BalBo deBra

BalBo deBra

sobota 15. októbra 2016

Dreaming about actors and proper art


Kedysi som ako správna workoholička spávala štyri hodiny denne. Odkedy som sa presťahovala do Stredozeme, spávam aj tri-krát toľko. Skoro ako Penelope Cruz v časoch, keď ešte nebola matkou. Samozrejme, s každohodinovým prebúdzaním sa na pípnutia emailov, naznačujúcich povinnosti či radosti, črtajúce sa v Európe. Takýto prerušovaný spánok má aj svoje výhody – sníva sa vám viac snov, a minimálne jeden z nich si musíte zapamätať.
I used to be a workaholic sleeping four hours a day. Since I moved to Middle-Earth I’ve been sleeping three times as much. Almost like Penelope Cruz before her motherhood period. Every single hour I awake to my email beeps – indicating responsibilities and joys coming from Europe. This interrupted sleep has its advantages – you can dream more dreams in a row and at least one of them you will remember.

Komunikovala som so svojou maminou cez skype a tá mi vyjavila svoje posledné sny. Tie sa jej spájajú väčšinou s pozretým televíznym programom predošlého dňa. Sledovanie kriminálnych seriálov a čítanie detektívok máme odjakživa v rodine. Keď dopozerala novú slovenskú kriminálku „Za sklom“, ktorá má atmosférou pripomínať divákom a diváčkam svetové seriály „True Detective“ či „The Bridge“, snívalo sa jej že s Jánom Koleníkom a Tomášom Maštalírom vyšetrovala vraždu. Musela s nimi absolvovať nebezpečnú naháňačku a napríklad s nimi naskočiť do posledného vozňa idúceho vlaku. Keď sa objavil sprievodca, vynašla sa a do prístroja na vydávanie lístkov strčila vreckovku a vyťukala: tri lístky po tri eurá. Viac si nepamätá. Škoda. Teším sa na pokračovanie, :).
I had a Skype call with my mother. She always start with a recapitulation of the storylines of her last dreams. They are mostly associated with a TV program offer from previous day. Watching the crime TV shows and reading detective books have been always very popular in my family. After watching new Slovak TV show "Behind the Glass" (whose atmosphere was supposetd to remind well-known series "True Detective" and "The Bridge") she became an investigator of the murder together with two actors from the show: Ján Koleník and Tomáš Maštalír. She joined them in dangerous chase and jumped to the last wagon of moving train with them. When a conductor appeared she tried to place a paper tissue to the ticket-issuing device and simply buy three tickets for three euros. She does not remember more. Its a pity, isn’t it? Looking forward to a continued story,☺.

Aj ja mávam sny s umelcami a o umení. Dnes som sa zobudila so širokým úsmevom na tvári, ale aj so zármutkom – že sa to neodohralo naozaj. Snívalo sa mi totiž so skvelým dánskym hercom Madsom Mikkelsenom. Nevyzeral tak strašidelne, ako vo filme „Valhalla Rising“ či v úspešnej bondovke „Casino Royale“, ale jeho pohľadu som neunikla. V topánkach na podpätkoch sme boli rovnako vysokí. Vraj kariéru odštartoval ako tanečník, tango by som si s ním raz rada strúhla. [Nemala som v noci nemala pozerať ten trailer na "Rogue One – Príbeh Hviezdnych vojen", ktorý ide o pár mesiacov do kín a kde hrá Mads jednu z väčších postáv.]
Dej vo sne vyzeral asi následovne – motali sme sa po slnečnej Bratislave a ja som ho zatiahla do kina, aby ho všetci na uliciach neokukovali. Chcela som ho (pri všetkej počestnosti) zobrať na nejaký reprezentatívny slovenský film a on sa vykrúcal, že to nie je dobrý nápad. Ponuku domácich filmov si, žiaľ, nepamätám, ale na jeho výraz, ako sa zhrozil, že bude musieť dve hodiny pozerať zasa nejakú neprekúsnutú story z čias socializmu, nezabudnem. Skvelý sen, čo vám budem hovoriť. Asi som ho mala radšej vziať do galérie, ako do kina.
I dream of artists and art very often. Today I woke up with a broad smile on my face, but also with a sadness (that it acually didn’t happen). I was dreaming of a great Danish actor: Mads Mikkelsen. He didn’t look as scary as in the film "Valhalla Rising" or the successful James Bond movie "Casino Royale", but his gaze was hypnotizing. We were the same height (thanks to wearing high-heels). I would definitely like to dance a tango with this former dancer. This dream probably occurred in my mind because of late night watching “Rogue One – A Star Wars story” trailer, which will come to our cinemas in a few months (and Mads is one of the main actors in it).
The storyline of that dream went as follows – we were walking across Bratislava city and I did not want him to be spotted by people around. I wanted to take him to the local cinema and made him watch a Slovak movie. He wasn’t very happy about that idea. Un)fortunatelly, I don’t remember an offer of domestic films, but I do remember his expression. He was totally terrified that he would have to watch another two hours long story from the period of socialism. Great dream, I can tell. I would rather take him to the gallery.

Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic


štvrtok 13. októbra 2016

Pacific flora and nostalgia for home


Počas dvojtýždňového maratónu umenia s názvom ArtWeek Auckland sa dá natrafiť na všelijakých zaujímavých ľudí a situácie. Aj si zaspomínať nostalgicky na domov.
During the two-week marathon of art titled Artweek Auckland you can spot many interesting people, situations and think nostalgically about home.
Stále si stojím za tým, že lokálnu kultúru možno spoznávať vďaka rozhovorom s miestnymi ľuďmi, ale aj vďaka ich kultúre a umeniu. Toho umenia som za posledné týždne mala možnosť odsledovať habadej. V Aucklande sa totiž odohrával dvojtýždňový maratón, ktorý sa kedysi vmestil do týždňa – ArtWeek Auckland. Po meste billboardy, v krabiciach tisícky vytlačených brožúrok s programom, rozdeleným podľa štvrtí. Program pre celé rodiny (v Devonporte), otvorené ateliéry (v bývalej Nedeľnej škole), kresby kriedami po chodníkoch (na ulici Ponsonby), pozorovanie umenia cez okuliare virtuálnej reality (na námestí Aotea), cyklo-túry za umením (Electric Night) a do večera otvorené galérie (Late night art) – niečo ako naša Noc múzeí a galeríí a Biela noc dohromady, akurát trvajúca dva týždne.
I think that local culture can be explored through the interviews with local people, but also through the local culture and art. In past two weeks I had more than enough opportunities to explore local kiwi-art. There is going on a two week art-marathon in Auckland now – Artweek Auckland (in past all the events were probably able to fit into one week). There are thematic billboards around the town; thousands of printed brochures with the program sorted by locations of neighborhoods; the activities for the whole family (Devonport); open Studios (former Sunday school); chalk-drawing on the paths (Ponsonby road); art-exploration through virtual reality glasses (Aotea Square); art cycle-tours (Electric Night); galleries opened all night long (Late night art). It’s something similar to Slovak Night of museums/galleries and White night together, lasting two weeks.
V neďalekom Štúdiu One (v maorčine Toi Tu) na ulici Ponsonby sa toho deje celoročne dosť veľa v krátkych intervaloch – niekoľko výstav do mesiaca, kurzy kreslenia či kameramanskej práce, workshopy pre školopovinné deti, komunitné aktivity pre miestnu mládež, podpora znevýhodnených ľudí. Pred pár dňami tam dokonca mieste rádio Base FM usporiadalo výstavu obalov platní s príbehmi lokálnych Djov. Niektoré platne boli riadne retro a tie tínejdžerské spomienky na ne – ešte lepšie!
Nearby StudioOne / Toi Tu on Ponsonby road is packed with many short interval activities, throughout the year there are: few exhibitions openings a month, drawing courses and cinematography workshops, after-school activities for children, community activities for local youth and support for people with special needs too. A few days ago a local radio station Base FM hosted an exhibition there. Inside walls were covered with vinylscovers with stories of local DJs behind. Some records were really from past-era (retro mood) with teenage memories attached to them – even better!
V tomto Štúdiu One ma zaujala aj výstava, ktorú tvorili krikľavé stuhy do vlasov, votkané do plastových rohoží, ktoré tvorili výrazné kvety. Musela som sa pri nich nechať odfotiť. Autorka Serene Timoteo nimi vzdala hold tradičnému remeslu z oblasti Pacifiku a jej starým rodičom, ktorí sa starali o pestrofarebnú záhradu. V 60. rokoch minulého storočia sa presunuli zo Samoy do Aucklandu. Pacifická flóra môže vyvolať nostalgiu a túžbu po rodisku, ale tiež môže upevniť presvedčenie – že presun bol dobrou voľbou a hodnotný život sa dá prežiť aj na inom mieste. Tomu prisťahovalci a prisťahovalkyne (a tak trochu aj ja) musia rozumieť.
An extraordinary exhibition impressed me in Studio One / Toi Tu on Ponsonby road. Silk hair-ribbons woven into plastic mats formed significant colorful flowers. I had to have a picture in front of them. The artist: Serene Timoteo paid a tribute to the traditional crafts of the Pacific region, as well as to her grandparents who used to take care of a beautiful garden in past. They moved to Auckland from Samoa in 1960s. Pacific flora can induce home-sick and nostalgia for the hometown, but it can also reinforce the belief – that the move was a good choice and people can start to live a valuable life anywhere. Immigrants (me too a bit) understand it very well.

Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic