Too nice to be real? (Historic Albuquerque)

Nejdem rozpisovať, ako som sa v auguste ocitla v Albuquerque – takmer hlavnom meste Nového Mexika. Hoci mekka umenia, galérií a aukčných spoločností: Santa Fe je oficiálnym hlavným mestom, nepôsobí tak. Môj dobrý priateľ mi vysvetlil: prečo. Keď sa pred rokmi mestské zastupiteľstvo rozhodovalo, či postaviť väznicu, alebo univerzitu – Santa Fe si vybralo väznicu (jednu z najkrutejších v USA, stačí si pozrieť film "Natural born killers"). Takže Albuquerque (ABQ alebo lokálnymi ľuďmi zvané Burque) je viac živé, univerzitné mestečko, počtom obyvateľstva podobné Bratislave. Akurát je budované viac do šírky, ako do hĺbky. Je rozťahané a nevyhnutne vás donúti kúpiť alebo prenajať si automobil (alebo používať bicykel - na krátke vzdialenosti).

I'm not going to tell you now how I ended up in Albuquerque – almost the capital of New Mexico. Although the mecca of art, art-galleries and auctions: Santa Fe is the official capital, does not work in that way. Good friend of mine tried to explain to me: why. Years ago when the city council was supposed to decide whether to build a prison, or university – Santa Fe chose the prison (one of the cruelest in the U.S., you can see it in the film "Natural Born Killers"). So Albuquerque (ABQ or Burque, as local people usually call it) is more alive, University town – very similar to Bratislava (when we compare the population of both cities). It’s just constructed more into width than depth. If you want to live here you will have to buy or rent a car (or use a bike – for short distances).

Ak naskočíte do lokálneho autobusu č. 66, končiaceho na hlavnej vlakovej a autobusovej stanici v centre ABQ, do minúty si spravíte obraz (akoby z TV seriálu "Breaking Bad", alebo starších amerických filmov) o rôznych typoch ľudí: výrazne potetované a zároveň výrazne obézne osoby s pollitrovkou koly v ruke; staručkí vojenskí veteráni v šiltovkách a obnosených kabátoch trpiaci samomluvou; bývalý motorkári s dlhými fúzami a džínsovými vestami; mladí hip-hopperi s nohavicami stiahnutými nebezpečne pod zadok, a aj na drogách či alkohole závislé indivíduá... Stretávam len mizivé percento dám s dobrým vkusom v odievaní či v hudbe (hrajúcej z ich smartfónov). 

If you use public transport and take the local bus no. 66 (with ending station at the main train and bus station in downtown ABQ), in few minutes you will make a picture (whether or not you’ve watched TV series "Breaking Bad" or older American films) about the different types of people here: significantly tattooed and obese people with a half liter of coke in their hands; old military veterans – wearing caps & coats and leading a monologue with themselves; former motor-bikers with long mustache and denim vests; young hip-hop guys with pants placed dangerously low; and even drug or alcohol addicted people... I meet only a tiny percentage of ladies with a good taste in apparel or music (loudly played from their smartphones). 

Ak dáte miestnym známym otázku: „Kde sa možno ísť poprechádzať?“, istotne znervóznia. Takých miest je totiž v ABQ žalostne málo. Je tu: turisticky obľúbená časť Nob Hill, možno down-town (ak máte radi umenie a kultúru), up-town (ak máte radi nakupovanie, shopping centrá a multi-kulti reštaurácie), alebo potom mesto v meste – zakonzervované historické mini-centrum pre turistov: Historic Old Town. Tam som zbehla aj ja, keď som chcela nakúpiť suveníry pre blízkych: lapače snov, odznaky či magnetky s kostlivcami (Los Muertos / Dušičiek oslavy sa blížia), korále z pomaľovanej kukurice, tričká s obrazmi cukrových lebiek. Na indiánske mokasíny s korálikmi, vzorované kožené čižmy, kovbojské klobúky a oceľové pracky na opasky som si zatiaľ naozaj netrúfla. Na rýchle fotenie postačil: venček zo Slovenska (od Magaely), Converse tenisky z výpredaja a pásikavé minišaty z miestneho sekáča Buffalo exchange. Plus ako rekvizity: niekoľko po historickom centre rozmiestnených mega-plyšových medveďov, ktorých ničili deti turistov, psíky a ostré slnko. Žmúriť do slnka je tu bežné – v Albuquerque svieti slnko 310 dní v roku! Tak sa snažím nezaložiť si na nos hneď slnečné okuliare, ale nachytať trošku bronzu a obdivovať jedinečnú ABQ oblohu (úžasne modrú, takmer bez oblakov). Až nereálna pohoda, hm? Jeden úsmev a zväzok slnečných lúčov posielam aj vám!

If you ask local people: "Where we can take a walk?", they will get nervous. In fact in ABQ there are so few places for nice walk. There is: Nob Hill area (popular among tourists); then ABQ Down-town (for those who love art and culture); then ABQ Up-town (for those who like shopping, shopping centers and multicultural restaurants); or city-inside-city - historic center (preserved as tourist attraction) of Albuquerque - Historic Old Town. I also went there to buy souvenirs for my people: dream catchers, badges and magnets with skeletons (Los Muertos / All Saints celebration is coming), painted corn-beads, t-shirts with images of sugar skulls. I wasn’t brave enough to by moccasins with beads, patterned leather boots, cowboy hats and steel buckles for belts. It was too much for me. So for a quick photo-shooting: I weared Converse-sneakers from local retail store; a striped mini-dress from the second hand store, called Buffalo exchange. I also put on myself: head-bend from Slovakia (thanks to Magaela). As a part of scene: there had to be placed all these big teddy-bears from Old Town ABQ (often destroyed by the children of tourists, local dogs and strong sunlight). Staring to the sun is common activity in Albuquerque where the sun shines 310 days a year! So I try not to wear sunglasses, but sometimes take a sun-bath and adore that unique ABQ sky (brilliant blue, almost without clouds). Too nice to be real, ha?! I’d like to send one kind smile and a bundle of sun-rays to all of you right now!

Text / Written by: Boba Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovič

In love with Shakespeare

Keď som doma, moja pravidelná filmová dávka sa ráta na jeden až dva filmy denne (a to nielen kvôli škole alebo práci). Milujem pohyblivé obrazy. Ako na plátne, tak aj na javisku. Do mesiaca sa preto snažím absolvovať päť až desať predstavení. Niekto si kupuje platne, časopisy, oblečko, no niekto zasa podporuje domácu umeleckú scénu. Niektorí zvládame oboje?!

Problém je, že nik som mnou už nechce chodiť do „národného“. Vraj sa tam diváckej obci ponúkajú čoraz väčšie avantgardy, mrchavé ťažoby. Ľudia by asi najradšej sledovali len tie Statky-zmätky a nič odvážnejšie. Ako ale publikum vychovať, aby si zvykli aj na náročnejšie kúsky, dôverovali autorskému tímu, odčítali dej na javisku (a potom si ho po pár dňoch či týždňoch prežili doma vo svojej hlave)? Buddenbrookovci sú vraj príliš dlhí a málo názorní, Ksicht zasa príliš realistický a moderný – no furt niečo... Jediné, na čo sa dá doma spoľahnúť a prilákať masy do hľadiska, je asi časom overený Shakespeare. Nie som proti, veď tento rok oslavujeme jedno veľké výročie – 450 rokov od narodenia Williama Shakespearea. Naviac na základke i na gymnáziu som Shakespearea hltala – v rámci povinného čítania (rodinné naťahovačky a nenaplnené lásky ma zjavne vždy bavili).

Na Letných shakespearovských slávnostiach sa snažím nechýbať – keď som doma, v Bratislave. Videla som tam predstavenia: Antonius a Kleopatra, Ako sa vám páči, Dvaja páni z Verony. No napríklad Richarda III. som pred pár rokmi na bratislavskom hrade nestihla. Zato Večer trojkráľový som v SND pred desiatimi rokmi navštevovala každomesačne – ak som tú adaptáciu nevidela aspoň desaťkrát, tak ani raz! Neuveriteľne ma bavil ten záver, súrodenecký reunion, láskyplný happy-end, a Šašova záverečná pieseň. Na Othella sa chcem o pár mesiacov vybrať do Brna, no a haluzné spracovanie Hamleta som si pozrela teraz v Albuquerque. Dej sa odohráva v štátnej väznici, dvanásť mužov si svojsky rozdelí postavy – a tak vidím troch mužov rôznej farni pleti v úlohe Hamleta a zarastenú Oféliu vo väzenskom mundúre. Do toho stroboskopické výjavy kráľovraždy, až pokým (ako to už býva pravidlom) všetci nepomrú. Prekvapenie i spokojnosť zároveň. Verili by ste, že Hamlet je najčastejšie filmovo i divadelne spracovávaným príbehom na svete? Hneď po Popoluške, tuším, :).

Moja shakespearovská obsesia sa premieta aj do odievania. Neodolala som a objednala som si jednu hand-made plátenú tašku z dielne mojej spolužiačky Alenky z VŠMU. Nikdy som si nemyslela, že na seba navlečiem čosi šedé, a že k tomu budem nosiť fialové sandálky či doplnky, no stalo sa. Jednoduché sivé šaty, ktoré moja mamina vyhrabala v niektorom z bratislavských second-handov, som si skrátka nemohla neobliecť. Stačilo už len dozdobenie fialovými kvetmi a korálkami. Možno tomu naozaj dopomohli Oféliine osudové tašky a umne zvolený citát, takmer ako tweet, ktorý sa na mňa prilepil. Možno ma šedo-fialové obdobie s nástupom jesene opustí, ale Shakespeare nikdy. Na čo sa za-mladi namotáš, to ťa už nepustí...

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič

Festivalové recyklo-LETO

Leto si spájame so všeličím. Záleží asi najviac od veku a objemu peňaženky. Buď s niekoľkomesačnou úľavou od školy a cestou okolo sveta na podivnom dopravnom prostriedku; alebo s nekončiacim skúškovým obdobím a prípravami na dobrovoľníčenie v summer campoch kdesi v Južnej Európe; príležitostnými brigádami vo vysoko-tatranskom rezorte a šetrením peňazí na letné festivaly. 

 

Festivaly sú pre niektorých z nás synonymom leta, ako aj dôvodom pre kreáciu či zadováženie si vhodných zvrškov na aktuálnu sezónu, na aktuálny event. Netreba hneď bežať do obchodov. Pre nevydarené minuloročné leto (obviňujme z toho ľudskú činnosť, nie zmenu klímy!) sme možno nevynosili všetky kúsky spred roka: netradičné pokrývky hlavy, nadrozmerné slnečné okuliare, tylové zavinovacie mini-sukne alebo naopak dlhé sukne s pásikmi, a k tomu plátené tenisky. Stačí sa rozpamätať alebo skontrolovať pohyb na účte spred roka...

Nie všetci mali začiatkom leta cestu do Barcelony – za festivalmi Primavera sound alebo Sónar, kde sa schádzajú tisícky neo-hippies aj hipsterov z celej Západnej Európy. Práve tam sú často životný štýl a vykecávky s kamoššmi dôležitejšie ako špička súčasnej elektronickej scény v ponuke programu festivalu. Tam so svojimi akokoľvek originálnymi, resp. nelogickými kombináciami a farebnými kreáciami zapôsobíte na málokoho. Ocitnete sa totiž v preplnenom priestore, kde každého návštevníka zaujíma len a len on sám (a jeho/jej vydarené postnutie akože spontánnej fotky na sieť Facebook).

Vždy odporúčam primárne využiť domáce zdroje – treba dôverovať umeniu recyklovania. Stačí raz za čas otvoriť skriňu, svoju aj svojich rodinných príslušníkov (vybehnúť na pôjd či do pivnice), vyhádzať všetko na posteľ a začať originálne, no s citom dané kúsky kombinovať, prerábať. Dokupovať sa snažte zásadne iba doplnky (podľa doladenia farebnosti outfitu: opasky, mašle, korále či umelé kvietky, plstené tašky) a vymieňať iba gombíky či lemy. Letné upratovanie s pridanou tvorivou hodnotou nikdy nezaškodí. Aj moja ružová bunda a tenisky sú zo second-handu za pár eúr, turban z kenského trhu, k tomu sukňa farebne doladená a nedávno došitá (díky, mami)!

Leto sa mi ešte spája s obdobím štátnic a obhajob záverečných prác. Chalani na elektrotechnike mali kedysi taký zvyk, že keď úspešne ukončili školu – z internátneho okna (na ktoromkoľvek poschodí) v Mlynskej Doline vyhodili televízor. Veľmi zvláštny rituál. Keď som jeden dokaličený prijímač nedávno našla – stal sa symbolickou rekvizitou pri fotení. Na sídliskách však tento rituál neodporúčam skúšať – ani s vyhadzovaním šiat, ani so zbavovaním sa elektro-spotrebičov – ani v lete, ani inokedy. Nech by sa to zdalo akokoľvek zaujímavé či spontánne. Takto si recykláciu produktov radšej nepredstavujme...

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič

Ultra-shiny outfit at Pohoda festival

Osemnásta Pohoda je úspešne za nami. Pre mňa tento rok ešte viac žiarivá, ako inokedy. A rodinná, čo si veľmi cením (najmä nedelňajší dozvuk na vytúženom Bradle). So sestrou sme si občas pripadali, akoby sme ani neboli na hudobnom festivale, ale na komornej dofči "na chate" kdesi za Trenčínom - s domácimi egrešmi, kozím syrom a fínskou či ukrajinskou vodkou k tomu. Ďakujem ľuďom, ktorí sa v tom zhone, hluku a presunoch medzi pódiami zmohli na viac ako na klasický festivalový pokec / liftové reči, posedeli si s nami v Literárnom stane či vystáli rad na zdravú papinu.
Naďalej sa mi potvrdzuje teória, že očakávania treba nechať doma a užívať si náhodné vystúpenia na prvý posluch neznámych hudobníkov a hudobníčok. Lebo napríklad taký Tricky či Suede mohli predviesť oveľa viac - najmä viac zainvestovať do vizuálnej zložky aj hudobnej dramaturgie, alebo potom radšej ostať doma. A to som ešte veľmi vľúdna hudobná kritička, :).

Najviac potešilo nemecké trio Moderat s dokonalým zvukom a svetelnou šou. Nesklamali ani ich starší kolegovia - predchodcovia: Kraftwerk, hoci 3D okuliare som si počas koncertu odmietala nasadiť. Potom prekvapili ešte dvaja staručkí pánkovia: severoamerický bradáč v džínsoch na traky: Seasick Steve a slovenský konceptuálny muzikológ Milan Adamčiak. Týmto chlapíkom ich príbehy skrátka uveríte, aj keby ste nechceli...
Čo sa týka počasia, tak hrozivé predpovede sa nakoniec nenaplnili. Namiesto gumáčikov som preto zvolila krikľavé topánky (so smutným príbehom), a k tomu geniálne mini-šaty s pásikmi a čírom na kapucni (z dielne Yaxi Taxi). Nik si ma našťastie nepomýlil s Pohoda-dobrovoľníčkami v reflexných vestách, ale kamarátov syn Svetozár sa ma bál jak čert svätenej vody! Mamine som pripomínala robotickú michael-jacksonku, ale to farebné kombo mi skrátka učarovalo. Náramky, náušnice, opasok i šatka sa dolaďovali na poslednú chvíľu... Ešte hodinku pred odchodom na trenčianske letisko som neučesaná a neoblečená hypnoticky na rybársky silón navliekala päťdesiat žltozelených guľôčok z Korálkového sveta - aby bol Pohoda out-fit skrátka hodný BalBo deBra blogu (a vašej pozornosti)!

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič

Krst sestrinej knihy: siedmeho siedmy o siedmej

Nerozumiem poézii. Aspoň tej slovenskej nie. Ale kamarát a vydavateľ Pišta Vandal tvrdí, že to sa len vyhováram – aby som sestrinu zbierku básní nemusela pochváliť. A to zasa nie je pravda! Aj keď blízki mi často vyčítajú, že mám dvojaký meter: na nich som omnoho viac prísna ako na neznámych ľudí... Tak som sa celý minulý týždeň prehrýzala ženskou intímnou lyrikou (nielen Kristíninou, ale aj Máriinou, Kataríninou atď.), aby multi-talent Pišta, ale i sestra Kristína na pondelkovom krste stratili reč, :). Neviem, či sa to podarilo, ale komorný krst zbierky básní "Ako kaluže" dopadol skvele, a bez ujmy na (duševnom) zdraví... Aj keď do budúcna odporúčam: neobliekať si na seba v 30-stupňovej horúčave jedny tmavé šaty na druhé – nech bol už zámer akýkoľvek a obrázky z projektora na nich vyzerali fantasticky, :).

Sestra Kristína v minulosti vydala dve útle prózy (o láske k lietaniu, k Tatrám, k povolaniu – analýze ľudských životov) v známych, pre niektorých i kontroverzných vydavateľstvách. Nakoniec zakotvila vo vydavateľstve Limerick a pokúsila sa dať na papier dvadsaťdva odzbrojujúcich výpovedí v doteraz neprebádanom žánri. Výsledok: útla zbierka osobitej poézie „Ako kaluže“ uzrel svetlo sveta do-roka a do-dňa. Knižka bola oficiálne pokrstená siedmeho siedmy o siedmej na mieste, kde vlastne aj vznikala – teda minimálne fotografie Romana Ferstla k nej.
V Kaviarni Scherz sa v pondelok večer krstilo svätojurským vínkom i ukrajinskou vodkou; s hosťami a hostkami sa zaobchádzalo doslova v rukavičkách; odovzdával sa symbolický dar na potvrdenie priateľstva s krstným otcom zbierky: fotografom Romanom i vydavateľom knihy: hudobníkom Pištom. Samozrejme sa čítala poézia, spievali sme filantropické songy a dokonca sme prítomným pustili i môj krátky film "Za rozprávkou". Štvrtá kniha Kristíny Baluchovej pravdepodobne nebude rozprávková, ale určite bude stáť za-to! Lebo do všetkého, čo robí, sa vrhá na-pohľad bezhlavo, no s vnútornou vytrvalosťou a vierou v dobro. Som rada, že môžem byť pri-tom...

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič

Check the bag at Rainbow Pride

Nie, že by som si fandila, ale nepoznám nikoho, kto by mal lepšiu pamäť, ako ja. Samozrejme, špeciálne selektívnu pamäť - najmä na hlúposti a negatívne zážitky, lebo napríklad taký text piesne (vlastne žiadnej zo svojich obľúbených) sa naučiť naspamäť nedokážem... Herečka či speváčka by zo mňa asi byť nemohla, chjo.
Ale o to viac sa mi v hlave uchovávajú (aj s vôňami, náladami, melódiami) príbehy ľudí, ktorí mi prebehli životom. Ale i príbehy vecí, ktoré som získala za zvláštnych okolností a preto sa ich nedokážem vzdať, nech by boli akokoľvek opotrebované. Tak je to s knihami, ktoré nedržia pohromade; s bundami, ktorým sa odtŕhajú vrecká.. Podobný príbeh sa viaže aj k unikátnej taške, ktorú som dnes po piatich rokoch vytiahla zo skrine, aby zažiarila na Dúhovom pochode v Bratislave - v kombinácii s letnými šatami v čierno-bielo-červenom prevedení od pražskej značky Yaxi Taxi.

Dôvod, prečo som si spomenula na túto čiernu tašku s jednoduchým strihom, no originálnou sucho-zipsovou aplikáciou na povrchu, je jednoduchý - dajú sa na nej zachytávať odkazy. Dokážem komunikovať bez slov! Keď som si ju zadovážila v obchodíku s čerstvým dizajnom kdesi na okraji sicílskej Catanie, hneď som mala v hlave prvú vetu, ktorú z nastrihaných písmeniek poskladám a priložím na sucho-zipsové pásiky. "Don't call me Pupa!" Azda ani netreba vysvetľovať, prečo. Podľa nálad a počasia som tam potom nosila čosi ako chodiace facebookové statusy: "Zbohom zima, vitaj leto"; "Looking forward to Pohoda festival".
Dnes to teda bolo: "I fully support Rainbow pride", lebo to považujem naozaj za prirodzené a potrebné. Namiesto mávania dúhovou vlajkou som zvolila jednoznačný odkaz na taške. Dnes bolo na Hviezdoslavovom námestí podstatne menej ľudí, ako v uplynulých štyroch rokoch existencie Rainbow Pride v Bratislave. Preto organizátori a organizátorky tohto podujatia tú podporu (od ľudí z LGBTQ komunity, ale aj od nás ostatných - ktorí žijeme s otvorenou mysľou a bez predsudkov) potrebujú omnoho viac...

Text: Boba Baluchová, Foto: Kristína Baluchová

Na rozprávkový trh v ružovej nálade

Uplynulá nedeľa bola zaujímavá a zapamätania hodná hneď z niekoľkých dôvodov. Do svojho úradu nastúpil nový prezident SR, ja som sa mala učiť na štátnice z Réžie a Dramaturgie dokumentárneho filmu, no napriek tomu som šla na Hlavné námestie - podporiť naše pluto-dobrovoľníčy na podujatie Detský trh (v rámci festivalu "Kde bolo, tam bolo"). A naozaj sa tamojšia atmosféra dala prirovnať rozprávke pre decká i dospelých. 

Naše OZ P(l)uto tentoraz neposkytovalo tvorivé dielne či workshopy, ale len prenieslo svoj kamenný 'charity' obchodík Plutošop pod holé nebo. Okoloidúci si mohli vybrať z pestrofarebnej ponuky krásnych výrobkov zo sedemnástich slovenských chránených dielní, združených v našej pluto-sieti. 
Napadlo ma zaodieť sa do veselých ružových farieb. Pritom som si vôbec neuvedomila, že ma strčí do vrecka polka vyfintených maloletých princezničiek na Hlavnom námestí...
Hoci som v ten deň výnimočne nemala na sebe nič z ponuky Plutošopu, nabádam vás zadovážiť si nejakú tú originálnu maličkosť s príbehom - aj keď si poviete, že už máte všetkého nadostač. Mám doma krásne ružové vtáčikovské tričko z dielne Vstúpte, n.o. a OZ P(l)uto. A keďže poznám celú genézu jeho vzniku, nosím ho s radosťou, pokorou i úctou. Celý nedeľňajší Detský trh bol zameraný na predaj hand-made produktov s príbehom, takže ste si mohli zakúpiť nekonečné šály zo Žakoviec, tričká a zásterky z Bratislavy, topy z Jakubova a ozdôbky z ďalších chránených dielní z rôznych kútov Slovenska. Ak ste tento event nestihli, podobných príležitostí bude ešte dosť - stačí sledovať zdroj: Pluto-Fanpage!

Ako to už u mňa býva zvykom, domov na Dlháče sa z Hlavného námestia nešlo priamo, ale poriadnou obkľukou. Nemohli sme si nechať ujsť nedeľňajší prechod jednou z najškaredších (ale v piatok i sobotu najrušnejších) ulíc našej metropoly! Prebehla som teda po Obchodnej, pokrstila tenisky od Novesta, zahrkotala náuškami z obchodíku Krása Vesmírna pred svojím dvorným fotografom a utekala na električku. Plus som ešte do tašky od LUCIELA TASCHEN vložila návykové sušené ovocie: brusnice v horkej čokoláde a mandle v čokoláde a škorici, ach! Ako by určite potvrdil i súkromný detektív Hercule Poirot, ktorý mimochodom v nedeľu po-obede nešiel podľa plánu v telke (práve pre spomínanú prezidentovu inauguráciu): čokoláda napomáha memorovaniu a fungovaniu šedým bunkám mozgovým! Tak mám dôvod i výhovorku :)

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič