Čoho všetkého sa (ne)vzdá prvorodička

Keď som sa doma rozprávala so sestrami (čerstvými prvorodičkami) alebo s mojimi rovesníčkami, debata sa skôr či neskôr dotkla aj môjho rozlietaného leta. Jedny si nostalgicky povzdychli, iné ma mierne vystríhali (či skôr vystrašili). Vraj si mám teraz ešte čo najviac užiť festivaly, koncerty, výstavy či premietania v kine, lebo o pár mesiacov sa všetko zmení a budem „zamestnaná“ iným typom radostí, ale aj povinností...

Preventívne som si teda vygúglila pár článkov zahraničných super matiek, ktorými sa sociálne siete len tak hemžia, a snažila sa odčítať – ako sa ony vyrovnávajú s absenciou spoločenského a kultúrneho života krátko po narodení potomka. Väčšina z nich viac či menej vážne updateovala zoznam toho, čo každú prvorodičku čaká a neminie, a čoho sa na nejaký čas museli vzdať. Stále (si) akosi verím, že odtiaľ budem položky skôr vyškrtávať, ako pridávať. Alebo si priveľmi fandím?

Niektoré výčty toho, čo si má ešte žena v tehotenstve užiť, lebo ako matka si od toho bude musieť dať na pár mesiacov až rokov pauzu, mali dokonca až strašidelných päťdesiat položiek! Na zoznamoch som objavila také bežné úkony, ako: sprchovanie sa (či nebodaj horúci kúpeľ), holenie nôh, farbenie vlasov, vytrhávanie obočia, nános základného mejkapu pred výjazdom do terénu, dokonca vypitie si teplého nápoja. Trošku som spanikárila a rozhodla sa zohnať si v miestnych vintage shopoch aspoň pár klobúkov – pre prípad, že už nestihnem navštíviť kaderníčku.

Výdatného spánku sa budem vedieť vzdať, keďže už teraz spávam striedmo a početné presuny cez časové pásma a všetky možné kontinenty ma pripravili na všetko. Niektoré záľuby, aj spomínané chodenie na koncerty či do kina, sa dajú oželieť. Ale čítanie kníh (iných, ako tých o rodičovstve), módu a cestovanie by som nerada pustila na tri roky k vode. Keďže na univerzite stále dokončujem výskum, dúfam, že mi hormóny úplne nezatemnia rozum a učenie (sa) novým veciam neobmedzím len na oblasť prebaľovacieho pultu a dojčiaceho kútika. Držte mi prsty! Azda to zvládnem...

Text: Boba Markovic Baluchova, Foto: Palo Markovic

Preniesť sa do detských čias vďaka editovaniu knihy

Editovanie článkov mám v náplni práce. Ale s prekopávaním stostranových rukopisov pre knižné vydavateľstvá už mám skúseností menej. Nové výzvy treba prijať – vedia človeka potrápiť, ale najmä obohatiť. Naviac ak ide o text knihy pre žiakov a žiačky základných škôl (náročnú čitateľskú skupinu, a teda aj ťažkú cieľovku) a príbeh pochádza z pera rodinnej príslušníčky. Presnejšie: z počítača mojej najmladšej sestry. Nejak som sa s tým však popasovala a výsledok môžete svojim mladším členom či členkám domácnosti pridať na kôpku darčekov pod vianočný stromček. Minimálne jedna kniha by sa tam popri všetkých tých stavebniciach a elektronických vychytávkach mohla objaviť.

Hneď v prvej knihe zo série dobrodružstiev „Kapitána Padáka“ sestra dej čiastočne zasadila do okolia môjho milovaného Nového Zélandu. Jej hrdinovia, starí kamaráti z detstva: Daniel Padák a Peter Kufor, sa chystali prekonať dátumovú hranicu na ostrove Samoa a užiť si exotickú dovolenku na Fidži aj v Japonsku. Nevravím, že sa im to úplne podarilo, ale tak cestovateľské zážitky bývajú vždy plné neplánovaných momentov.

V druhej knihe Kristínka uvádza na scénu novú postavu – veterinárku z Austrálie (pravdepodobne tiež súkromnú detektívku v zálohe) a jej zvieratko emu. Čiže opäť je to len na skok od Nového Zélandu, kde máme tiež otočené ročné obdobia – keď je v Európe leto, v Stredozemi je podnechtová zima; keď sa na Slovensku decká sánkujú, tak tu môžeme v štýle protinožcov oslavovať Vianoce na horúcich piesočných plážach.

Po prvotnom preletení rukopisu knižnej novinky som sa v spomienkach preniesla do mojich základoškolských čias, keď som z knižnice domov vláčila každý týždeň nové dobrodružstvo „Troch pátračov“ – amerických tínejdžerov, úspešne riešiacich záhady, na ktoré polícia nemala čas alebo um.

Kapitán Padák sa v novom príbehu stane nedobrovoľne súčasťou pašeráckej spojky. Na scéne, resp. v kargu jeho lietadla sa totiž objavia vzácne sokoly, ktoré majú byť nelegálne dopravené do Spojených arabských emirátov... Padákova malá neter Ivanka sa za asistencie spolužiaka Oliho a spomínanej slovensko-austrálskej veterinárky pokúsi očistiť jeho meno. Okrem zaujímavých faktov a výrazov z prostredia letectva, fyziky či aerodynamiky, s ktorými som sa ako editorka riadne natrápila (Bohu vďaka za Krátky slovník slovenského jazyka online!), nebudú chýbať ani zvláštnosti zo sveta geografie, ornitológie, veterinárnej medicíny či metód policajného vyšetrovania.

Ako pri strihaní filmu, tak aj pri editovaní knihy existuje pravidlo, zvané „kill your darlings“, ktoré autori a autorky pôvodných textov nemajú v láske. Veď kto by sa dobrovoľne vzdával niektorých viet či celých pasáží, keď je to „srdcovka“? V záujme zharmonizovania deja a zlepšenia kvality diela to však občas treba urobiť. Ako sa to nakoniec podarilo mne (po výdatných online debatách so sestrou), uvidíte už o pár týždňov. Stačí tentoraz hľadať na pultoch kníhkupectiev namiesto modrej knižky dielko s obálkou zelenou.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Vtesnať životný príbeh do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd

Formát prezentácií (20×20) s názvom „PechaKucha Night“ funguje už niekoľko rokov na Slovensku aj Novom Zélande a v tisícke ďalších miest po celom svete. Nápad ponúknuť publiku výber krátkych inšpiratívnych prednášok v podaní viac či menej známych rečníkov a rečníčok vznikol v Tokiu a hneď prvá noc z roku 2003 sa stala okamžite hitom na pokračovanie. Ide totiž o neformálne zdieľanie kreatívnych nápadov, pričom témami nie sú iba súčasné umenie a architektúra, ale širší záber s celospoločenským dosahom, ako: pamäť, hranice, periféria alebo odvaha.

Najväčšou výzvou pre prezentujúceho pritom nie je zostavenie kolekcie dvadsiatich pútavých obrázkov, ale čas. Každý rečník či rečníčka musí totiž dodržať časový limit – komentuje iba prúd dvadsiatky slajdov, pričom na každý z nich má iba dvadsať sekúnd. Ako by ste vy dokázali celý svoj život či niekoľkoročný projekt vtesnať do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd?

V septembri som mala možnosť vystúpiť na aucklandskej verzii PechaKucha Night s prezentáciou, ktorá bola kombináciou osobného a pracovného života. V angličtine som sa pokúsila publiku pretlmočiť dôvody, ktoré ma viedli k štúdiu rôznych smerov naraz a následne k práci pre mimovládky a univerzity. Rýchlostne som moje okomentovala moje životné poslanie, ako aj momentálny stav – všetko na niekoľko mesiacov odložiť a venovať sa novej úlohe: prvorodičky po tridsiatke. Môj výkon teda presne zapadol do témy danej noci v miestnom námornom múzeu – išlo totiž o Odvahu v pravom slova zmysle. Časť z toho som následne zopakovala pre stránku Humans of K road, ale tam mi už nik nestopoval čas a uverejnený text sa dal editovať.

Momentálne je môj život naozaj často spájaný s odvahou. S odvahou: presťahovať sa zo Slovenska na Nový Zéland a začať si odznova budovať život, sociálne siete či pracovné zázemie tam;  prerušiť sľubnú kariéru a zamerať sa na materstvo a výchovu dieťaťa v novom prostredí bez pomoci najbližších; naďalej publikovať zodpovedné články o globálnych témach pre blogovú platformu Media about Development; a pokračovať vo vzdelávaní rozvojových dobrovoľníkov či budúcich novinárov o tom, ako prezentovať informácie z krajín s nižšími príjmami v médiách. Mienim v tom neprestať, aj keď ma čakajú náročné mesiace. Toto všetko a ešte omnoho viac som vtesnala do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd. Verím, že prítomní si z toho odniesli čo najviac. A že budú (rovnako ako ja) odhodlaní nevzdávať sa a prekážkam čeliť, nie sa nimi nechať ochromiť.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič