Nech si hejtuje ktokoľvek o čomkoľvek,
dvadsiata Pohoda bola v mnohom výnimočná a vydarila sa. Vegetariánskeho jedla
bolo dostatok, splachovacie toalety fungovali, zapršalo len raz a aj taxíky sa
držali odporúčaných cien. Toľko k logistike
festivalu. Čo sa týka sociálnych väzieb
a socializačných momentov: Stretla som menej známych ľudí, ako som si
priala, a videla menej koncertov, ako som plánovala. Dokonca som ani poriadne nevidela
tradičné festivalové zvieratká, lebo chrústy sa návštevníkov a návštevníčok
zľakli hneď vo štvrtok, v piatok zutekali aj hraboše poľné – po tom, čo
obhrýzli sestre celú piknikovú deku (myslela si, že to niekomu z kamošov
vibruje mobil, ehm).
Tento rok som pre chorobu napríklad
vynechala všetky čítačky či diskusie v preľudnených krytých stanoch. Teda okrem
tej, na ktorej som sama vystupovala – v stane ZSE / Živica som totiž prítomným hovorila
o tom, ako možno spoločnosť meniť a zmeniť metódou komunitného organizovania. O tom
by som aj so zápalom pľúc vedela mudrovať celé hodiny. No a o čom / o kom
inom je tá Pohoda, ak nie o komunite, podobnom vkuse i zmýšľaní a o
komunitnej spolupatričnosti?
Ale naspäť k hudbe: Vynechať
koncert PJ Harvey v prvý večer
sa skrátka nedalo. Veľa ľudí v publiku očakávalo rock’n’rollovú šou, kde
bude Polly Jean behať v minišatách a s povestnou gitarou
Gibson Firebird namiesto saxofónu. Nestalo sa tak, no nuda to tiež nebola.
Dostať toľko slávnych mužov z hudobnej kariéry PJ Harvey na jedno pódium (a na
trenčianske letisko) sa rovná doslova zázraku – boli sme pri tom. Zvuk skvelý,
nasadenie grandiózne; veď Community of Hope.
Zvláštne je, že všetky speváčky, ktorých
vystúpenia som tento rok na Pohode videla, komunikovali s publikom v húpavom
podrepe – akoby posilňovali už i tak dosť vypracované stehná. Xenia Rubinos v Europa stane to
skúsila hneď v prvej piesni, v RBMA stane jedinečná Sevdaliza zvyšovala frekvenciu týchto cvikov zasa ku konci svojej
šou. Ak by mala na festivale svoj vlastný merch so športovým oblečením, asi by
som neodolala. Tancovala skvele asi dva metre odo mňa tak, ako som čakala. A aj
keď nebola dostatočne nasvietená, udržovali sme spolu aký-taký očný kontakt. Pravdepodobne
pre svoju dĺžku vlasov (porovnateľnú s tou jej) som si vyslúžila dokonca pieseň
s venovaním, ako inak – o láske. Túto iránsko-holandskú divu chcem vidieť opäť naživo
stoj-čo-stoj.
Ak ste mali chuť na latinské tanečky,
mexická skupina Sonido Gallo Negro ponúkla náladu spagetthi westernov, na
akú sa len tak nezabúda. Ani regíčko, ani obľúbená dychovka Miša Kaščáka, ale
divoká cumbia. Len ste museli mať v Nay tanečnom dome na sebe málo oblečenia a
dobrú tanečnú obuv. Nie takú, akú mala speváčka temnej rockovej kapely Savages. Na takých podpätkoch by som
nezvládla chodiť, nieto vyše hodiny suverénne kráčať po pódiu, teasovať
bubeníčku a liezť po zábradlí medzi fanúšikov a fanúšičky. Bola to sila!
Psychedelické japonské čudo: Shibusa Shirazu Orchestra som videla iba cez telefón vďaka živému
prenosu z letiska. Ale vcelku mi to stačilo k záveru – že išlo o najväčšiu
haluz jubilejného ročníka festivalu. Principál v slipoch, komiksová speváčka,
mímovia na rebríkoch, tanečnice v županoch, mávajúce publiku banánmi, hráč na
teremin – akoby náhodne odchytený na letisku cestou z Japonska do Európy atď.
atď. Nádherné počúvanie a pozeranie. Ten papierový mega-drak nad hlavami
ľudí – to už bol len taký fotogenický bonus.
České trio Midi Lidi sa vydávalo celý svoj koncert za skupinu Zrní. Pokojne by
si svoju šou mohli chalani strúhnuť v
betónovej Garáži, kde by Petr Marek svojimi pohybmi, no predovšetkým svojimi
modrými trenkami ešte viac rozčuľoval frajerov svojich početných fanúšičiek.
Tie sa potom museli udobrovať bozkami
pre Borisa pod minaretom…
Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: P. Markovič a M. Fabianek
