Seeing the sunrise in Bratislava

Stará známa pravda: Domov vám chýba najviac vtedy, keď ste tak ďaleko od neho. Čize najprv treba domovinu na nejaký čas opustiť, aby ste nič nebrali ako samozrejmosč a začali si vážiť miesto, kde žijete. Aj keď nie všetko je tam perfektné a dalo by sa naň sťažovať donekonečna...
Old known fact: You will miss home the most when you are so far from it. So firstly you have to leave your homeworld for some time and not to take anything for granted, then you will begin to appreciate the place where you live. Although not everything is perfect and you could complain about it endlessly...

Podľa správ od mojich blízkych boli vraj na Slovensku posledné týždne (aspoň podľa počasia) opäť Vianoce – snežilo a cestári hovorili opäť raz o kalamite. Ja mám najradšej Bratislavu, keď už na chodníkoch nie sú kôpky špinavého snehu, ani kamienky od posypu, ale stromy začínajú kvitnúť, mesto sa prebúdza do jari. Ešte treba chodiť v zimných kabátoch, ale už cítite, keď sa vám do chrbta oprie marcové zubaté slniečko. Už si obliekate veselšie farby a nebojíte sa, že po krátkej prechádzke v sukni a bez čiapky či rukavíc  prechladnete.
My close friends wrote me that there was the Christmas atmosphere in Slovakia during the last couple of weeks (at least according to weather) – it was snowing everywhere and public service workers talked about the calamity once again. I like Bratislava the most when the sidewalks are not full of dirty snow-piles or gravel. I love it when the trees are blossoming, the city is waking up in the spring. We still need to wear winter coats, but we can feel when fresh March sunshine is tickling you from back. I can show more cheerful colors and I am afraid that after a short walk (in short skirt without cap and glows) I could get cold.

Možno sa na Veľkú noc ešte nejaká snehová smršť preženie Slovenskom, ale skôr sa krajina rovno bez riadneho priebehu jari prehupne rovno do leta. Vtedy stoja za to ranné pozorovania východu slnka – po prechádzke okolo Múzea hodín či Židovského múzea až hore k hradu. Alebo od Dómu svätého Martina po ľudoprázdnej Kapitulskej ulici až ku Klariskám. Najlepšie ráno o 6ej: bez mejkapu, len s úsmevom na perách. Keď stretnete len zásobovacie autá a smetiarov.
Takto presne sa mi v mysli vynára moja rodná Bratislava. Keď si na ňu spomeniem zajtra, bude pravdepodobne zasa úplne iná. Ale to aj film po práci budem pozerať iný a s inými ľuďmi sa mi pospájajú asociácie...
Maybe during Easter time some snow storm will appear in Slovakia. Or the country will jump from winter straightly to the summer season (without proper spring). I recommend you to observe the sunrise after the walking around the Clocks’ museum and the Jewish Museum up to the castle. Or another kind of walk around the Cathedral of St. Martin through Kapitulská street down to the Klarisky church. The best for it is around 6 o’clock in the morning: just smiling face without make-up. When you meet just supply trucks and garbage collectors.
Thus, how the picture of my lovely city comes to my mind right now. Tomorrow it will probably be completely different reminder of Bratislava. But also the film in my head will be different as well as another people will appear in front of me (and create brand new association)...

Text / Written by: Boba Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Traveller’s destiny in my hands

Ľudia sa premiestňujú slobodne z miesta na miesto. Skúšajú nový život, testujú svoje možnosti. Keď na pár dní uviaznu v uzavretom priestore – nemusí to byť zákonite nepríjemné. Konečne je totiž čas na premýšľanie, čítanie, blogovanie a prevetranie filmového archívu...
People are moving freely from one place to another. They are trying to find better life, testing their skills and opportunities. Once they get stucked in an isolated place for some days – it doesn’t have to be unconfortable for them. Finally there is a time for thinking, reading, blogging or checking the movie archives...

Momentálne pracovne fungujem na africkom kontinente, na pobreží Kene. Výsledky pondelňajších volieb sa stále sčítavajú, tak tieto dni pracujeme „z domu“, nechodíme do terénu – v rámci bezpečnosti. Po vyhlásení nového prezidenta ľudia možno budú emotívne reagovať. Povolebné násilie spred 5 rokov sa nezopakuje, ale netreba nič riskovať. Nakúpili sme si zásoby vody, jedla a benzínu, máme dobitý kredit na telefóne i internet v počítačoch a vyčkávame.
Toto „opevnenie“ v našom domčeku mi dáva dostatok času na to, aby som prečítala všetky knihy, ktoré potrebujem kvôli škole a práci prelúskať (o miliarde najchudobnejších či zlých samaritánoch – tematické, no nie pozitívne čítanie). Človek má odrazu veľa času na premýšľanie, triedenie starších fotiek zo Slovenska, písanie blogov, viacej sa pozerá okolo seba a sleduje nálady lokálnych ľudí. A konečne siahne aj po filmoch na harddisku, ktoré boli roky uložené v „to-do“ liste s označením: „treba vidieť“.
Currently I am working in Africa, on the coast of Kenya. The results of Monday’s general election will be announced in next few days, so these days we are supposed to work "from home" (we are not going into the field – because of our safety). After the announcement of the new president people would react emotionally. Post-election violence from 2007 will not be repeated, but we do not want to take a risk. So we bought supplies of water, food and fuel, we charged our credits on the phone and the internet and we are waiting.
This staying inside the house gives me enough time to read all the books I have to read because of school and work duties (about One billion of people on the bottom and Bad Samaritans – not positive reading at all). In this situation human safes a lot of time for thinking, making order of photos from Slovakia, blogging, more looking around and following the mood of the local people. And finally he or she can watch the movies from share-drive – collected many years ago and put into the "to-do" 

folder with label: "must watch".

Tak som si konečne pozrela film Wima Wendersa „Paríž, Texas“, ktorý mi raz pred rokmi odporučil kamarát v rýchliku z Popradu-Tatier do Bratislavy. Veľakrát som videla názov toho filmu v programe filmových klubov 901 aj Nostalgie a predsa nebol čas si ho pozrieť. Bolo treba asi správne načasovanie, tak teraz ho tu mám... Odrazu ho neďaleko Mombasy, v jednom nenápadnom domčeku (s čarovným baobabom na záhrade) pozerám a neviem sa vynadívať.
Nastassja Kinski tam vyzerá ako Zuza Fialová, aj keď sa nepodobá, no niečo ich tam pred mojimi očami spojuje. Ten film je veľmi jednoduchý – vyše dvojhodinová road-movie po amerických cestách, ale nedokáže vás to unudiť, lebo ten príbeh je realistický, dialógy dobre napísané, postavy vás ťahajú so sebou do deja.
Martin Šútovec v nejakom rozhovore spomínal, ako má rád tieto časti USA – bývanie v moteloch, dlhé presuny autami... Všetko je presne také – ako ste si to načítali v knihách, či napozerali vo filmoch. Ešte aj tie kotúče vyschnutej trávy sa vám povaľujú na ceste, ako ste to videli v nejakom westerne. Začínam si plánovať cestu do USA. Nie do Veľkého jablka, ale kdesi do Arizony. A ako správna travellerka, tak aj s moderným karavanom. Lebo toto je zjavne môj osud – cestovateľky, cestovateľský...
So I finally watched Wim Wenders’s film "Paris, Texas". Few years ago one friend recommended me that movie in the express-train from Poprad-Tatry to Bratislava. Many times I saw the title of the movie in the program of movie clubs 901 and Nostalgia, but I haven’t had time to watch it. It should be about the right timing, so now I have got... Inside one inconspicuous house (with magic baobab in the garden) near Mombasa, I am watching it and I am amazed.
Nastassja Kinski reminds me Zuza Fialova there, although she doesn’t look like her, but somehow these two actresses are connected together in front of my eyes. The movie is very simple – more than two-hourlong road-movie across North America, but not boring at all, because the story is realistic, the dialogues are well-written, and the characters pull us into the action with them.
Martin Šútovec mentioned in some interview how he likes the USA – living in motels, driving cars for many hours... Everything is exactly the same – as you remember from books or movies. Even the parched grass-blades lying in front of you on the road are the same as you saw in old western-movie. I'm starting to plan a trip to the USA. Not to the Big Apple, but somewhere around Arizona. As the right “traveller-girl” I will be ready also with a proper caravan. Cauz this is my destiny – to travel as a traveller...

Text / Written by: Boba Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Thanks for Sustainable lifestyle

Od augusta do októbra som so zaujímavými ľuďmi prevažne zo Slovenska absolvovala intenzívny Tréning efektívnej rozvojovej spolupráce (TERS). Každý deň sme pracovali s pojmami ako udržateľnosť, globálna spravodlivosť, rovesnícka solidarita, či rovnosť šancí. Všeobecná deklarácia ľudských práv bola pre nás ako Biblia. No tento spoločne strávený čas nás neobohatil len v rovine poznatkov, ale aj v ľudskej rovine – vo vytvorení silných priateľstiev. Som za ne vďačná a skáčem preto dva metre do výšky!
From August to October, I attended an intensive Training of effective development cooperation (TERS) with very interesting people mostly from Slovakia. Every day we worked with concepts such as sustainability, global justice, peer solidarity, and equality of opportunities. Universal Declaration of Human Rights was for us the Bible. But this time (we spent together) was not only full of knowledge, but it was inspiring also on the human level – in creating strong friendships. I am grateful for them and therefore I am jumping up two meters!

Niektorí tvrdia, že pre človeka okolo tridsiatky je už neskoro na nové priateľstvá, že už sa ich do života toľko nevmestí! S tým nemôžem súhlasiť. Možné je všetko, len treba chcieť. Moje okolie sa mi zasa čuduje, ako je možné, že si s niekým lepšie sadnem (a automaticky si s ním rozumiem) po dvojtýždňovej letnej škole alebo desaťdňovom tréningu osobnostného rozvoja v Holandsku, ako so spolužiakmi z gympla – s ktorými som predsa strávila štyri roky. Je to vcelku jednoduché! Sme skrátka na jednej vlnovej dĺžke, máme rovnaké životné priority a vyznávame podobné hodnoty. Dlhočizné zoznamovanie sa môžeme teda preskočiť a pracovať spolu na zdieľaní dôležitých vecí. Máme podobné zamestnania (tretí sector), aj spoločné záujmy (slovenská veľkoformátová maľba, uhm).
Some argue that for thirty years old man or woman is too late for the new friendships – that new friends could not fit in his or her life any more! I can not agree with that. Everything is possible, just we have to want it! My relatives are wondering how is it possible that I better match with someone (and I automatically understand him/her) after two-week summer school or ten-day personal development training in the Netherlands, than with classmates from four years' study at high school. It's quite easy! We are just at one wave-length, we have the same priorities in life and we profess similar values​​. We can therefore skip long getting to know each other and work together on sharing the important things. We have also very similar job (the third sector), and common interests (Slovak large-format painting, uhm).

S ľuďmi z TERSu sme si vypestovali príjemnú trojmesačnú rutinu – spoločné jazdy autom z centra Bratislavy do Trnavy, každodenná káva v nádhernej komunitnej fair-trade kaviarni 4friends, celodenný tréning a spoločná cesta vlakom či autom domov. Cez víkendy sa k tomu pridružilo pečenie koláčikov, návštevy kultúrnych podujatí, nakladanie hermelínu – doslova vegetariánske hody u Alex v jej nádhernom bytíku. Naučili sme sa napríklad každý deň so sebou nosiť (občas sa aj farebne k tomu zladiť): recyklovaný pohárik – štýlový keepcup, aby nám nemuseli kávu nalievať do jednorázovo použiteľných papierových či plastových pohárov. No skrátka výstupy z tréningu v nás fungovali stopercentne. Vytvorené puto s týmito vzácnymi ľuďmi si hodlám pestovať a nadlho udržať… Nazdravie!
With TERS-people, we have developed a nice three-month routine – a common drive from the center of Bratislava to Trnava, daily coffee in the beautiful community fair-trade coffee-shop 4friends, all-day long training and then travel back home by train or by car. During the weekends we used to bake cookies, visit cultural events or prepare pickled camembert – it was literally great vegetarian feast in beautiful flat of Alex. We learned every day to bring with us (and sometimes to color-harmonize with our clothing) recycled glass – stylish keepcup, so we did not have to take away the coffee in non-recycled paper or plastic cups. We have got under the skin so many outputs of that training. I intend to grow and sustain that formed bond with these precious people for a long time... Cheers! 

Text / Written by: Boba Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Interview with red-haired Mzungu

Takto presne pred rokom ma po mojom návrate z nakrúcania dokumentárneho filmu “Život na rovníku” v Keni oslovila moja bývala spolužiačka zo žurny Bronka Horváthová – či by sme spolu pripravili článok do dámskeho magazínu EMMA (do rubriky Ženy a svet). Tak sme šli do toho!

One year ago (just after my return from filming the documentary "Life on the Equator" in Kenya) my former classmate of journalism studies Bronka Horváthová approached me with the idea – to write an article about my activities for women's magazine EMMA (section: Women worldwide). So we went for it!

Pamätám sa, ako sme s Bronkou sedeli koncom leta v centre hlavného mesta – v kaviarni Shtoor a vykecávali sme o všetkom možnom, spomínali na študentské časy aj si načrtli cestovateľské plány. Nahrali sme vyše hodinový materiál o právach žien v krajinách Východnej Afriky, o súčasnosti a budúcnosti mladých ľudí v tejto rovníkovej krajine, ktorá sa chce životnou úrovňou, no najmä ekonomikou už v roku 2030 vyrovnať Ázijským tigrom. Samozrejme, sa pre nedostatok miesta do papierového vydania nezmestila ani polovica z toho, ale aj pre mňa bolo dôležité utriediť si nahlas svoje myšlienky a názory na krajinu, ktorá disponuje neopísateľnými prírodnými krásami a šikovnými ľuďmi, no stále je odkázaná na rozvojovú pomoc z rozvinutých krajín globálneho Severu (teda aj Slovenska). Naša krajina tam robí už desiatku rokov kus dobrej roboty s dostatočnou spätnou väzbou (v oblasti potravinovej bezpečnosti, vzdelávania, ochrany zdravia, prevencie pred HIV atď.), tak som veľmi šťastná, že aj ja som svojou troškou mohla prispieť k efektívnosti týchto projektov a najmä k zvýšeniu povedomia slovenského obyvateľstva o účinnosti rozvojovej pomoci, resp. spolupráce na africkom kontinente.

I remember how we sat at the end of the summer in the capital city – in a café Shtoor and talked a bit about everything (about old students’ times and about our future travel plans). We recorded over an hour of material on women's rights in Eastern Africa, the present and future of young people in this equatorial country, which is planning to reach the economy growth level of Asian tigers in 2030. Only half of it appeared in paper issue of that magazine because of a lack of space, but for me it was important to sort out my thoughts about that country, which has an indescribable natural beauty and skillful people, but it still depends on development assistance. Slovakia has been doing good job there with adequate feedback (in the area of ​​food security, education, health care, HIV prevention etc.), so I am very happy that I could also contribute to the effectiveness of these projects, especially in awareness raising of effectiveness of delivered development assistance/cooperation on the African continent among Slovak citizens.

Spomínam si aj na to, ako sa Bronka (s citom pre ethno módne doplnky, aj s pochopením pre moje uletené farebné kombinácie) snažila vybrať čo najvhodnejší názov pre článok o mojich aktivitách v Keni. Nakoniec rozhodnutie padlo pre titulok “Červenovlasá mzungu” práve pre spojenie mojich hrdzavých vlasov a svetlej farby pokožky (miestne deti po každom Európanovi či Európanke veselo pokrikujú: “Mzungu!”, teda beloch/beloška). Študentky v škole, kde som viedla mediálny workshop, ale aj dospelé ženy sa stále chceli dotknúť mojich vlasov. Neverili totiž, že také dlhé a husté vlasy môžu byť moje vlastné. Ženám v tejto časti Afriky totiž dlhé vlasy nenarastú, nosia na hlavách len také dvojcentimetrové kučierky, a musia si kupovať na dotyk nepríjemné parochne a príčesky. Nejde o nespravodlivosť, je to dané skôr genetikou, stravou aj klímou.

I remember well how Bronka (with an ethno fashion accessories taste and with an understanding of my crazy color combinations) tried to choose the most appropriate title for the article about my activities in Kenya. Finally, the decision was made for the headline: "Red-haired mzungu" just for the combination of my rusty hair color and my pale skin color. Local children use to call every European: "Mzungu", that means: white man/woman. Students in the high school where I led a media workshop, as well as adult women liked to touch my hair. They didn’t believe that such a long and thick hair can be my own. Women in this part of Africa can’t have long hair (just small ripples), so they have to buy and put on themselves uncomfortable wigs and hairpieces. It is not an injustice issue, it is the matter of genetics, diet and climate.

Bolo veľmi zaujímavé ocitnúť sa na chvíľu na druhom brehu. Nerobiť interview s niekým iným, ale sama byť interviewovaná. No ešte náročnejšie, ale nakoniec aj zábavné, sa mi zdalo fotografovanie portrétov k tomuto článku. Bronka priviedla talentovanú kolegyňu – fotografku Júliu Šimákovú, ktorá sa zo mňa snažila vytrieskať maximum.

Doma som si pripravila svoje tradičné letné oblečenie (hoci prekvapivo nie s remienkovými sandálikmi, ale s koženými čižmami), doplnky privezené z Kene (pestrofarebné šatky, náramky, náhrdelník a náušnice – zadovážené od lokálnych umelcov v oblasti mesta Nanyuki za pár eúr) a šlo sa na foto-misiu za Bratislavu. O hodinku sme boli hotové a fotografie si dodnes rada obzerám v mojom elektronickom fotoalbume. Už je načase opäť vycestovať na onen kontinent a priviesť nové inšpirácie na Slovensko…

It was very interesting to find and observe myself on the other side. To be interviewed by someone else, not doing an interview with somebody. But even more difficult, but ultimately entertaining, it seemed to me the shooting of my portraits for this article. Bronka invited talented colleague – photographer Julia Šimáková and she tried to get maximum of me.

I prepared my traditional summer clothes (surprisingly not the sandals, but original leather boots), accessories at home (made in Kenya: brightly colored scarves, bracelets, necklace and earrings – procured by local artists in Nanyuki town and sold for a few euros) and we went together to the edge of town. We were done in one hour. I like these photos so much and very often I use to watch them in my electronic album. I guess, it's time to go back to that continent and bring new inspiration to Slovakia...

Text / Written by: Boba Baluchová, Foto / Photo: Júlia Šimáková

Chez Mark Twain in red

Otvorila som diár – že si idem prepísať povinnosti z papierovej do digitálnej podoby a vypadlo na mňa niekoľko vizitiek od mojich dávnych blízkych. Každý z nich má novú prácu, teda iný mail aj číslo. Všetci chcú ísť na kávu alebo na obed a ja stále nemám čas – až mi je to trápne. Takto to ďalej nejde! Ten čas sa predsa musí nájsť. Idem si vstúpiť do svedomia, zaktualizovať kontakty a začať s opätovným stretávaním.
I opened my diary – because I'm going to rewrite the duties from the paper form to digital and it dropped few cards from my distant relatives and friends. Each has a new job, so that means also new mail and different phone number. They all want to see me, go for coffee or lunch and I still do not have time - it's starting to be too embarrassing. Thus it is not on! The time is to be found. For conscience sake I’m going to update contacts and re-start meeting.

Azda mi dáte za pravdu, že kamarátstva si treba pestovať a aspoň raz za štvrť-rok sa stretnúť. Nielen odkomunikovať mailom, že nieto času na debatky. Pravdou je, že keď máte pevný partnerský vzťah, realita je vnímaná inak. Všetko ostatné ide bokom – aj kamarátstva z gympla či výšky sú odsunuté na vedľajšiu koľaj. Keď vzťah niečo naštrbí – je zle na všetkých frontoch, niet sa na koho obrátiť. Lebo ono treba zdieľať aj tie pekné veci s kamarátmi, nielen hasiť pohromu a riešiť smutné haluze.
Prosto ododnes si dávam záväzok: žiadne výhovorky a obkľuky pri odpovediach na ponuky stretiek od dávnych známych. Ak sa chceme s niekým ozaj stretnúť, stretnime sa. Na festivale Grape či kdekoľvek inde vás všetkým najbližšie vyobjímam – až sa budete čudovať. Možno bez slov či dlhého intelektuálneho rozhovoru, no o to úprimnejšie. Už potrebujem ľudí a svieži vzduch. Žiadne vysedávania za kompom v tridsaťstupňových teplotách!
Perhaps you agree with me that friendships can be cultivated by meeting at least four times per year. Not only communication by mail, that there is no time to talk. The truth is that if you have a solid partnership, perceived reality seems different. Everything else is behind – and friendships from high school or university are relegated to the sidelines. When the relationship starts to weaken – wrong things happen on all fronts, there is nobody to ask for support. Because it is neccessary to share also those nice things with your friends, not just put out a disaster and deal with sad issues.
Simply from today i would like to keep this commitment: no excuses and misleadings to respond to an meeting-offer from old friends. If you really want to meet someone, then meet. If I see you during the Grape Festival or anywhere else i will hug you all – you would be surprised. Perhaps no words or a long intellectual conversation, but it will be true and honest. I need people and fresh air. No sitting behind the computer in these 30 C temperatures!

Leto nás skúša, teda skôr matka príroda so svojimi klimatickými zmenami – za ktoré si v konečnom dôsledku môžeme svojou ignoráciou a pôžitkárstvom sami. Kiežby každá zmena počasia a letný lejak neznamenal aj búrku a nepokoj v našich dušiach. Kiežby sme len precitli a menili naše konanie smerom k prostrediu, v ktorom fungujeme. Dýchať čistý vzduch či užívať si ticho v európskej metropole je čoraz zriedkavejší jav.... Ale nerezignujme!
Minimálne dvakrát denne míňam Dóm sv. Martina. Vlastne nemíňam, vždy sa pred bránou zastavím a premýšlam. Ráno aj večer, no ráno dlhšie – v rámci môjho štartovacieho rituálu. Nie je nič lepšie, ako chodiť do práce pred siedmou a v uliciach Starého mesta stretávať len zblúdilých turistov a zásobovacie autá – vychutnávať si ten dočasný pokoj. Vyslovene si tú povinnú prechádzku každé ráno užívam – s vypnutým zvonením na ajfoune, no s vhodným hudobným prívalom do uší. A potom už premazanie emailov, prezretie sociálnych sietí, lichôtka cez chat či sms najbližším a ide sa pracovať!
Summer is testing us, or better say: mother nature is behaving with its climate change – for which we are ultimately responsible because of our ignorance and self indulgence. Would that every change of weather and summer storm did not also cause storm and turmoil in our souls. May we only wake up and change our behavior towards the environment in which we operate. Breathing fresh air and enjoying the silence in the capital city is becoming increasingly rare phenomenon.... But don’t resign!
At least twice a day I use to pass St. Martin cathedral. Actually not only pass, but always stop and think at the gate. Everyday: morning and evening, but longer in the morning – as the part of of my start-ritual. There is nothing better than to go to work before seven in the streets of the Old Town, meet only strange tourists and supply trucks – enjoying that temporary calm. I have to say I like this mandatory walk every morning – with ringing off the iphone, but with full ipod of good music to my ears. And then: read and erase emails, check social network updates, send supportative or fluffy greeting via chat or message to my close people and let’s work!

Pracovať tvorivo desať hodín denne je v letnom období takmer nerealizovateľné, hoci sídlime v chladnej historickej budove v centre mesta. Prosto pred výpekom neujdeme. Ale potom večer prechádzka zo Starého mesta popri Dunaji domov na Dlháčiky – ďalší môj rituál, kde nesmie chýbať povinná zastávka: Mark Twain. Nie tá spisovateľská osobnosť z minulosti, ale nezameniteľný priestor v Bratislave, na ktorý sa nezabúda.
Na trvalo ukotvenej loďke na brehu Dunaja, pretvorenej na svojskú krčmu, som presne pred rokom nakrúcala do svojho filmu názory mladých Slovákov a Sloveniek na tému humanitárnej pomoci a rozvojovej spolupráce v treťosvetových krajinách. Všetko si do bodky pamätám, akoby to bolo včera. A ako najúčinnejšie čeriť vlnami Dunaja aj myšlienkami náhodných respondentov? Výraznými farbami. Čo tak skúsiť to s červenou? Čo takto skúsiť to ešte dnes? Kto tam bude prvý? Mňa neprehliadnete! Červené pančuchy a baretka to istia…
Creative work ten hours a day in the summer is almost unfeasible, although we are located in a cold historic building in the city center. Simply before this hot weather we can not escape. But then in the evening: walk from the Old City along the Danube river home to Dlhe diely quarter – my other ritual, where I can’t forget to stop at Mark Twain. Chez Mark Twain. Not that literate historical figure, but irreplaceable space in Bratislava, that can’t be forgotten.
On this permanently anchored boat on the Danube, transformed to strange pub, I shot the film one year ago. I was focused on the opinions of young Slovak men and women about humanitarian aid and development cooperation in developing countries. All the details I remember like it was yesterday. And the most effective ripple through the waves of the Danube and random thoughts of the respondents? Bold colors. Why not try it with red? What so try it today? Who will be there first? I will be not missed! Find red tights and beret...

Foto / Photo: Palo Markovic

When the sun catches us up unprepared

Posledný štvrťrok som sama na sebe otestovala, ako je zbytočné si čokoľvek dopredu plánovať a podriaďovať svoje nálady nezmyselným “to do” listom. Možno to nazývať všelijak (osud neoklameš, karmu neoblbneš), no v zásade – čo sa má stať, stane sa (s tvojím pričinením či bez)…

During past quarter I tested on myself how useless is to plan anything in advance and adjust my mood according to pointless "to do" lists. We could call it anyhow (don’t cheat the destiny, can't deceive karma), but in principle – what should happen, will happen (with your involvement or not)...

Sú to presne tri mesiace, čo som vítala jar na dlhodielskom kopci. Dosah klimatických zmien spôsobuje to, že jarí a jesení ubúda a rozoznávame už len zimu a leto. A to leto prišlo náhle, a ja chcem stihnúť všetko, na čo som posledné týždne nemala čas ani pomyslieť.
Mám preukaz do kina Lumiere a nebola som tam už tri mesiace. Mám nové plavky, no nemám ich kedy otestovať. Knihy a DVD sa kopia pri posteli a ja už po nociach vôbec nedokážem niečo čítať či pozerať. Keď donekonečna pozeraš v strižni vlastný film, nemáš chuť pozerať iné snímky. Ani narodky a mesiac kraľovania blížencov som si neužila. Lebo písačky, nakrúcačky, strihačky a ďalšie písačky.
Zaslúžim si prázdniny po ďalšom ukončenom semestri na VŠMU. A budem si ich užívať – aspoň posledný júnový víkend, tie dva krátke slnečné dni. A začínam zostra. O pár hodín budem mať naživo na dosah ruky Gonja sufiho, ktorý kraľuje môjmu ipodu už vyše roka. Keďže som musela oželieť znovuoživený festival Wilsonic, azda toto bude adekvátnou náplasťou. Teším sa na tohto dredatého bôžika ako malá školáčka. Škoda, že aj Flying lotus nezavíta do môjho rodného mesta v týchto dňoch. Alebo žeby?

Three months ago I welcomed the spring on the hill of Dlhe diely district. Because of the impact of climate changes, the spring and autumn wanes and we distinguish only between winter and summer. And this summer has come suddenly, and I want to catch all the past weeks I have not had time to even think of.
I have cinema-pass for the Lumiere cinema and I was not there for three months. I have a new swimming suit, but I haven’t tried it yet. Books and DVDs are piling up next to my bed and during the nights I can not even read or watch something. When you are watching never-ending editing process of your own film, you will not watch any other movie. I didn’t enjoy my birthday and the power of Gemini month, Because of all these writings, shooting, editing and again writings.
I guess, I deserve a vacation after the finishing of another semester at Academy of performing arts. And I am going to enjoy it – at least this weekend, the two short sunny days. Let’s start sharply! In few hours I'll have the opportunity to watch the live performance of Gonjasufi, who reigns my iPod for over a year. Since I had to skip revived Wilsonic festival, perhaps this could be an adequate fix. I am looking forward to this the concert of this voodoo-man as s little schoolgirl. Too bad the Flying Lotus won‘t join him in my hometown these days. Or will he?

Ako vravím: nič neplánovať, nehádzať rukou do vzduchu bez nádeje. A najmä nikdy nehovoriť nikdy. Ani v mode a odievaní nie. Moja najneobľúbenejšie farby vždy boli sivá, fialová a hnedá. No a pozrite sa na tieto fotografie, ktoré sme v starom meste nafotili v čase, keď som nebola schopná ani jeden relaxačný módny blog napísať. Odrazu som mala pocit, že to s fialovou musím skúsiť. A vyšlo to. Aj keď je to viac dámičkovské a seriózne, ako som chcela.
Možno to robí ten materiál šatičiek, alebo topane na platforme, alebo môj powerbook pod pazuchou. Nabudúce idem v rámci outfit do tej hnedej farby. Nebojím sa, skúšam. A možno už zajtra. Veď sa predsa opäť ide na Dobrý trh. Potom prášime tradičný rituál spred roka: obedík vo Verne so sestrami a poobedňajšie kúpanie v Ivanke pri Dunaji. Plus netreba zabudnúť na večerné schladenie v kine – lebo 36 stupňov je na betónovú metropolu príliš vela. A inak sa nestažujem. Veď leto je predo dvermi – hoci ma zastihlo nepripravenú a zaútočilo prirýchlo.

As I say: rather not to plan something, not to expose hands in the air without hope. And especially never say never. Even in fashion and clothing. My unpopular colors have always been gray, purple and brown. But let’s have a look at these photos, we shot in the old town when I was unable to relax or write a fashion blog. Suddenly, I had the feeling to try this violet-grey combination. And it worked. Although this is more serious and too womanish than I wanted.
Maybe it because of the dress material or shoes’ platform, or my old trusty powerbook under my arm. Next time I will go for the outfit with brown color. I'm not afraid to try it. So maybe tomorrow: I will wear this color at Dobry trh (good market) event. After that I would like to repeat the traditional ritual from last year: lunch at Verne with my sisters and the afternoon swimming in the lake in the village Ivanka pri Dunaji. Plus we can’t forget to cool the evening at the cinema – because 36 degrees is too much for the concrete metropolis. There is no time for complain. After all, summer is at the door – although it caught me unprepared and attacked too early.

Foto / Photo by: Palo Markovic

Inspire 63: Odlesky jarného slnka vo vlasoch

Text: Boba Baluchová (písané pre magazín Inspire 63/2012), Foto: Palo Markovič