Súťaž s blogom BalBo deBra a značkou CIRRhopp

SÚŤAŽ s blogom #balbodebra a značkou #CIRRhopp!

O pár dní je tu Fashion Revolution Week! Ak chcete získať tento hand-made náramok (z dielne Cirrhopprecycle), zapojte sa! Jeden, teda asi skôr jedna z Vás bude odmenená. Súťaž trvá do 30.04. do 12:00.

Podmienky súťaže sú jednoduché:

1. Dajte Like Balbo Debra Style fanpage na Facebooku;

2. Zdieľajte vo svojom profile verejne tento súťažný post;

3. Do komentára pod tento príspevok napíšte, akú farebnú kombináciu (pre svoj #upcycling jewelry kúsok) by ste uvítali a najradšej nosili.

Veľa sťastia! #sutaz #giveaway #fashRev

Spotted bunny on rainy days

Okrem Nového Zélendu nepoznám azda inú krajinu, ktorej obyvatelia by sa tak často a dobrovoľne obliekali do kostýmov. Na karnevaly veľmi nie som, ale minimálne jeden kostým mám už aj ja vo svojom šatníku. Festivalový outfit s názvom Bodkovaný zajko viem našťastie okrem žúrov zužitkovať aj v iné dni, najmä keď husto prší. Čo je v kiwi-lande veľmi často.

Besides Kiwi people from New Zealand I do not know another country whose inhabitants would so often and willingly like to get dressed in costumes. I'm not a carnival person but I have got at least one costume in my closet. Festival outfit titled Spotted bunny can be worn more often, fortunately. Especially during these days when it rains heavily. In Kiwi-land it means: very often.
 

Na niektoré hudobné festivaly sa človek teší celý rok a lístky si kupuje niekoľko mesiacov dopredu. Keď som v lete na Slovensku, nenechám si újsť festival Pohoda v Trenčíne. Mamina či sestry mi lístok naň zväčša zaobstarajú ako vianočný darček s polročným predstihom. Na Novom Zélande je tiež niekoľko vychytených festivalov, no asi najviac čarovný a domácimi aj turistami často odporúčaný event je Splore, odohrávajúci sa na pláži národného parku Tapapakanga. Všetci nám toto podujatie odporúčali ako povinnú jazdu, tak sme sa nechali tento rok nahovoriť – hoci cena za lístky bola trikrát vyššia ako na spomínanú Pohodu, na line-upe nežiarili žiadne hviezdne mená a predpoveď počasia bola strašidelná.

There are some music festivals you are waiting for the entire year and buying tickets several months in advance. I always went to Pohoda festival in Trencin while spending my summer in Slovakia. My mother or sisters used to buy me a ticket as a Christmas gift. There are also several top festivals in New Zealand. Probably the most magical and often recommended event is Splore, happening on the beach of Tapapakanga Regional Park. Everyone around me said that it’s a must-visit event, so we decided to go there – although the price for tickets was three times higher than ticket to Pohoda festival; there were no well known musicians listed on line-up; and the weather forecast was scary.

Ráno pred odjazdom som ešte prezieravo zakúpila v aucklandskom supermarkete bodkované gumáky a v lokálnom second-hande sa k tomu sama „ponúkla“ bodkovaná bunda so zajačikovskou kapucňou. Kostým to bol obyčajný, ale zato funkčný.

Splore v mnohom pripomína európske psy-tranceové rainbow festivaly, kde ide predovšetkým o relax v prírode s rodinou či priateľmi, pričom dôležitá súčasť celého podujatia je líčenie, účes a kostým. Tento rok sme kvôli ťažkým dažďom a nehostinnosti terénu skrátili náš pobyt vo festivalovom areále z troch dní na dvanásť hodín, no atmosférou sme nasiakli dosýta.

Mladé dvojice aj celé štvor- až šesť-členné rodiny prípravu kostýmov nepodcenili a počasie vôbec neriešili. A tak som mohla stretnúť skupinky dúhových jednorožcov, elfov a víl, mexických kostlivcov, antických bohov, rímskych bojovníkov či celú posádku z filmov Clockwork Orange a Pán prsteňov. Po západe slnka sa tie výjavy radosti a tanečky v blate ťažko fotografovali, ale väčšinu z nich stále držím aspoň v hlave.

Before leaving to festival I bought dotted gum-boots at Auckland supermarket and dotted jacket with rabbit hood at the local second-hand. That costume was maybe simple, but very functional.
Splore in many ways recalls European psy-trance rainbow festivals. You go there with an intention to relax in nature with family or friends, while an important part of the event is the make-up, hair and costume. Because of heavy rains we have shortened our stay in the festival area from three days to twelve hours. But I think I got an impression and absorbed the atmosphere good enough.

Young couples and the entire four to six-member families around me did not underestimate the costume preparation and they did not seem to care about the weather at all. So I could meet a group of rainbow unicorns, elves and fairies, Mexican muertos skeletons, ancient gods, Roman gladiators, as well as the entire crew from Clockwork Orange and The Lord of the Rings movie. After the sunset it became very difficult to take photos of the scenes of joy and dances in the mud, but I still keep them in my memories.

Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic

Poko Loko – originálne pančuchy s príbehom (Interview)

Biba Tothová stojí za značkou Poko Loko, ktorá produkuje pančuchy s nápadom. Ona spravuje projekt kreatívne a logisticky, jej partner Roman sa zasa stará o finalizáciu grafických podkladov a web. Pred pár dňami sme spustili súťaž na balbo debra style blogu, aby sme si otestovali svoju cieľovú skupinu, i zozbierali návrhy na nové motívy pančušiek s príbehom. Biba predstaví značku v nasledujúcich pár odpovediach.

Odkiaľ pochádza slovo celonožky?

Slovo celonožky pochádza od samotného vynálezcu pána Čuchu. Pán Čucha bol vymyslený naším invenčným kamarátom Peťom, jeho manželka Zuzka nám vymyslela meno značky, :)

V kom z vás dvoch a kedy sa zrodil nápad produkovať farebné pančuchy s originálnou potlačou?

Ja som potláčala pančuchy ešte pred celonožkami, avšak inou technikou. V rámci vlastnej bezpečnosti (pripečené ruky o tepelný lis) a sýtosti vzorov bol nevyhnutný posun: od sublimačnej potlače k sieťotlačovej. Prepracovanie tejto techniky nám trvalo pol roka (kým sme prestali produkovať nepodarky). A mať ruky špinavé od farby je vždy lepšie, ako ich mať popálené...  

Na sociálnej sieti Facebook má Poko Loko tisíc fanúšikov, resp. skôr fanúšičok. Máte v rámci SR nejakú (výraznú) konkurenciu?

Okrem veľkým firiem, predavajúcich pančuchový tovar o žiadnej zatiaľ nevieme.

Inšpirujete sa v zahraničí? Ktoré značky pravidelne sledujete (a prečo)?

Inšpirácia je všade okolo; bez toho, aby sme tušili, že tam je. Potom sa v hlave pospája toto s tamtým a u vedcov by nasledovalo radostné: „Heruéka“. U nás je to: „Ahá!“ Sledujeme rôzne, nielen textilné značky; slovenské aj zahraničné. Je skvelé vidieť, ako ľudská fantázia nemá hraníc. No nechceme menovať, to by sme asi tak skoro neskončili.

Akým spôsobom pripravujete dizajn a potláčate celonožky?

Ako som už spomínala, celonožky potláčame sieťotlačou. Pri schvaľovaní nového dizajnu máme pravidlo, že sa musí páčiť obom, aby dizajn postúpil do finále. Je pravda, že niekedy diskusia býva celkom živá a dlhá, :)

Je tento proces náročný (napr. sú stroje, farby logisticky, finančne, priestorovo dostupné, uskladniteľné)?

Sieťotlač je úžasná technika, pri ktorej keď niečo nové objavíte alebo sa naučíte, zistíte – čo všetko neviete. Ak sa chcete venovať dôkladnejšie sieťotlači, potrebujete vybavenie, bez ktorého to nepôjde (sitá, stierky, korýtka, dostatočný priestor atď.). Potlač pančúch oproti potláčaniu iného druhu textilu má jedno špecifikum. Celý proces trvá oveľa dlhšie, čo vedie k nutnosti: učiť sa trpezlivosti.

Riešite licencie, patent na svoje produkty? Stane sa vám, že vás ktosi okopíruje?

Ak by technika sieťotlače bola patentovaná, iba zlomok výrobkov na svete by bol s potlačou. No už sme videli jeden náš nápad horšie spracovaný na pančuchách. Aspoň vieme, že máme dobré nápady, :)

Koľko motívov máte momentálne v predaji?

Momentálne 19, ich počet sa však stále mení. Neustále dokupujeme sieťotlačiarske sitá, ale stále je ich dajako málo.

Ktorý motív na celonožkách sa vám najviac, najlepšie predáva?

Najobľúbenejší motív je jednoznačne Marína – skvelé čítanie do dopravného prostriedku.

Biba Tothova v celonožkách Marína z dielne Poko Loko.

  

Stretávate sa s reakciou, že váš výrobok je síce pekný, ale príliš výrazný (že výrazne farebné pančuchy si skrátka nie každá žena oblečie)?

Stretávame sa s rôznymi reakciami. Niekedy sú celonožky moc farebné, inokedy by mali byť ešte viac farebnejšie. Sto ľudí, sto chutí.

Rozšíri sa obchod okrem pančúch aj na tašky, tričká či módne doplnky?

Niečo nové bublá v hlave, Poka s Lokom ale necháme, nech sa venujú iba svojim pančuchovým vedám.

Čo funguje viac: internetový predaj alebo osobná účasť na dizajn marketoch?

Vždy sú lepšie markety – osobný kontakt so zákazníčkami je na nezaplatenie.

Uživí vás tento textilný/odevný biznis?

Ja sa tým živím, Roman to má ako hobby. Čím si získava odstup a dokážeme na veci nazerať nezaujato.

V ktorom období roka sa vám najlepšie celonožky predávajú a koľko cca stovák či tisícok kusov ste od spustenia značky predali?

Najlepšie obdobie je od jesene. Počet predaných celonožiek by sme vedeli vypočítať, nie je však pre nás dôležitý. Dôležití sú ľudia a spätná väzba. Nie je nič lepšie, ako keď sa k nám zákazníčky vrátia.

Biba a Roman, stojaci za značkou Poko Loko Pančuchy a výrobou celonožiek s nápadom.

Text: Boba M. Baluchová, Biba Tothová, Foto: pokoloko.sk

Súťaž s blogom BalBo deBra a značkou Poko Loko

Ak chcete získať ručne potlačené POKO LOKO Pančuchy, zapojte sa! Jeden, teda asi skôr jedna z Vás bude odmenená pančuškami podľa vlastného výberu. Súťaž trvá do 14.2. do 12:00.

Podmienky súťaže sú jednoduché:
1. Dajte Like Balbo Debra Style fanpage na Facebooku;
2. Zdieľajte vo svojom profile verejne tento post;
3. Do komentára pod príspevok napíšte, aký vzor (ručne potlačený motív) by ste na pančuchách uvítali a najradšej nosili.
Veľa sťastia! #balbodebra #pokoLoko #sutaz #giveaway

Growing long hair V Growing up

Presne si pamätám na moment, keď som sa rozhodla, že si nechám narásť vlasy po pás a nikdy nebudem mať pokušenie: ostrihať sa. Bolo to na prvom stupni základnej školy počas sledovania TV seriálu pre deti a mládež: Safari. Keď som uvidela herečku Zuzanu Kocúrikovú, bolo všetko rozhodnuté. Na skoro tri dekády dopredu.

Dnes sa tomu smejem, lebo nemusíte testovať svoju pevnú vôľu desať rokov – príčesky či predĺženie vlasov si môžete zaobstarať za niekoľko desiatok eúr. No počas socializmu to tak jednoduché nebolo. Museli ste si vystačiť s trpezlivosťou, dobrou genetikou a žíhľavovým šampónom.

Z troch sestier Balušiek som pokušeniu: ne(o)strihať sa odolala najdlhšie. Aspoň môžem hrať Zlatovlásku a podobné rozprávkové bytosti (víly, princezné či strigy) počas „babysittingu“ detí kamošiek. Naposledy som to vcelku zvládla v júli, keď po rokoch zavítala z Bordeaux do Bratislavy spolužiačka Zora so synom a strávili sme spolu víkend v rozhorúčenej Vodárenskej záhrade. Ale nie o mojich vlasoch som chcela...



Vlasy som si vydržala nestrihať 26 rokov a zatiaľ v predsavzatí zotrvávam. Čítala som však príbeh Elaine, ktorá sa rozhodla ostrihať si vlasy – prvý raz po 23 rokoch a darovať ich charite. Organizácií, ktoré takýmito aktivitami zbierajú financie na vývin liečby a podporu ľudí s rôznymi typmi ochorení, je už v Európe dosť. Bol to odvážny čin, ktorý si zaslúži pozornosť (nie v rámci self-proma konkrétnej osoby, ale v rámci osvety, podobných kampaní). Niet divu, že príbeh spracovala redakcia BBC. 

Aké bolo moje prekvapenie a znechutenie (opäť raz), keď som si čítala všetky tie nevhodné komentáre pod príspevkom na sociálnych sieťach. Šlo o absolútne prehliadanie konkrétneho charitatívneho činu a narážky sa dotýkali výzoru konkrétnej darkyne. Napríklad: „staré ženy vyzerajú s dlhými vlasami smiešne“; “asi ani šatník neobmenila za tých 23 rokov“; “moje vlasy by za taký čas narástli dlhšie“; „jej vlasy sú riadne poškodené, ja si svoje podstrihujem každých 6-8 týždňov“; „nemusí používať toaletný papier“; a podobne.

Keď človek nevie, ako čeliť kyber-šikane a podobným komentárom na internete, mohol by sa zosypať. Nečudo, že po takýchto reakciách prejde niektorých chuť vôbec sa do podobnej aktivity pustiť. Denne mi aspoň raz napadne otázka: prečo niektorí ľudia potrebujú všetku svoju frustráciu ventilovať a každú jednu myšlienku publikovať verejne? No ide skôr o rečnícku otázku, odpoveď tuším. Viniť z toho zakladateľa Facebooku ale nemožno, cesta by sa vždy nejaká našla…

To cut this story short (for my English speaking readers): My hair hasn't been cut for 26 years and I'm not going to cut it. I just read Elaine's brave story: how she donated her hair to the charity to raise money and awareness about this type of campaigns (supporting people suffering from cancer). Sad to read all these weird comments from BBC readers afterwards... Somebody did nice, selfless thing and received nothing but cyber bullying, negative words about her appearance. That’s is not adequate feedback... Dear Facebook users, grow up and use social network system more wisely, please!

 
Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Zora Brožová

Kiwi dreaming: Rok na ostrove (snov)

O pár týždňov to bude presne rok, čo som prekonala svoje osobné rekordy (vzdialenosť 18 000 km a dvadsaťjeden hodín v lietadlách) a dobrovoľne sa presunula zo Slovenska na Nový Zéland. Presnejšie na jeho severný ostrov – do mesta Auckland, ktoré je pre mnohých tunajších ľudí vysnívanou destináciou, vyvoleným útočiskom, ostrovom snov. Mne sa tu sny plnia a niektoré ma i prenasledujú.

In a few weeks it will be exactly a year since I overcame my personal records (18,000 km distance and twenty-one hours in airplanes) and moved from Slovakia to New Zealand. More specifically I arrived in Auckland (Northern island), which is dream destination, chosen refuge, dream island for many local people. Also my dreams came true here and some of them are even following me.

 

V Aucklande mi trvalo iba pár dní nájsť si adekvátnu náhradu za bratislavské kino Lumiére. Filmový klub Academy cinemas ma prekvapuje nielen kvalitnou ponukou snímok, ale aj domácou zmrzlinou a vínom – ktoré si môžete (nielen s dovolením, ale dokonca s odporúčaním personálu) vziať priamo do kinosály. Koncom decembra som tam videla nový film Jima Jarmuscha: “Paterson“ o vodičovi autobusu v rovnomennom mestečku Paterson, v ktorom akoby sa nič nedialo. Každodenná rutina je však iba zdanlivá – ako u mladého autobusára (nepoznaného básnika a trpezlivého manžela), tak aj u jeho ženy Laury. Hoci u nej je to prevedené do extrému: divácka obec ju vidí stále doma, ako s každým novým dňom premýšľa – čím by sa mohla stať, aký nápad by mohla zrealizovať (viac či menej úspešne). Po skončení filmu v nás však ostane pocit nefalšovanej lásky. Dotyk krásy v detailoch zdanlivej všednosti. Aj s dvojčatami, ktoré sa najprv snívajú Laure, potom ich jej muž vidí viac ako často na trase linky svojho autobusu. Dvojčatá sa dostali aj do môjho sna, až som ich stretla na ďalší deň v Silo Parku počas osláv príchodu Nového roka, napodujatí Wondergarden. To nemôže byť náhoda! 

It took me only a few days to find an adequate substitute for Bratislava’s art-cinema ‘Kino Lumiére’ here in Auckland. Film club ‘Academy Cinemas’ often surprises me by the quality of movies offer, but also by homemade ice cream and local wine, that you can take (with permission and even with the recommendation of staff) directly to your seat. In late December I went there to watch a new Jim Jarmusch’s movie: “Paterson”. It's about a bus driver in a town, called Paterson, where nothing is going on. Daily routine, however, is only apparent – visible in a life of young bus driver (the unknown poet and patient husband), but even more in a life of his wife Laura. Although, it's transferred into the extreme in her case (since the audiences sees her sitting at home all the time and inventing new ideas of her future success (more or less implemented). The feeling of genuine love will remain after watching the movie. A touch of pure beauty in all these details of the apparent banality. I will not forget twins that firstly Laura dreamt about, then her husband saw them more often on his bus route. The twins also got into my dream until I finally met them the next day in Silo Park during the New Year's celebration at the Wondergarden event. This must not be a coincidence!



Uplynulý rok som sa snažila zachytiť to najlepšie, čo sa na miestnej hudobnej scéne urodilo. Väčšinu zo svojich novozélandských obľúbených spevákov a speváčok som videla hrať naživo a rozpoznateľné single som zaradila do svojho playlistu na Spotify s príznačným názvom: „Hudbainého ostrova”. Ak máte chuť spoznávať kvalitnú „kiwi music“ – odporúčam! Jednou z mojich obľúbenkýň je Anna Coddington. Hrá od detstva na bicích aj na gitare a produkuje hudbu, pod ktorou si ja predstavujem kvalitný pop: pop music. Stačí si prebehnúť Annin profil na youtube. Jej tretí album „Luck/Time“ je výsledkom tvrdej štvorročnej práce. Platňa je vyzretá, veľmi homogénna a možno tam nájsť niekoľko silných hitov. Už počas jej vianočného koncertu v hudobnom klube v St Kevin’s pasáži som za ňou chcela ísť a porozprávať sa o hudbe. Hneď počas silvestrovského večera v Silo parku sa mi tento sen splnil. Ešte mám pár ďalších mien vo „wish liste“ pre rok 2017, tak uvidíme – nakoľko mi bude ostrovné šťastie priať. 

The entire year I have tried to find the most / the best of local music production. I watched many New Zealand male and female singers playing Live. Then I added the most original songs to my Spotify playlist with the revealing title: "Music fromanother island". If you are interested in exploring good "kiwi music" – I highly recommend it! Anna Coddington is one of my favorite NZ musicians. She started to play on the drums and the guitar in her early childhood. Nowadays she produces music which I can proudly present as a pop: pop music. Check it online (follow Anna's profile on YouTube). Her third album "Lucky/Time" is the result of four years hard work. The record is mature, very homogeneous and you can find there several strong hits. Already during the Christmas concert in the music club in St Kevin's Arcade I had a wish to talk to her and share my feedback. My dream and intention came true during the New Year's celebrations in Silo Park. There are several other names (from the island of fulfilled dreams) on my "Wish List" for 2017. Let’s wish me a Good luck.



Text / Written by: Boba Markovič Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Inspire 79 - BalBo deBra: Hodiť na seba všetko z "black-listu"