Milovaná značka

Po prechode z gymnázia na vysokú školu sa môj záujem o módu skonkretizoval ešte viac, a to do podoby brigádovania pre dve slovenské módne značky. Ani jedna z nich dnes už neexistuje. Dôvodov pre zánik bolo viacero, no keďže ešte stále prebieha Týždeň módnej revolúcie, treba spomenúť: neschopnosť konkurovať svetovým módnym reťazcom s ich ponukou Fast Fashion v nákupných centrách, ako aj otázku zvyšovania nákladov, a teda presunu výroby zo Slovenska do rozvojových krajín. Obe mali na slovenskom trhu svoje miesto a je škoda, že už ich niet. Ale prišli ďalšie. A o jednej z nich (mojej milovanej značke) sa dnes trochu rozpíšem.

Prvou značkou, pre ktorú som ako vysokoškoláčka pracovala, bola značka ZOE. Výrazné (skôr strihom, ako farbami) unisex kolekcie odevov pre ňu navrhovala aj dnes uznávaná štylistka Zuzana Kanisová. Predajňa sídlila v jednom z prvých bratislavských nákupných centier – na Zlatých pieskoch a svoje polhodinové ranné cesty električkou do práce (ako aj večerné cesty z práce) som trávila čítaním kníh a počúvaním hudby z vtedy vcelku objemného prenosného CD-prehrávača. Ono sa to nezdá, ale fakt sa môžem považovať za pamätníčku, čo sa periodicity zmien v technológiách týka. Do prelomu tisícročí vtedy chýbalo ešte pár mesiacov a mobilné telefóny v našej metropole vlastnil málokto – takže aj ľudia okolo sa správali inak. 

Moja druhá skúsenosť s prácou pre slovenskú odevnú značku sa týkala LIFELINE. V ich predajni v rámci nákupného centra na petržalskej strane Dunaja som strávila niekoľko poučných mesiacov života. Pamätám sa, ako som si v deň výplaty vďaka zamestnaneckej zľave mohla kúpiť vždy jeden kúsok z aktuálnej kolekcie. Jednofarebné nátelníky s dlhými rukávmi, roláky aj pulóvre s čiernobielou visačkou Lifeline tvorili ešte niekoľko rokov potom podkladovú bázu môjho šatníka. Práve pre možné kombinovanie s extravagantnými kúskami, ktoré som nachádzala v second-handoch. Žiaľ, nič z tohto obdobia spred pätnástich až dvadsiatich rokov nemám zachytené na fotografiách. Takže si to musíte iba predstavovať...

O pár rokov neskôr som sa zamilovala do značky Yaxi Taxi, ktorej každý jeden kúsok bol výrazný, výnimočný a túžila som ho mať doma. Len som si počas štúdia nemohla dovoliť kupovať oblečenie u domácich návrhárok. Keď som si už našporila na kúpu nejakého konkrétneho modela – nevedela som sa rozhodnúť – ktorý chcem nosiť viac. Všetky sukne, šaty, kabáty sa mi páčili rovnako – pre svoju farebnosť, strihy i materiály, ako aj poznávacie značky z portfólia Yaxi Taxi.

Trikolóry ako lemy, nariasené číra na kapucniach, nazberané rukávy s gumičkami, kruhové vrecká, komiksové nášivky v tých najmenej očakávaných miestach a kúsky látkového centimetra našité pozdĺž chrbtice či neónové nite – to všetky hýrilo hravosťou a originalitou. Pričom nešlo iba o vyslovene športové alebo vyslovené elegantné šaty do spoločnosti. Vždy to bola fúzia, ktorej nosenie si vyžadovalo odvahu, ale zároveň odvahu jej nositeľke dodávalo.

Za trinásť rokov fanúšikovstva a kamarátstva na diaľku so slovenskou návrhárkou, Zuzanou Labudovou, ktorú vzťah a neskôr tvorba zaviedla z Kežmarku rovno do Prahy, som si od Yaxi Taxi zadovážila presne šesť kúskov: dve bundy na jar a zimu, plus štvoro šiat na leto a jeseň. Všetky mám stále doma; polka z nich je so mnou aj v novej domovine, vzdialenej 18 000 km od SR. Hrdo si ich obliekam a nosím (hoci bundy som počas tehotenstva nemohla zazipsovať), ukazujem visačku. 

Nemožno povedať, že by Zuzka upúšťala vo svojej súčasnej tvorbe od nápadnej farebnosti. Skôr jej módna značka dozrieva spolu s ňou. A tak v ponuke Yaxi Taxi (na e-shope či v kamennom obchodíku na Masarykovom nábreží v Prahe) dnes nájdete viac kúskov – pre rôzne typy osobností, profesií. Nielen pre bláznivé dvadsaťročné študentky, ale aj pre štyridsiatničky, ktoré majú svojský štýl.

Yaxi Taxi patrí medzi moje obľúbené značky, lebo nepodlieha krátkodobým masovým trendom; materiály sú vyberané priamo majiteľkou. Ak si vyberiete konkrétny model, môžete si byť isté, že bol navrhnutý a ušitý v ČR. Budete poznať pôvod a príbeh vašich šiat, lebo Zuzana Labudová vám hrdo odpovie na otázku: “Who made my clothes?”. A to je skvelé. Tak to má byť.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (1, 2, 4, 5), Marika Majorová (3)

Milovaný kúsok

Aj tento rok sa venujem vo svojich aprílových príspevkoch primárne Týždňu módnej revolúcie / Fashion Revolution Week (FRW). Lebo tento typ aktivizmu a zvyšovania povedomia o férovej, transparentnej a udržateľnej móde, ako aj celé hnutie Fashion Revolution má svoj význam. Snažím sa rôznymi formami motivovať ľudí k tomu, aby sa zaujímali o to, kto šije ich šatstvo; aby poznali celý príbeh svojho oblečenia a aby vedeli zaujať postoj voči Fast Fashion. Napríklad tým, že pri nakupovaní spomalia (nedajú sa strhnúť výpredajmi a reklamou); minuloročné kúsky vymenia so známymi či upcyklujú; podporia domácu produkciu módy; zapoja sa do lokálneho FRW podujatia, alebo podporia kampaň na sociálnych sieťach.

Hashtag #WhoMadeMyClothes je v týchto dňoch pomerne častý. Ešte väčšiu radosť mám, keď vidím ďalšie hashtagy, ako: #iMadeMyClothes alebo #haulternative. Tento rok môžete v rámci Fashion Revolution Week-u napísať aj "love letter", resp. zverejniť príbeh o milovanom kúsku z vášho šatníka, ktorý pre vás veľa znamená – je nadčasový, niečím pre vás jedinečný, nosíte ho radi a často už roky. Bez ohľadu na aktuálny trend či ročné obdobie.

Tento zelený kožený mini-kabátik je môj milovaný kúsok. Kúpila som ho v miestnom second-hande veľmi dávno za pár desiatok slovenských korún. Zažil so mnou pekných pár skúškových období a alternatívnych koncertov; precestoval so mnou niekoľko svetadielov. Brala som ho do terénu v každom ročnom období, čo sa podpísalo na jeho vzhľade. Pomaly, ale isto sa rozpadá a v záhyboch stráca farbu, ale nedokážem ho vyhodiť. Nenápadne v sekáčoch pokukujem po jeho náhradníkovi (v rovnakom strihu a najmä farbe), ale zatiaľ bez úspechu. Asi so mnou zostarne a do koša ho tajne odnesie až moja dcéra Tove Tui. Ak po mne nezdedí nostalgiu a lásku pre podobné kúsky – farebné kabátiky a kožené retro-bundy...

Prajem si, aby sme mali všetci a všetky vo svojich šatníkoch takýchto podobne milovaných kúskov čo najviac, aby ste ich nosili radi, a aby nám ich kombinovanie s ostatnými zvrškami robilo radosť. 

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

To wear ‘Care, Ask, Know’ Ribbons

Since 2013 Fashion Revolution movement commemorates 1138 lost lives due to the Rana Plaza factory collapse in Bangladesh. During Fashion Revolution Week we try to raise awareness about the real problems behind fast fashion industry and stand up for fair, just and transparent working conditions of garment workers mostly from developing countries.

There are several events organized around the world that call for taking an action towards fair fashion manufacturing and promoting, buying, as well as wearing of sustainable clothes. On 24 April local New Zealand brand Fraser Crowe printed silk ‘Care, Ask, Know’ ribbons and created an event to distribute these ribbons on Auckland’s most fashionable street – Ponsonby Rd. We shared the message of Fashion Revolution movement together with these special ribbons to people who care, ask and know about: ‘who made their clothes’.

Several fashion bloggers, fashion lovers, local designers, but also arts students or jewellery makers volunteered that day on four spots along Ponsonby Rd. Passers-by were asked to pin silk ribbons with printed info about the Fashion Revolution movement and this local event to their clothes. We talked about the issues connected to garment makers’ working conditions, non-transparent supply chain, but also environmental impacts of clothing manufacture and fast fashion consumers’ trend.

I interviewed around twenty Aucklanders (and also few tourists) if they’d like to wear a ribbon after explaining them my motivation behind this activism. Some of them were already aware of the movement and few gave me a permission to take and share photo of them. I’d like to thank Auckland’s ethical fashion brand: Fraser Crowe and Fashion Revolution global movement for the opportunity to be an active part of this local event. My daughter Tove Tui – the youngest fashion revolutionary – was present too.

I hope there will be more and more people who CARE, ASK and KNOW the stories of their clothes. I also hope that after sharing them with a hashtag #whoMadeMyClothes their activism will not be done. There are still many more steps to take towards fairer world…

Written by: Boba Markovic Baluchova, Photo: Palo Markovic