Wearing a personalized floral crown

At the end of January the citizens of Auckland city celebrated special holiday – Tamaki fest – Auckland Anniversary Day, or better said Auckland weekend. During the three sunny days I tasted Maori food, watched people sailing on traditional Maori Waka boats, listened to Maori music, talked to local designers and craftsmen. I also bought two colorful maxi skirts and two pairs of earrings with Maori design there. I also attended creative workshop sparkled by my inner goddess.

There were plenty of events going on at the waterfront. I liked the most Maori’s culture festival (Tamaki Herenga Waka festival) in Auckland Viaduct Harbour and Cloud market anniversary in Queens wharf. On Saturday I decided to attend Floral crown Workshop with Michelle Vaughan but I came late to the market. So I just bought two beautiful maxi skirts made by Frida skirts brand instead (what an excuse!). Skirts’ materials (African cotton fabrics; Kanga and Kitenge), patterns and colors reminded me of my field work in Kenya five years ago. How I liked those days working with community health workers, local mothers, their kids and wearing similar skirts. I told myself not to be late on Sunday.

On Sunday I finally joined the Floral crown Workshop. I really wanted to learn how to make a boho floral crown and look like stylish mother with even more colorful mood. Of course I was a bit late again, so in the middle of process there were not many flowers left for me. But I did not give up and I was encouraged to play more with shapes than colors of flowers. With the support of Michelle as a lector it went smoothly.

I remember I wasn’t in the best mood during the workshop. My daughter Tove Tui felt so hot inside Cloud market and did not eat well during the previous hours. Therefore my husband (supportive as always) walked with a pram around the workshop tables and tried to calm down little TiTi. I was in a hurry following the workshop’s dynamics and still checking up on my family at the same time. But after making the crown and taking few photos I got my good mood back. Creativity makes me always content and happy. I’m glad it still works for me in that way.

I am always amazed how kids are spontaneous and creative. It was great to observe all these little girls (sometimes with a help of their fathers) in the process of working with fabric flowers. Adult women as workshop’s participants were overthinking the procedure while young girls were just playing with the materials and learning by doing it. “Universe applauds actions not thoughts!” – I heard many years ago at the personal development training (run by International Synergy group). Interesting lesson for me once again…

I wore my personalized floral crown in pink and red tones during the rest of the day. It fitted with the rest of my outfit (Warehouse black sleeveless shirt suitable for breastfeeding, Melissa sandals, Krasa vesmirna earrings and Frida skirts’ maxi skirt). Many people stopped me afterwards and asked: where they could get the crown, as well as the skirt. That’s the best feedback for the local artists and also for me as a mother with a passion for slow fashion and fashion blogging, isn’t it?

Written by: Boba Markovic Baluchova, Photo: Palo Markovic

Vyrobiť si personalizovaný lapač snov – DreamCatcher

Minulý rok som v Aucklande objavila komunitu ľudí, ktorá raz za štvrť roka organizuje na Dominion road čosi ako bratislavský Dobrý trh pod názvom Ubuntu market. V úvode nového roka som na rovnaké miesto zašla opäť, a tentoraz sa zapojila aj do jedného z tvorivých workshopov.
Last year I discovered a community of people in Auckland – ready to organize Ubuntu Market on Dominion road (very similar to Good Market in my home city in Slovakia). Recently I went back to the same place and joined one of the creative workshops there. 

Filozofia „Ubuntu“ pochádza z Južnej Afriky a predstavuje koncept ľudskosti, ľudskosti k iným ľuďom okolo nás. Je spájaná s osobnosťou arcibiskupa Desmonda Tutu, ktorý upozorňoval na to, že ľudia nemôžu fungovať v izolácii. Nemali by sme o sebe zmýšľať len ako o jednotlivcoch, ale ako o komunite, keďže sme všetci prepojení a ovplyvňujeme dianie okolo nás. Aucklandskí organizátori a organizátorky Ubuntu marketu sa preto snažia stretávať a prepájať aktivity rovnako zmýšľajúcich ľudí z rôznych prostredí, menšín a subkultúr, pričom je jedno, kto odkiaľa pochádza.
The "Ubuntu” philosophy has its origins in South Africa and represents the concept of humanity; humanity towards other people around us. It is associated with the personality of Archbishop Desmond Tutu who pointed out that people can’t exist in isolation. We should not think of ourselves far too frequently as just individuals, but also as a part of community – we are all interconnected and together we do affect the processes around us. Auckland organizers of Ubuntu market are therefore trying to meet and connect activities of the open-minded people from different environments, minorities and subcultures, no matter who comes from what country.

V rámci ponúkaných workshopov sme sa mohli podučiť tradičnému pleteniu košíkov z vláknitých listov rastliny harakeke, v ktorom vynikali pôvodní obyvatelia Nového Zélandu. Pre tých, čo majú v sebe rytmus a dobrý sluch, bol nachystaný bubenícky workshop. Ja som sa nechala zlákať farebnosťou vystavených lapačov snov, ktoré vyrába dizajnérka Lyn-Marie z DizziePixxieDesigns. Uvedomila som si, že takýto typ workshopu môže byť súčasťou každého dobrého teambuildingu či vianočného žúru (nielen pre deti). Lyn-Marie má za sebou výrobu dekorácií pre hudobné festivaly, tematické oslavy, svadby a výstavy na Novom Zélande aj v Austrálii.
Thanks to the offered workshops the visitors were able to learn the traditional basket weaving (out of Harakeke fibrous leaves) in which the original New Zealanders excelled. People with a sense for the rhythm could attend a drumming workshop. I was attracted by the colorfulness of exhibited dream catchers – produced by Lyn-Marie from DizziePixxieDesigns. Later I realized that this type of workshop could be part of any good teambuilding or Christmas party (not only for children). Lyn-Marie has been making decorations for music festivals, thematic celebrations, weddings and exhibitions across New Zealand and Australia.

Nemusíte byť žiadnou fanynkou ezoteriky, ani zmätenou matkou na materskej “dovolenke”, aby vás idea zhotovovania lapačov snov zaujala. Mňa zaujímalo, ako jeho prítomnosť účinkuje na jeho majiteľa či majiteľku. Keď bude moja dcéra väčšia, a bude vedieť formulovať svoje myšlienky do viet, určite sa jej na to opýtam. V nedeľu totiž odo mňa jeden taký dostala do daru.
You do not have to be a fan of Esoteric or a confused mother on maternity “leave” to be attracted by the idea of dream catchers’ creation. I was interested in the effects of its presence on owner’s dreams. When my daughter is bigger (and is able to formulate her thoughts into the sentences) I will certainly ask her about it. Last Sunday I made a dream catcher for her.

Nezapájam sa často do ručných prác – na šitie či háčkovanie nemám trpezlivosť, štrikovaniu a vyšívaniu sa nevenujem od základnej školy. Oblečenie (i doplnky) si zväčša navrhujem a kombinujem sama, ale vždy mi musí s finálnym zhotovením pomôcť mamina. Toto však bola výzva. Všetky tie nádoby, plné farebných recyklovaných materiálov – pripravených na svoju novú, upcyklovanú podobu – priťahovali moju pozornosť. Pripadala som si ako straka, ktorá vidí akýsi ligotavý predmet pred sebou… A tak som za pol hodinku voľným tempom s pomocou líderky workshopu vyrobila svoj prvý lapač v živote – veľmi osobný, personalizovaný, určený malej Tove Tui.
I do not have patience for embroidery, crochet, knitting or sewing. I most often design my clothing (and accessories) by myself but I always need my mother’s help with the technical part of outfit’s creation. But this time it was different. Real challenge. All those baskets – full of colorful recycled materials (ready for their new up-cycling look) – drew my attention. I must have looked like a magpie spotting a shiny bright object... After thirty minutes I made (with the help of a workshop leader) my first dream catcher – a very personal and personalized – dedicated to my little daughter Tove Tui.

Hoci mám rada šialené farebné kombinácie, tu som sa krotila. Lapač snov bol ladený v ružovo-červeno-fialových odtieňoch, pričom do kruhového rámu boli na bavlnkami vypletenú sieť pridané najprv koráliky a gombíky, neskôr zvislé pruhy nastrihaných látok a pierka. Celý proces bol tvorivý, aj zábavný. Žiaden stres z nepodarku, ale najmä príjemná piplačka a relax. Malá Tove Tui výrobu darčeka prespala v šatke na mojom hrudníku. Keď o štvrť roka navštívim Ubuntu market znova, pustím sa do výroby ďalšieho lapača. Teším sa na to.
Despite my taste for crazy color combinations I chose more decent combination. The dream catcher was created in pink-red-purple hues with some beads, buttons and later vertical stripes of fabric and feathers added to the knotted net. The whole process was creative and entertaining. No stress from making mistakes, but mostly relax and a pleasure from that precious work. My Tove Tui was sleeping on my chest wrapped in a safari wrap. When I visit Ubuntu market in three months again I will definitely join the workshop again and create another dream catcher. I look forward to it.

Text / Written by: Boba Markovič Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Novoročná súťaž o originálne plátené tašky Cotton:On

Je tu pre vás novoročná SÚŤAŽ! Ako ste na tom s novoročnými predsavzatiami? Tak, ako tvorkyne tašiek pre značku Cotton:On? Hrajte teda s blogom #balbodebra o svojské plátenky s viac či menej vtipnými nápismi. Ak ich chcete získať, zapojte sa (do 22. januára).
Podmienky súťaže:
1. Dajte Like stránke Balbo Debra Style fanpage;
2. Zdieľajte vo svojom profile verejne tento súťažný post;
3. Do komentára pod príspevok na Facebooku napíšte svoje novoročné predsavzatie, ktoré ste si do nového roku dali. Držím prsty – v súťaži, aj v napĺňaní predsavzatí...
#sutaz #giveaway #localDesign #toteBag #resolution

Kererū the guardian – nablízku malej Tove Tui

Veľa maorských tradícií poukazuje na blízku až mystickú spätosť ľudí a prírody. Žiadne prekvapenie. Jeden z najviac populárnych novozélandských vtáčikov – Kereru – holubisko s vylešteným zeleno-fialovo-bronzovým perím na hlave a šikovnou bielou vestou na hrudi navštevuje moju dcéru Tove Tui od jej narodenia.

Many Māori traditions show a close, mystical relationship between humans and nature. No surprise. One of the most popular of New Zealand’s native birds – the Kererū – a large pigeon with iridescent green and purple bronze feathers on its head and a smart white vest on its chest has been visiting my daughter Tove Tui since her birth.  

V maorskej mytológii sa legendárny hrdina-výmyselník, Maui, premenil na vtáka Kereru, keď prenasledoval svoju matku Tarangu, ktorá každý deň mizla pod zemou. Maui sa chcel dozvedieť, kam to odchádza, preto jej jedného dňa skryl oblečenie a sledoval jej vnik do tajného otvoru v zemi. Premenil sa na holuba, majúc na sebe jej šaty, a letel za ňou, aby sa znova stretli. Dodnes ľudia veria, že ono dúhové perie na Kereruovi je sukňa mamy Tarangy a biely hrudník je jej živôtikom.

In Māori mythology, Māui, the fabled trickster hero, turned himself into the first Kererū in order to pursue his mother Taranga who disappeared underground at dawn every day. Maui desperately wanted to know where she went. One day he hid her clothes and watched as she entered a secret hole in the ground. Māui then transformed into a pigeon and wearing his mother’s clothes flew after her to be reunited. It is now believed that the iridescent plumage of the Kererū is mother’s skirt and the white chest is the bodice of Taranga.

V deň, keď sa mala narodiť naša dcéra, objavil sa jeden takýto Kererū (po slovensky Plodožer maorský) po prvý raz na strome pod naším oknom. Dovtedy ho v tejto rušnej obytnej zóne v centre Aucklandu nik nevidel. Od 2. októbra ju navštevuje pravidelne na týždennej báze. Hneď ho spozorujeme, lebo trepot jeho krídel má veľmi výrazný zvuk. Veríme, že sa stal akýmsi symbolickým opatrovníkom malej Tove Tui. 

The day my daughter entered this world, one of Kererū birds (Māori berry-eater in Slovak language) appeared on a tree under our window for the very first time. No one ever seen him in this busy residential area in the center of Auckland. Since October 2 he has been visiting her on weekly basis. We are aware of his arrival thanks to the beat of his wings makes very distinctive sound. We believe he has become the guardian of our Tove Tui in a symbolic way.

Kererū môže merať až 51 cm a vážiť asi 650 g, čo robí jeho let ťažším a hlučným v novozélandských lesoch. Výskyt týchto lesných holubov sa v priebehu rokov dramaticky znižoval v dôsledku útokov predátorov (divokých mačiek, potkanov, vačíc) a nelegálneho lovenia. Dnes sú Kereru operence chráneným druhom. Ich ochrana je nevyhnutná pre zachovanie týchto pomaly sa rozmnožujúcich vtáčikov, pretože zohrávajú kľúčovú ekologickú úlohu pri regenerácii pôvodných lesov. Rozptyľujú totiž väčšie semená stromov a kríkov, ktoré iné vtáky preniesť nedokážu. Kereruovia sú vlastne jedinými druhmi vtákov, dostatočne veľkými na to, aby dokázali prehltnúť bobule veľkého ovocia a rozptýliť ich semienka na dlhé vzdialenosti. 

Kererū can measure up to 51 cm and weigh about 650 g, making flight difficulty and noisy in New Zealand forests. Numbers have dramatically declined over the years because of the effects of predation (caused by possums, feral cats, rats) and continued illegal hunting. Now the Kererū is a protected species. Conservation is essential to help regenerate these slow-breeding birds as they play a key ecological role in the regeneration of native forests by dispersing seeds of trees and shrubs too large to be dispersed by other birds. Two types of Kererū are the only bird species big enough to swallow large fruit and disperse the seed over long distances.

Text / Written by: Boba Markovič Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič, Visit Zealandia

Háčkovanie a aktivizmus za práva zvierat spolu môžu súvisieť

Vyštudovala scenáristiku na VŠMU v Bratislave, momentálne pracuje v Slovenskom filmovom ústave. Pred pár rokmi v sebe objavila vášeň pre šitie, pletenie a háčkovanie. Zhotovuje z rôznych materiálov textilné hračky (predovšetkým roztomilých hlodavcov) aj tematické ozdoby. O tom, ako takáto ručná výroba súvisí s ochranou zvierat, sa dočítate v rozhovore s Petrou Machálikovou.

Kedy a ako si v sebe objavila vášeň pre háčkovanie?

Už od mala som vždy niečo zhotovovala ručne, ale háčkovanie a pletenie ma stále akosi obchádzalo. Ako dieťa som sa naučila robiť tzv. retiazku, a tým to skončilo. No o pár rokov neskôr ma kamarátka nahovorila na kúpu prvej vlny a háčika. Nasledoval kurz a už som háčik viac nepustila z ruky.

Koľko hodín tejto vášni denne venuješ a ako sa zdokonaľuješ?

Háčkujem, keď sa dá a kde sa dá – v aute po ceste do práce, po večeroch doma... Takže to bude pravdepodobne niekoľko hodín denne, :). Snažím sa neopakovať stále to isté dokola a stagnovať, ale vymýšľať nové veci (vzory, kombinácie, tvary výsledných výrobkov), a tým sa zlepšovať. Práve chystám kolekciu myšiek, ktoré budú zas o niečo inšie a dokonalejšie, ako tie spred roka.

S akými materiálmi pracuješ a aké techniky možno nájsť na tvojej fanpejdži Mr Tooth – U Zúbka?

Najradšej mám tú pracnú piplačku rukami. Teda hoci mám doma stroj na šitie, stále mám radšej ručné šitie. Tak vznikli aj moji škrečkovia z filcu. Celkovo mám rada prírodné materiály, teda filc, plsť a vlna mi učarovali najviac. Často sa mi tiež stane, že ma niekde zaujme nejaká bavlnená látka od konkrétneho textilného dizajnéra. Potom niet pomoci, musím ju mať. Chvíľu však trvá, kým ju konečne použijem – najprv sa z nej celistvej totiž vytešujem; nedokážem do nej okamžite zastrihnúť, :). Ale mám predsavzatie, že už nebudem nakupovať ďalšie materiály, kým svoje doteraz „naškrečkované“ zásoby nepomíňam. Od babky mám kopec bavlniek na vyšívanie, a tak nimi občas dozdobím už hotové zvieratká. Drobné výšivky vždy prídu vhod.

Kde (a prečo) nakupuješ materiál pre svoju prácu?

Látky nakupujem väčšinou cez internet, keďže tam je najväčší výber. Na vlny mám však svoj srdcový kamenný obchod, Klbkoshopu, pretože sa v nich potrebujem najprv poprehrabovať a ochytať si ich. Inak si nevyberiem tú pravú. Zároveň mi záleží na kvalite, a tu mám pri výbere a nákupe absolútnu istotu.

Svoje výtvory predávaš aj na portále sashe.sk. Ktorým druhom a v akom období sa darí najviac?

Na sashe.sk nie som dlho, ale už teraz môžem povedať, že sa zatiaľ najviac darí háčkovaným zvieratám (celoročne) a vianočným ozdobám z filcu.

Jedeň deň dáš na web svoje najnovšie kúsky, druhý deň ich už ktosi predáva na sociálnych sieťach. Čoraz viac návrhárok a dizajnérok sa stretáva s kopírovaním na internete. Čo s tým?

To je ťažká otázka. Dnes je naozaj všetko na internete, aj ja som začínala s predlohami z rôznych stránok. Čiže asi sa s tým treba iba zmieriť a byť vždy o krok popredu pred plagiátorkami. Človek musí neustále vylepšovať vlastné výrobky, mať svoje originálne metódy, ktoré niekto druhý len tak ľahko nezopakuje...

Odkiaľ berieš vzory? (Hľadáš si na internete predlohy, alebo si vzory tvoríš v hlave?)

Mám rada niekoľko zahraničných dizajnérok, ktorých tvorbu sledujem, no strihy si potom vymýšľam sama. Zvlášť pri pletení využívam vlastné návody, ktoré neustále vylepšujem. Napríklad moje pletené myšky práve prešli ďalším vylepšením, z ktorého sa veľmi teším... Niekomu to môže prísť malicherné, ale ja sa každému zdokonaleniu ručnej výroby veľmi teším. Keď sa mi však zapáčia návody od zahraničných dizajnérok, tak si ich jednoducho kúpim. Už aj u nás dostať krásne knihy s amigurumi návodmi. 

Kto ťa teda v SR alebo vo svete inšpiruje? Koho v tejto sfére „uznávaš“?

Vysadená som na myšky, ako možno spozorovať už pri prvej návšteve mojej fanpage U Zúbka. Zo zahraničných produktov sa mi preto najviac páčia plstené myšky od Sweet Pea felts a plstené zvieratká od Johana Molina, tiež šité myšky od Odile Bailloeul a veľmi rada sledujem aj ilustrátorku Anitu Jeram. Z českých autoriek som sa zamilovala do zvieratiek od Emaluna a bábik od Rozmar Kopeckej, ktorá takisto nádherne ilustruje detské knihy. Z našich slovenských je to určite Čudo makové. Mám už od nej pár krásnych obrazov a maľovaných zvieratiek. A moja srdcovka je ilustrátorka Bumpkinová. Jej profil aj blog sledujem denne a vždy sa teším na nový obrázkový príbeh. Spolu s priateľom začali vpisovať kreslené príbehy do kože. Keby som sa raz odhodlala pre tetovanie, oni dvaja by boli moja jediná voľba...

Sú tvoje výrobky určené deťom alebo dospelým? Od akého veku je bezpečné sa s nimi hrať?

Moje výrobky sú určené v prvom rade ľuďom, ktorých oslovia srdcom. Všetky vlastne vyrábam najprv akoby „pre seba“. Nie je to žiadna masová výroba. Keď sa nejaké zvieratko komusi zapáči a osloví ma cez internet s návrhom kúpy, poteším sa záujmu, ale aj sa s ním potom ťažko lúčim. Každý jeden kus je oddretý originál. Ale aby som sa vrátila k otázke: Väčšinou sú vhodné aj pre deti (v prípade, že tomu tak nie je, kupujúceho na to vždy vopred upozorním). Snažím sa používať kvalitné prírodné materiály, ktoré sa dajú prať. Používam bezpečnostné oči a nosy, poprípade ich vyšijem, aby ich deti nemohli zjesť.

Kam najďalej putoval tvoj výrobok? Bolo nejaké špeciálne prianie, na mieru?

Moje výrobky sú zatiaľ primárne roztrúsené po celom Slovensku. Minimálne dva sú už aj v Oceánii. Robím, samozrejme, aj na mieru. Mám rada výzvy zvonka, ktoré by ma mohli inšpirovať a posunúť v tvorbe. Teraz nedávno som napríklad ušila na objednávku veniec z filcu, ktorý nemal byť adventný, ale celoročný a riadne farebný. Tak ma to nadchlo, že som potom ušila ešte dva s rôznymi podobnými motívmi.

Prečo tvoríš najmä zvieracie motívy z bavlniek a filcu?

K zvieratám mám vzťah od malička. A keďže ich sama doma niekoľko chovám, tak to bola jasná voľba, :). Najprv som si vyrobila neživé klony tých svojich živých domácich miláčikov. Tak vlastne vznikli moji prví škrečkovia. Ako som už spomínala (a vidieť to na facebookovskej fanpage alebo na SaShe), hlodavce a predovšetkým myšky sú pre mňa srdcovka a dlhodobá záležitosť. Chcela som tiež tento druh zvierat viac priblížiť dospelým i deťom a ukázať im, aké môžu byť roztomilé. Ľudia totiž hlodavce primárne vnímajú ako škodnú, ktorú treba otráviť. Rada si k nim vymýšľam aj celé príbehy. 

Koľko zvierat máš teda doma ty? Ako si k nim prišla?

Momentálne mám dvoch zachránených džungárskych škrečkov. Jedného našli ľudia vo svojom byte (pravdepodobne niekomu ušiel), druhý bol takmer popopravený (ktosi mu chcel holými rukami vykrútiť krk). Mám jedného sýrskeho škrečka, ktorý je ako jediný „nezachránený“, ale kúpený z chovateľskej stanice. Potom mám dva osmáky degu – spoločenské zvieratá, ktoré by sa nemali chovať osamote. Spoločnosť nám robí ešte fenka, včas zachránená a odchytená v osade jednou skvelou organizáciou, no a pred sviatkami pribudlo ešte malé mača, ktoré sme našli na diaľnici... Nevylučujem, že sa zostava ešte rozrastie, :).

Do súťaže s blogom balbodebra si venovala vianočné ozdoby s chrtíkmi. Prečo práve takýto motív?

Ozdoby s motívom psíkov a mačičiek sú u mňa veľmi obľúbené a objednávané najmä v období Vianoc. Chrtíci sú však prví z novo-pripravovanej kolekcie. Je to pre mňa veľmi elegantné plemeno, a tak sa mi zažiadalo aj elegantnejšieho prevedenia.

Ako môže výroba hračiek a ozdôb súvisieť s ochranou zvierat?

Napríklad nepoužívaním materiálov (napríklad kožušín), pre ktoré zvieratá trpia či zomierajú. Takisto spolupracujem s niekoľkými útulkami a združeniami, ktorým pravidelne do charitatívnych aukcií či fundraisingových kampaní venujem svoje výrobky. Takto získané financie idú priamo na pomoc zvieratám, a tomu som rada... Moje uháčkované zvieratká a boj za práva zvierat je teda takto prepojený... Sama tiež napríklad nejem mäso a nekupujem si výrobky (topánky a doplnky) z kože. Vďaka osvete a opakovaniu tejto témy na mojich stránkach sa môžu stať aj ďalší ľudia viac citliví a aktívni v ochrane zvierat. 

Text: Boba M. Baluchová, Foto: Petra Macháliková, Robo Šulák

Zimná súťaž s blogom balbodebra o vianočné ozdoby

Je tu SÚŤAŽ s blogom #balbodebra o originálne vianočné ozdoby z dielne Mr. Tooth – #uZubka. Ak ich chcete získať, zapojte sa (do 22. decembra).

Podmienky súťaže sú jednoduché:
1. Dajte Like stránke Balbo Debra Style fanpage; podporte Like-om tiež fanpage Mr. Tooth - U Zúbka;
2. Zdieľajte vo svojom profile verejne tento súťažný post;
3. Do komentára pod príspevok napíšte tip na zvieratkovskú ozdobu, akú by ste si zavesili na váš vianočný stromček.
#sutaz #giveaway #localDesign #lokalnyDizajn #VianocnaOzdoba #Vianoce2017

BalboMama: Príprava na horúce Vianoce v kine

Druhý mesiac života s osôbkou, ktorej fungovanie zavisí len a len odo mňa, mám úspešne za sebou. Nestíham poriadne dokumentovať, ako rýchlo rastie a každý deň sa mi mení pred očami. Sharentingové úlovky uploadujem (ľavou rukou cez ajfoun) iba po nociach, keď práve na pravom pleci uspávam dcéru. Moje dievčatko za tých niekoľko týždňov získalo na základe mimiky tváre, gúľania očami a rozhadzovania rukami niekoľko originálnych prezývok a navštívila (resp. bola donesená mamou v kočiari či v pohodlnej šatke) niekoľko miestnych kultúrnych podujatí.

Okrem dvoch prednášok pod značkou Kreatívne ráno a troch komorných koncertov na netradičných miestach mesta v rámci Sofar Sounds zvládla malá TiTi tiež niekoľko vernisáží, vianočných trhov aj mikulášsky sprievod mestom (Santaparade Auckland). Áno, v Auckladne sa vianočné oslavy naplno rozbiehajú v mesačnom predstihu – s mikulášskymi čiapkami v 25-stupňových teplotách. Hoci ťažko povedať, kto má väčšiu radosť z podujatia – maloleté deti alebo ich rodičia s mobilmi v rukách.

Vo výkladoch obchodov sú vedľa ozdobených stromčekov vystavené plavky, kvetované minišaty či overaly; na námestiach s vianočnou výzdobou lietajú včely okolo rozkvitnutých stromov pohutukawa. Netreba sa vôbec čudovať, že začiatkom decembra oslavujeme nástup leta a spievame koledy zároveň. Takto nejak tu vyzerajú „Kiwi Vianoce”. Tento rok ide o nich dokonca do kín film s rovnomenným názvom. Pôjdem si ho (v dvojici s mojou holčinou) pozrieť už čoskoro, lebo sledovanie snímok spolu s trailermi na veľkom plátne vyslovene zbožňujem.

Pred týždňom som čítala článok o tom, ako dve tunajšie matky nevpustili do kina na premietanie snímky „Bad moms 2“, lebo bola určená publiku nad šestnásť rokov. Ich deti mali päť mesiacov a päť týždňov! Nuž, treba si výber filmu vopred premyslieť...

Ja som ešte stále nevidela niekoľko dôležitých filmov sezóny (pokračovanie „Blade runnera“, „Zabitie posvätného jeleňa“, či „Bez lásky“), lebo to skrátka časovo nevychádza. Ale v kine som bola. Dokonca niekoľkokrát – spolu s mojou dcérou. Šlo totiž o projekcie, určené rodičom s deťmi. Hneď tri kiná v Aucklande ponúkajú raz do týždňa túto možnosť pod názvami: „Bringyour baby” session; „Baby and Me“; či „Prams at the PIX”. Skrátka: Prineste dieťa v kočiari do kina...

Na Novom Zélande to vo väčších mestách funguje takto: Keď si chcete niečo dobré pozrieť na veľkom plátne, nemusíte zháňať opatrovateľku, ale napochodujete si aj s kočiarom rovno do kinosály. Ostatní spolu-diváci nebudú reptať, keď vase dieťa zaplače, alebo ho budete potrebovať prebaliť či nadojčiť. Moja TiTi ale väčšinu filmu prespí v šatke, takže rušenie okolia som zatiaľ neriešila. Dúfam, že dcérka tú svojskú disciplínu počas sledovania snímok v kine (plus to nadšenie pre sledovanie trailerov pred filmom aj titulkov po) zdedí po mne. Mimochodom, máme čosi takéto v SR? Oplatilo by sa tento nápad prijať za svoj. Napríklad v bratislavskom Kine Lumiére?!

Pokojné filmy bez násilných scén, stíšená hlasitosť, stlmené svetlo, miesto pre kočiare – čo viac si možno priať... A keďže tu (ako som už spomenula) bežia vianočné prípravy aj oslavy v plnom prúde – ponuka kín sa tomu prispôsobuje. V kine Rialto cinemas som si pred pár dňami pozrela životopisnú snímku o Charlesovi Dickensovi, ktorý svojím dielom navždy zmenil význam Vianoc. Film „The man who inventedChristmas” vrelo odporúčam všetkým fantazírujúcim fanúšikom či fanúšičkám rozprávok bez ohľadu na vek. Celá výprava do kina bola neskutočným zážitkom! V najbližších letných týždňoch túto možnosť – schladiť sa v kinosále, aj kultivovať svoje vnútro využijem)e opäť…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič