestovania a kultúrneho vyžitia. A hoci sa plánovanie odchodov, resp. príchodov na verejné podujatia odvíja výlučne od nálady mojej dcéry, stihli sme už spolu navštíviť šesť komunitných eventov a festivalov.

Môžeme sa teda za mesiac október pochváliť návštevami tanečného festivalu Tempo dance festival NZ; mestského výtvarného podujatia Artweek Auckland; inšpiratívnej diskusie v galérii Objectspace v rámci Kreatívneho rána (CreativeMornings Auckland); výročného trhu v štvrti Sandrigham; farmárskeho trhu a blšáku v susedstve Grey Lynnu, aj prvého komunitného trhu Ubuntu market v štvrti Mt Eden.
Ťažko povedať, ktorá z nás si z navštívených akcií bude pamätať viac – či dcéra, ktorá väčšinu výjazdu do terénu prespala v kočiari Mountain buggy či v šatke Boba, alebo mama – občas vyzerajúca ako chodiaca „zombie-žena“. Ešteže mi hrudník zohrievalo moje pártýždňové dievčatko a outfit farebne ozvláštňovala tyrkysová farba šatky na nosenie dieťaťa.

Hoci je na Novom Zélande od septembra oficiálne jar, vonku to skôr vyzerá na klasickú slovenskú dušičkovskú atmosféru. Počasiu teda treba prispôsobiť aj oblečenie – dcérky, ale (prekvapivo) najmä matky. Nikdy som si nemyslela, že v tomto období naplno využijem všetky svoje sety z cvičení jogy a zriedkavých out-door výjazdov. 
Ďakujem svojej intuícii (či skôr mamonu?) za doterajšie početné zásobenie sa elastickými tielkami s tenkými ramienkami či odopínacím vrchným dielom (Farmers NZ) a bezkosticovými podprsenkami (Cotton:On). Zapínanie gombíkov či zaväzovanie šnúrok mi teraz naozaj nehrozí, preto sú jednoduché legíny, nazúvacie topánky (Chaos & Harmony) spolu s nátelníkmi s veľkými výstrihmi či mikinami na zips (Lululemon NZ) povinnou, resp. každodennou výbavou. Najbližších pár mesiacov to na výraznú obmenu šatníka ani nevidím. Ale aspoň sa viem bez problémov do niekoľkých sekúnd zbaviť konkrétnej vrstvy odevu a nakŕmiť svoju štvorkilovú, dlhonohú dievčinku...

Malá TiTi si vie vždy vyžiadať verbálne (teda plačom) či neverbálne (vystrúhanou grimasou) absolútnu pozornosť mňa, a často i početného okolia. Máme za sebou (nielen ona, ale my obe; teda nejde o materský plurál!) už zábavnú príhodu z dojčenia na zadnom sedadle idúceho lokálneho autobusu, aj na rušnom festivalovom parkovisku. Prebaľovanie na skákajúcej práčke vo verejnej práčovni v sandrighamskej štvrti by bezpochyby vydalo na krátky film. Na centrálnej pošte v Aucklande sa tiež pre istotu chvíľu neukážeme. Musela som tam počas vypisovania adries a posielania listov neplánovane zastavovať Tovinkin neutíchajúci plač dojčením – v kancelárii šéfky poštového úradu... Prítomné pracovníčky sa predbiehali v spriaznených úsmevoch aj radách pre zahanbenú prvorodičku.

Všetko prežité si radšej zapisujem do Sleepy Kiwi Sleep Journal diára (ilustrovaného sprievodcu prvými dvanástimi týždňami materstva z dielne Tikitibu), aby som to dcérke mohla raz celé prerozprávať. Alebo si to Tove Tui sama prečíta, ak bude schopná a ochotná lúštiť moje písané písmo – v slovenčine, a tradične bez diakritiky. Už teraz si viem živo predstaviť to obdobie, keď z nej bude vysokoškoláčka a zo mňa hyperaktívna dôchodkyňa... Ale nepredbiehať! Ešte máme za sebou len prvý spoločný mesiac, teda rýchlych tridsaťjeden dní, pričom každý jeden deň je (napriek dojčiaco-prebaľovaco-uspávacej rutine) úplne iný, odzbrojujúci, krásny...

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič