Ultra-shiny outfit at Pohoda festival

Osemnásta Pohoda je úspešne za nami. Pre mňa tento rok ešte viac žiarivá, ako inokedy. A rodinná, čo si veľmi cením (najmä nedelňajší dozvuk na vytúženom Bradle). So sestrou sme si občas pripadali, akoby sme ani neboli na hudobnom festivale, ale na komornej dofči "na chate" kdesi za Trenčínom - s domácimi egrešmi, kozím syrom a fínskou či ukrajinskou vodkou k tomu. Ďakujem ľuďom, ktorí sa v tom zhone, hluku a presunoch medzi pódiami zmohli na viac ako na klasický festivalový pokec / liftové reči, posedeli si s nami v Literárnom stane či vystáli rad na zdravú papinu.
Naďalej sa mi potvrdzuje teória, že očakávania treba nechať doma a užívať si náhodné vystúpenia na prvý posluch neznámych hudobníkov a hudobníčok. Lebo napríklad taký Tricky či Suede mohli predviesť oveľa viac - najmä viac zainvestovať do vizuálnej zložky aj hudobnej dramaturgie, alebo potom radšej ostať doma. A to som ešte veľmi vľúdna hudobná kritička, :).

Najviac potešilo nemecké trio Moderat s dokonalým zvukom a svetelnou šou. Nesklamali ani ich starší kolegovia - predchodcovia: Kraftwerk, hoci 3D okuliare som si počas koncertu odmietala nasadiť. Potom prekvapili ešte dvaja staručkí pánkovia: severoamerický bradáč v džínsoch na traky: Seasick Steve a slovenský konceptuálny muzikológ Milan Adamčiak. Týmto chlapíkom ich príbehy skrátka uveríte, aj keby ste nechceli...
Čo sa týka počasia, tak hrozivé predpovede sa nakoniec nenaplnili. Namiesto gumáčikov som preto zvolila krikľavé topánky (so smutným príbehom), a k tomu geniálne mini-šaty s pásikmi a čírom na kapucni (z dielne Yaxi Taxi). Nik si ma našťastie nepomýlil s Pohoda-dobrovoľníčkami v reflexných vestách, ale kamarátov syn Svetozár sa ma bál jak čert svätenej vody! Mamine som pripomínala robotickú michael-jacksonku, ale to farebné kombo mi skrátka učarovalo. Náramky, náušnice, opasok i šatka sa dolaďovali na poslednú chvíľu... Ešte hodinku pred odchodom na trenčianske letisko som neučesaná a neoblečená hypnoticky na rybársky silón navliekala päťdesiat žltozelených guľôčok z Korálkového sveta - aby bol Pohoda out-fit skrátka hodný BalBo deBra blogu (a vašej pozornosti)!

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič

Krst sestrinej knihy: siedmeho siedmy o siedmej

Nerozumiem poézii. Aspoň tej slovenskej nie. Ale kamarát a vydavateľ Pišta Vandal tvrdí, že to sa len vyhováram – aby som sestrinu zbierku básní nemusela pochváliť. A to zasa nie je pravda! Aj keď blízki mi často vyčítajú, že mám dvojaký meter: na nich som omnoho viac prísna ako na neznámych ľudí... Tak som sa celý minulý týždeň prehrýzala ženskou intímnou lyrikou (nielen Kristíninou, ale aj Máriinou, Kataríninou atď.), aby multi-talent Pišta, ale i sestra Kristína na pondelkovom krste stratili reč, :). Neviem, či sa to podarilo, ale komorný krst zbierky básní "Ako kaluže" dopadol skvele, a bez ujmy na (duševnom) zdraví... Aj keď do budúcna odporúčam: neobliekať si na seba v 30-stupňovej horúčave jedny tmavé šaty na druhé – nech bol už zámer akýkoľvek a obrázky z projektora na nich vyzerali fantasticky, :).

Sestra Kristína v minulosti vydala dve útle prózy (o láske k lietaniu, k Tatrám, k povolaniu – analýze ľudských životov) v známych, pre niektorých i kontroverzných vydavateľstvách. Nakoniec zakotvila vo vydavateľstve Limerick a pokúsila sa dať na papier dvadsaťdva odzbrojujúcich výpovedí v doteraz neprebádanom žánri. Výsledok: útla zbierka osobitej poézie „Ako kaluže“ uzrel svetlo sveta do-roka a do-dňa. Knižka bola oficiálne pokrstená siedmeho siedmy o siedmej na mieste, kde vlastne aj vznikala – teda minimálne fotografie Romana Ferstla k nej.
V Kaviarni Scherz sa v pondelok večer krstilo svätojurským vínkom i ukrajinskou vodkou; s hosťami a hostkami sa zaobchádzalo doslova v rukavičkách; odovzdával sa symbolický dar na potvrdenie priateľstva s krstným otcom zbierky: fotografom Romanom i vydavateľom knihy: hudobníkom Pištom. Samozrejme sa čítala poézia, spievali sme filantropické songy a dokonca sme prítomným pustili i môj krátky film "Za rozprávkou". Štvrtá kniha Kristíny Baluchovej pravdepodobne nebude rozprávková, ale určite bude stáť za-to! Lebo do všetkého, čo robí, sa vrhá na-pohľad bezhlavo, no s vnútornou vytrvalosťou a vierou v dobro. Som rada, že môžem byť pri-tom...

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič

Check the bag at Rainbow Pride

Nie, že by som si fandila, ale nepoznám nikoho, kto by mal lepšiu pamäť, ako ja. Samozrejme, špeciálne selektívnu pamäť - najmä na hlúposti a negatívne zážitky, lebo napríklad taký text piesne (vlastne žiadnej zo svojich obľúbených) sa naučiť naspamäť nedokážem... Herečka či speváčka by zo mňa asi byť nemohla, chjo.
Ale o to viac sa mi v hlave uchovávajú (aj s vôňami, náladami, melódiami) príbehy ľudí, ktorí mi prebehli životom. Ale i príbehy vecí, ktoré som získala za zvláštnych okolností a preto sa ich nedokážem vzdať, nech by boli akokoľvek opotrebované. Tak je to s knihami, ktoré nedržia pohromade; s bundami, ktorým sa odtŕhajú vrecká.. Podobný príbeh sa viaže aj k unikátnej taške, ktorú som dnes po piatich rokoch vytiahla zo skrine, aby zažiarila na Dúhovom pochode v Bratislave - v kombinácii s letnými šatami v čierno-bielo-červenom prevedení od pražskej značky Yaxi Taxi.

Dôvod, prečo som si spomenula na túto čiernu tašku s jednoduchým strihom, no originálnou sucho-zipsovou aplikáciou na povrchu, je jednoduchý - dajú sa na nej zachytávať odkazy. Dokážem komunikovať bez slov! Keď som si ju zadovážila v obchodíku s čerstvým dizajnom kdesi na okraji sicílskej Catanie, hneď som mala v hlave prvú vetu, ktorú z nastrihaných písmeniek poskladám a priložím na sucho-zipsové pásiky. "Don't call me Pupa!" Azda ani netreba vysvetľovať, prečo. Podľa nálad a počasia som tam potom nosila čosi ako chodiace facebookové statusy: "Zbohom zima, vitaj leto"; "Looking forward to Pohoda festival".
Dnes to teda bolo: "I fully support Rainbow pride", lebo to považujem naozaj za prirodzené a potrebné. Namiesto mávania dúhovou vlajkou som zvolila jednoznačný odkaz na taške. Dnes bolo na Hviezdoslavovom námestí podstatne menej ľudí, ako v uplynulých štyroch rokoch existencie Rainbow Pride v Bratislave. Preto organizátori a organizátorky tohto podujatia tú podporu (od ľudí z LGBTQ komunity, ale aj od nás ostatných - ktorí žijeme s otvorenou mysľou a bez predsudkov) potrebujú omnoho viac...

Text: Boba Baluchová, Foto: Kristína Baluchová

Na rozprávkový trh v ružovej nálade

Uplynulá nedeľa bola zaujímavá a zapamätania hodná hneď z niekoľkých dôvodov. Do svojho úradu nastúpil nový prezident SR, ja som sa mala učiť na štátnice z Réžie a Dramaturgie dokumentárneho filmu, no napriek tomu som šla na Hlavné námestie - podporiť naše pluto-dobrovoľníčy na podujatie Detský trh (v rámci festivalu "Kde bolo, tam bolo"). A naozaj sa tamojšia atmosféra dala prirovnať rozprávke pre decká i dospelých. 

Naše OZ P(l)uto tentoraz neposkytovalo tvorivé dielne či workshopy, ale len prenieslo svoj kamenný 'charity' obchodík Plutošop pod holé nebo. Okoloidúci si mohli vybrať z pestrofarebnej ponuky krásnych výrobkov zo sedemnástich slovenských chránených dielní, združených v našej pluto-sieti. 
Napadlo ma zaodieť sa do veselých ružových farieb. Pritom som si vôbec neuvedomila, že ma strčí do vrecka polka vyfintených maloletých princezničiek na Hlavnom námestí...
Hoci som v ten deň výnimočne nemala na sebe nič z ponuky Plutošopu, nabádam vás zadovážiť si nejakú tú originálnu maličkosť s príbehom - aj keď si poviete, že už máte všetkého nadostač. Mám doma krásne ružové vtáčikovské tričko z dielne Vstúpte, n.o. a OZ P(l)uto. A keďže poznám celú genézu jeho vzniku, nosím ho s radosťou, pokorou i úctou. Celý nedeľňajší Detský trh bol zameraný na predaj hand-made produktov s príbehom, takže ste si mohli zakúpiť nekonečné šály zo Žakoviec, tričká a zásterky z Bratislavy, topy z Jakubova a ozdôbky z ďalších chránených dielní z rôznych kútov Slovenska. Ak ste tento event nestihli, podobných príležitostí bude ešte dosť - stačí sledovať zdroj: Pluto-Fanpage!

Ako to už u mňa býva zvykom, domov na Dlháče sa z Hlavného námestia nešlo priamo, ale poriadnou obkľukou. Nemohli sme si nechať ujsť nedeľňajší prechod jednou z najškaredších (ale v piatok i sobotu najrušnejších) ulíc našej metropoly! Prebehla som teda po Obchodnej, pokrstila tenisky od Novesta, zahrkotala náuškami z obchodíku Krása Vesmírna pred svojím dvorným fotografom a utekala na električku. Plus som ešte do tašky od LUCIELA TASCHEN vložila návykové sušené ovocie: brusnice v horkej čokoláde a mandle v čokoláde a škorici, ach! Ako by určite potvrdil i súkromný detektív Hercule Poirot, ktorý mimochodom v nedeľu po-obede nešiel podľa plánu v telke (práve pre spomínanú prezidentovu inauguráciu): čokoláda napomáha memorovaniu a fungovaniu šedým bunkám mozgovým! Tak mám dôvod i výhovorku :)

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič

B-day celebration at the red roof top in Sofia

Greetings from Sofia! Thanks a lot for all your Birthday wishes. I will celebrate B-day later tonight. But first: Let's see some art now! 
Usually Slovak Month of Photography takes place in November. But Bulgarians feel so cold in autumn - so they have chosen summer period for this event. This year's Month of Photography offers three controversial (Urban cave; KKK & VVV) exhibitions directly in our Red B&B hotel [with great red roof and 3 rooms only]. I wish I had more red clothes with me in Sofia :)

Written by: Boba Baluchová, Photo: Palo Markovič

BalBo goes green to CinemaCity

Namiesto učenia sa na štátnice som si povedala, že sa treba prevetrať. Tak sme narýchlo zvolili nočné komerčné kino CinemaCity v centre mesta. Sadli sme si do prázdnej kinosály a o-samote si užívali trailery. To je taká moja úchylka, pre ktorú chodím rada a načas do kina - obzrieť a nahlas okomentovať si všetky novinky (napríklad nových X-menov, uaa).
Najnovšiu adaptáciu Godzilly ("godžiry") určite odporúčam pozerať na veľkom plátne - nielen pre výborný zvuk, vizuálne efekty a hudbu (hudobne ma najviac potešil Gyorgy Ligeti). Čakala som dáky monsterácky horor, a ono to bola slušná dráma s fajn hercami a odkazmi na skvosty kinematografie pre fajnšmekrov. Možno záverečnú scénu, o tom ako godzilla zachránila mesto, by som urobila inak, menej klišéovito. Ale to by už bol asi iný film, však-áno. To záverečné ticho na hladine mora, hmm, bolo tak očisťujúce, krásne... Odporúčam vidieť - bez očakávaní, bez predsudkov!

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič

 

Part of Slovak fairy-tale

Výtvarníčku Janku Peštovú-Sýkorovú poznám polovicu svojho života. Počas mojich gymnaziálnych štúdií som jej dokonca "stála modelkou" – slúžila som ako predloha pre jej pastelové portréty víl a iných dlhovlasých divožienok. Pre mňa to bol nácvik trpezlivosti (stáť bez pohybu a vykecávania niekoľko hodín do týždňa), pre Janku tvorivá seba-realizácia.
Hoci Janka Peštová prežila prvú polovicu svojho života v podtatranskom mestečku Kežmarok, momentálne pôsobí na malebnej Orave. Niekoľko rokov sme sa pre moje zahraničné pobyty nevideli, o to radšej som bola – keď sme sa konečne stretli na jej bratislavskej vernisáži. Až do konca leta si možno jej diela prezrieť v petržalskej NeoVízii (v rámci centra Medissimo na Tematínskej ulici v Bratislave). Vystavované plátna, hýriace farbami a mikropríbehmi, vracajú dospelých do detských spomienok – plných rozprávkových výjavov, nadprirodzených bytostí a magickej sily prírody. Akoby povyskakovali z nejakej slovenskej rozprávkovej knihy.

Janka Peštová vo svojej tvorbe dáva prednosť ilúzii reality a naplno popúšťa uzdu svojej fantázii.
Obdivuhodné je, že odvážne priznáva svoju inšpiráciu – veľkými umelcami (Marc Chagall, Gustav Klimt), ale aj svojimi malými žiakmi zo ZUŠky v Námestove. Práve deti sú podľa nej veľmi úprimné pri zobrazovaní svojich pocitov, vyjadrovaní svojich nálad. Dospelí sa snívaniu občas bránia, čo je škoda. Tak som sa vďaka Jankiným plátnam vrátila do minulosti i ja. Dlhovlasé víly, lesní mužíci, lietajúce ryby, hraví klauni, tancujúce kmene stromov, či tátoše s ľudskými vlastnosťami – ponorené do planúcich farieb žltých a červených odtieňov, sú pre Janku poznávacím znamením.
Takto sa mi to páči. Dúfam, že si nájdem v tomto či budúcom roku čas na krátke stíšenie, zastavenie sa a opätovné postátie modelom, resp. modelkou. Rada by som konečne nejaký ten Jankin farebný výjav (s mojou podobizňou či bez) mala doma na stene. Alebo len chcem byť opäť súčasťou nejakej rozprávky?

Text / Written by: Boba Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič