BalboMama: prvý mesiac s Tove Tui

Presne pred mesiacom sa o slovo prihlásila malá Tove Tui a pozmenila mi tým myslenie, cítenie a väčšinu doterajších návykov. Ale nie predsavzatí! Najmä nie tých, ktoré som v tomto blogovom priestore spomenula ešte počas tehotenstva – týkajúcich sa cestovania a kultúrneho vyžitia. A hoci sa plánovanie odchodov, resp. príchodov na verejné podujatia odvíja výlučne od nálady mojej dcéry, stihli sme už spolu navštíviť šesť komunitných eventov a festivalov.

Môžeme sa teda za mesiac október pochváliť návštevami tanečného festivalu Tempo dance festival NZ; mestského výtvarného podujatia Artweek Auckland; inšpiratívnej diskusie v galérii Objectspace v rámci Kreatívneho rána (CreativeMornings Auckland); výročného trhu v štvrti Sandrigham; farmárskeho trhu a blšáku v susedstve Grey Lynnu, aj prvého komunitného trhu Ubuntu market v štvrti Mt Eden.
Ťažko povedať, ktorá z nás si z navštívených akcií bude pamätať viac – či dcéra, ktorá väčšinu výjazdu do terénu prespala v kočiari Mountain buggy či v šatke Boba, alebo mama – občas vyzerajúca ako chodiaca „zombie-žena“. Ešteže mi hrudník zohrievalo moje pártýždňové dievčatko a outfit farebne ozvláštňovala tyrkysová farba šatky na nosenie dieťaťa.

Hoci je na Novom Zélande od septembra oficiálne jar, vonku to skôr vyzerá na klasickú slovenskú dušičkovskú atmosféru. Počasiu teda treba prispôsobiť aj oblečenie – dcérky, ale (prekvapivo) najmä matky. Nikdy som si nemyslela, že v tomto období naplno využijem všetky svoje sety z cvičení jogy a zriedkavých out-door výjazdov. 
Ďakujem svojej intuícii (či skôr mamonu?) za doterajšie početné zásobenie sa elastickými tielkami s tenkými ramienkami či odopínacím vrchným dielom (Farmers NZ) a bezkosticovými podprsenkami (Cotton:On). Zapínanie gombíkov či zaväzovanie šnúrok mi teraz naozaj nehrozí, preto sú jednoduché legíny, nazúvacie topánky (Chaos & Harmony) spolu s nátelníkmi s veľkými výstrihmi či mikinami na zips (Lululemon NZ) povinnou, resp. každodennou výbavou. Najbližších pár mesiacov to na výraznú obmenu šatníka ani nevidím. Ale aspoň sa viem bez problémov do niekoľkých sekúnd zbaviť konkrétnej vrstvy odevu a nakŕmiť svoju štvorkilovú, dlhonohú dievčinku...

Malá TiTi si vie vždy vyžiadať verbálne (teda plačom) či neverbálne (vystrúhanou grimasou) absolútnu pozornosť mňa, a často i početného okolia. Máme za sebou (nielen ona, ale my obe; teda nejde o materský plurál!) už zábavnú príhodu z dojčenia na zadnom sedadle idúceho lokálneho autobusu, aj na rušnom festivalovom parkovisku. Prebaľovanie na skákajúcej práčke vo verejnej práčovni v sandrighamskej štvrti by bezpochyby vydalo na krátky film. Na centrálnej pošte v Aucklande sa tiež pre istotu chvíľu neukážeme. Musela som tam počas vypisovania adries a posielania listov neplánovane zastavovať Tovinkin neutíchajúci plač dojčením – v kancelárii šéfky poštového úradu... Prítomné pracovníčky sa predbiehali v spriaznených úsmevoch aj radách pre zahanbenú prvorodičku.

Všetko prežité si radšej zapisujem do Sleepy Kiwi Sleep Journal diára (ilustrovaného sprievodcu prvými dvanástimi týždňami materstva z dielne Tikitibu), aby som to dcérke mohla raz celé prerozprávať. Alebo si to Tove Tui sama prečíta, ak bude schopná a ochotná lúštiť moje písané písmo – v slovenčine, a tradične bez diakritiky. Už teraz si viem živo predstaviť to obdobie, keď z nej bude vysokoškoláčka a zo mňa hyperaktívna dôchodkyňa... Ale nepredbiehať! Ešte máme za sebou len prvý spoločný mesiac, teda rýchlych tridsaťjeden dní, pričom každý jeden deň je (napriek dojčiaco-prebaľovaco-uspávacej rutine) úplne iný, odzbrojujúci, krásny...

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič