BalBo deBra

BalBo deBra

piatok 27. januára 2012

Slovak snow-flake of sunny Saturday

Január je azda najrušnejší mesiac v roku. Povianočné odvykačky a odtučnovačky máme úspešne za sebou, upravujeme novoročné predsavzatia podľa našej pevnej vôle. Mňa ako nekončiacu študentku neminie skúškové obdobie. A hoci sa majú v tomto období ľudia oddávať zimným športom a prechádzkam po vŕzgavom snehu – občas to vonku vyzerá na príjemnú jar až leto. V jednu januárovú sobotu sme sa takúto dlhodielsku slnečnú atmosféru (s odleskami na mojich vlasoch i šatách) snažili zaznamenať na film.

January is probably the most hectic month in year. We just passed the wean for eating and fasting cure after Christmas, nowadays we are trying to rearrange our new-year resolutions supporting our strong willpower. For me as neverending student it also means exam-period. In this time people should enjoy winter sports and walks on creaky snow. But sometimes outside looks like during spring or maybe summer time. One january saturday we tried to capture on film this sunny atmosphere in Dlhe diely quarter (catching the afterglows in my hair and dress).



Keď vyšlo v polovici januára po dlhom čase hrejivé slnko, vybrali sme sa na lúku. Všetko prebiehalo veľmi rýchlo a neorganizovane, no výsledok vyzerá ako z umne zostaveného svadobného albumu (náhodou objaveného na povale domu starých rodičov). Snehová vločka v ľudskej podobe si (nielen pred objektívom, ale aj v reále) upravovala vetrom rozstrapatené červené vlasy a predierala sa v bledých šatičkách a mäkkých čižmičkách pomedzi prezreté žltavé obilie a šípkové kry. Tieto presvetlené fotky s retro-nádychom vystihujú dokonalo jedinečnú zimo-letnú náladu vtedajšieho dňa na okraji Bratislavy.
To slnko bolo tak omamujúce, že som sa spontánne rozhodla oprášiť biele a krémové kúsky oblečenia zo svojho šatníka, ktoré som si dávnejšie zadovážila v second hande. Bielu farbu takmer vôbec nenosím. Lesklé minišaty s nazberkanými rukávmi však nádherne odrážajú slnečné lúče. Mamka mi ich kúpila za pár eúr – len tak náhodou – keby motyka vystrelila a ja som dostala chuť obliecť si svetlé farby. Ťažko sa žehlia, no s hrubou bielou šatkou so strapcami vytvárajú akoby súčasť tradičného kroja snehovej princeznej z nejakej severskej rozprávky. A takú rozverne rozprávkovú náladu som v ten deň mala!

When cosy sun appeared  after long period in the middle of january, we decided to go to see the meadow. Everything went so fast and unorganised but the results look like from precisely built-up wedding photoalbum (coincidentally found in loft of grannies house). Snow-flake in human shape (not only in front of camera, but also in real situation) was trying to fix up wind swept red hair and she was making the way through overmatured yellowish grain and bushes. These backlit photos with retro-atmosphere represent perfectly this unique winter-summer mood of that day on the periphery of Bratislava city.
This sun was so illuminating, so I decided to dust down white and cream pieces of my clothing from my wardrobe, which I bought in past in second hand. I usually don’t wear white clothes. But shiny mini-dress with draping sleeves perfecly reflecting ray of light. My mommie bought it for few euros – just in case – if the pickaxe would catapult and I would be in mood to wear light colors. It’s difficult to iron it, but with white babushka-scarf with tufts together the dress reminds me a part from traditional folk costume of snowy princess from a northern fairy-tale. And I was exactly in that kind of waggishly fairy-talish mood that day!



Decká, ktoré sme cestou na dlhodielsku lúčku stretli, si mysleli, že som nevesta – lebo v našej krajine biela farba šiat a k tomu deň ako sobota symbolizujú svadobný obrad. Musela som sa nad tým pozastaviť. Ak by som sa chcela vydávať – hádam mi nezakážu vziať si môjho vyvoleného hoci aj v utorok ráno. Nebudem predsa fixovaná na sobotu a nebudem si päť mesiacov dopredu rezervovať termín v kostole. Ak mu chcem dať darček, hádam od Vianoc nebudem čakať až do ďalšieho povinného (a vo výkladoch obchodov prezentovaného) sviatku Sv. Valentína. Tieto „návyky“ (a s nimi zákazy, príkazy, očakávania, prispôsobovania) ma vyvádzajú z miery...
Nechcem vytŕčať z davu za každú cenu, ale tieto zvyky, ktoré nemožno meniť, a stereotypy prechádzajúce do podivných predsudkov, ma rozčuľujú. To je, ako keď všetkých Španielov a Španielky hádžu do jedného vreca ako lenivých, nedochvíľnych zamestnancov/kýň len preto, že majú radi poobedňajšiu siestu.

On our way to the meadow we met few kids. They were thinking I was a bride – because in our country the white color of dress combined with a day-saturday symbolizes the wedding ceremony. I had to stop and think a bit about it. If I would like to get married – presumably they would not forbid me to marry my fiance even if I would like to be on tuesday morning. It’s awkward to be fixed with saturday and make a reservation in church five months in advance. If I want to give him a gift – I won’t wait until another forced holiday (presented in storefront of shops): Valentine’s day. I can’t stand all these „customs“ (with all these restrictions, injuctions, expectations, adaptations).
I don’t wanna be against everything all the time, but I also don’t agree with these unchangeable habits and stereotypes, tending into the strange prejudices. It’s like people are putting all Spanish citizens into one pocket as lazy unpuctual folks only because of their afternoon siesta-time.



To isté sa predsa týka farieb. Biela farba v niektorých krajinách rozhodne nesymbolizuje čistotu a sobáš, ale smútok, nostalgiu, stíšenie až smrť. Keď som sa pred rokmi učila na skúšku z nonverbálnej a vizuálnej komunikácie – bavila som sa na generalizujúcich tvrdeniach typu: zelená farba je vhodná do pracovne, lebo upokojuje; oranžová je vhodná do kuchyne, lebo vzbudzuje chuť do jedla; a fialová nie je vhodná do spálne, lebo ochladzuje. Všetci sme predsa iní, jedineční (a samozrejme, rovnocenní) – u každého funguje čosi iné. Ako môže brať človek toto tak záväzne a závažne?
Ľudia (nielen na Slovensku) majú strach z nepoznaného. Veria nepodloženým správam z vysielania komerčných televízií a bulvárnych denníkov. Keď im záleží na rozlišovaní a symbolike farieb, ľahko môžu skĺznuť do nálepkovania a stereotypizácie – od vecí k ľuďom – od oblečenia k cudzincom a cudzinkám v našej krajine.
V rámci interkultúrneho učenia sme kdesi na začiatku, no krôčik po krôčiku – automatickým neškatuľkovaním všetkého, čo na krátku chvíľu vidíme a hlbším spoznávaním vecí aj ľudí okolo seba – sa môžeme posúvať vpred s otvorenou a nezaťaženou mysľou... Tak ľahko, ako tá prozprávková snehová vločka v sobotu ráno...

That’s the same with the colors. In some countries white color doesn’t symbolize purity and wedding, but sadness, nostalgy, calmness or death. When I prepared myself for the Nonverbal and visual comunication course test few years ago – I was laughing because of these generalizating claims: green color is good for your workroom because of its calmness; orange color for your kitchen because of its stimulation of apetite; or violet color is not good for your bedroom because of its coldness. Everybody is different, unique (and equal, of course) – but for all of us is working something else. How can human take it so seriously and obligatorilly?
People (not only in Slovakia) feel fear of unknown. They believe in unverified information from broadcasting of commercial televisions and tabloid newspaper. If they care about distinction and symbolism of colors, they can easily fall down into the labelling and stereotyping of not only things, but also people – from clothing they can move their discrimination-interest to foreigners in our country.
In the topic of intercultular learning we are somewhere at the beginning. By not automatically labelling of everything, what we see only for a short time; and by deeper getting to know the things and also people around us – step by step we can move forward with open and not suspicious mind. Easily like this snow-flake from fairy-tale on saturday morning..

Foto / Photo: Palo Markovič