Preniesť sa do detských čias vďaka editovaniu knihy

Editovanie článkov mám v náplni práce. Ale s prekopávaním stostranových rukopisov pre knižné vydavateľstvá už mám skúseností menej. Nové výzvy treba prijať – vedia človeka potrápiť, ale najmä obohatiť. Naviac ak ide o text knihy pre žiakov a žiačky základných škôl (náročnú čitateľskú skupinu, a teda aj ťažkú cieľovku) a príbeh pochádza z pera rodinnej príslušníčky. Presnejšie: z počítača mojej najmladšej sestry. Nejak som sa s tým však popasovala a výsledok môžete svojim mladším členom či členkám domácnosti pridať na kôpku darčekov pod vianočný stromček. Minimálne jedna kniha by sa tam popri všetkých tých stavebniciach a elektronických vychytávkach mohla objaviť.

Hneď v prvej knihe zo série dobrodružstiev „Kapitána Padáka“ sestra dej čiastočne zasadila do okolia môjho milovaného Nového Zélandu. Jej hrdinovia, starí kamaráti z detstva: Daniel Padák a Peter Kufor, sa chystali prekonať dátumovú hranicu na ostrove Samoa a užiť si exotickú dovolenku na Fidži aj v Japonsku. Nevravím, že sa im to úplne podarilo, ale tak cestovateľské zážitky bývajú vždy plné neplánovaných momentov.

V druhej knihe Kristínka uvádza na scénu novú postavu – veterinárku z Austrálie (pravdepodobne tiež súkromnú detektívku v zálohe) a jej zvieratko emu. Čiže opäť je to len na skok od Nového Zélandu, kde máme tiež otočené ročné obdobia – keď je v Európe leto, v Stredozemi je podnechtová zima; keď sa na Slovensku decká sánkujú, tak tu môžeme v štýle protinožcov oslavovať Vianoce na horúcich piesočných plážach.

Po prvotnom preletení rukopisu knižnej novinky som sa v spomienkach preniesla do mojich základoškolských čias, keď som z knižnice domov vláčila každý týždeň nové dobrodružstvo „Troch pátračov“ – amerických tínejdžerov, úspešne riešiacich záhady, na ktoré polícia nemala čas alebo um.

Kapitán Padák sa v novom príbehu stane nedobrovoľne súčasťou pašeráckej spojky. Na scéne, resp. v kargu jeho lietadla sa totiž objavia vzácne sokoly, ktoré majú byť nelegálne dopravené do Spojených arabských emirátov... Padákova malá neter Ivanka sa za asistencie spolužiaka Oliho a spomínanej slovensko-austrálskej veterinárky pokúsi očistiť jeho meno. Okrem zaujímavých faktov a výrazov z prostredia letectva, fyziky či aerodynamiky, s ktorými som sa ako editorka riadne natrápila (Bohu vďaka za Krátky slovník slovenského jazyka online!), nebudú chýbať ani zvláštnosti zo sveta geografie, ornitológie, veterinárnej medicíny či metód policajného vyšetrovania.

Ako pri strihaní filmu, tak aj pri editovaní knihy existuje pravidlo, zvané „kill your darlings“, ktoré autori a autorky pôvodných textov nemajú v láske. Veď kto by sa dobrovoľne vzdával niektorých viet či celých pasáží, keď je to „srdcovka“? V záujme zharmonizovania deja a zlepšenia kvality diela to však občas treba urobiť. Ako sa to nakoniec podarilo mne (po výdatných online debatách so sestrou), uvidíte už o pár týždňov. Stačí tentoraz hľadať na pultoch kníhkupectiev namiesto modrej knižky dielko s obálkou zelenou.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Vtesnať životný príbeh do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd

Formát prezentácií (20×20) s názvom „PechaKucha Night“ funguje už niekoľko rokov na Slovensku aj Novom Zélande a v tisícke ďalších miest po celom svete. Nápad ponúknuť publiku výber krátkych inšpiratívnych prednášok v podaní viac či menej známych rečníkov a rečníčok vznikol v Tokiu a hneď prvá noc z roku 2003 sa stala okamžite hitom na pokračovanie. Ide totiž o neformálne zdieľanie kreatívnych nápadov, pričom témami nie sú iba súčasné umenie a architektúra, ale širší záber s celospoločenským dosahom, ako: pamäť, hranice, periféria alebo odvaha.

Najväčšou výzvou pre prezentujúceho pritom nie je zostavenie kolekcie dvadsiatich pútavých obrázkov, ale čas. Každý rečník či rečníčka musí totiž dodržať časový limit – komentuje iba prúd dvadsiatky slajdov, pričom na každý z nich má iba dvadsať sekúnd. Ako by ste vy dokázali celý svoj život či niekoľkoročný projekt vtesnať do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd?

V septembri som mala možnosť vystúpiť na aucklandskej verzii PechaKucha Night s prezentáciou, ktorá bola kombináciou osobného a pracovného života. V angličtine som sa pokúsila publiku pretlmočiť dôvody, ktoré ma viedli k štúdiu rôznych smerov naraz a následne k práci pre mimovládky a univerzity. Rýchlostne som moje okomentovala moje životné poslanie, ako aj momentálny stav – všetko na niekoľko mesiacov odložiť a venovať sa novej úlohe: prvorodičky po tridsiatke. Môj výkon teda presne zapadol do témy danej noci v miestnom námornom múzeu – išlo totiž o Odvahu v pravom slova zmysle. Časť z toho som následne zopakovala pre stránku Humans of K road, ale tam mi už nik nestopoval čas a uverejnený text sa dal editovať.

Momentálne je môj život naozaj často spájaný s odvahou. S odvahou: presťahovať sa zo Slovenska na Nový Zéland a začať si odznova budovať život, sociálne siete či pracovné zázemie tam;  prerušiť sľubnú kariéru a zamerať sa na materstvo a výchovu dieťaťa v novom prostredí bez pomoci najbližších; naďalej publikovať zodpovedné články o globálnych témach pre blogovú platformu Media about Development; a pokračovať vo vzdelávaní rozvojových dobrovoľníkov či budúcich novinárov o tom, ako prezentovať informácie z krajín s nižšími príjmami v médiách. Mienim v tom neprestať, aj keď ma čakajú náročné mesiace. Toto všetko a ešte omnoho viac som vtesnala do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd. Verím, že prítomní si z toho odniesli čo najviac. A že budú (rovnako ako ja) odhodlaní nevzdávať sa a prekážkam čeliť, nie sa nimi nechať ochromiť.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

PieFee addiction (not only for Moms-to-Be)

Vo svojom okolí, ale najmä vo filmoch občas vidíte, ako ženy v očakávaní svojho potomka, majú tie najbizarnejšie chute. Hádžu do seba zavárané uhorky, krémové zákusky, údené ryby či dokonca piňakolády. Mňa nič takéto nepostihlo, akurát som mala problém s kávou. Nikdy som ju nepila pre jej životabudičské účinky, skôr pre jej omamnú vôňu. V prvom trimestri tehotenstva mi však prestala voňať a chutiť úplne.
In your neighborhood, but especially in movies, you can see how pregnant women have the most bizarre tastes. They east preserved cucumbers, creamy desserts, smoked fish or even piña coladas. I do not feel anything like that, there was just a problem with coffee. I have never been drinking it for its wakefulness effects; the smell of coffee stimulated my brain. In the first trimester of my pregnancy, however, this triggering feeling completely ceased.

V krajine, kde je kávová kultúra na poprednom mieste, a kde málokedy stretnete človeka bez vlastného keep-cupu či jednorázového take-away pohára s týmto horúcim nápojom, to môže byť zábavné. Všetko vyriešil v druhom trimestri môj objav na jednej z najviac rušných ulíc Aucklandu – na povestnej K road. Narazila som totiž na novú gastro vychytávku – PieFee!
In a country where coffee culture is at the forefront and where you rarely meet a person without their own keep-cup or a take-away cup with their hot drink, it can be really fun. Everything has been changed in the second trimester thanks to my perfect discovery on the famous K Road – one of the busiest streets of Auckland. I have come across a new foodie invention – PieFee!

PieFee nie je nič iné, ako kvalitná káva, servírovaná v chrumkavom koláčavom korpuse, vystlanom čokoládou alebo karamelom. Najlepšia kombinácia pre tých, ktorí cez deň pociťujú poklesok energie a potrebujú si doplniť v tele zásobu cukru alebo kofeínu. Nielen kávoví či keksíkoví závisláci ocenia zloženie tohto gastro zázraku – je to totiž zpolovice káva a zpolovice koláč. Čiže dve kalorické mňamky v jednom!
PieFee is nothing other than a good coffee – served in a crunchy pie cup – lined with chocolate or caramel. It’s the best combination for those who experience energy shortages during the day and need to supplement their body with sugar and/or caffeine. Not only coffee or cookie addicts will appreciate the composition of this gastronomy invention – it’s a half coffee, half pie. Two delights in one!

S priberaním hmotnosti v treťom trimestri som sa snažila jesť a piť čo najviac zdravo. Ale občas si na K Road zájdem tiež a predstieram, že na mňa prišla oná povestná tehotenská chuť a musím si jednoducho dať svoju dávku tejto lakocinky. Nenápadné bistro Tasteful Bakehouse & Café s príjemným majiteľom má na PieFee obchodnú značku. Namiesto kofeínovej Flat White si pýtam bezkofeínové kapučíno a upečený korpus len trošku lyžičkou oškrabkám (nesnažím sa ho celý pažravo zhltnúť).
With my weight gain in the third trimester I tried to eat and drink as healthy as possible. But sometimes I go to K Road – pretending to have these cravings of pregnant women and simply enjoying my dose of this sweet guilty pleasure. A pleasant owner of Tasteful Bakehouse & Café has a trademark on PieFee. Instead of regular Flat White I ask for a decaf cappuccino and instead of eating the whole pie crust I just try to scrape the chocolate out with a spoon.

Teším sa na leto v Bratislave, keď túto sladkú vychytávku predstavím blízkym. Spomínané (štýlovo nadizajnované a zabalené) korpusy sa totiž dajú objednať a preniesť kamkoľvek v batožine… Len aby mi to ktosi na letisku neodobral v rámci prevencie – zabrániť interkontinentálnemu šíreniu PieFee závislosti…
I'm looking forward to summer in Bratislava where I’d like to present this sweet treat to my close friends. The pie cups (nicely designed and packaged) can be ordered and transported anywhere. Let’s hope nobody will take them from my luggage at the airport – to prevent an intercontinental spread of PieFee addiction...

Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic

Privstať si na Kreatívne ráno

Podujatie „Creative Mornings“ môžete navštíviť vždy v posledný piatok v mesiaci vo viac ako stosedemdesiatich mestách sveta. Prekvapivo aj v Bratislave i v Aucklande. Za odmenu vás na tomto rannom podujatí čaká voňavá káva, toast alebo koláčik k tomu, no najmä originálna prednáška od tvorivej osobnosti v rozsahu 20-50 minút.

Na Slovensku „Kreatívne rána“ organizujú s väčšou či menšou pravidelnosťou moje konškoláčky z VŠMU. Ani jedno z bratislavských vydaní som, popravde, pre moje zahraničné pobyty a pracovné povinnosti doteraz nestihla navštíviť. Prisahám, že problém nebol v rannom vstávaní... Aj keď viac čulá som ako spíkerka, aj ako diváčka po večeroch. V posledných týždňoch však s pribúdajúcimi kilogramami a vnútornými kopancami od mojej dcéry sedím disciplínovane za počítačom už od siedmej ráno. Poprípade zápasím s gravitáciou a gúľam sa centrom mesta na stretnutie, vyšetrenie či prednášku v niečom pásikavom.

Pred pár rokmi mi liezlo to hromadné opantanie mojich známych všetkými tými videami z TED či TEDx konferencií pekne na nervy. Teraz pristupujem k daným inšpiratívnym prednáškam viac otvorene. Aucklandskú verziu „Creative mornings“ (alebo „TED for the rest of us” / „TED predášku pre nás ostatných – ako ju niektorí vtipne označuju) mám mimoriadne rada. Tu mám všeobecne akosi viac času či šťastia na prednáškoidné eventy. Zohráva v tom rolu, samozrejme, aj moja snaha – obzrieť si lokálnu komunitu kreatívcov a kreatívkyň, zároveň sa trošku zapojiť do spoločenského života tejto metropoly. Vcelku to zatiaľ ide a už som získala aj pár užitočných kontaktov i podnetov. Všetky azda využijem počas mojej rodičovskej „dovolenky“ v najbližších mesiacoch.

Jeden z posledných Creative Mornings talkov sa týkal vydávania aucklandského časopisu Paperboy, ktorý má nesmierne pútavú formu, ale aj obsah. Podľa jednotného vizuálu obálky ho nemáte problém rozpoznať už na diaľku. Vždy vo štvrtok ráno si vezmete z vyhradených miest po celom meste svoj výtlačok zadarmo a spríjemňujete si ním obedové pauzy či lenivý víkend v posteli. Jeho šéf-editor, Jeremy Hansen, sa snažil práve na augustovom rannom talku predstaviť štyri hlavné piliere magazínu, aj stratégiu, ktorú redakcia pred majiteľmi obhajuje. Je obdivuhodné, že časopis vychádza už rok a zatiaľ to s úrovňou nešlo dolu napriek tomu, že inzercie (najmä tej otravnej) nepribúda. Ak by sa mi tam podarilo pretlačiť pár svojich článkov – bola by som viac ako spokojná.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Pásikavé šaty do každého šatníka

Nepoznám babu, ktorá by doma nemala aspoň jedny bavlnené šaty s pásikmi. Sú však len dva druhy žien, ktorým tento typ šiat (zväčša minišiat) pristane – štíhle manekýnky a budúce rodičky. Tie prvé si vlastne môžu dať na seba čokoľvek a budú vyzerať skvele, čiže rozloženie pruhov na látke ich naozaj nemusí trápiť. Tie druhé, tehotné ženy, ktoré už nedokážu skryť zväčšujúce sa brucho, sa minimálne zamyslia a vsadia na priečne pásiky. Nech to vyzerá aspoň vtipne! Kto by si nechal ujsť pohľad na kombináciu veľryby a zebry v ľudskom podaní? :)

V mojom prípade rástlo s pribúdajúcim počtom týždňov tehotenstva množstvo pruhovaných šiat v mojom šatníku doslova exponenciálne. Pričom neostalo iba pri klasických bielo-čiernych či čierno-bielych verziách. Zalovila som hlbšie v skrini a objavila som tam aj červeno-bielu či netradičnú zeleno-žltú verziu.

Veľa mojich zvrškov, zadovážených v second handoch, vintage shopoch a na urban marketoch, nesie v sebe konkrétny príbeh, historku, svojské okolnosti nákupu. Pamätám si, ako som na prvom či druhom Dizajn markete v rámci festivalu BLAF na nádvorí Slovenskej národnej galérie objavila stánok značky “Nemám čo na seba”, ktorý ponúkal všelijaké vtipné zvršky. Pásikavé minišaty s výstrihom na chrbte a štýlovou lebkou vpredu mi hneď padli do oka. Aj keď som si ich pri skúšaní obliekla naopak a vôbec netušila – či a kam ich budem presne nosiť.

Tieto vtipné minišaty nepatria k tomu typu odevu, ktorý by si žena ráno obliekla do práce. Najmä keď robí pre charitatívnu organizáciu alebo pre univerzitu. Pred tými piatimi-šiestimi rokmi ma naviac mierne rozširovali, takže som ich naozaj často nenosila. Ale ani prezieravo neposunula ďalej. Čakali v šatníku na svoju príležitosť. Toto leto som pre ne našla plné využitie a v piatom mesiaci tehotenstva som ich v júlových horúčavách statočne vynosila.

Čosi mi navráva, že aj pár mesiacov po pôrode budem s povzdychnutím nad ručičkami váhy siahať často po pásikavých šatách. Pozdĺžne pruhy vraj zoštíhľujú... Ale nepredbiehajme! Dôležité je, že tento typ jednoduchých a nadčasových zvrškov – šiat či tričiek (s pridanou hodnotou v podobe vrecák, nápisov či obrázkov; napríklad s lebkou) jednoducho patrí do šatníka každej štýlovej ženy. Vlastne aj do mužskej skrine – nepoznám jediného kamaráta, ktorému by pruhovaný nátelník nepristal.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Stretnutia tretieho druhu a dress)-code Pohody

Pohoda je láska, závislosť, „must visit“ podujatie leta. Už dve dekády a nielen pre mňa. So zvyšujúcim sa vekovým priemerom verných návštevníkov a návštevníčok pribúda každým rokom i výskyt kočiarov vo festivalovom areále a počet atrakcií pre deti. Hudobný festival sa mierne transformuje do rodinného podujatia. Budúce leto táto nová skúsenosť čaká asi aj mňa ako žúrov-sa-nevzdávajúcu prvorodičku. Ale veď čo neurobíte raz do roka pre svoj spoločenský a kultúrny život, pre všetky tie stretnutia tretieho druhu, ako aj prevetranie šatníka? Naviac ak váš outfit na trenčianskom letisku môže predznamenať (dress-)code nejakého ďalšieho letného eventu...

V reportáži pre magazín Inspire som spomínala, ako na Pohode stretnete takmer všetkých – kamarátov z mimovládok; introvertných spolužiakov; vzdialených bratrancov a sesternice; slnkom unavené lokálne celebrity; niektorých politikov s podprahovou agitkou; svojich budúcich zamestnávateľov, aj bývalých frajerov a frajerky; resp. manželov a manželky; čiže aj tých, čo tak nutne stretnúť nepotrebujete... Verím však, že tých ľudí, ktorých stretnúť potrebujete a chcete, a nakoniec na nich aj v správny čas narazíte, bude vždy viac.

Do dobrej nálady vás našťastie okamžite dokáže dostať ľadová káva hneď v niekoľkých stánkoch. Vyskúšali ste napríklad zmrzlinu a voňavé nápoje z dielne trenčianskej pražiarne a kaviarne Coffee sheep? Ak nie, budúci rok to treba napraviť. Môj osobný gastro highlight tohto ročníka festivalu, kam som zavítala minimálne trikrát do dňa. Horúčava–nehorúčava, prechádzka cez celý areál až do stánku medzi ich „kávové ovečky" mi vždy spravila dobre.

Piaty mesiac tehotenstva sa prejavil v redukcii pripravených módnych kreácií (a doplnkov), zvýšenom míňaní eúr v stánkoch s jedlom, spomalenom kroku, častejších zastávkach na toaletách, fingovaní kofeínu v nápojoch a rýchlejšej únave. Len frekvenciu mudrovačiek a non-stop komentovania všetkého okolo to akosi negatívne neovplyvnilo.

Omnoho častejšie sa mi tento rok stávalo, že napriek starostlivo vyklikaným „must watch“ kapelám v mobilnej Pohoda appke som polovicu z nich nakoniec nestihla vidieť. Jedno šťastie, že som sa tam neakreditovala ako hudobná publicistka! Hudba je pre mňa i ľudí okolo stále dôležitá (veď ide primárne o hudobný festival), ale v porovnaní s tými desiatimi či dvadsiatimi rokmi tam pribudol ďalší rozmer a iné formy umenia či spoločenského vyžitia. 

 

Pravdepodobne boli za zhatením pôvodných plánov všetky tie neplánované, ale tak príjemné stretnutia so všetkými známymi, ktorých som presne rok nevidela. Ale v hovore sme plynule dokázali nadviazať na hocakú tému. Lebo na Pohode to tak prosto funguje a ladí, pričom dress-code nie je tým najdôležitejším kódexom na podujatí. Tento festival nie je o párminútových liftových rečiach, ani o vysmiatych selfiečkach v čelenkách s pierkami a venčekoch z umelých kvetov. Je o spoznávaní nenápadných kapiel na bočných stejdžoch, názorovej tolerancii počas ranných diskusií, ale napríklad aj o nočných debatách na rozpálenom betóne – keď vám je skrátka dobre a neľutujete, že ste nevideli headlinera večera. 

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Inspire 78 - BalBo deBra: Celý rok v znamení férovej módy