PieFee addiction (not only for Moms-to-Be)

Vo svojom okolí, ale najmä vo filmoch občas vidíte, ako ženy v očakávaní svojho potomka, majú tie najbizarnejšie chute. Hádžu do seba zavárané uhorky, krémové zákusky, údené ryby či dokonca piňakolády. Mňa nič takéto nepostihlo, akurát som mala problém s kávou. Nikdy som ju nepila pre jej životabudičské účinky, skôr pre jej omamnú vôňu. V prvom trimestri tehotenstva mi však prestala voňať a chutiť úplne.
In your neighborhood, but especially in movies, you can see how pregnant women have the most bizarre tastes. They east preserved cucumbers, creamy desserts, smoked fish or even piña coladas. I do not feel anything like that, there was just a problem with coffee. I have never been drinking it for its wakefulness effects; the smell of coffee stimulated my brain. In the first trimester of my pregnancy, however, this triggering feeling completely ceased.

V krajine, kde je kávová kultúra na poprednom mieste, a kde málokedy stretnete človeka bez vlastného keep-cupu či jednorázového take-away pohára s týmto horúcim nápojom, to môže byť zábavné. Všetko vyriešil v druhom trimestri môj objav na jednej z najviac rušných ulíc Aucklandu – na povestnej K road. Narazila som totiž na novú gastro vychytávku – PieFee!
In a country where coffee culture is at the forefront and where you rarely meet a person without their own keep-cup or a take-away cup with their hot drink, it can be really fun. Everything has been changed in the second trimester thanks to my perfect discovery on the famous K Road – one of the busiest streets of Auckland. I have come across a new foodie invention – PieFee!

PieFee nie je nič iné, ako kvalitná káva, servírovaná v chrumkavom koláčavom korpuse, vystlanom čokoládou alebo karamelom. Najlepšia kombinácia pre tých, ktorí cez deň pociťujú poklesok energie a potrebujú si doplniť v tele zásobu cukru alebo kofeínu. Nielen kávoví či keksíkoví závisláci ocenia zloženie tohto gastro zázraku – je to totiž zpolovice káva a zpolovice koláč. Čiže dve kalorické mňamky v jednom!
PieFee is nothing other than a good coffee – served in a crunchy pie cup – lined with chocolate or caramel. It’s the best combination for those who experience energy shortages during the day and need to supplement their body with sugar and/or caffeine. Not only coffee or cookie addicts will appreciate the composition of this gastronomy invention – it’s a half coffee, half pie. Two delights in one!

S priberaním hmotnosti v treťom trimestri som sa snažila jesť a piť čo najviac zdravo. Ale občas si na K Road zájdem tiež a predstieram, že na mňa prišla oná povestná tehotenská chuť a musím si jednoducho dať svoju dávku tejto lakocinky. Nenápadné bistro Tasteful Bakehouse & Café s príjemným majiteľom má na PieFee obchodnú značku. Namiesto kofeínovej Flat White si pýtam bezkofeínové kapučíno a upečený korpus len trošku lyžičkou oškrabkám (nesnažím sa ho celý pažravo zhltnúť).
With my weight gain in the third trimester I tried to eat and drink as healthy as possible. But sometimes I go to K Road – pretending to have these cravings of pregnant women and simply enjoying my dose of this sweet guilty pleasure. A pleasant owner of Tasteful Bakehouse & Café has a trademark on PieFee. Instead of regular Flat White I ask for a decaf cappuccino and instead of eating the whole pie crust I just try to scrape the chocolate out with a spoon.

Teším sa na leto v Bratislave, keď túto sladkú vychytávku predstavím blízkym. Spomínané (štýlovo nadizajnované a zabalené) korpusy sa totiž dajú objednať a preniesť kamkoľvek v batožine… Len aby mi to ktosi na letisku neodobral v rámci prevencie – zabrániť interkontinentálnemu šíreniu PieFee závislosti…
I'm looking forward to summer in Bratislava where I’d like to present this sweet treat to my close friends. The pie cups (nicely designed and packaged) can be ordered and transported anywhere. Let’s hope nobody will take them from my luggage at the airport – to prevent an intercontinental spread of PieFee addiction...

Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic

Privstať si na Kreatívne ráno

Podujatie „Creative Mornings“ môžete navštíviť vždy v posledný piatok v mesiaci vo viac ako stosedemdesiatich mestách sveta. Prekvapivo aj v Bratislave i v Aucklande. Za odmenu vás na tomto rannom podujatí čaká voňavá káva, toast alebo koláčik k tomu, no najmä originálna prednáška od tvorivej osobnosti v rozsahu 20-50 minút.

Na Slovensku „Kreatívne rána“ organizujú s väčšou či menšou pravidelnosťou moje konškoláčky z VŠMU. Ani jedno z bratislavských vydaní som, popravde, pre moje zahraničné pobyty a pracovné povinnosti doteraz nestihla navštíviť. Prisahám, že problém nebol v rannom vstávaní... Aj keď viac čulá som ako spíkerka, aj ako diváčka po večeroch. V posledných týždňoch však s pribúdajúcimi kilogramami a vnútornými kopancami od mojej dcéry sedím disciplínovane za počítačom už od siedmej ráno. Poprípade zápasím s gravitáciou a gúľam sa centrom mesta na stretnutie, vyšetrenie či prednášku v niečom pásikavom.

Pred pár rokmi mi liezlo to hromadné opantanie mojich známych všetkými tými videami z TED či TEDx konferencií pekne na nervy. Teraz pristupujem k daným inšpiratívnym prednáškam viac otvorene. Aucklandskú verziu „Creative mornings“ (alebo „TED for the rest of us” / „TED predášku pre nás ostatných – ako ju niektorí vtipne označuju) mám mimoriadne rada. Tu mám všeobecne akosi viac času či šťastia na prednáškoidné eventy. Zohráva v tom rolu, samozrejme, aj moja snaha – obzrieť si lokálnu komunitu kreatívcov a kreatívkyň, zároveň sa trošku zapojiť do spoločenského života tejto metropoly. Vcelku to zatiaľ ide a už som získala aj pár užitočných kontaktov i podnetov. Všetky azda využijem počas mojej rodičovskej „dovolenky“ v najbližších mesiacoch.

Jeden z posledných Creative Mornings talkov sa týkal vydávania aucklandského časopisu Paperboy, ktorý má nesmierne pútavú formu, ale aj obsah. Podľa jednotného vizuálu obálky ho nemáte problém rozpoznať už na diaľku. Vždy vo štvrtok ráno si vezmete z vyhradených miest po celom meste svoj výtlačok zadarmo a spríjemňujete si ním obedové pauzy či lenivý víkend v posteli. Jeho šéf-editor, Jeremy Hansen, sa snažil práve na augustovom rannom talku predstaviť štyri hlavné piliere magazínu, aj stratégiu, ktorú redakcia pred majiteľmi obhajuje. Je obdivuhodné, že časopis vychádza už rok a zatiaľ to s úrovňou nešlo dolu napriek tomu, že inzercie (najmä tej otravnej) nepribúda. Ak by sa mi tam podarilo pretlačiť pár svojich článkov – bola by som viac ako spokojná.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Pásikavé šaty do každého šatníka

Nepoznám babu, ktorá by doma nemala aspoň jedny bavlnené šaty s pásikmi. Sú však len dva druhy žien, ktorým tento typ šiat (zväčša minišiat) pristane – štíhle manekýnky a budúce rodičky. Tie prvé si vlastne môžu dať na seba čokoľvek a budú vyzerať skvele, čiže rozloženie pruhov na látke ich naozaj nemusí trápiť. Tie druhé, tehotné ženy, ktoré už nedokážu skryť zväčšujúce sa brucho, sa minimálne zamyslia a vsadia na priečne pásiky. Nech to vyzerá aspoň vtipne! Kto by si nechal ujsť pohľad na kombináciu veľryby a zebry v ľudskom podaní? :)

V mojom prípade rástlo s pribúdajúcim počtom týždňov tehotenstva množstvo pruhovaných šiat v mojom šatníku doslova exponenciálne. Pričom neostalo iba pri klasických bielo-čiernych či čierno-bielych verziách. Zalovila som hlbšie v skrini a objavila som tam aj červeno-bielu či netradičnú zeleno-žltú verziu.

Veľa mojich zvrškov, zadovážených v second handoch, vintage shopoch a na urban marketoch, nesie v sebe konkrétny príbeh, historku, svojské okolnosti nákupu. Pamätám si, ako som na prvom či druhom Dizajn markete v rámci festivalu BLAF na nádvorí Slovenskej národnej galérie objavila stánok značky “Nemám čo na seba”, ktorý ponúkal všelijaké vtipné zvršky. Pásikavé minišaty s výstrihom na chrbte a štýlovou lebkou vpredu mi hneď padli do oka. Aj keď som si ich pri skúšaní obliekla naopak a vôbec netušila – či a kam ich budem presne nosiť.

Tieto vtipné minišaty nepatria k tomu typu odevu, ktorý by si žena ráno obliekla do práce. Najmä keď robí pre charitatívnu organizáciu alebo pre univerzitu. Pred tými piatimi-šiestimi rokmi ma naviac mierne rozširovali, takže som ich naozaj často nenosila. Ale ani prezieravo neposunula ďalej. Čakali v šatníku na svoju príležitosť. Toto leto som pre ne našla plné využitie a v piatom mesiaci tehotenstva som ich v júlových horúčavách statočne vynosila.

Čosi mi navráva, že aj pár mesiacov po pôrode budem s povzdychnutím nad ručičkami váhy siahať často po pásikavých šatách. Pozdĺžne pruhy vraj zoštíhľujú... Ale nepredbiehajme! Dôležité je, že tento typ jednoduchých a nadčasových zvrškov – šiat či tričiek (s pridanou hodnotou v podobe vrecák, nápisov či obrázkov; napríklad s lebkou) jednoducho patrí do šatníka každej štýlovej ženy. Vlastne aj do mužskej skrine – nepoznám jediného kamaráta, ktorému by pruhovaný nátelník nepristal.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Stretnutia tretieho druhu a dress)-code Pohody

Pohoda je láska, závislosť, „must visit“ podujatie leta. Už dve dekády a nielen pre mňa. So zvyšujúcim sa vekovým priemerom verných návštevníkov a návštevníčok pribúda každým rokom i výskyt kočiarov vo festivalovom areále a počet atrakcií pre deti. Hudobný festival sa mierne transformuje do rodinného podujatia. Budúce leto táto nová skúsenosť čaká asi aj mňa ako žúrov-sa-nevzdávajúcu prvorodičku. Ale veď čo neurobíte raz do roka pre svoj spoločenský a kultúrny život, pre všetky tie stretnutia tretieho druhu, ako aj prevetranie šatníka? Naviac ak váš outfit na trenčianskom letisku môže predznamenať (dress-)code nejakého ďalšieho letného eventu...

V reportáži pre magazín Inspire som spomínala, ako na Pohode stretnete takmer všetkých – kamarátov z mimovládok; introvertných spolužiakov; vzdialených bratrancov a sesternice; slnkom unavené lokálne celebrity; niektorých politikov s podprahovou agitkou; svojich budúcich zamestnávateľov, aj bývalých frajerov a frajerky; resp. manželov a manželky; čiže aj tých, čo tak nutne stretnúť nepotrebujete... Verím však, že tých ľudí, ktorých stretnúť potrebujete a chcete, a nakoniec na nich aj v správny čas narazíte, bude vždy viac.

Do dobrej nálady vás našťastie okamžite dokáže dostať ľadová káva hneď v niekoľkých stánkoch. Vyskúšali ste napríklad zmrzlinu a voňavé nápoje z dielne trenčianskej pražiarne a kaviarne Coffee sheep? Ak nie, budúci rok to treba napraviť. Môj osobný gastro highlight tohto ročníka festivalu, kam som zavítala minimálne trikrát do dňa. Horúčava–nehorúčava, prechádzka cez celý areál až do stánku medzi ich „kávové ovečky" mi vždy spravila dobre.

Piaty mesiac tehotenstva sa prejavil v redukcii pripravených módnych kreácií (a doplnkov), zvýšenom míňaní eúr v stánkoch s jedlom, spomalenom kroku, častejších zastávkach na toaletách, fingovaní kofeínu v nápojoch a rýchlejšej únave. Len frekvenciu mudrovačiek a non-stop komentovania všetkého okolo to akosi negatívne neovplyvnilo.

Omnoho častejšie sa mi tento rok stávalo, že napriek starostlivo vyklikaným „must watch“ kapelám v mobilnej Pohoda appke som polovicu z nich nakoniec nestihla vidieť. Jedno šťastie, že som sa tam neakreditovala ako hudobná publicistka! Hudba je pre mňa i ľudí okolo stále dôležitá (veď ide primárne o hudobný festival), ale v porovnaní s tými desiatimi či dvadsiatimi rokmi tam pribudol ďalší rozmer a iné formy umenia či spoločenského vyžitia. 

 

Pravdepodobne boli za zhatením pôvodných plánov všetky tie neplánované, ale tak príjemné stretnutia so všetkými známymi, ktorých som presne rok nevidela. Ale v hovore sme plynule dokázali nadviazať na hocakú tému. Lebo na Pohode to tak prosto funguje a ladí, pričom dress-code nie je tým najdôležitejším kódexom na podujatí. Tento festival nie je o párminútových liftových rečiach, ani o vysmiatych selfiečkach v čelenkách s pierkami a venčekoch z umelých kvetov. Je o spoznávaní nenápadných kapiel na bočných stejdžoch, názorovej tolerancii počas ranných diskusií, ale napríklad aj o nočných debatách na rozpálenom betóne – keď vám je skrátka dobre a neľutujete, že ste nevideli headlinera večera. 

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Inspire 78 - BalBo deBra: Celý rok v znamení férovej módy

Byť pri zrode hudobnej hviezdy u niekoho v obývačke

Ako by ste s kamošmi reagovali na neslaný-nemastný koncert, ktorí ste práve navštívili? Zanadávali by ste si pri drinku, alebo vytvorili vlastnú verziu komorných eventov priamo vo svojej obývačke? Ak sa vám viac pozdáva tá druhá možnosť, pravdepodobne ste už fanúšikom či fanúšičkou „Sofar Sounds“.

„Sofar Sounds“ ako intímna podoba troj-gigov sa stihla úspešne rozrásť do tristosedemdesiatich miest po celom svete. Na tento typ hudobného eventu sa môžete prihlásiť raz do mesiaca ako návštevník či návštevníčka, ale aj ako majiteľ či majiteľka bytu, domu či iného zaujímavého miesta, kde by ste radi koncertný večer zorganizovali. Poprípade to môžete skúsiť ako potenciálny hudobný hosť, člen či členka skupiny. Všetko funguje na dobrovoľnej báze, spontánne, no spoľahlivo.

Bratislavská verzia sa od tej aucklandskej (18 000 km vzdialenej) líši v dvoch veciach – podujatia sa konajú častejšie vo verejných priestoroch, ako v izbách bytov či rodinných domov, a vystupujú na nich aj veľké mená domácej hudobnej scény. Aucklandský „sofar“ ponúka veľké mená len vtedy, ak ide o nejakú globálnu kampaň (ako v prípade spolupráce s Amnesty international). Organizátorke týchto podujatí sa zároveň v novozélandskej metropole darí namotať mladých majiteľov a majiteľky rodinných domov, aby u seba na pár hodín „ubytovali“ od tridsať do sedemdesiat cudzích ľudí v snahe – vychutnať si trojkoncert vychádzajúcich hviezd Kiwi music.

Viaceré mená (Tali, Being, Barker music atď.), ktoré som vďaka „Sofar Sounds Auckland“ spoznala pred rokom, sa už dnes bežne hrávajú v lokálnych rádiách. Majú vydané EPčka, ktorých vydanie podporila z verejných zdrojov aj oficiálna nadácia NZ On Air. Čo viac si môžu všetky zainteresované strany priať – ako byť skrátka pri zrode hudobnej hviezdy a užiť si jej koncert v intímnej atmosfére medzi prvými?

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič, Steve Bone / #soFarAkl

I fell for pink Auckland and its icons

Mesto Auckland bolo kedysi označované za „Sydney pre začiatočníkov“. Dnes to už o dynamickej miliónovej metropole, zaberajúcej výraznú časť Severného ostrova, nemožno tvrdiť. Auckland síce nie je hlavným mestom Nového Zélandu, ale z turizmu a priemyslu (aj toho filmového) ťaží azda viac, ako Wellington. Mix kultúr a národností, plus multi-kulti kuchyne i originálne obchodíky pridávajú mestu na atmosfére a fotogenickosti. Aj v období jesene (od marca až do mája) nájdete na každej pláži a v každom parku, ktorých sú tu desiatky, kopec dospelákov v tričkách a kraťasoch spolu so svojimi deťmi, ktoré milujú robiť mlynské kolesá – ako inak: s bosými nohami a slnkom presvetlenými strapatými vlasami.

The city of Auckland was once called “Sydney for Beginners". It doesn’t apply for this dynamic metropolis occupying a significant part of the North Island with more than a million habitants. Although Auckland is not the capital of New Zealand, it benefits from tourism and industry (not only film industry) even more than Wellington. A mixture of cultures and nationalities, plus multi-cultural cuisines and original shops adds the special atmosphere and photogenicity to this town. Even in the autumn (from March to May), you can find on every beach and every park dozens of adults in t-shirts and shorts along with their children who love to make mill wheels (bare feet with strapped hair, lightened by strong sun).

Dnes vás upozorním na dve najvýraznejšie dominanty centra Aucklandu: mestskú vežu Sky tower a ružový cyklo-most. Pre svoju architektonickú kvalitu, farebnú výraznosť, ale i funkčnosť a ich mladú históriu (relatívne nedávny dátum konštrukcie) sú to obľúbené miesta, často navštevované a fotografované – domácimi i turistami, turistkami.

Today, I will highlight the two most interesting icons of Auckland downtown: Sky Tower and Magenta adventure. They are popular places for their architectural quality, colorful expressiveness, but also functionality and young history (relatively recent date of construction) – often visited and photographed by local people, as well as tourists.

Veža, smerujúca priamo do oblakov, Sky Tower, je 328 metrov vysoká dominanta Aucklandu, postavená v roku 1997. Slúži ako telekomunikačná veža, zároveň rozhľadňa, doplnená ponukou adrenalínových športov a štýlových reštaurácií. Sky Tower je „must-visit“ miesto v zozname väčšiny turistov a turistiek. Počas jasného dňa môžete odtiaľ vidieť celé mesto (až do diaľky 80 kilometrov, a to v každom smere), pričom sa sami nachádzate vo výške 220 metrov. Kľúčové pamiatky, početné sopečné krátery a všetky historické miesta máte pod sebou ako na dlani. Čo je dôležité spomenúť: veža bola navrhnutá tak, aby bola zabezpečená a bezpečná aj počas zemetrasenia, silných vetrov, búrok alebo požiaru. Býva tiež osvetlená farebnými LED svetlami pri špeciálnych príležitostiach (počas Anzac výročia svieti na-červeno; ružová je počas kampane, upozorňujúcej na prevenciu a liečbu rakoviny prsníka; farbami dúhy svieti počas dúhového Pride month a veselá zmes farieb je pripravená aj pre vianočné a veľkonočné obdobie). Je dobré mať takúto rozpoznateľnú ikonu už dvadsať rokov.

The Sky Tower is 328 meters tall icon of Auckland's sky-line built in 1997. It's an observation and telecommunications tower, but also an exciting hub of adrenaline sports and stylish dining. Sky Tower is a must-visit place for tourists. On a clear day you can view the city (80 kilometres in every direction) from 220 metres high above street level. There are key landmarks, volcanoes and all the historical locations under you. What is very important: Sky Tower has been designed to provide a high level or performance in the event of earthquake, severe wind storms or fire. It’s also illuminated by colorful LED lights during special ocassions (by red for Anzac day; pink for Breast cancer awareness month; rainbow colors for Pride month and by mix of colors also for Christmas and Easter period). It’s good to have that kind of recognizable sky-line icon for 20 years ago.

Ružový cyklomost „Magenta adventure" bol postavený pred dvoma rokmi priamo nad centrálnou diaľničnou križovatkou a prepája ulice Upper Queen Street s Quay Street. Táto cyklotrasa sa označuje za doteraz najviac ambicióznu aktivitu v rámci mestskej cyklistickej infraštruktúry na Novom Zélande – používajú ju pravidelne cyklisti a cyklistky; deti, učiace sa jazdiť na bicykli aj chodci a chodkyne. Pred niekoľkými mesiacmi bol most pokrytý vrstvou novej farby a ochranou proti slnečnému žiareniu, pretože jeho sýty ružový vzhľad po dvoch rokoch vybledol do pastelových farieb. V noci je cyklocesta tiež osvetlená farebnými lampami a mnohí kiwi zástupcovia a zástupkyne hudobnej či tanečnej scény, ako aj módne blogerky si často vyberajú túto výraznú časť mesta pre nahrávanie videa alebo fotografovanie. Nie je ťažké uhádnuť: prečo.

The “Magenta adventure” / the Lightpath was built two years ago in the midst of Auckland's central motorway junction and it links Upper Queen Street to Quay Street. This cycleway is New Zealand's most ambitious piece of urban cycling infrastructure ever built – used by regular bikers, kids learning to cycle, as well as pedestrians. Few months ago this path was covered by a layer of new color and UV protection because its vibrant hot pink look has faded to pastel colors. During the night it’s also lightened by rainbow colorful lights and many kiwi musicians, as well as dancers and street-style fashion bloggers has chosen this pink path for video-recording or photo-shooting. It’s not hard to guess: why.

Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic