A little bit of Big for Christmas?

December môžete stráviť azda len štyrmi spôsobmi: 1. poctivou prácou, resp. dobrovoľníčením pre serióznu organizáciu s cieľom pomôcť núdznym ľuďom (momentálne mi samozrejme napadá aktivita nášho združenia OZ P(l)uto – mesačný experiment: Prvý charitatívny Blší trh v Bratislave); 2. odcestovaním do exotickej krajiny (za horúcim morom či uzdravujúcim vzduchom: Brazília, Uruguay či Nový Zéland); 3. naháňaním sa za vianočnými darčekmi po preplnených nákupných centrách; alebo: 4. motaním sa po bratislavských vianočných večierkoch. Niekedy však možno niektoré z uvedených aktivít spojiť úspešne dohromady. A to sa teda stalo i mne.
You can spend the end of the year in four possible ways: 1. to do honest work, respectively  to volunteer for serious organization and helping people in need (I can mention my current activity of our civic association Pluto NGO and its December’s experiment: First Charity Flea Market in Bratislava); 2. to travel to exotic countries (because of hot sea water or healing air: Brazil, Uruguay or New Zealand); 3. to run after Christmas gifts through completely crowded shopping malls, or: 4. to attend one Christmas party after another. Sometimes, however, these activities could be successfully interconnected together. And it did happen to me.

V jeden nedávny piatkový večer sme šli na vianočný večierok číslo 1 - do Trnavy, kde sídli jedno z najlepších grafických študií: Pergamen. Áno, knihu Júliusa Satinského: „Listy Oľge“ v pergameňáckom geniálnom prevedení si, dúfajme, väčšina z vás nájde tento rok pod stromčekom. Je to „must have“ kniha roka! Po polnoci sme sa presunuli na vianočný večierok číslo 2 do Starého mesta, kde sídli firma nášho kamaráta Wildera: Nethemba. Vyfasovali sme elitné hackerské trička, skvelé vegetariánske jedlo, vypočuli si guilty pleasure muziku (ako z čias pyžamových parties nášho net-rádia TLIS).
Prekvapilo ma, že viac ako samotným ľuďom, som sa tešila veľkorozmerným plátnam mladučkého punkového speváka (a zároveň talentovaného maliara) Jána Hrčku, ktoré viseli na stenách. Väčšinu času som vlastne strávila ich obdivovaním a hádaním – aké záhadné miesta a temné mestá znázorňujú. Petržalka, Vrakuňa, alebo New York či Detroit? Zaľúbili sa mi oné výjavy, predstavy a rozohrané príbehy za desiatkami odtieňov šedej (nie z danej knihy – predvídateľného predvianočného bestselleru). Keď ku mne pristúpil môj snúbenec s poznámkou o jeho obľúbenej knihe: Neviditeľné mestá od Italo Calvinoa – bolo rozhodnuté. Chalaniska som si vyhľadala na sociálnej sieti, a odoslala mail s ponukou na kúpu.
In one recent Friday night we went to a Christmas party No. 1 – to Trnava city, where the best graphic design studio is located: Pergamen. Yes, the book, called "Letters to Olga (by Julius Satinsky)" – magnificently designed by Pergamen, hopefully most of you will find under the Christams tree this year. It is a “must have” book of the year! After midnight we moved to a Christmas party No. 2 – to the Old City of Bratislava, where our friend Wilder’s company: Nethemba takes place. We received elite hackers’ t-shirts, nice vegetarian food and also listened to “guilty pleasure” music (which reminded us as pyjama parties – organized by our internet student radio TLIS in past).
I was surprised that I enjoyed art on the walls more more than the company of people. I was amazed by oversized canvas – made by young punk singer (and talented painter at the same time): Jan Hrcka. Most of the time I actually spent admiring them and guessing – what mysterious places and dark cities show us. Petrzalka, Vrakuna part of Bratislava or something bigger: New York, Detroit? I fell in love with all these scenes, ideas, that came immediately in my mind after observation. Playful stories of many shades of gray appeared (of course not from that book – predictable pre-Christmas bestseller). When my fiance approached me mentioning his favorite book: “Invisible Cities” by Italo Calvino – it was decided. I had to contact the author of that art through the social network – I sent him an e-mail with the offer to purchase.

O pár hodín neskôr už bola uzavretá dohoda. O pár dní na to sme už plátno, zvané "Rusovce", niesli, viezli a zas niesli niekoľkými štvrťami Bratislavy (Rusovce v tomto prípade vynímajúc). Som hrdá na tento svoj vianočný darček pre môjho Palinka. Je bezhlavo krásny, veliký a dych-berúci (ako väčšina mojich rozhodnutí v posledných rokoch – vrátane toho o našej svadbe o niekoľko mesiacov). V hmlou zahalenej Bratislave som nič neponechala na náhodu a obliekla sa preventívne do reflexných farieb. Plátno som pri prenose z Hviezdoslavovho námestia držala honosne, ale miestami i dosť smiešne – asi tak ako páni herci pred takmer dvadsiatimi rokmi v mojom milovanom urbánnom filme „Na krásnom modrom Dunaji“. 
Nikdy sa ma však nepýtajte, ako som to plátno (o veľkosti: 2,30 x 1,90 m) dostala do nášho dlhodielskeho bytu na 6. poschodie. A nikdy ma nepozývajte pred Vianocami na výpredaj plátien (napríklad do Soda gallery), najmä ak na stenách visia ďalšie plátna Jána Hrčku. Je to obzvlášť nebezpečné :). Pardon za všetok ten neplánovaný „product placement“ v jednom jedinom príspevku – ale pred Viankami sa to vraj môže...
A few hours later an agreement was concluded. A few days later we carried the canvas, called “Rusovce” through several districts of Bratislava (Rusovce part excluding in this case). I am proud on that Christmas gift for my fiance Paul. It is mindlessly beautiful, huge and breath-taking (like most of my decisions in recent years – including our next spring wedding settlement). In foggy Bratislava I put on me reflective bright colors as a kind of prevention against invisibility. During the painting’s transportation I behave very calm, but also quite funny – because at certain point I was thinking about the actors from twenty years old urban movie, called “On the beautiful blue Danube” (how they carried one particular painting through Hviezdoslav square). Never ask me how I got that canvas (size: 2.30 x 1.90 m) to our apartment on the 6th floor in Dlhe diely quarter. And never invite me before Christmas on “Slovak paintings’ Sale” events (for example to Soda gallery) – especially if one of the paintings’ selling artist is already mentioned Jan Hrcka. This can be very dangerous for me and my wallet :). Sorry for all the unplanned “product placement” in this blog-contribution – but I’ve heard that before Christmas everything is allowed...

Text/Written by: Boba Baluchová (@bobinkha), Foto/Photo: Palo Markovič (@palomarkovic)

In love with Kino Lumière

Keby ste sa ma opýtali, kto je môj najobľúbenejší módny návrhár či návrhárka, režisér či režisérka, odpoveď by bola nejednoznačná a zdĺhavá (plná vysvetľovania, zdôvodňovania, odbočiek a pochybností). Pri otázke najobľúbenejší filmový klub je to však rýchle, stručné, jasné: Kino Lumière. Keď som na Slovensku a v Bratislave sa nič nedeje, s najväčšou pravdepodobnosťou ma nájdete práve tam, na Špitálskej ulici.
Pamätám si, ako som si presne pred rokom vykračovala z Winter Urban Marketu 2012 a nie na-prázdno! Očarila ma trošku nepraktická a riadne krikľavá taška od LUCIELA TASCHEN - bola presne podľa môjho vkusu, aktuálnych farebných nálad - jednoducho neodolateľná. Po úspešnom nákupe nasledovala tradičná póza v spomínanom filmovom klube: Kino Lumière a šup-šup na apokalyptický smutňák "Melanchólia" od Larsa von Triera. Bola som rada, že som sa v ten deň nebavkala s make-upom - spolu s Kirsten Dunst a Charlotte Gainsbourg som totiž prerevala celý film. Bol tak veľmi krásny a bolestivý... Katarzia sa nakoniec konala, ale stálo ma to kopec síl.

If you ask me who is my favorite fashion designer or movie director, the answer would be ambiguous and lengthy (full of side explanations, reasonings, doubts). When you ask me what is the best film club in town, the answer will be fast, concise, clear: Cinema Lumière. When I am in Slovakia and there is nothing going on in Bratislava, most likely you will find me right there - at Spitalska Street.
One year ago I went from Winter Urban Market 2012 and I bought something interesting! I was impressed by a bit impractical and a bit too flashy bag from Luciela Taschen - it was exactly according my taste, my actual color moods - simply I could not resist. After successful purchase I made a traditional pose in that film club (Cinema Lumière) and I wanted to see very sad and apocalyptic movie "Melancholia", directed by Lars von Trier. I was glad I did not put on me make-up - because I was crying all movie long together with Kirsten Dunst and Charlotte Gainsbourg. It was so beautiful and painful movie, indeed... The catharsis appeared later on, but it took time.

O rok neskôr takmer tá istá póza v tom istom priestore. Akurát sa zmenil navštívený event aj film. Tento víkend sme ukončili náš mesačný experiment, zvaný Prvý charitatívny BLŠÍ TRH v Bratislave (pre naše občianske združenie OZ Pluto). Takže konečne je čas aj na trochu kultúry - na návštevu kina (a nie chaotického predvianočného lovu a zberačstva v bratislavských konzumných mekkách)!
Na Vianočný Dobrý trh som sa vybrala v kombinácii čiernej a červenej. Ani som si neuvedomila, že som skombinovala dve známe mená dvoch šikovných žien. Na čelenku od Renáty Ormandíkovej (Krása vesmírna) sa ma v Starej tržnici pýtalo snáď desať ľudí - popravde, chvíľu som váhala: či a ako odhaliť zdroj. Našťastie každý je výtvor je nezameniteľný originál. O rozpoznateľnom rukopise možno hovoriť aj u šiat od Dany Kleinert (Dana Kleinert), tie som skrátka do Vianoc musela mať! A podarilo sa mi to až pred týždňom (náhodou, počas návštevy Kontaktu a Vianočného Fashion showroomu). A že sa toho vraj v Bratislave moc nedeje... Ale čoby!
A aký bol film z decembrovej ponuky kina Lumière? Taký, aký môžete očakávať od americkej produkcie, ktorá sa rozhodne urobiť remake dokonalého filmu o pomste. Trochu zbytočný. Ale i tak je fajn osviežiť si pamäť filmom "Oldboy" od Spike Leeho, aby sme nepodľahli manipulácii (predovšetkým médiami), ktorá sa nám z obrazoviek dennodenne naskytá. Kedykoľvek inokedy - nielen pred Vianocami.

One year later (it means: today) - almost the same pose in the same space. Just recent event and movie was changed. This weekend we completed our monthly experiment, called First charity flea market in Bratislava (organized by our civic association Pluto NGO). So finally it was time for a bit of culture - particular movie (and not chaotic pre-Christmas hunting in Bratislava's shopping malls)! 
For the event "Christmas Good market" I have chosen the combination of black and red. I combined two well known names of two smart women. There were so many questions that day - focused on the headband by Renata Ormandikova (from Space Beauty brand) and to be honest - I hesitated for a moment: whether and how to reveal the source of that space beauty. Fortunately, each creation of Renata Ormandikova is unmistakable original. Recognizable handwriting is also visible on dresses - designed by Dana Kleinert (from Dana Kleinert brand). I had to have one that particular dots' dress before Christmas! And I was able to manage it to get it up a week ago (by chance during short visit to Contact urban space and the event: Christmas Fashion showroom there). Bratislava is packed with many interesting events, you just have to know - where to find it!
And what was the movie from December offer of cinema Lumière about? What can you expect from American production, which decides to do a remake of the perfect film about revenge? Somewhat superfluous. But it is nice to refresh your memories of film "Oldboy", directed by Spike Lee - to be aware of the manipulation (especially by media), that is on the screen on everyday basis. Not only before Christmas.

Text/Written by: Boba Baluchova (@bobinkha), Foto/Photo: Palo Markovič (@palomarkovic)

 

God's issue - what an Inspire(ation

Nové "Božíí číslo" magazínu Inspire je na svete (a moje tri novinárske prejavy: Balbo street pocitovka; repka zo Zanzibaru a rozhovor s Adri Totikovou o mladom Slovenskom divadle v ňom)! Dnes ho v KC Dunaj vypustíme do sveta. Už aj bratiskovské zvery, ktoré denne stretávam po ceste do nášho Plutošopu a charitatívneho blšieho trhu OZ P(l)uto na Panskej 13 sa chystajú na žúr. Budete tam tiež?

Brand new "God's issue" of Inspire magazine is ready for worldwide attention (and my three articles: Balbo street essay; Zanzibar reportage and the interview with Adri Totikova about fresh Slovak theatre arts in it)! Today there will be release party in KC Dunaj club. All animals from Bratislava's walls (that I meet along the way to our vintage shop on social enterprise basis: Plutoshop and charity flea market of Pl(u)to NGO at Panska street no. 13) are looking forward to go to that party tonight. Will you be there, too?

Awareness-raising through orange color

Vo väčšine krajín Afriky (a teda aj v Keni, kde som tento rok pracovala ako terénna rozvojová pracovníčka) nemožno hovoriť o rodovej rovnosti, ukážkovej rovnoprávnosti mužov a žien. Svetové mimovládne organizácie (naozaj je ich v Keni dosť) volajú neustále po odstraňovaní násilia, páchaného na ženách, a po posilňovaní postavenia žien v spoločnosti – podporujú ženy v mikropodnikaní (s textíliami, hand-made produktami či zeleninou), vo farmárčení či včelárstve. No v týchto patriarchálnych systémoch, naviac ovplyvňovaných kmeňovou či náboženskou (v pobrežnej oblasti najmä moslimskou) hierarchiou to nie je veru jednoduché.

Dievčatá a ženy získavajú podstatne menej vzdelania ako chlapci, muži. Vedeli ste, že bez vzdelania v súčasnosti v rámci Kene ostáva 19 % žien a 13 % mužov? Že chudobných žien je dvakrát viac ako chudobných mužov? Aj na to som sa snažila upozorniť ľudí v Keni (ale i na Slovensku cez články a blogy na-diaľku) počas svojej práce v regióne Kwale.

Dnes je Medzinárodný deň ľudských práv – posledný deň oficiálneho nosenia oranžovej farby na znak boja proti násiliu, páchanému na ženách. Dneškom sa ale nič nekončí (hoci sa uzatvára 16-dňová kampaň aktivizmu UN Women). Oranžovou farbou môžete na neprávosti vo svojom okolí upozorňovať každý deň. No najmä: svojím konaním a prácou s lokálnymi komunitami môžete svet meniť k lepšiemu. Aspoň sa o to pokúsme!

In most African countries (also in Kenya, where I worked this year as development field worker) we cannot talk about gender equality. Worldwide NGOs (there are so many in Kenya) are constantly calling upon ending violence against women, and empowering women in society. There is a possibility - how to support women in small enterprises (with textiles, retail or hand-made products), in farming or beekeeping. But in these patriarchal systems, moreover influenced by tribal and religious rules (in the coastal region especially by Muslim hierarchy), it is not simple at all. 
Girls and women receive significantly less education than boys and men. Did you know that without education in Kenya there is currently: 19 % of women and 13 % of men? Did you know that poor women are twice more than the poor men there? I tried to warn people in Kenya and raise awareness there (as well as in Slovakia through articles and blogs on distance) about these topics while working in the Kwale region. 
Today is International Human Rights Day - the last day of the official wearing orange - a visible sign of combating and ending violence against women and girls. But it doesn't mean the end (although the official campaign of 16-days' activism of UN Women finished). By wearing orange color you can raise awareness in your neighborhood on daily basis. But especially by your acting and thanks to your work with local communities you can make visible change towards better world. At least try it!

 Text / Written by: Boba Baluchova (@bobinkha), Foto / Photo: Palo Markovic (@palomarkovic)
#16days #orangeurworld #iwearorange

Pluto-mood @ Slovak radio

Začiatkom decembra sme so sestrou Kristínkou navštívili obrátenú pyramídu (Slovenský rozhlas) s konkrétnym cieľom - priblížiť poslucháčom a poslucháčkam nočnej relácie Večerné reflexie našu prácu. Takmer hodinu a pol sme rozprávali o aktivitách nášho občianskeho združenia OZ P(L)UTO a inovatívnej ceste sociálnej inklúzie - charite prostredníctvom módy.
Po oficiálnom rozhovore nasledovala polnočná foto-sešn - spolu s moderátorom relácie a naším skvelým kamarátom (zároveň krstným otcom nášho obchodíku na báze sociálneho podniku: Plutošopu na Panskej 13 v Bratislave): Števkom Chrappom, alias Pištom Vandalom. Naláda bola bujará a farba stále oranžová...

In early December, we (me and my sister Kristinka) visited the "inverted pyramid" = the building of Slovak Radio with the specific aim - to present the listeners of night broadcasting session, called Evening reflection a bit of our work. Almost one and half hour we talked about the activities of our civic association P(L)UTO NGO and innovative ways of social inclusion - charity through fashion.
After the official interview there was time for the midnight photo-session - together with the journalist and our great friend (also the godfather of our little shop, based on social enterprise basis: Plutoshop in Panska street no. 13, Bratislava): Števko Chrappa, aka Pista Vandal. The mood was crazy and the color was still orange...

 

Written by: Boba Baluchova, Photo: Palo Markovic

Why do I wear orange?

Preco nosim tieto dni (25. november - 10. december) oranzovu?

I wear orange because this bright color might get your attention. Did you know that 1 in 3 women and girls experience violence in their lifetime? Learn more about ending violence against women and girls here: http://owl.li/qYy2K 

Join us & hash-tag yourself: #orangeurworld #16days #IWearOrange

 

Photo: Palo Markovic

Inspire 69: Balbo DeBra & URBEX

Text: Boba Baluchová (písané pre magazín Inspire 69/2013), Foto: Palo Markovič

Zanzibar, plný farebných výjavov

Zanzibar patril dlhodobo do môjho „must-visit“ cestovateľského zoznamu. Koncom leta sa mi to zhodou šťastných okolností aj podarilo. Keď potrebujete dovolenku v štýle ničnerobenia – relaxu a vylihovania pri pobreží Indického oceánu, Zanzibar je naozaj tým najlepším miestom. Piesčité pláže nie sú preplnené luďmi, neotravujú vás tam „beach-boys“ s ponukami najrôznejších služieb. Môžete obdivovať architektúru Stone Town, absolvovať plavby loďkami za rôznymi dobrodružstvami, alebo poštekliť svoje zmysly na lokálnych trhoch či koreninových cestách. A to presne som urobila i ja...

 

Východoafrický ostrov Zanzibar je pre turistov a turistky zaujímavý aj pre pozitívne kultúrne či umelecké skvosty, nielen pre svoju negatívnu, otrokársku minulosť. Oplatí sa navštíviť napríklad zanzibarský medzinárodný filmový festival, alebo hudobné eventy, kde možno počuť tradičnú domácu hudbu taraab. V každom druhom obchode so suvenírmi si môžete kúpiť drevené masky (určené pre najrôznejšie rituály); obrázky mohutných drevených brán s orientálnymi vzormi a originálnym pozláteným kovaním (vraj ochrana proti slonom); alebo jednoduché hudobné nástroje – podobajúce sa na stredoamerickú marimbu (ktoré vraj pod názvom balafon so sebou prenášali práve otroci z afrického kontinentu).

Mňa naviac zaujali plátna, vystavené na chodníkoch po celom starobylom Stone town – divokými farbami a zobrazovanými prírodnými výjavmi sa na seba nápadne podobajúce. Išlo o stýl maľby TingaTinga, ktorý pred niekoľkými desaťročiami do dokonalosti rozvinul tanzánsky maliar Edward Said Tingatinga. Sýto-zelené papagáje, ružové slony, oranžové opice – zasadené mozaikovito do drobunko vybodkovaných stromov sa nedajú na ulici prehliadnuť. Mnoho kvalitných východoafrických umelcov i pouličných maliarov sa hlási ku škole TingaTinga a na objednávku turistov či turistiek vyrába dennodenne desiatky rovnakých plátien. Netreba preto za toto umenie platiť príliš veľa – môže sa stať, že váš obraz nebude ani náhodou originál... 

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič

Inspire 68: Balbo DeBra: letný smer – Wild Wild West

Text: Boba Baluchová (písané pre magazín Inspire 68/2013), Foto: Palo Markovič

Kráľovná magnetických pásov (Tribute to TLIS)

Zamilovať sa dá nielen do človeka, ale i do hudby, do divadla, a aj do éteru. A to sa presne stalo mne, keď som v roku 1999 (trošku z trucu) šla na konkurz do internetového rádia TLIS v Mlynskej doline. Zotrvala som tam ako moderátorka a hudobná redaktorka zhruba dvanásť rokov a nevedela sa svojej záľuby, závislosti, či skôr diagnózy (ako to TLISu-znalí ľudia zvyknú označovať) vzdať. Myslela som si, že to bezo mňa nebude fungovať, že toho ešte toľko musím povedať nahlas niekomu ďalšiemu... Až zahraničný pobyt ma z tejto predstavy našťastie vyliečil.

TLIS ľudí vychováva, kastuje, spája i rozdeľuje. Objavila som tam toľko hudobných i literárnych géniov na meter štvorcový, ako nikde inde. Nehrávali sme z platní, CDčiek alebo mp3, ale z veľkých štúdiových magnetických pásov! Keď sa vám niektorý z nich v rukách rozpadol - na pár hodín ste mali o zábavu (skúšku trpezlivosti, zmotávanie pásu) postarané. Veľa kamarátstiev tam vzniklo, veľa sa na ješitnosti, láske, nenávisti, závisti rozbilo. Ale tak to asi chodí v každom kolektíve, kde ľudia spolu fungujú za dňa i v noci. Týždenne sme vyprodukovali desiatky pôvodných relácií, maločo z toho sa však archivovalo. Niekoľko hudobných profilov, zdigitalizovaných zo štúdiových pásov do mp3 podoby, si možno prepočuť na mixcloude.

Tento kolektív bol veľmi špeciálny. Pohybovalo sa v ňom v čase, keď som tam ako hudobná redaktorka začínala, maximálne päť dievčat v skupine asi tridsiatich mladých mužov. Živná pôda pre mladícke radosti a pochabosti... Asi pätine som pomotala hlavy (fandím si, samozrejme), jeden vzťah mi TLIS vzal, niekoľko silných väzieb mi ale aj dal (za čo som a budem vždy vďačná). S mnohými odchovanými TLISákmi (áno, zväčša mužmi) sa stretávam dodnes: v iných rádiách, na koncertoch a festivaloch. S jedným z nich asi desať rokov zdieľam spoločnú domácnosť. Niet sa teda na čo sťažovať...

Ale radšej k veci! Fotografia 'Kráľovná magnetických pásov / The Queen of Magnetic Tapes' od Pala Markoviča je výnimočná z mnohých dôvodov. Po prvé: nebola vôbec plánovaná, vznikla v priebehu niekoľkých sekúnd (v hudobnej pauze medzi dvoma vstupmi rozhovoru, ktorý som viedla) v miestnosti hudobného archívu rádia TLIS. Po druhé: ten rozhovor som v apríli 2007 viedla s talentovanou Bety K. Majerníkovou, mojou rovesníčkou (o súčasnej slovenskej hudbe, výtvarnom šperku a domácom dizajne), ktorá dnes už nie je medzi nami. Po tretie: fotka je fotená na zvitkový film vyše 50-ročným analogovým foťákom (Leica camera). A po štvrté: ten archív stoviek starých pásov dnes už v TLISe nie je. Takže som to všetko vlastne vychytala. Bola to výnimočná chvíľa, a myslím, že tú mag[net]ickosť okamihu tam cítiť. Vďaka za ňu.

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič

Inspire 67: Balbo DeBra – v za(u)jatí časovými pásmami

Text: Boba Baluchová (písané pre magazín Inspire 67/2013), Foto: Palo Markovič

Seeing the sunrise in Bratislava

Stará známa pravda: Domov vám chýba najviac vtedy, keď ste tak ďaleko od neho. Čize najprv treba domovinu na nejaký čas opustiť, aby ste nič nebrali ako samozrejmosč a začali si vážiť miesto, kde žijete. Aj keď nie všetko je tam perfektné a dalo by sa naň sťažovať donekonečna...
Old known fact: You will miss home the most when you are so far from it. So firstly you have to leave your homeworld for some time and not to take anything for granted, then you will begin to appreciate the place where you live. Although not everything is perfect and you could complain about it endlessly...

Podľa správ od mojich blízkych boli vraj na Slovensku posledné týždne (aspoň podľa počasia) opäť Vianoce – snežilo a cestári hovorili opäť raz o kalamite. Ja mám najradšej Bratislavu, keď už na chodníkoch nie sú kôpky špinavého snehu, ani kamienky od posypu, ale stromy začínajú kvitnúť, mesto sa prebúdza do jari. Ešte treba chodiť v zimných kabátoch, ale už cítite, keď sa vám do chrbta oprie marcové zubaté slniečko. Už si obliekate veselšie farby a nebojíte sa, že po krátkej prechádzke v sukni a bez čiapky či rukavíc  prechladnete.
My close friends wrote me that there was the Christmas atmosphere in Slovakia during the last couple of weeks (at least according to weather) – it was snowing everywhere and public service workers talked about the calamity once again. I like Bratislava the most when the sidewalks are not full of dirty snow-piles or gravel. I love it when the trees are blossoming, the city is waking up in the spring. We still need to wear winter coats, but we can feel when fresh March sunshine is tickling you from back. I can show more cheerful colors and I am afraid that after a short walk (in short skirt without cap and glows) I could get cold.

Možno sa na Veľkú noc ešte nejaká snehová smršť preženie Slovenskom, ale skôr sa krajina rovno bez riadneho priebehu jari prehupne rovno do leta. Vtedy stoja za to ranné pozorovania východu slnka – po prechádzke okolo Múzea hodín či Židovského múzea až hore k hradu. Alebo od Dómu svätého Martina po ľudoprázdnej Kapitulskej ulici až ku Klariskám. Najlepšie ráno o 6ej: bez mejkapu, len s úsmevom na perách. Keď stretnete len zásobovacie autá a smetiarov.
Takto presne sa mi v mysli vynára moja rodná Bratislava. Keď si na ňu spomeniem zajtra, bude pravdepodobne zasa úplne iná. Ale to aj film po práci budem pozerať iný a s inými ľuďmi sa mi pospájajú asociácie...
Maybe during Easter time some snow storm will appear in Slovakia. Or the country will jump from winter straightly to the summer season (without proper spring). I recommend you to observe the sunrise after the walking around the Clocks’ museum and the Jewish Museum up to the castle. Or another kind of walk around the Cathedral of St. Martin through Kapitulská street down to the Klarisky church. The best for it is around 6 o’clock in the morning: just smiling face without make-up. When you meet just supply trucks and garbage collectors.
Thus, how the picture of my lovely city comes to my mind right now. Tomorrow it will probably be completely different reminder of Bratislava. But also the film in my head will be different as well as another people will appear in front of me (and create brand new association)...

Text / Written by: Boba Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Traveller’s destiny in my hands

Ľudia sa premiestňujú slobodne z miesta na miesto. Skúšajú nový život, testujú svoje možnosti. Keď na pár dní uviaznu v uzavretom priestore – nemusí to byť zákonite nepríjemné. Konečne je totiž čas na premýšľanie, čítanie, blogovanie a prevetranie filmového archívu...
People are moving freely from one place to another. They are trying to find better life, testing their skills and opportunities. Once they get stucked in an isolated place for some days – it doesn’t have to be unconfortable for them. Finally there is a time for thinking, reading, blogging or checking the movie archives...

Momentálne pracovne fungujem na africkom kontinente, na pobreží Kene. Výsledky pondelňajších volieb sa stále sčítavajú, tak tieto dni pracujeme „z domu“, nechodíme do terénu – v rámci bezpečnosti. Po vyhlásení nového prezidenta ľudia možno budú emotívne reagovať. Povolebné násilie spred 5 rokov sa nezopakuje, ale netreba nič riskovať. Nakúpili sme si zásoby vody, jedla a benzínu, máme dobitý kredit na telefóne i internet v počítačoch a vyčkávame.
Toto „opevnenie“ v našom domčeku mi dáva dostatok času na to, aby som prečítala všetky knihy, ktoré potrebujem kvôli škole a práci prelúskať (o miliarde najchudobnejších či zlých samaritánoch – tematické, no nie pozitívne čítanie). Človek má odrazu veľa času na premýšľanie, triedenie starších fotiek zo Slovenska, písanie blogov, viacej sa pozerá okolo seba a sleduje nálady lokálnych ľudí. A konečne siahne aj po filmoch na harddisku, ktoré boli roky uložené v „to-do“ liste s označením: „treba vidieť“.
Currently I am working in Africa, on the coast of Kenya. The results of Monday’s general election will be announced in next few days, so these days we are supposed to work "from home" (we are not going into the field – because of our safety). After the announcement of the new president people would react emotionally. Post-election violence from 2007 will not be repeated, but we do not want to take a risk. So we bought supplies of water, food and fuel, we charged our credits on the phone and the internet and we are waiting.
This staying inside the house gives me enough time to read all the books I have to read because of school and work duties (about One billion of people on the bottom and Bad Samaritans – not positive reading at all). In this situation human safes a lot of time for thinking, making order of photos from Slovakia, blogging, more looking around and following the mood of the local people. And finally he or she can watch the movies from share-drive – collected many years ago and put into the "to-do" 

folder with label: "must watch".

Tak som si konečne pozrela film Wima Wendersa „Paríž, Texas“, ktorý mi raz pred rokmi odporučil kamarát v rýchliku z Popradu-Tatier do Bratislavy. Veľakrát som videla názov toho filmu v programe filmových klubov 901 aj Nostalgie a predsa nebol čas si ho pozrieť. Bolo treba asi správne načasovanie, tak teraz ho tu mám... Odrazu ho neďaleko Mombasy, v jednom nenápadnom domčeku (s čarovným baobabom na záhrade) pozerám a neviem sa vynadívať.
Nastassja Kinski tam vyzerá ako Zuza Fialová, aj keď sa nepodobá, no niečo ich tam pred mojimi očami spojuje. Ten film je veľmi jednoduchý – vyše dvojhodinová road-movie po amerických cestách, ale nedokáže vás to unudiť, lebo ten príbeh je realistický, dialógy dobre napísané, postavy vás ťahajú so sebou do deja.
Martin Šútovec v nejakom rozhovore spomínal, ako má rád tieto časti USA – bývanie v moteloch, dlhé presuny autami... Všetko je presne také – ako ste si to načítali v knihách, či napozerali vo filmoch. Ešte aj tie kotúče vyschnutej trávy sa vám povaľujú na ceste, ako ste to videli v nejakom westerne. Začínam si plánovať cestu do USA. Nie do Veľkého jablka, ale kdesi do Arizony. A ako správna travellerka, tak aj s moderným karavanom. Lebo toto je zjavne môj osud – cestovateľky, cestovateľský...
So I finally watched Wim Wenders’s film "Paris, Texas". Few years ago one friend recommended me that movie in the express-train from Poprad-Tatry to Bratislava. Many times I saw the title of the movie in the program of movie clubs 901 and Nostalgia, but I haven’t had time to watch it. It should be about the right timing, so now I have got... Inside one inconspicuous house (with magic baobab in the garden) near Mombasa, I am watching it and I am amazed.
Nastassja Kinski reminds me Zuza Fialova there, although she doesn’t look like her, but somehow these two actresses are connected together in front of my eyes. The movie is very simple – more than two-hourlong road-movie across North America, but not boring at all, because the story is realistic, the dialogues are well-written, and the characters pull us into the action with them.
Martin Šútovec mentioned in some interview how he likes the USA – living in motels, driving cars for many hours... Everything is exactly the same – as you remember from books or movies. Even the parched grass-blades lying in front of you on the road are the same as you saw in old western-movie. I'm starting to plan a trip to the USA. Not to the Big Apple, but somewhere around Arizona. As the right “traveller-girl” I will be ready also with a proper caravan. Cauz this is my destiny – to travel as a traveller...

Text / Written by: Boba Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič