blog about sustainable living, traveling and clothing, as well as fair fashion from Bratislava (EU) and Auckland (NZ)
BalBo deBra
piatok 18. novembra 2016
sobota 15. októbra 2016
Dreaming about actors and proper art
Kedysi som ako správna workoholička
spávala štyri hodiny denne. Odkedy som sa presťahovala do Stredozeme, spávam aj
tri-krát toľko. Skoro ako Penelope Cruz v časoch, keď ešte nebola matkou.
Samozrejme, s každohodinovým prebúdzaním sa na pípnutia emailov, naznačujúcich
povinnosti či radosti, črtajúce sa v Európe. Takýto prerušovaný spánok má aj
svoje výhody – sníva sa vám viac snov, a minimálne jeden z nich si musíte
zapamätať.
I used to be a workaholic sleeping four hours a day.
Since I moved to Middle-Earth I’ve been sleeping three times as much. Almost like Penelope Cruz
before her motherhood period. Every single hour I awake to my email beeps –
indicating responsibilities and joys coming from Europe. This interrupted sleep
has its advantages – you can dream more dreams in a row and at least one of
them you will remember.
Komunikovala som so svojou maminou cez
skype a tá mi vyjavila svoje posledné sny. Tie sa jej spájajú väčšinou
s pozretým televíznym programom predošlého dňa. Sledovanie kriminálnych
seriálov a čítanie detektívok máme odjakživa v rodine. Keď dopozerala
novú slovenskú kriminálku „Za sklom“, ktorá má atmosférou pripomínať divákom
a diváčkam svetové seriály „True Detective“ či „The Bridge“, snívalo sa
jej že s Jánom Koleníkom a Tomášom Maštalírom vyšetrovala vraždu.
Musela s nimi absolvovať nebezpečnú naháňačku a napríklad s nimi
naskočiť do posledného vozňa idúceho vlaku. Keď sa objavil sprievodca, vynašla
sa a do prístroja na vydávanie lístkov strčila vreckovku a vyťukala:
tri lístky po tri eurá. Viac si nepamätá. Škoda. Teším sa na pokračovanie, :).
I had a Skype call with my mother. She always start with
a recapitulation of the storylines of her last dreams. They are mostly
associated with a TV program offer from previous day. Watching the crime TV
shows and reading detective books have been always very popular in my family. After
watching new Slovak TV show "Behind the Glass" (whose atmosphere was
supposetd to remind well-known series "True Detective" and "The
Bridge") she became an investigator of the murder together with two actors
from the show: Ján Koleník and Tomáš Maštalír. She joined them in
dangerous chase and jumped to the last wagon of moving train with them. When a
conductor appeared she tried to place a paper tissue to the ticket-issuing device
and simply buy three tickets for three euros. She does not remember more. It’s a pity, isn’t it? Looking forward to a continued story,☺.
Aj ja mávam sny s umelcami
a o umení. Dnes som sa zobudila so širokým úsmevom na tvári, ale aj
so zármutkom – že sa to neodohralo naozaj. Snívalo sa mi totiž so skvelým
dánskym hercom Madsom Mikkelsenom. Nevyzeral tak strašidelne, ako vo filme
„Valhalla Rising“ či v úspešnej bondovke „Casino Royale“, ale
jeho pohľadu som neunikla. V topánkach na podpätkoch sme boli rovnako
vysokí. Vraj kariéru odštartoval ako tanečník, tango by som si s ním raz
rada strúhla. [Nemala som v noci nemala pozerať ten trailer na "Rogue One –
Príbeh Hviezdnych vojen", ktorý ide o pár mesiacov
do kín a kde hrá Mads jednu z väčších postáv.]
Dej vo sne vyzeral asi následovne – motali sme sa po slnečnej Bratislave a ja som ho zatiahla do kina, aby ho všetci na uliciach neokukovali. Chcela som ho (pri všetkej počestnosti) zobrať na nejaký reprezentatívny slovenský film a on sa vykrúcal, že to nie je dobrý nápad. Ponuku domácich filmov si, žiaľ, nepamätám, ale na jeho výraz, ako sa zhrozil, že bude musieť dve hodiny pozerať zasa nejakú neprekúsnutú story z čias socializmu, nezabudnem. Skvelý sen, čo vám budem hovoriť. Asi som ho mala radšej vziať do galérie, ako do kina.
Dej vo sne vyzeral asi následovne – motali sme sa po slnečnej Bratislave a ja som ho zatiahla do kina, aby ho všetci na uliciach neokukovali. Chcela som ho (pri všetkej počestnosti) zobrať na nejaký reprezentatívny slovenský film a on sa vykrúcal, že to nie je dobrý nápad. Ponuku domácich filmov si, žiaľ, nepamätám, ale na jeho výraz, ako sa zhrozil, že bude musieť dve hodiny pozerať zasa nejakú neprekúsnutú story z čias socializmu, nezabudnem. Skvelý sen, čo vám budem hovoriť. Asi som ho mala radšej vziať do galérie, ako do kina.
I dream of artists and art very often. Today I woke up
with a broad smile on my face, but also with a sadness (that it acually didn’t
happen). I was dreaming of a great Danish actor: Mads Mikkelsen. He didn’t look
as scary as in the film "Valhalla Rising" or the successful James
Bond movie "Casino Royale", but his gaze was hypnotizing. We were the
same height (thanks to wearing high-heels). I would definitely like to dance a
tango with this former dancer. This dream probably occurred in my mind because
of late night watching “Rogue One – A Star Wars story” trailer, which will come
to our cinemas in a few months (and Mads is one of the main actors in it).
The storyline of that dream went as follows – we were walking across Bratislava city and I did not want him to be spotted by people around. I wanted to take him to the local cinema and made him watch a Slovak movie. He wasn’t very happy about that idea. Un)fortunatelly, I don’t remember an offer of domestic films, but I do remember his expression. He was totally terrified that he would have to watch another two hours long story from the period of socialism. Great dream, I can tell. I would rather take him to the gallery.
The storyline of that dream went as follows – we were walking across Bratislava city and I did not want him to be spotted by people around. I wanted to take him to the local cinema and made him watch a Slovak movie. He wasn’t very happy about that idea. Un)fortunatelly, I don’t remember an offer of domestic films, but I do remember his expression. He was totally terrified that he would have to watch another two hours long story from the period of socialism. Great dream, I can tell. I would rather take him to the gallery.
Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic
štvrtok 13. októbra 2016
Pacific flora and nostalgia for home
Počas dvojtýždňového maratónu umenia s názvom ArtWeek Auckland sa dá
natrafiť na všelijakých zaujímavých ľudí a situácie. Aj si zaspomínať
nostalgicky na domov.
During the
two-week marathon of art titled Artweek Auckland you can spot many interesting
people, situations and think nostalgically about home.
I think that
local culture can be explored through the interviews with local people, but
also through the local culture and art. In past two weeks I had more than
enough opportunities to explore local kiwi-art. There is going on a two week
art-marathon in Auckland now – Artweek Auckland (in past all the events were
probably able to fit into one week). There are thematic billboards around the
town; thousands of printed brochures with the program sorted by locations of
neighborhoods; the activities for the whole family (Devonport); open Studios (former
Sunday school); chalk-drawing on the paths (Ponsonby road); art-exploration
through virtual reality glasses (Aotea Square); art cycle-tours (Electric
Night); galleries opened all night long (Late night art). It’s something similar
to Slovak Night of museums/galleries and White night together, lasting two
weeks.
V neďalekom Štúdiu One (v maorčine Toi Tu) na ulici Ponsonby sa toho deje celoročne dosť
veľa v krátkych intervaloch – niekoľko výstav do mesiaca, kurzy kreslenia
či kameramanskej práce, workshopy pre školopovinné deti, komunitné aktivity pre
miestnu mládež, podpora znevýhodnených ľudí. Pred pár dňami tam dokonca mieste
rádio Base FM usporiadalo výstavu obalov platní s príbehmi lokálnych Djov.
Niektoré platne boli riadne retro a tie tínejdžerské spomienky na ne –
ešte lepšie!
Nearby StudioOne / Toi Tu on Ponsonby road is packed with many short interval activities, throughout
the year there are: few exhibitions openings a month, drawing courses and
cinematography workshops, after-school activities for children, community
activities for local youth and support for people with special needs too. A few
days ago a local radio station Base FM hosted an exhibition there. Inside walls
were covered with vinyls’
covers with stories of local DJs behind. Some records
were really from past-era (retro mood) with teenage memories attached to them –
even better!
V tomto Štúdiu One ma zaujala aj výstava, ktorú tvorili krikľavé stuhy
do vlasov, votkané do plastových rohoží, ktoré tvorili výrazné kvety. Musela
som sa pri nich nechať odfotiť. Autorka Serene Timoteo nimi vzdala hold
tradičnému remeslu z oblasti Pacifiku a jej starým rodičom, ktorí sa
starali o pestrofarebnú záhradu. V 60. rokoch minulého storočia sa presunuli
zo Samoy do Aucklandu. Pacifická flóra môže vyvolať nostalgiu a túžbu po
rodisku, ale tiež môže upevniť presvedčenie – že presun bol dobrou voľbou
a hodnotný život sa dá prežiť aj na inom mieste. Tomu prisťahovalci a
prisťahovalkyne (a tak trochu aj ja) musia rozumieť.
An
extraordinary exhibition impressed me in Studio One / Toi Tu on Ponsonby road. Silk
hair-ribbons woven into plastic mats formed significant colorful flowers. I had
to have a picture in front of them. The artist: Serene Timoteo paid a tribute
to the traditional crafts of the Pacific region, as well as to her grandparents
who used to take care of a beautiful garden in past. They moved to Auckland
from Samoa in 1960s. Pacific flora can induce home-sick and nostalgia for the
hometown, but it can also reinforce the belief – that the move was a good
choice and people can start to live a valuable life anywhere. Immigrants (me
too a bit) understand it very well.
Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic
piatok 30. septembra 2016
Uzimené prechádzky po Ponsonby road
Pred pár týždňami som dokončila článok do jesenného čísla slovenského magazínu Inspire
(v rámci pravidelnej Fashion / BalBo deBra rubriky). O témy nebola
núdza. Rozobrala som festivalové outfity, ale aj oblečenie do šedivých dní, ktorých si v prístavnom meste Auckland užijem neúrekom. Dominovali inšpiratívne kľúčové slová: počasie, vietor a dážď.
Few weeks ago I finished an article for the fall issue of Slovak Inspire magazine (I submitted my regular BalBo deBra contribution to Fashion section). It was more than easy to pick a topic. So I discussed the festivals’ outfits, as well as the warmer clothes for cold days in Auckland city. Few words were mentioned more than once: weather, wind and rain. Very inspiring key words!
Few weeks ago I finished an article for the fall issue of Slovak Inspire magazine (I submitted my regular BalBo deBra contribution to Fashion section). It was more than easy to pick a topic. So I discussed the festivals’ outfits, as well as the warmer clothes for cold days in Auckland city. Few words were mentioned more than once: weather, wind and rain. Very inspiring key words!
Keď potrebujem počas dňa zdravotnú prechádzku, vybehnem z domu na
najbližšiu rušnú ulicu – Ponsonby road. Kedysi v susedstve Ponsonby bývali
maorské rodiny, dnes sa o domy v tejto štvrti, ktorých ceny sa na
trhu s nehnuteľnosťami pohybujú vo výškach nad jeden milión
novozélandských dolárov, bijú aucklandskí riaditelia stavebných či iných firiem
alebo čínski investori. Napriek tomu táto dlhá ulica ešte neprišla
o svojho ducha, a módne butiky, útle kaviarne, obchodíky s kvetmi, tematické
kníhkupectvá, tetovacie štúdiá či starožitníctva sa tešia záujmu domácich aj
turistov.
Na Slovensku začína jeseň, na Novom Zélande začína jar, no s počasím sme na tom rovnako. Našťastie mi tu dážď prechádzky nekomplikuje. Chodníky po oboch stránach ulice Ponsonby (aj pár ďalších nákupných tepien v Aucklande) sú totiž dômyselne kryté. Každý obchod má svoju striešku s vývesným štítom. Pásy týchto striech chránia peších nakupujúcich pred zmoknutím. Čosi podobné som videla napríklad v Bologni, no tam mala tá architektúra domov so strechami, resp. s oblúkovitými prechodmi skôr historický, ako komerčno-logistický ráz. Spokojne si teda kráčam pod tými strieškami a sledujem butiky novozélandských módnych značiek (hlavne tých, ktoré sa pýšia eticky vyrábanou módou: „fair fashion“). Fotografie výkladov vkladám do svojej fanpage: BalBo deBra style.
When I need a break during the day I go out for a walk to the nearest busy street – Ponsonby Road. There used to be a neighborhood full of Maori families in past, these days CEOs of Auckland’s companies or Chinese investors are taking over – willing to pay more than one million NZ dollars for a single house there. Fortunately, this long street has not lost its unique spirit yet and local people, as well as tourist are still enjoying fashion boutiques, hipster cafes, flower shops, bookstores, antique shops and tattoo studios there.
Slovak people are preparing for Autumn period, while Kiwi people (in New Zealand) are looking forward to Spring. I am sure the weather will be pretty much the same in both places. Fortunately, rain doesn’t complicate long walks at all. Sidewalks on both sides of the street on Ponsonby road (and a few other shopping streets in the heart of Auckland) are in fact cleverly covered. Each store has its own roof with a signboard. These roofs protect pedestrians and shoppers from getting wet. I saw something like that before in Bologna but there was another reason for building this type of roofs (more historical than commercial-logistical). Thus I walk happily under those roofs and watch boutiques’ windows of New Zealand fashion brands (especially those supporting "fair fashion"). You can see more photos on my Facebook fanpage: BalBo deBra style.
Na Slovensku začína jeseň, na Novom Zélande začína jar, no s počasím sme na tom rovnako. Našťastie mi tu dážď prechádzky nekomplikuje. Chodníky po oboch stránach ulice Ponsonby (aj pár ďalších nákupných tepien v Aucklande) sú totiž dômyselne kryté. Každý obchod má svoju striešku s vývesným štítom. Pásy týchto striech chránia peších nakupujúcich pred zmoknutím. Čosi podobné som videla napríklad v Bologni, no tam mala tá architektúra domov so strechami, resp. s oblúkovitými prechodmi skôr historický, ako komerčno-logistický ráz. Spokojne si teda kráčam pod tými strieškami a sledujem butiky novozélandských módnych značiek (hlavne tých, ktoré sa pýšia eticky vyrábanou módou: „fair fashion“). Fotografie výkladov vkladám do svojej fanpage: BalBo deBra style.
When I need a break during the day I go out for a walk to the nearest busy street – Ponsonby Road. There used to be a neighborhood full of Maori families in past, these days CEOs of Auckland’s companies or Chinese investors are taking over – willing to pay more than one million NZ dollars for a single house there. Fortunately, this long street has not lost its unique spirit yet and local people, as well as tourist are still enjoying fashion boutiques, hipster cafes, flower shops, bookstores, antique shops and tattoo studios there.
Slovak people are preparing for Autumn period, while Kiwi people (in New Zealand) are looking forward to Spring. I am sure the weather will be pretty much the same in both places. Fortunately, rain doesn’t complicate long walks at all. Sidewalks on both sides of the street on Ponsonby road (and a few other shopping streets in the heart of Auckland) are in fact cleverly covered. Each store has its own roof with a signboard. These roofs protect pedestrians and shoppers from getting wet. I saw something like that before in Bologna but there was another reason for building this type of roofs (more historical than commercial-logistical). Thus I walk happily under those roofs and watch boutiques’ windows of New Zealand fashion brands (especially those supporting "fair fashion"). You can see more photos on my Facebook fanpage: BalBo deBra style.
Špeciálnu kategóriu tvoria (ako inak) second-handy a charitami
zriadené vintage obchodíky. Tie ponúkajú momentálne teplejšie zvršky – jarnú kolekciu
odevov v čiernych a šedých odtieňoch. Aj ja som sa náhle dala na čiernu farbu, takže
kardigán s predĺženým predným dielom a koženková bunda na zips (obe
z Recycled Boutique NZ) v mojom šatníku neprekvapia. Prekvapila ma
však moja voľba poľovníckeho slamenného klobúka. Také som predsa nikdy nenosila. Ale príslovie "Nikdy nehovor nikdy" a cena (tri doláre v Red Cross charity shope) ma presvedčili. Ako znúdzecnosť či prvá
pomoc pri presune do centra, keď sa vonku náhle rozprší a vy musíte prejsť aj po chodníkoch, ktoré nie sú zastrešené
tak efektne, ako na Ponsonby road, to padne vcelku vhod. Čo poviete?
I've been especially focused on the windows of second-hands and vintage shops established by charities. These stores currently offer warmer clothes – spring collections in black and gray shades. Suddenly, I also started to wear black clothes, so cardigan with extended front part and leather jacket (both from Recycled Boutique NZ) are part of my closet now. However, I was surprised by my recent choice of straw hat for hunters – I have never worn this kind of hats before. Popular saying "Never Say Never" and decent price (three NZ dollars in Red Cross charity shop) made me feel hungry for it. It really helped me to get to the city center when it started to rain outside. Not all paths have been covered by those roofs as on Ponsonby Road yet. How do you like it?
I've been especially focused on the windows of second-hands and vintage shops established by charities. These stores currently offer warmer clothes – spring collections in black and gray shades. Suddenly, I also started to wear black clothes, so cardigan with extended front part and leather jacket (both from Recycled Boutique NZ) are part of my closet now. However, I was surprised by my recent choice of straw hat for hunters – I have never worn this kind of hats before. Popular saying "Never Say Never" and decent price (three NZ dollars in Red Cross charity shop) made me feel hungry for it. It really helped me to get to the city center when it started to rain outside. Not all paths have been covered by those roofs as on Ponsonby Road yet. How do you like it?
Text / Written by: Boba Markovič Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič
štvrtok 15. septembra 2016
Čo by ste v chladničke nehľadali
V septembri ma oslovila redakcia
časopisu Eva so zaujímavou požiadavkou – odfotiť a opísať svoju chladničku
– zvnútra i zvonku. Nebolo treba nič aranžovať – vonkajšia vrstva sa
pomaly zapĺňa a vnútrajšok ostáva takmer nemenný...
Môžem byť rada, že chladnička má tvar hranolu a vrstvami ju možno
pokrývať z viacerých strán, nielen spredu. Mám ju rozdelenú doslova na sektory – jeden je preplnený
spomienkami na Slovensko a sú tam pohľadnice od známych zo SR. Druhý je
pokrytý pamiatkami na koncert či výstavu už tu v Aucklande, alebo pozvánkami na
podujatia, ktoré sa dejú v tomto rýchlo sa meniacom meste.
Chladnička zvnútra výzerá o niečo prázdnejšie a na prvý pohľad
nezaujímavo. Keďže počas týždňa veľa
pracujeme a cez víkendy sa snažíme vycestovať do okolia (zväčša kompou na
neďaleké ostrovy Waiheke, Rangitoto, Rotoroa, alebo na pláž v Takapune), v chladničke máme len pár
potrebných a najmä trvanlivých potravín. No veľkú časť v nej zaberajú
desiatky roliek filmov, ktoré sme doniesli ešte z Bratislavy, lebo manžel sa
venuje analógovej fotografii. Nie každý by čakal filmy v chladničke,
u nás je to už roky samozrejmosť.
V Bratislave sme každý večer po práci trávili vonku – chodili sme na
výstavy, do divadla alebo do kina Lumiére na klubové filmy (niekedy aj dva za
večer). Keďže sa venujem žurnalistike a globálnemu vzdelávaniu, je to tak
trochu aj moja povinnosť (nielen radosť). V Aucklande v tom pokračujeme,
aj keď je tu všetko o dosť drahšie. No nové prostredie možno spoznať práve
vďaka návšteve lokálnych miest, pozorovaním domácich ľudí a podporou pôvodného
umenia. Ak by sme mali vypichnúť nejaké novozélandské podujatie – tak určite
divadelno-pohybové predstavenie “Mana Wahine” o maorskej histórii, o prepojení
ženskej sily a lona prírody. Takú premyslenú prácu zo zvukom a svetlami som v
Európe doteraz nevidela (leták z tohto predstavenia preto nie náhodou
zaberá čestné miesto na našej chladničke).
Do európskych kín mieri úspešný novozélandský film “Hunt for Wilderpeople”
od režiséra Taita Waititi o maorskom chlapcovi, ktorý si zvyká na nových
rodičov v pestúnskej starostlivosti, testuje ich nervy a objavuje divokú
miestnu prírodu. Určite si pozrite túto výchovnú komédiu – veľa vám prezradí
o živote na Novom Zélande.
Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič
streda 31. augusta 2016
Nosiť firemné tričko s hrdosťou
Počas nášho pobytu v Aucklande sa nám často stáva, že
lokálni ľudia nemajú šajn o firme Serato (ktorá prispela k nášmu odchodu
zo Slovenska). Pritom je to spoločnosť čisto novozélandská, zamestnáva tu skoro
dvesto ľudí. Venuje sa vývojárstvu audio softvéru pre profesionálnych DJ-ov a hudobníkov.
Na Slovensku ju väčšina DJ-ov a hudobných producentov dôverne pozná.
When we try to tell local people the reason of our arrival to Auckland they have no clue of an existence of Serato company. It is a bit strange because it is New Zealand company that employs nearly two hundred people here. It is dedicated to development of an audio software for professional DJs and musicians. In my home country: Slovakia most of DJs and music producers are familiar with Serato’s production.
When we try to tell local people the reason of our arrival to Auckland they have no clue of an existence of Serato company. It is a bit strange because it is New Zealand company that employs nearly two hundred people here. It is dedicated to development of an audio software for professional DJs and musicians. In my home country: Slovakia most of DJs and music producers are familiar with Serato’s production.
Firma Serato má na konte veľa produktov, ktorým ale ako neprogramátorka nerozumiem.
Zato o appke Pyro viem dlho rozprávať, aj ju používam na dennej báze.
Dúfam, že čoskoro sa bez nej nezaobíde žiadna domáca žúrka. Veď vďaka nej nik
z hostiteľov nemusí stáť celé hodiny za gramcami, CD-prehrávačmi či
počítačom. Táto bezplatná mobilná aplikácia to elegantne vyrieši za nich, preto jej
rada a nezištne robím promo.
There are several interesting
products in the portfolio of Serato company I am aware of. Unfortunatelly, as a
non-programmer I do not understand their functioning principle. But I can talk
about Pyro app because it’s very user friendly and I use it on a daily basis. I
hope that one day every single home-based party will be using it. Thanks to this
app none of the hosts has to stand behind the decs, CD player or computer and
take care of the background music for dancing, talking, chilling. This free
mobile app can offer you an elegant solution that I’d like to share with you.
Ako spustiť „hudobný ohník“ v mobile sa naučíte za desať minút. Táto aplikácia však nie je zameraná na DJov a nemá im konkurovať. Umožní vám plynule bez otrasných prechodov mixovať skladby z lokálne
uloženého playlistu či z playlistov v rámci Spotify aplikácie. Ak tam
nemáte dosť navyberanej muziky, tak si len vyberiete v appke predvolené
odporúčanie – konkrétny žáner, na ktorý máte chuť, napríklad: Mellow
electronika. Pyro sám podľa svojho algorytmu a vášho vkusu vyberá a hladko
mixuje kúsky, ktoré by sa vám mohli páčiť. Ak vás song v polovici omrzí,
alebo náhle dostanete chuť na inú skladbu, stlačíte jednoducho ikonku napravo:
Play s plameňmi. Tá práve idúci track prispôsobí aktuálnemu rytmu
a premixuje do nasledujúceho, pričom poslucháčov nič nevyruší. Príjemná
„pyro-mánia“!
It takes less than
ten minutes to learn how to start a “music fire" and become Pyro-person.
DJs are not part of the app’s target group therefore there will be no
competition. Pyro allows you to mix locally stored songs or tracks
from Spotify playlist in a smooth way. If there is not enough music on your
disc – just select a specific genre e.g. Mellow electronica. Pyro will select
particular songs you might enjoy – according to its algorithm and your taste.
If you get tired of certain song and suddenly you think about another track – simply
press the icon Play. The currently played track will be faded out and premixed
to the next without disturbing an audience.
Pyro-appka má dobrý dizajn ako ostatné produkty Serato. Preto nikoho
neprekvapí, že zamestnanci firmy (ako aj ich partneri a partnerky) nosia
tričká, mikiny či šiltovky s logom Serato aj mimo pracoviska. Kedy sa vám
stalo, že ste si dobrovoľne obliekli firemné tričko, či tričko, ktoré vám
zaslala banka, poisťovňa, telekomunikačný operátor či nejaká EU inštitúcia
a išli v ňom na prechádzku (nie umývať auto či rýľovať záhradu)?
Pyro-App is well designed, as well as the other Serato products. Therefore there is no surprise that the company employees (and their wives, husbands, partners) proudly wear t-shirts, jumpers and baseball caps with the logo of Serato outside the workplace. Have you ever worn a shirt of your company or a shirt that was sent to you via PR agency of your bank, insurance company, telecom operator or EU institution on voluntary basis? Have you been going out in it (or you just wash your car or spade your garden in it)?
Pyro-App is well designed, as well as the other Serato products. Therefore there is no surprise that the company employees (and their wives, husbands, partners) proudly wear t-shirts, jumpers and baseball caps with the logo of Serato outside the workplace. Have you ever worn a shirt of your company or a shirt that was sent to you via PR agency of your bank, insurance company, telecom operator or EU institution on voluntary basis? Have you been going out in it (or you just wash your car or spade your garden in it)?
Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo
Markovič
nedeľa 17. júla 2016
Jubilejná Pohoda v podrepe a s bozkom pre Borisa
Nech si hejtuje ktokoľvek o čomkoľvek,
dvadsiata Pohoda bola v mnohom výnimočná a vydarila sa. Vegetariánskeho jedla
bolo dostatok, splachovacie toalety fungovali, zapršalo len raz a aj taxíky sa
držali odporúčaných cien. Toľko k logistike
festivalu. Čo sa týka sociálnych väzieb
a socializačných momentov: Stretla som menej známych ľudí, ako som si
priala, a videla menej koncertov, ako som plánovala. Dokonca som ani poriadne nevidela
tradičné festivalové zvieratká, lebo chrústy sa návštevníkov a návštevníčok
zľakli hneď vo štvrtok, v piatok zutekali aj hraboše poľné – po tom, čo
obhrýzli sestre celú piknikovú deku (myslela si, že to niekomu z kamošov
vibruje mobil, ehm).
Tento rok som pre chorobu napríklad
vynechala všetky čítačky či diskusie v preľudnených krytých stanoch. Teda okrem
tej, na ktorej som sama vystupovala – v stane ZSE / Živica som totiž prítomným hovorila
o tom, ako možno spoločnosť meniť a zmeniť metódou komunitného organizovania. O tom
by som aj so zápalom pľúc vedela mudrovať celé hodiny. No a o čom / o kom
inom je tá Pohoda, ak nie o komunite, podobnom vkuse i zmýšľaní a o
komunitnej spolupatričnosti?
Ale naspäť k hudbe: Vynechať
koncert PJ Harvey v prvý večer
sa skrátka nedalo. Veľa ľudí v publiku očakávalo rock’n’rollovú šou, kde
bude Polly Jean behať v minišatách a s povestnou gitarou
Gibson Firebird namiesto saxofónu. Nestalo sa tak, no nuda to tiež nebola.
Dostať toľko slávnych mužov z hudobnej kariéry PJ Harvey na jedno pódium (a na
trenčianske letisko) sa rovná doslova zázraku – boli sme pri tom. Zvuk skvelý,
nasadenie grandiózne; veď Community of Hope.
Zvláštne je, že všetky speváčky, ktorých
vystúpenia som tento rok na Pohode videla, komunikovali s publikom v húpavom
podrepe – akoby posilňovali už i tak dosť vypracované stehná. Xenia Rubinos v Europa stane to
skúsila hneď v prvej piesni, v RBMA stane jedinečná Sevdaliza zvyšovala frekvenciu týchto cvikov zasa ku konci svojej
šou. Ak by mala na festivale svoj vlastný merch so športovým oblečením, asi by
som neodolala. Tancovala skvele asi dva metre odo mňa tak, ako som čakala. A aj
keď nebola dostatočne nasvietená, udržovali sme spolu aký-taký očný kontakt. Pravdepodobne
pre svoju dĺžku vlasov (porovnateľnú s tou jej) som si vyslúžila dokonca pieseň
s venovaním, ako inak – o láske. Túto iránsko-holandskú divu chcem vidieť opäť naživo
stoj-čo-stoj.
Ak ste mali chuť na latinské tanečky,
mexická skupina Sonido Gallo Negro ponúkla náladu spagetthi westernov, na
akú sa len tak nezabúda. Ani regíčko, ani obľúbená dychovka Miša Kaščáka, ale
divoká cumbia. Len ste museli mať v Nay tanečnom dome na sebe málo oblečenia a
dobrú tanečnú obuv. Nie takú, akú mala speváčka temnej rockovej kapely Savages. Na takých podpätkoch by som
nezvládla chodiť, nieto vyše hodiny suverénne kráčať po pódiu, teasovať
bubeníčku a liezť po zábradlí medzi fanúšikov a fanúšičky. Bola to sila!
Psychedelické japonské čudo: Shibusa Shirazu Orchestra som videla iba cez telefón vďaka živému
prenosu z letiska. Ale vcelku mi to stačilo k záveru – že išlo o najväčšiu
haluz jubilejného ročníka festivalu. Principál v slipoch, komiksová speváčka,
mímovia na rebríkoch, tanečnice v županoch, mávajúce publiku banánmi, hráč na
teremin – akoby náhodne odchytený na letisku cestou z Japonska do Európy atď.
atď. Nádherné počúvanie a pozeranie. Ten papierový mega-drak nad hlavami
ľudí – to už bol len taký fotogenický bonus.
České trio Midi Lidi sa vydávalo celý svoj koncert za skupinu Zrní. Pokojne by
si svoju šou mohli chalani strúhnuť v
betónovej Garáži, kde by Petr Marek svojimi pohybmi, no predovšetkým svojimi
modrými trenkami ešte viac rozčuľoval frajerov svojich početných fanúšičiek.
Tie sa potom museli udobrovať bozkami
pre Borisa pod minaretom…
Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: P. Markovič a M. Fabianek
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)













