Short Burque Bike-Dream

I just woke up & realized how much I miss ‪Albuquerque‬, my people, my bike, coffee times, cinema evenings, dancing nights, particular house, walking & talking, biking‬ in ABQ etc.! I want these days back. That ride without brakes, that life without breaks.

During my stay in ABQ I bought this stylish bike. It looks exactly like one from my childhood dreams. How I enjoyed all these crazy Burque night-rides! Hashtag for today? #ibikebecause it's the way of my self-expression & sustainable life-style. Simple as that. 

Written by: Boba Baluchova, Photo: Palo Markovic

To Summer girl about Winter season

Pamätám si na môj posledný deň vo Washingtone, DC. Teda skôr na neskorú noc. Po niekoľkohodinovej plavbe loďou po rieke Potomac sa niektorí kamaráti odobrali na party do centra, iní šli baliť kufre, lebo odchod na letisko mali o 4ej ráno. Ja som hľadala na youtube európsku hudbu s prvkami folklóru, ethno či world music a púšťala ju na posúdenie svojej priateľke Samar z Beirutu. Naša tretia blízka osôbka: Takhmina z Dushambe už snívala v posteli o tom, ako čoskoro uvidí svojho muža a deti. To ešte vtedy nevedela, že na celý víkend skysne pre nepriaznivé počasie v Istanbule. A vlastne aj tento blog bude o počasí. Tak trochu.

I remember my last day in Washington, DC. Or better said: very late night. After several hours of cruising the Potomac River, some of my buddies went to a party in the city-center, others went to pack their suitcases (because they were supposed to be at the airport at 4 am). I was looking on youtube for certain examples of European music with elements of folk, ethno and world music to play them for my friend from Beirut: great musician Samar. Our third close friend: Takhmina from Dushambe was already in bed dreaming about her reunion with her husband and children. At that time she couldn’t have an idea how this will end up. She stayed the entire weekend in Istanbul because of bad weather. And that’s what this blog is about. A weather. A bit.

Sedím teda nadránom na parapete hotela Washington Plaza, počúvam jeden z naj hlasov na svete: Dhafera Youssefa a zdieľam posledné hodiny so Samar – predtým, ako sa na pár mesiacov či rokov rozlúčime. Hoci som novinárka, jej životný príbeh by som si netrúfla vypovedať. A ani predstaviť si detstvo v Libanone – ako každú chvíľu leziem s rodinou do krytu a bombardovanie prekrývam spevom, aby ľudia nepociťovali takú úzkosť a beznádej... Dnes by som však do Libanonu šla. Vypočuť si, ako táto mladá žena pracuje so skupinami detí a cez hudobné workshopy či vystúpenia sa snažia spolu porozumieť svetu okolo. A čeliť problémom – lokálnym aj globálnym.

I was sitting on the windowsill of Samar’s room at Washington Plaza Hotel. We were listenning to one of the most beautiful voices in the world (Dhafer Youssef’s songs) and sharing the last few hours together – before we should leave each other  for a few months or maybe even a few years... Although I am capable journalist, I would not dare to testify her story. And not even imagine the childhood in Lebanon – all these moments when a person had to run to the fallout shelter and trying to make in such tough situation things easier by singing... Today, I would go to Lebanon. I’d like to watch how this young woman is working with youth groups and how through the music workshops & performances they are trying to understand the world around them (and to face local as well as global issues).

Samar sa vtedy pozerala z okna von a spomenula, čo najviac milovala na Washingtone, DC (počas jej štvormesačnej stáže): „Bola to jeseň – iná ako v Libanone – padanie lístia na chodníky, jeho zvuky, tvary, farby.“ A potom sa zamyslíte nad tým, akú krásnu dušu musí mať tá žena – aké maličkosti si dokáže vážiť. Nevedela som ako zareagovať, tak som spomenula, že doma na Slovensku máme všetky štyri ročné obdobia, listnaté aj ihličnaté stromy, že striedanie ročných období považujeme za samozrejmé. Na viac som sa nezmohla.

Strašne moc mi chýba. Moje interkontinentálne kamarátky, Samar, Takhmina a blízki ľudia z Albuquerque (kde som zasa pôsobila štyri mesiace ja). Posielam našej vysmiatej Samarke do Bejrútu fotky ozajstnej slovenskej zimy a yaxi-taxi funky-punky Bbnky zo zasneženej Bratislavy, spolu s ponukami práce a štipendií. Bola by som rada, keby sa čím skôr vybrala za mnou. Aby som jej nemusela veci a javy opisovať – aby ich mohla sama zažiť a zachytiť. „Samar, som si stopercentne istá, že naša obľúbená speváčka: Yasmine Hamdan napísala pieseň ‚Samar’ o tebe!”

Samar looked out the window and told me what was the most memorable moment from Washington, DC (during her four-month internship there): “It was the fall – completely different than in Lebanon – all these leafs falling on sidewalks and their sounds, shapes, colors.” Then you will realize how beautiful soul this woman must have – how little events she is willing to appreciate. I did not know how to react. I just mentioned that in Slovakia there are all four seasons, deciduous and coniferous trees too – and the changing of the seasons we take for granted. I couldn’t find more words.

I miss her so much. I miss my intercontinental friends, Samar, Takhmina, as well as my close people from Albuquerque (where I was placed as an intern last year). Every other day I send to Beirut (to our smiling 'Summer girl'): the photos of real Slovak winter and yaxi-taxi funky-punky Bobinkha in snowy Bratislava, along with some job offers and scholarships opportunities. I’d like her to come here to visit me as soon as possible. She should explore all these things and events on her own, in her unique way. "Samar, I am one hundred percent sure that our favorite singer Yasmine Hamdan wrote the song ‘Samar’ about you; you personally!"

Text / Written by: Boba Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Loving hippie fashion more than hippie life-style

Už mesiac som doma, na Slovensku. Pripravujem sa na nástup do novej práce a vychutnávam si umenie aj kultúru v Bratislave. Teda dobieham zameškané. Galérie a divadlá majú čo ponúknuť. Galériu 19 aj Satelit som stihla včera; premiéru ‚Mojmíra II.’ si musím ešte nechať uležať v hlave; zato ‚5Chalanov‘ dokážem odporučiť ľuďom aj o polnoci. Tento týždeň sa chystám na ďalšie štyri hry do troch divadiel. Len ponuka kín sa akosi scvrkla, odkedy je kino Lumiere v rekonštrukcii. Ešteže minulý týždeň Kino Film Europe ponúklo kolekciu zaujímavých severských filmov. Skvelé rodinné drámy: ‘Vyššia moc‘ (Turist) a ‚Boj snežného pluhu s mafiou‘ (Kraftidioten) som si pozrela cez víkend. Obe sa odohrávajú na samote, kde je človek odrezaný od sveta (občas aj od života) pre bohatú snežnú nádielku. Mňa od zážitku neodradilo ani vetrisko či neodhrnutý sneh v meste. Stačí nezabudnúť na šál, čiapku, rukavice, horúci zázvorový čaj do termosky, pevnú vôľu, a ide sa!

I'm at home, in Slovakia, since December. Ready to start my new job; as well as to enjoy arts and culture in Bratislava. Or let’s say: to catch up on program I've missed. Galleries and theaters have much to offer. I already managed to visit Gallery 19 and Satelit gallery yesterday. I went to the premiere of theatre play: 'Moimir II' at Slovak national theatre; I can also recommend to watch the play: '5 boys' at Studio 12. This week I am going to check other four plays at three theaters. Just art-cinema offer has been somehow weak since the reconstruction of Lumiere cinema. Thanks God for last week’s collection of exciting Nordic films at Cinema Film Europe. I watched great family drama: 'Force Majeure' (Turist) and 'In Order of Disappearance' (Kraftidioten) over the weekend. Both take place in a remote area where a person is cut off from the world (sometimes even from the life) because of huge portion of snow. Strong wind and continuous snow didn’t stopped me on my way towards cultural experience. Important details not to forget: the scarf, hat, gloves, hot ginger tea in a mug and strong will!

Čím je vonku chladnejšie, tým viac sa vrstvím. Ten štýl by som nazvala: „niečo medzi cigošškou a hippiesáčkou“. Má to však háčik. Nechcem vyznieť stereotypne a necitlivo – nejakú kultúru či menšinu zaradiť do jedného šuflíka na základe kvetinových sukní a strapcových šatiek. S hnutím hippies či teraz už skôr neo-hippies mám zasa problém iný. Osobný aj osobnostný. V Novom Mexiku mi moji známi rozprávali historky zo života svojich rodičov, z korých som nebola dvakrát nadšená. Občas mi vyčítali moju konzervatívnu náturu a nedostatočne otvorenú myseľ. Móda sa mi páči veľmi – pre tie vzory, farby, materiály, a možnosť šialených kombinácií oblečenia bez rozmyslu. Ale na drogy, alkohol, prechodný pobyt, neistú prácu a spanie s kdekým kdekade som asi už pristará a príliš zodpovedná. Čiže hippie štýl u mňa: odtiaľ-potiaľ.

The colder it is outside, the more layers I can put on myself. "Between gipsy and hippie girl" could be the name of the costume I wear these days. There is an issue, however. Firstly, I do not want to act in stereotypical and insensitive way against any culture or minority just because of flower skirts and tassel scarves. Secondly, I’m not very OK with the hippie or neo-hippie life-style. In New Mexico, my friends used to tell me some stories from the past of their parents and to be honest: I wasn’t thrilled that much. Sometimes I was blamed because of my conservative nature and being not-open-minded. Ha! I like the hippie-fashion a lot, I love all those patterns, colors, materials and that possibility to combine clothing pieces in a crazy way without thinking. But I am probably too old and too responsible for all these drugs, alcohol, temporary residence, precarious job and sleeping with anybody anywhere. So there are certain limitations within my hippie style.

Doma mám asi štyri kožuchy zo second handov, ale vyťahujem ich až vtedy, ak je vonku hlboko pod nulou. V týchto dňoch je to tu len okolo nuly: večer nasneží a ráno je z toho jarná čľapkanica. Takže nateraz stačí prechodný outfit – „čakanie na ozajstnú zimu“. Vytiahla som zo skrine 8-ročné zelené topane-culty, ktoré sa mi nikdy nechcú šnurovať a 15-rokov starú zelenú koženú bundu, ktorej sa neviem vzdať. K tomu jednoduchá štrikovaná čiapka (zo sekáča z Albuquerque), dlhočizný háčkovaný šál so strapcami (zo sekáča z Bratislavy), dve trigovice (Converse) a vlnená sukňa s najkrajším vzorom, aký som kedy videla (Betty Barclay). Radosť v tej sukni chodiť hore-dolu po schodoch! Čo poviete?

There are four second hand coats in my wardrobe. I usually lift them up when there is below zero degree Celsius outside. These days it's just about zero: snow in the evening and spring sleet in the next morning. So for now I need just temporary outfit, called "waiting for real winter." I pulled out of the closet 8-year-old green Cult-boots (that I always hate to lace) and 15-year-old green leather jacket (which I often love to wear). I also chose simple knitting hat from Albuquerque second hand, crochet scarf with tassels from Bratislava second hand, one or two Converse jumpers and unique Betty Barclay’s wool skirt with the most beautiful pattern I've ever worn. It’s a pleasure to walk up and down the stairs! What do you think?

Text / Written by: Boba Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Inspire 73: balbodebra - Dobré trhy kdekoľvek na svete

Text: Boba Baluchová (písané pre magazín Inspire 73/2015), Foto: Palo Markovič

Think twice before choosing (right costume)

Počas môjho pobytu v Novom Mexiku som sa ešte viac (ako počas môjho pobytu v Keni pred rokom) zaoberala spôsobom, akým sa ľudia zaodievajú – podľa čoho si oblečenie vyberajú, čo chcú svojím zovňajškom okoliu naznačiť a čo naopak zamlčať. So stupňujúcim sa popiskovaním mužov na moju adresu pribúdalo i rečníckych otázok na tému vyzdvihnutia či naopak potláčania etnickej, náboženskej či sexuálnej orientácie a rodu prostredníctvom šiat.

During my stay in New Mexico, I used to think (even more than during my stay in Kenya before) about the way of clothing – how people choose their clothes; what do they want and don’t want to say by their outfits. The growth of male whistling towards my appearance raised more rhetorical questions about showing or hiding the symbols and expressions of ethnic, religious or sexual orientation, as well as gender through particular dress.

Ako Slovenke, ktorá svoje detstvo a mladosť prežila na ceste medzi tréningami a nočnými či víkendovými vystúpeniami s folklórnym súborom, mi výrazné ozdoby vo vlasoch, blúzky s okrúhlymi výstrihmi aj nariasenými rukávmi a krátke plisované sukne nikdy neprekážali. O vestičkách, zásterkách či opaskoch mnohých farieb, lemovaní, vzorov, prešívaní a korálikov ani nehovoriac. Nebol to len kostým, bol to životný štýl. Nie náhodou som si domov z Kene doniesla niekoľko desiatok x-metrových šatiek a plachiet, ktoré nosievam na hlave, na krku, cez plecia či okolo pása – podľa toho, na aký šialený vzor a krikľavú farbu mám práve náladu. Dokonca som maminu prinútila, aby mi z niektorých látok ušila sukne (a zo zvyškov multifunkčné nekonečné šály). Inšpirácia a transformácia do novej podoby. Dúfam, že som použitím kenských vzorov v slovenskom odeve porušila nejaké pravidlo a urazila kultúru konkrétneho kmeňa. Zámerne spomínam len Keňu, nie Afriku, lebo tú celú som nemala čas preskúmať.

As Slovak woman who used to live her childhood and youth by moving between trainings and night or weekend performances with traditional folk group: I don’t mind to wear visible ornaments in hair, shirt with round neckline and draped short sleeves, short pleated skirts. It’s the same with vests, aprons or belts of many colors, edging, patterns, stitching and beads – I like all of that. For me it was not just a costume, it was a lifestyle. After my come-back home from Kenya I brought dozens of x-meters long scarves and sheets. Nowadays I put them on my head, neck, shoulders or around my waist – depends on how do I feel about certain crazy pattern and shiny color at the moment. I forced my mom to create stylish skirts by using some of these materials (and multifunctional endless scarves from the residues). It is nice inspiration and transformation into a new form. I hope by using these Kenyan patterns in Slovak clothing I’m not violating any cultural rule or tradition of particular tribe. Intentionally I say Kenya, not Africa, because I haven’t had time to explore whole African continent.

V novom Mexiku to bolo trochu iné. Moji kolegovia z organizácie Media Literacy Project si koncom októbra, keď vrcholili prípravy na oslavu Halloweenu, prebehli niekoľko populárnych webových stránok požičovní s halloweenskymi kostýmami. Okamžite našli názvy a obrázky, založené na rasových, etnických aj rodových stereotypoch. V rámci špeciálnej kostýmovej kategórie, zvanej „Sexy indiánske kostýmy" ste mohli nájsť šaty pod názvom: “Sexy Rain Dancing Diva Indian Costume” alebo “Sexy Tribal Trouble Indian Costume.” A naozaj som potom v uliciach Albuquerque stretávala dievčatá (svetlej farby pleti, snažiace sa vyzerať ako "Indiánky": v mokasínoch s korálikmi, minišatách so strapcami a pierkach v dvoch zapletených vrkočoch).

It was a bit different in New Mexico. At the end of October (the right time for Halloween party preparation) my colleagues from Media Literacy Project went through a number of popular websites with Halloween Costumes for rent. Immediately they found labels and images based on racial, ethnic and gender stereotypes. "Sexy Indian costumes" was a part of a special costume category where you could find dresses called "Sexy Rain Dancing Diva Indian Costume" or "Sexy Tribal Trouble Indian Costume". Then I really met those girls (of white color – trying to look like "American Indians" in their moccasins with beads, mini-skirts with fringes and feathers braided in two hair-braids) on the streets of Albuquerque.

Možno taký Johnny Depp, ktorý sa nechal po nakrútení filmu The Lone Ranger adoptovať istou pôvodnou obyvateľkou amerického kontinentu, má na to iný názor. Podľa mňa sú však "indigenous people" ľudia so svojou kultúrou a rodinami, ktorí si zaslúžia úctu, rešpekt a dôstojnosť, nie posmešky. Treba si dvakrát rozmyslieť, aký kostým zvoliť. Už v jesennom čísle magazínu Inspire som decentne upozornila, že pri výbere kostýmov v budúcnosti by nám mohla taká výchovná červená kontrolka v hlave zasvietiť. Azda zasvieti.

Maybe Johnny Depp (who was adopted by native American woman after the shooting of the movie The Lone Ranger) has a different opinion. In my opinion, however, "indigenous people" are people with their own culture and families who deserve dignity and respect, not ridicule. Think twice before choosing right costume. I discreetly pointed out (already in the fall issue of the Inspire magazine) that during the future selection of costumes we could be warned by this kind of educational red light in our head. Let’s hope it will light.

Text / Written by: Boba Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Found & (almost) Lost heART @ ABQ

Každé menšie veľkomesto funguje na podobných princípoch: smutné indivíduá v prostriedkoch mestskej hromadnej dopravy, hipsterské dvojice pred hudobnými klubmi, rodinky v nákupných strediskách. A umelci, tvoriaci pravidelne v urban spaceoch alebo príležitostne na komunitných podujatiach. Na trh Rail Yards Market v bývalom železničnom depe som chodievala každú nedeľu počas leta a jesene. Ale až úplne ku koncu som tam okrem hippiesáckych náramkov a čeleniek, potlačených tričiek aj tašiek zo seriálu Breaking bad či z filmu Book of Life (teda skôr „craftu“, ako toho „artu“) objavila umenie, môjmu srdcu blízke.

Every single little big city works on similar principles: strange individuals in public transport, hipster couples in front of music clubs, families in shopping centers. Artists are working on their art on regular basis in urban spaces or on occasional basis at community events. RailYards Market (RYM; located into the former railway depot) was one of them. I used to go there every Sunday during the summer and fall. There were always hippie headbands and wristbands, printed t-shirts and bags based on the series Breaking Bad or the movie Book of Life (therefore more "craft" than "art"). But at the end of RYM 2014 season I found art – very close to my taste and heart.

Sprvu som si ten malý stánok uprostred priestoru, plného voňavej kávy, čerstvého jedla, domácej hudobnej produkcie a ľudskej vravy ani nevšimla. Ovešaný malými plátnami či drevenými tabuľkami, pomaľovanými vyškerenými tvárami nadpozemských zvierat či komiksových postavičiek. Kopec čiernych rovných liniek, farebných bodiek, vycerených zubov a úzkych očí, aj tak nejak by sa dala opísať originálne tvorba pôvodného obyvateľa amerického kontinentu. Brett Kennedy sa okrem maľby pod značkou Uzumati creations venuje aj hudbe (búcha na bicie v kapele Akari). Nonstop vysmiaty mladík hovorí s nadšením o svojom pôsobení v Denveri aj v Albuquerque. Zadovážila som si dva malé obrazy s abstraktnými výjavmi, od ktorých sa nedal odtiahnuť zrak. Nasledovala klasická výmena vizitiek a hneď večer sme sa “priatelili” na sociálnych sieťach.

I almost missed that little booth in the middle of market’s space, full of fragrant coffee, fresh food, local music production and mixture of human voices. It was covered by small canvas or wooden squares with painted faces of supernatural animals or comic book characters. A lot of black straight lines, colored dots, clarified teeth and slanted eyes – that could be the shortest description of original creation of gifted native American man. Brett Kennedy is passionate about painting (under the label: Uzumaticreations), as well as music (he is drummer at the band: Akari). Always smiling young man spoke enthusiastically about his time in Denver and Albuquerque. At that day I bought from him two small abstract paintings. This was followed by a classic exchange of business cards and “friend” activity on social networks.

O týždeň na to som sa opäť chystala na RYM s jasným zámerom, zaobstarať si obraz, ktorý deň predtým zverejnil Brett na nete. Jednoduché srdce v odtieňoch ružovej a v ňom dve naznačené dlane. Symbolika jak z romantickej telenovely, viem. Možno za to môže tá novomexická príťažlivosť. Keď som zbadala plátno naživo, bolo asi 5krát väčšie, ako som si predstavovala. Ale muselo byť moje. Hrdo som sa (ako na nejakom “free hugs” happeningu) prechádzala po markete, aj s obrazom v rukách: “To srdce som našla v Albuquerque. Nie je to náhoda, no viac neprezradím. Ale odfotiť si ma môžete!” :)

A week later I wanted to go to RYM again with very clear intent – to procure a painting that Brett posted online the day before. Simple heart in shades of pink with two hands inside. The symbolism looks like the scene from romantic soap opera, I know. But I was really attracted by so-called New Mexican appeal. When I saw the painting “live”, it was about 5 times larger than I imagined. But it was already decided, it had to be mine. I was proudly walking through railway depot (like at "free hugs" happening) with the painting in my hands: "I found heART in Albuquerque. It is no coincidence, but I’ll no tell you more. Of course, you can take a photo of me!" :)

Našla som srdce a skoro som o neho aj prišla. Preto sa ma nepýtajte, ako som ten obraz, ktorý sa svojimi rozmermi nezmestil do žiadnej batožiny, prepravila z Nového Mexika na Slovensko. Takmer som ho nechala zabalené na pošte – toľko energie a peňazí to stálo. Otázky typu: “Kde sa nachádza Slovensko?”; alebo „Je Slovakia a Slovak republic to isté?“ sú len ako bonusy. Ale srdce je doma, nateraz v Bratislave. A ja všetkým odporúčam sledovať Brettovu tvorbu – je to nadaný týpek. Niekedy svoju tvorbu zadarmo rozdáva po uliciach ABQ (stačí sledovať „Free art friday“ fanpage). Ľutujem, že tam teraz nie som...

I found heART in Albuquerque. And I almost lost it. Therefore, do not ask me how I transported that over-sized painting from New Mexico to Slovakia. I almost left it wrapped at the post office. It cost so much energy and money. Questions like, "Where is Slovakia?" or "Is Slovakia and Slovak republic the same state?" are just funny bonuses. But the heart is at home: in Bratislava for now. And I recommend everyone to watch the art-creation of this talented guy. Sometimes Brett’s paintings can be found for free in the streets of ABQ (just follow the "Free Art Friday" fanpage). Again I have to regret that I am not there right now...

Text / Written by: Boba Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič 

Inspire 72: balbodebra - Presedieť jeseň na "letnej" terase

Text: Boba Baluchová (písané pre magazín Inspire 72/2014), Foto: Palo Markovič