Stretnutia tretieho druhu a dress)-code Pohody

Pohoda je láska, závislosť, „must visit“ podujatie leta. Už dve dekády a nielen pre mňa. So zvyšujúcim sa vekovým priemerom verných návštevníkov a návštevníčok pribúda každým rokom i výskyt kočiarov vo festivalovom areále a počet atrakcií pre deti. Hudobný festival sa mierne transformuje do rodinného podujatia. Budúce leto táto nová skúsenosť čaká asi aj mňa ako žúrov-sa-nevzdávajúcu prvorodičku. Ale veď čo neurobíte raz do roka pre svoj spoločenský a kultúrny život, pre všetky tie stretnutia tretieho druhu, ako aj prevetranie šatníka? Naviac ak váš outfit na trenčianskom letisku môže predznamenať (dress-)code nejakého ďalšieho letného eventu...

V reportáži pre magazín Inspire som spomínala, ako na Pohode stretnete takmer všetkých – kamarátov z mimovládok; introvertných spolužiakov; vzdialených bratrancov a sesternice; slnkom unavené lokálne celebrity; niektorých politikov s podprahovou agitkou; svojich budúcich zamestnávateľov, aj bývalých frajerov a frajerky; resp. manželov a manželky; čiže aj tých, čo tak nutne stretnúť nepotrebujete... Verím však, že tých ľudí, ktorých stretnúť potrebujete a chcete, a nakoniec na nich aj v správny čas narazíte, bude vždy viac.

Do dobrej nálady vás našťastie okamžite dokáže dostať ľadová káva hneď v niekoľkých stánkoch. Vyskúšali ste napríklad zmrzlinu a voňavé nápoje z dielne trenčianskej pražiarne a kaviarne Coffee sheep? Ak nie, budúci rok to treba napraviť. Môj osobný gastro highlight tohto ročníka festivalu, kam som zavítala minimálne trikrát do dňa. Horúčava–nehorúčava, prechádzka cez celý areál až do stánku medzi ich „kávové ovečky" mi vždy spravila dobre.

Piaty mesiac tehotenstva sa prejavil v redukcii pripravených módnych kreácií (a doplnkov), zvýšenom míňaní eúr v stánkoch s jedlom, spomalenom kroku, častejších zastávkach na toaletách, fingovaní kofeínu v nápojoch a rýchlejšej únave. Len frekvenciu mudrovačiek a non-stop komentovania všetkého okolo to akosi negatívne neovplyvnilo.

Omnoho častejšie sa mi tento rok stávalo, že napriek starostlivo vyklikaným „must watch“ kapelám v mobilnej Pohoda appke som polovicu z nich nakoniec nestihla vidieť. Jedno šťastie, že som sa tam neakreditovala ako hudobná publicistka! Hudba je pre mňa i ľudí okolo stále dôležitá (veď ide primárne o hudobný festival), ale v porovnaní s tými desiatimi či dvadsiatimi rokmi tam pribudol ďalší rozmer a iné formy umenia či spoločenského vyžitia. 

 

Pravdepodobne boli za zhatením pôvodných plánov všetky tie neplánované, ale tak príjemné stretnutia so všetkými známymi, ktorých som presne rok nevidela. Ale v hovore sme plynule dokázali nadviazať na hocakú tému. Lebo na Pohode to tak prosto funguje a ladí, pričom dress-code nie je tým najdôležitejším kódexom na podujatí. Tento festival nie je o párminútových liftových rečiach, ani o vysmiatych selfiečkach v čelenkách s pierkami a venčekoch z umelých kvetov. Je o spoznávaní nenápadných kapiel na bočných stejdžoch, názorovej tolerancii počas ranných diskusií, ale napríklad aj o nočných debatách na rozpálenom betóne – keď vám je skrátka dobre a neľutujete, že ste nevideli headlinera večera. 

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

To Summer girl about Winter season

Pamätám si na môj posledný deň vo Washingtone, DC. Teda skôr na neskorú noc. Po niekoľkohodinovej plavbe loďou po rieke Potomac sa niektorí kamaráti odobrali na party do centra, iní šli baliť kufre, lebo odchod na letisko mali o 4ej ráno. Ja som hľadala na youtube európsku hudbu s prvkami folklóru, ethno či world music a púšťala ju na posúdenie svojej priateľke Samar z Beirutu. Naša tretia blízka osôbka: Takhmina z Dushambe už snívala v posteli o tom, ako čoskoro uvidí svojho muža a deti. To ešte vtedy nevedela, že na celý víkend skysne pre nepriaznivé počasie v Istanbule. A vlastne aj tento blog bude o počasí. Tak trochu.

I remember my last day in Washington, DC. Or better said: very late night. After several hours of cruising the Potomac River, some of my buddies went to a party in the city-center, others went to pack their suitcases (because they were supposed to be at the airport at 4 am). I was looking on youtube for certain examples of European music with elements of folk, ethno and world music to play them for my friend from Beirut: great musician Samar. Our third close friend: Takhmina from Dushambe was already in bed dreaming about her reunion with her husband and children. At that time she couldn’t have an idea how this will end up. She stayed the entire weekend in Istanbul because of bad weather. And that’s what this blog is about. A weather. A bit.

Sedím teda nadránom na parapete hotela Washington Plaza, počúvam jeden z naj hlasov na svete: Dhafera Youssefa a zdieľam posledné hodiny so Samar – predtým, ako sa na pár mesiacov či rokov rozlúčime. Hoci som novinárka, jej životný príbeh by som si netrúfla vypovedať. A ani predstaviť si detstvo v Libanone – ako každú chvíľu leziem s rodinou do krytu a bombardovanie prekrývam spevom, aby ľudia nepociťovali takú úzkosť a beznádej... Dnes by som však do Libanonu šla. Vypočuť si, ako táto mladá žena pracuje so skupinami detí a cez hudobné workshopy či vystúpenia sa snažia spolu porozumieť svetu okolo. A čeliť problémom – lokálnym aj globálnym.

I was sitting on the windowsill of Samar’s room at Washington Plaza Hotel. We were listenning to one of the most beautiful voices in the world (Dhafer Youssef’s songs) and sharing the last few hours together – before we should leave each other  for a few months or maybe even a few years... Although I am capable journalist, I would not dare to testify her story. And not even imagine the childhood in Lebanon – all these moments when a person had to run to the fallout shelter and trying to make in such tough situation things easier by singing... Today, I would go to Lebanon. I’d like to watch how this young woman is working with youth groups and how through the music workshops & performances they are trying to understand the world around them (and to face local as well as global issues).

Samar sa vtedy pozerala z okna von a spomenula, čo najviac milovala na Washingtone, DC (počas jej štvormesačnej stáže): „Bola to jeseň – iná ako v Libanone – padanie lístia na chodníky, jeho zvuky, tvary, farby.“ A potom sa zamyslíte nad tým, akú krásnu dušu musí mať tá žena – aké maličkosti si dokáže vážiť. Nevedela som ako zareagovať, tak som spomenula, že doma na Slovensku máme všetky štyri ročné obdobia, listnaté aj ihličnaté stromy, že striedanie ročných období považujeme za samozrejmé. Na viac som sa nezmohla.

Strašne moc mi chýba. Moje interkontinentálne kamarátky, Samar, Takhmina a blízki ľudia z Albuquerque (kde som zasa pôsobila štyri mesiace ja). Posielam našej vysmiatej Samarke do Bejrútu fotky ozajstnej slovenskej zimy a yaxi-taxi funky-punky Bbnky zo zasneženej Bratislavy, spolu s ponukami práce a štipendií. Bola by som rada, keby sa čím skôr vybrala za mnou. Aby som jej nemusela veci a javy opisovať – aby ich mohla sama zažiť a zachytiť. „Samar, som si stopercentne istá, že naša obľúbená speváčka: Yasmine Hamdan napísala pieseň ‚Samar’ o tebe!”

Samar looked out the window and told me what was the most memorable moment from Washington, DC (during her four-month internship there): “It was the fall – completely different than in Lebanon – all these leafs falling on sidewalks and their sounds, shapes, colors.” Then you will realize how beautiful soul this woman must have – how little events she is willing to appreciate. I did not know how to react. I just mentioned that in Slovakia there are all four seasons, deciduous and coniferous trees too – and the changing of the seasons we take for granted. I couldn’t find more words.

I miss her so much. I miss my intercontinental friends, Samar, Takhmina, as well as my close people from Albuquerque (where I was placed as an intern last year). Every other day I send to Beirut (to our smiling 'Summer girl'): the photos of real Slovak winter and yaxi-taxi funky-punky Bobinkha in snowy Bratislava, along with some job offers and scholarships opportunities. I’d like her to come here to visit me as soon as possible. She should explore all these things and events on her own, in her unique way. "Samar, I am one hundred percent sure that our favorite singer Yasmine Hamdan wrote the song ‘Samar’ about you; you personally!"

Text / Written by: Boba Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Beautiful minds everywhere (new friendships @ U.S.)

Posielam ďalší pozdrav zo Spojených štátov, kam vela ľudí odchádza žiť svoj „americký sen“ – s platnými vízami, či bez. So mnou je to troche iné. Som tu na obmedzený čas, len niekoľko mesiacov a čo tu do seba absorbujem, mala by som uplatniť a odovzdať doma, na Slovensku. Tak ako moji kolegovia, „co-fellows“ z Východnej Európy, Južnej Ameriky, Ázie či Afriky. Inak by komunitné výmenné pobyty nemali zmysel.

Počas úvodných dní v novom prostredí je najdôležitejšie: fungovať s otvorenou mysľou, pozerať sa okolo seba, nájsť si svoje spriaznené duše – počas zoznamovačiek s novými ľuďmi (aj keď aj Skype hovory domov a check-in activity na Facebooku sú asi dôležité). Ja som si našla skvelé parťáčky takmer okamžite (na základe svojského humoru): Samar z Libanonu, Tachminu z Tadžikistanu, Emmy z Indonézie a kopec ďalších zaujímavých blízkych. A spoznala som aj skvelého lídra z Vietnamu: Pána Phuca…

Greetings from the United States, where many people are coming to live "American Dream" – with a valid visa or not. It's a little different for me. I'm here for a limited time (couple of months only) – ready to absorb everything important and inspiring at my host organization. Then I should apply and share this experience and knowledge at home, in Slovakia – like my colleagues, co-fellows – great community leaders from Eastern Europe, South America, Asia or Africa. Otherwise the community solutions programs and exchanges would not make sense.

During the initial days in a new environment the most important thing is: to walk with an open mind & heart, to look around and to find new soul-mates during get-to-know-each-other activities (eventhough Skype-calls home and check-in activities on Facebook are probably also important too). I found great “buddies” almost immediately (on the basis of common sense of humor): Samar from Lebanon, Takhmina from Tajikistan, Emmy from Indonesia and a lot of other interesting friends around me. I also met in DC a great leader from Vietnam: Mr. Phuc...

Pán Phuc, náš nevidiaci kolega z môjho súčasného výmenného pobytu v USA, nám nedávno poslal cez špeciálny program email – že sa mu zdá, že sme sa v auguste počas prvých spoločných dní vo Washingtone, DC veľa fotografovali; a že ak nejaké vydarené fotky (jeho a nás) v počítači máme, či ich môžeme poslať mailom do Vietnamu. Lebo jeho manželka a dve malé deti sú doma zvedavé, ako sa tatkovi v ďalekej Amerike darí... Možno som len precitlivená, možno mi len v Novom Mexiku chýbajú moji slovenskí blízki, ale rozrevala som sa jak malé decko. Také milé aj smutné to bolo zároveň. Tak som sa v tej časovo najnevhodnejšej chvíli začala prehrabávat fotkami, len aby som jeho rodine aspoň 2-3 obrázkami spravila radosť.. Azda potešia!

Mr. Phuc, our blind colleague from my current fellowship in the U.S., sent us an email recently. According to him: it seemed that we took a lot of photos at the beginning of our journey in Washington, DC. He asked us: “If you have any nice pictures (of me with you) in your computer would you be willing to send them to Vietnam? My wife and especially my two children are curious about their father’s activities – far away from home, in big America...” Maybe I'm just hyper-sensitive or maybe I miss my Slovak relatives a lot in New Mexico, but that email made me cry. It was so sweet and sad at the same time. So I started (at the most inconvenient moment, under the time-pressure) to check hundreds of photos – in order to make his family happier and content. I hope they liked these 2-3 pictures!

Pán Phuc, alebo „otec Phuc“ (ako ho niektoré familiárne oslovujeme) nebol nevidiacim mužom od narodenia. V detstve mu slúžil zraz. Takže vie si predstaviť farebnú škálu a rozumie spojeniam, ako: “krásna modrá obloha;  čerstvo pokosená zelená tráva…”

Pamätám si jednu obedovú situáciu v DC, ako som prerušila zaujímavý rozhovor skvelej zabávačky Samar a pána Phuca. Keď ma Samar zbadala, rozveselila sa a zmenila tému konverzácie. Začala od pána Phuca vyzvedať, ako si ma asi predstavuje – podľa hlasu a dotyku tváre: ako som vysoká, akej farby mám oči, a ako dlhé vlasy asi mám, akú postavu a úsmev... Pán Phuc sa sprvu trošku zdráhal, ale potom ma opísal ako lesnú vílu, alebo princeznú… Nebol tak ďaleko od pravdy. Čo myslíte? Novo-mexiká klíma, kopec slnka a prípravy na oslavy “Los muertos” ma ženú do tejto polohy divožienky stále viac a viac... Mám radosť zo všetkých týchto situácií a ľudí okolo. Budem sa snažiť udržať si tieto kamarátstva.

Mr. Phuc, or "Father Phuc" (as we call him) wasn’t a blind man from the beginning of his life. As a child he could see, watch, observe everything around him. So he’s able to imagine the colors and understand such an expression as: "beautiful blue sky”; or “freshly cut green grass"…
I remember particular lunch-situation from August – back in DC: I interrupted an interesting conversation between great entertainer Samar and Mr. Phuc. When Samar saw me, she immediately changed the topic of conversation. Samar asked Mr. Phuc to describe me – just according to my face and by my voice: how tall am I; what is the color of my eyes; how long is my hair; what about my figure or smile... Mr. Phuc was reluctant at the beginning, but then he described me as a nice fairy… Not so far from the truth – what do you think? New-Mexican climate, constant sunshine and massive preparation for "Los Muertos" celebration made me dress in that “back-to-the-roots/woods” way :) I'have been enjoying all these situations and people around me. I will try to keep these friendships.

Text/Written by: Boba Baluchová, Foto/Photo: Palo Markovič