Stretnutia tretieho druhu a dress)-code Pohody

Pohoda je láska, závislosť, „must visit“ podujatie leta. Už dve dekády a nielen pre mňa. So zvyšujúcim sa vekovým priemerom verných návštevníkov a návštevníčok pribúda každým rokom i výskyt kočiarov vo festivalovom areále a počet atrakcií pre deti. Hudobný festival sa mierne transformuje do rodinného podujatia. Budúce leto táto nová skúsenosť čaká asi aj mňa ako žúrov-sa-nevzdávajúcu prvorodičku. Ale veď čo neurobíte raz do roka pre svoj spoločenský a kultúrny život, pre všetky tie stretnutia tretieho druhu, ako aj prevetranie šatníka? Naviac ak váš outfit na trenčianskom letisku môže predznamenať (dress-)code nejakého ďalšieho letného eventu...

V reportáži pre magazín Inspire som spomínala, ako na Pohode stretnete takmer všetkých – kamarátov z mimovládok; introvertných spolužiakov; vzdialených bratrancov a sesternice; slnkom unavené lokálne celebrity; niektorých politikov s podprahovou agitkou; svojich budúcich zamestnávateľov, aj bývalých frajerov a frajerky; resp. manželov a manželky; čiže aj tých, čo tak nutne stretnúť nepotrebujete... Verím však, že tých ľudí, ktorých stretnúť potrebujete a chcete, a nakoniec na nich aj v správny čas narazíte, bude vždy viac.

Do dobrej nálady vás našťastie okamžite dokáže dostať ľadová káva hneď v niekoľkých stánkoch. Vyskúšali ste napríklad zmrzlinu a voňavé nápoje z dielne trenčianskej pražiarne a kaviarne Coffee sheep? Ak nie, budúci rok to treba napraviť. Môj osobný gastro highlight tohto ročníka festivalu, kam som zavítala minimálne trikrát do dňa. Horúčava–nehorúčava, prechádzka cez celý areál až do stánku medzi ich „kávové ovečky" mi vždy spravila dobre.

Piaty mesiac tehotenstva sa prejavil v redukcii pripravených módnych kreácií (a doplnkov), zvýšenom míňaní eúr v stánkoch s jedlom, spomalenom kroku, častejších zastávkach na toaletách, fingovaní kofeínu v nápojoch a rýchlejšej únave. Len frekvenciu mudrovačiek a non-stop komentovania všetkého okolo to akosi negatívne neovplyvnilo.

Omnoho častejšie sa mi tento rok stávalo, že napriek starostlivo vyklikaným „must watch“ kapelám v mobilnej Pohoda appke som polovicu z nich nakoniec nestihla vidieť. Jedno šťastie, že som sa tam neakreditovala ako hudobná publicistka! Hudba je pre mňa i ľudí okolo stále dôležitá (veď ide primárne o hudobný festival), ale v porovnaní s tými desiatimi či dvadsiatimi rokmi tam pribudol ďalší rozmer a iné formy umenia či spoločenského vyžitia. 

 

Pravdepodobne boli za zhatením pôvodných plánov všetky tie neplánované, ale tak príjemné stretnutia so všetkými známymi, ktorých som presne rok nevidela. Ale v hovore sme plynule dokázali nadviazať na hocakú tému. Lebo na Pohode to tak prosto funguje a ladí, pričom dress-code nie je tým najdôležitejším kódexom na podujatí. Tento festival nie je o párminútových liftových rečiach, ani o vysmiatych selfiečkach v čelenkách s pierkami a venčekoch z umelých kvetov. Je o spoznávaní nenápadných kapiel na bočných stejdžoch, názorovej tolerancii počas ranných diskusií, ale napríklad aj o nočných debatách na rozpálenom betóne – keď vám je skrátka dobre a neľutujete, že ste nevideli headlinera večera. 

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Spotted bunny on rainy days

Okrem Nového Zélendu nepoznám azda inú krajinu, ktorej obyvatelia by sa tak často a dobrovoľne obliekali do kostýmov. Na karnevaly veľmi nie som, ale minimálne jeden kostým mám už aj ja vo svojom šatníku. Festivalový outfit s názvom Bodkovaný zajko viem našťastie okrem žúrov zužitkovať aj v iné dni, najmä keď husto prší. Čo je v kiwi-lande veľmi často.

Besides Kiwi people from New Zealand I do not know another country whose inhabitants would so often and willingly like to get dressed in costumes. I'm not a carnival person but I have got at least one costume in my closet. Festival outfit titled Spotted bunny can be worn more often, fortunately. Especially during these days when it rains heavily. In Kiwi-land it means: very often.
 

Na niektoré hudobné festivaly sa človek teší celý rok a lístky si kupuje niekoľko mesiacov dopredu. Keď som v lete na Slovensku, nenechám si újsť festival Pohoda v Trenčíne. Mamina či sestry mi lístok naň zväčša zaobstarajú ako vianočný darček s polročným predstihom. Na Novom Zélande je tiež niekoľko vychytených festivalov, no asi najviac čarovný a domácimi aj turistami často odporúčaný event je Splore, odohrávajúci sa na pláži národného parku Tapapakanga. Všetci nám toto podujatie odporúčali ako povinnú jazdu, tak sme sa nechali tento rok nahovoriť – hoci cena za lístky bola trikrát vyššia ako na spomínanú Pohodu, na line-upe nežiarili žiadne hviezdne mená a predpoveď počasia bola strašidelná.

There are some music festivals you are waiting for the entire year and buying tickets several months in advance. I always went to Pohoda festival in Trencin while spending my summer in Slovakia. My mother or sisters used to buy me a ticket as a Christmas gift. There are also several top festivals in New Zealand. Probably the most magical and often recommended event is Splore, happening on the beach of Tapapakanga Regional Park. Everyone around me said that it’s a must-visit event, so we decided to go there – although the price for tickets was three times higher than ticket to Pohoda festival; there were no well known musicians listed on line-up; and the weather forecast was scary.

Ráno pred odjazdom som ešte prezieravo zakúpila v aucklandskom supermarkete bodkované gumáky a v lokálnom second-hande sa k tomu sama „ponúkla“ bodkovaná bunda so zajačikovskou kapucňou. Kostým to bol obyčajný, ale zato funkčný.

Splore v mnohom pripomína európske psy-tranceové rainbow festivaly, kde ide predovšetkým o relax v prírode s rodinou či priateľmi, pričom dôležitá súčasť celého podujatia je líčenie, účes a kostým. Tento rok sme kvôli ťažkým dažďom a nehostinnosti terénu skrátili náš pobyt vo festivalovom areále z troch dní na dvanásť hodín, no atmosférou sme nasiakli dosýta.

Mladé dvojice aj celé štvor- až šesť-členné rodiny prípravu kostýmov nepodcenili a počasie vôbec neriešili. A tak som mohla stretnúť skupinky dúhových jednorožcov, elfov a víl, mexických kostlivcov, antických bohov, rímskych bojovníkov či celú posádku z filmov Clockwork Orange a Pán prsteňov. Po západe slnka sa tie výjavy radosti a tanečky v blate ťažko fotografovali, ale väčšinu z nich stále držím aspoň v hlave.

Before leaving to festival I bought dotted gum-boots at Auckland supermarket and dotted jacket with rabbit hood at the local second-hand. That costume was maybe simple, but very functional.
Splore in many ways recalls European psy-trance rainbow festivals. You go there with an intention to relax in nature with family or friends, while an important part of the event is the make-up, hair and costume. Because of heavy rains we have shortened our stay in the festival area from three days to twelve hours. But I think I got an impression and absorbed the atmosphere good enough.

Young couples and the entire four to six-member families around me did not underestimate the costume preparation and they did not seem to care about the weather at all. So I could meet a group of rainbow unicorns, elves and fairies, Mexican muertos skeletons, ancient gods, Roman gladiators, as well as the entire crew from Clockwork Orange and The Lord of the Rings movie. After the sunset it became very difficult to take photos of the scenes of joy and dances in the mud, but I still keep them in my memories.

Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic

Jubilejná Pohoda v podrepe a s bozkom pre Borisa

Nech si hejtuje ktokoľvek o čomkoľvek, dvadsiata Pohoda bola v mnohom výnimočná a vydarila sa. Vegetariánskeho jedla bolo dostatok, splachovacie toalety fungovali, zapršalo len raz a aj taxíky sa držali odporúčaných cien. Toľko k logistike festivalu. Čo sa týka sociálnych väzieb a socializačných momentov: Stretla som menej známych ľudí, ako som si priala, a videla menej koncertov, ako som plánovala. Dokonca som ani poriadne nevidela tradičné festivalové zvieratká, lebo chrústy sa návštevníkov a návštevníčok zľakli hneď vo štvrtok, v piatok zutekali aj hraboše poľné – po tom, čo obhrýzli sestre celú piknikovú deku (myslela si, že to niekomu z kamošov vibruje mobil, ehm). 

Tento rok som pre chorobu napríklad vynechala všetky čítačky či diskusie v preľudnených krytých stanoch. Teda okrem tej, na ktorej som sama vystupovala – v stane ZSE / Živica som totiž prítomným hovorila o tom, ako možno spoločnosť meniť a zmeniť metódou komunitného organizovania. O tom by som aj so zápalom pľúc vedela mudrovať celé hodiny. No a o čom / o kom inom je tá Pohoda, ak nie o komunite, podobnom vkuse i zmýšľaní a o komunitnej spolupatričnosti? 

Ale naspäť k hudbe: Vynechať koncert PJ Harvey v prvý večer sa skrátka nedalo. Veľa ľudí v publiku očakávalo rock’n’rollovú šou, kde bude Polly Jean behať v minišatách a s povestnou gitarou Gibson Firebird namiesto saxofónu. Nestalo sa tak, no nuda to tiež nebola. Dostať toľko slávnych mužov z hudobnej kariéry PJ Harvey na jedno pódium (a na trenčianske letisko) sa rovná doslova zázraku – boli sme pri tom. Zvuk skvelý, nasadenie grandiózne; veď Community of Hope.

Zvláštne je, že všetky speváčky, ktorých vystúpenia som tento rok na Pohode videla, komunikovali s publikom v húpavom podrepe – akoby posilňovali už i tak dosť vypracované stehná. Xenia Rubinos v Europa stane to skúsila hneď v prvej piesni, v RBMA stane jedinečná Sevdaliza zvyšovala frekvenciu týchto cvikov zasa ku konci svojej šou. Ak by mala na festivale svoj vlastný merch so športovým oblečením, asi by som neodolala. Tancovala skvele asi dva metre odo mňa tak, ako som čakala. A aj keď nebola dostatočne nasvietená, udržovali sme spolu aký-taký očný kontakt. Pravdepodobne pre svoju dĺžku vlasov (porovnateľnú s tou jej) som si vyslúžila dokonca pieseň s venovaním, ako inak – o láske. Túto iránsko-holandskú divu chcem vidieť opäť naživo stoj-čo-stoj. 

Ak ste mali chuť na latinské tanečky, mexická skupina Sonido Gallo Negro ponúkla náladu spagetthi westernov, na akú sa len tak nezabúda. Ani regíčko, ani obľúbená dychovka Miša Kaščáka, ale divoká cumbia. Len ste museli mať v Nay tanečnom dome na sebe málo oblečenia a dobrú tanečnú obuv. Nie takú, akú mala speváčka temnej rockovej kapely Savages. Na takých podpätkoch by som nezvládla chodiť, nieto vyše hodiny suverénne kráčať po pódiu, teasovať bubeníčku a liezť po zábradlí medzi fanúšikov a fanúšičky. Bola to sila!

Psychedelické japonské čudo: Shibusa Shirazu Orchestra som videla iba cez telefón vďaka živému prenosu z letiska. Ale vcelku mi to stačilo k záveru – že išlo o najväčšiu haluz jubilejného ročníka festivalu. Principál v slipoch, komiksová speváčka, mímovia na rebríkoch, tanečnice v županoch, mávajúce publiku banánmi, hráč na teremin – akoby náhodne odchytený na letisku cestou z Japonska do Európy atď. atď. Nádherné počúvanie a pozeranie. Ten papierový mega-drak nad hlavami ľudí – to už bol len taký fotogenický bonus.

České trio Midi Lidi sa vydávalo celý svoj koncert za skupinu Zrní. Pokojne by si  svoju šou mohli chalani strúhnuť v betónovej Garáži, kde by Petr Marek svojimi pohybmi, no predovšetkým svojimi modrými trenkami ešte viac rozčuľoval frajerov svojich početných fanúšičiek. Tie sa potom museli udobrovať bozkami pre Borisa pod minaretom…

 Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: P. Markovič a M. Fabianek

Ultra-shiny outfit at Pohoda festival

Osemnásta Pohoda je úspešne za nami. Pre mňa tento rok ešte viac žiarivá, ako inokedy. A rodinná, čo si veľmi cením (najmä nedelňajší dozvuk na vytúženom Bradle). So sestrou sme si občas pripadali, akoby sme ani neboli na hudobnom festivale, ale na komornej dofči "na chate" kdesi za Trenčínom - s domácimi egrešmi, kozím syrom a fínskou či ukrajinskou vodkou k tomu. Ďakujem ľuďom, ktorí sa v tom zhone, hluku a presunoch medzi pódiami zmohli na viac ako na klasický festivalový pokec / liftové reči, posedeli si s nami v Literárnom stane či vystáli rad na zdravú papinu.
Naďalej sa mi potvrdzuje teória, že očakávania treba nechať doma a užívať si náhodné vystúpenia na prvý posluch neznámych hudobníkov a hudobníčok. Lebo napríklad taký Tricky či Suede mohli predviesť oveľa viac - najmä viac zainvestovať do vizuálnej zložky aj hudobnej dramaturgie, alebo potom radšej ostať doma. A to som ešte veľmi vľúdna hudobná kritička, :).

Najviac potešilo nemecké trio Moderat s dokonalým zvukom a svetelnou šou. Nesklamali ani ich starší kolegovia - predchodcovia: Kraftwerk, hoci 3D okuliare som si počas koncertu odmietala nasadiť. Potom prekvapili ešte dvaja staručkí pánkovia: severoamerický bradáč v džínsoch na traky: Seasick Steve a slovenský konceptuálny muzikológ Milan Adamčiak. Týmto chlapíkom ich príbehy skrátka uveríte, aj keby ste nechceli...
Čo sa týka počasia, tak hrozivé predpovede sa nakoniec nenaplnili. Namiesto gumáčikov som preto zvolila krikľavé topánky (so smutným príbehom), a k tomu geniálne mini-šaty s pásikmi a čírom na kapucni (z dielne Yaxi Taxi). Nik si ma našťastie nepomýlil s Pohoda-dobrovoľníčkami v reflexných vestách, ale kamarátov syn Svetozár sa ma bál jak čert svätenej vody! Mamine som pripomínala robotickú michael-jacksonku, ale to farebné kombo mi skrátka učarovalo. Náramky, náušnice, opasok i šatka sa dolaďovali na poslednú chvíľu... Ešte hodinku pred odchodom na trenčianske letisko som neučesaná a neoblečená hypnoticky na rybársky silón navliekala päťdesiat žltozelených guľôčok z Korálkového sveta - aby bol Pohoda out-fit skrátka hodný BalBo deBra blogu (a vašej pozornosti)!

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič

Pohoda v gumáčikoch

Na hudobný festival si vždy beriem jedny gumáky, pre istotu. Čo najviac farebné, aby sa splnilo príjemné s užitočným. A tak tomu bolo aj na trenčianskom letisku v rámci festivalu Pohoda 2008. Hoci v ten ročník vôbec nepršalo, just som gumáčiky vytasila na svetlo sveta. Aby zožali úspech. A tušim aj zožali... A keď im chýbala k pôsobivosti voda - postavila som sa bližšie k hasičskému autu, ktoré pravidelne kropilo horúce hlavy a rozpálené telá pohodových návštevníkov a návštevníčok.

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič