BalBo deBra

BalBo deBra

piatok 18. mája 2018

Morning persons – part of breakfast radio show

Thanks to NZ On Air foundation and its sub-section NZ On Air Music there have been a lot of improvements going on in the field of NZ music support and production. I wish something similar would exist in my home country back in Europe. More good Slovak music could be accessible and visible at home and abroad too. Like in case of New Zealand music.



Here, so many talented New Zealand musicians were supported in their creation of videos or EP albums thanks to NZ On Air Music financial scheme on monthly basis. Thanks to this initiative we can also watch kiwi bands performances live for free.
Recently we saw two bands playing at Ellen Melville Centre. This new community centre in the middle of Auckland city hosted the 95bFM: Breakfast Show live. During the radio show some memories of all those years working as a radio DJ and speaker in TLIS Radio came up, therefore I felt a bit nostalgic.




Let's not forget that May is officially recognized as NZ Music month. So we celebrated it by watching emo/goth duo: carb on carb firstly and rockabilly band: Bernie Griffen and The Thin Men concert afterwards. It was worth attending. My baby girl Tove Tui did not protest and woke up early in the morning with a cute smile on her ace. It seems that we have become active morning persons...
Written by: Boba Markovic Baluchova, Photo: Palo Markovic

sobota 12. mája 2018

Celebrating NZ Music Month in Central library



Auckland is officially a City of Music, recognised by the UNESCO Creative Cities Network, and May is officially labelled as New Zealand Music Month! So I tried to celebrate it as much as possible throughout the entire month – together with my daughter and my husband – at various places across Auckland city.


Where you can meet music lovers and book lovers at the same time? In local library, of course! Because of baby friendly atmosphere we have spent there quite a lot of time recently. We also enjoyed live musical events and concerts of well known NZ bands in Central libraries as a part of NZ Music Month. My baby girl Tove Tui liked it a lot.

Written by: Boba Markovic Baluchova, Photo: Palo Markovic

sobota 5. mája 2018

Sleepy beauty at the Broidery workshop

At the beginning of may I have decided to attend Broidery Workshop with Lunatype at my favourite art place: Studio One on Ponsonby road in Auckland.


A single four hour workshop taught me the basics of embroidery used by Lunatype. While my beautiful daughter Tove Tui was sleeping on my knees I was able to learn a variety of stitches and worked on my own skull decoration of my husband's old T-shirt. 

Written by: Boba Markovic Baluchova, Photo: Palo Markovic

sobota 28. apríla 2018

Milovaná značka


Po prechode z gymnázia na vysokú školu sa môj záujem o módu skonkretizoval ešte viac, a to do podoby brigádovania pre dve slovenské módne značky. Ani jedna z nich dnes už neexistuje. Dôvodov pre zánik bolo viacero, no keďže ešte stále prebieha Týždeň módnej revolúcie, treba spomenúť: neschopnosť konkurovať svetovým módnym reťazcom s ich ponukou Fast Fashion v nákupných centrách, ako aj otázku zvyšovania nákladov, a teda presunu výroby zo Slovenska do rozvojových krajín. Obe mali na slovenskom trhu svoje miesto a je škoda, že už ich niet. Ale prišli ďalšie. A o jednej z nich (mojej milovanej značke) sa dnes trochu rozpíšem.


Prvou značkou, pre ktorú som ako vysokoškoláčka pracovala, bola značka ZOE. Výrazné (skôr strihom, ako farbami) unisex kolekcie odevov pre ňu navrhovala aj dnes uznávaná štylistka Zuzana Kanisová. Predajňa sídlila v jednom z prvých bratislavských nákupných centier – na Zlatých pieskoch a svoje polhodinové ranné cesty električkou do práce (ako aj večerné cesty z práce) som trávila čítaním kníh a počúvaním hudby z vtedy vcelku objemného prenosného CD-prehrávača. Ono sa to nezdá, ale fakt sa môžem považovať za pamätníčku, čo sa periodicity zmien v technológiách týka. Do prelomu tisícročí vtedy chýbalo ešte pár mesiacov a mobilné telefóny v našej metropole vlastnil málokto – takže aj ľudia okolo sa správali inak. 


Moja druhá skúsenosť s prácou pre slovenskú odevnú značku sa týkala LIFELINE. V ich predajni v rámci nákupného centra na petržalskej strane Dunaja som strávila niekoľko poučných mesiacov života. Pamätám sa, ako som si v deň výplaty vďaka zamestnaneckej zľave mohla kúpiť vždy jeden kúsok z aktuálnej kolekcie. Jednofarebné nátelníky s dlhými rukávmi, roláky aj pulóvre s čiernobielou visačkou Lifeline tvorili ešte niekoľko rokov potom podkladovú bázu môjho šatníka. Práve pre možné kombinovanie s extravagantnými kúskami, ktoré som nachádzala v second-handoch. Žiaľ, nič z tohto obdobia spred pätnástich až dvadsiatich rokov nemám zachytené na fotografiách. Takže si to musíte iba predstavovať...


O pár rokov neskôr som sa zamilovala do značky Yaxi Taxi, ktorej každý jeden kúsok bol výrazný, výnimočný a túžila som ho mať doma. Len som si počas štúdia nemohla dovoliť kupovať oblečenie u domácich návrhárok. Keď som si už našporila na kúpu nejakého konkrétneho modela – nevedela som sa rozhodnúť – ktorý chcem nosiť viac. Všetky sukne, šaty, kabáty sa mi páčili rovnako – pre svoju farebnosť, strihy i materiály, ako aj poznávacie značky z portfólia Yaxi Taxi.
Trikolóry ako lemy, nariasené číra na kapucniach, nazberané rukávy s gumičkami, kruhové vrecká, komiksové nášivky v tých najmenej očakávaných miestach a kúsky látkového centimetra našité pozdĺž chrbtice či neónové nite – to všetky hýrilo hravosťou a originalitou. Pričom nešlo iba o vyslovene športové alebo vyslovené elegantné šaty do spoločnosti. Vždy to bola fúzia, ktorej nosenie si vyžadovalo odvahu, ale zároveň odvahu jej nositeľke dodávalo.


Za trinásť rokov fanúšikovstva a kamarátstva na diaľku so slovenskou návrhárkou, Zuzanou Labudovou, ktorú vzťah a neskôr tvorba zaviedla z Kežmarku rovno do Prahy, som si od Yaxi Taxi zadovážila presne šesť kúskov: dve bundy na jar a zimu, plus štvoro šiat na leto a jeseň. Všetky mám stále doma; polka z nich je so mnou aj v novej domovine, vzdialenej 18 000 km od SR. Hrdo si ich obliekam a nosím (hoci bundy som počas tehotenstva nemohla zazipsovať), ukazujem visačku. 


Nemožno povedať, že by Zuzka upúšťala vo svojej súčasnej tvorbe od nápadnej farebnosti. Skôr jej módna značka dozrieva spolu s ňou. A tak v ponuke Yaxi Taxi (na e-shope či v kamennom obchodíku na Masarykovom nábreží v Prahe) dnes nájdete viac kúskov – pre rôzne typy osobností, profesií. Nielen pre bláznivé dvadsaťročné študentky, ale aj pre štyridsiatničky, ktoré majú svojský štýl.
Yaxi Taxi patrí medzi moje obľúbené značky, lebo nepodlieha krátkodobým masovým trendom; materiály sú vyberané priamo majiteľkou. Ak si vyberiete konkrétny model, môžete si byť isté, že bol navrhnutý a ušitý v ČR. Budete poznať pôvod a príbeh vašich šiat, lebo Zuzana Labudová vám hrdo odpovie na otázku: “Who made my clothes?”. A to je skvelé. Tak to má byť.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič (1, 2, 4, 5), Marika Majorová (3)



piatok 27. apríla 2018

In an upcycling mood


It’s almost the end of Fashion Revolution Week 2018. So here is my upcycling story. I transformed my small blue Superman hoodie from second-hand into a comfortable medium tee shirt with 3/4-sleeves and bigger neckline. From the rest (a cape) I created a parachutist cap for my daughter Tove Tui. We’ve become SuperWoman and BatBaby.


We also red “The True Cost of Fashion” book inside the kids corner of local library. The best timing (this week: Fashion Revolution Week) for checking how the fashion industry issues and the clothing production’s theme is explained to teenagers. Good job!


Je tu záver Týždňa módnej revolúcie. Tak tu je ešte jeden upcyklovací mini-príbeh. Z mojej malej supermanovskej mikiny zo sekáča som vytvorila dva kúsky: pre mňa trigovicu s trištvrťovými rukávmi a veľkým lodičkovým výstrihom, no a z kapucne som pre moju malú TiTi ručne ušila parašutistickú čapicu. Tak sa z nás na chvíľu stali: SuperWoman a BatBaby.


V miestnej knižnici sme potom v detskom kútiku natrafili na knihu, ktorej téma ma sprevádza celý tento týždeň – „The True Cost of Fashion“. Tak som si pozrela, ako je problematika odevného priemyslu, výroby a spotreby nášho oblečenia spracovaná pre tínejdžerskú čitateľskú základňu. S dneškom som spokojná.


Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic

štvrtok 26. apríla 2018

Milovaný kúsok


Aj tento rok sa venujem vo svojich aprílových príspevkoch primárne Týždňu módnej revolúcie / Fashion Revolution Week (FRW). Lebo tento typ aktivizmu a zvyšovania povedomia o férovej, transparentnej a udržateľnej móde, ako aj celé hnutie Fashion Revolution má svoj význam. Snažím sa rôznymi formami motivovať ľudí k tomu, aby sa zaujímali o to, kto šije ich šatstvo; aby poznali celý príbeh svojho oblečenia a aby vedeli zaujať postoj voči Fast Fashion. Napríklad tým, že pri nakupovaní spomalia (nedajú sa strhnúť výpredajmi a reklamou); minuloročné kúsky vymenia so známymi či upcyklujú; podporia domácu produkciu módy; zapoja sa do lokálneho FRW podujatia, alebo podporia kampaň na sociálnych sieťach.
Hashtag #WhoMadeMyClothes je v týchto dňoch pomerne častý. Ešte väčšiu radosť mám, keď vidím ďalšie hashtagy, ako: #iMadeMyClothes alebo #haulternative. Tento rok môžete v rámci Fashion Revolution Week-u napísať aj "love letter", resp. zverejniť príbeh o milovanom kúsku z vášho šatníka, ktorý pre vás veľa znamená – je nadčasový, niečím pre vás jedinečný, nosíte ho radi a často už roky. Bez ohľadu na aktuálny trend či ročné obdobie.


Tento zelený kožený mini-kabátik je môj milovaný kúsok. Kúpila som ho v miestnom second-hande veľmi dávno za pár desiatok slovenských korún. Zažil so mnou pekných pár skúškových období a alternatívnych koncertov; precestoval so mnou niekoľko svetadielov. Brala som ho do terénu v každom ročnom období, čo sa podpísalo na jeho vzhľade. Pomaly, ale isto sa rozpadá a v záhyboch stráca farbu, ale nedokážem ho vyhodiť. Nenápadne v sekáčoch pokukujem po jeho náhradníkovi (v rovnakom strihu a najmä farbe), ale zatiaľ bez úspechu. Asi so mnou zostarne a do koša ho tajne odnesie až moja dcéra Tove Tui. Ak po mne nezdedí nostalgiu a lásku pre podobné kúsky – farebné kabátiky a kožené retro-bundy...
Prajem si, aby sme mali všetci a všetky vo svojich šatníkoch takýchto podobne milovaných kúskov čo najviac, aby ste ich nosili radi, a aby nám ich kombinovanie s ostatnými zvrškami robilo radosť. 


Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

utorok 24. apríla 2018

To wear ‘Care, Ask, Know’ Ribbons

Since 2013 Fashion Revolution movement commemorates 1138 lost lives due to the Rana Plaza factory collapse in Bangladesh. During Fashion Revolution Week we try to raise awareness about the real problems behind fast fashion industry and stand up for fair, just and transparent working conditions of garment workers mostly from developing countries.


There are several events organized around the world that call for taking an action towards fair fashion manufacturing and promoting, buying, as well as wearing of sustainable clothes. On 24 April local New Zealand brand Fraser Crowe printed silk ‘Care, Ask, Know’ ribbons and created an event to distribute these ribbons on Auckland’s most fashionable street – Ponsonby Rd. We shared the message of Fashion Revolution movement together with these special ribbons to people who care, ask and know about: ‘who made their clothes’.


Several fashion bloggers, fashion lovers, local designers, but also arts students or jewellery makers volunteered that day on four spots along Ponsonby Rd. Passers-by were asked to pin silk ribbons with printed info about the Fashion Revolution movement and this local event to their clothes. We talked about the issues connected to garment makers’ working conditions, non-transparent supply chain, but also environmental impacts of clothing manufacture and fast fashion consumers’ trend.


I interviewed around twenty Aucklanders (and also few tourists) if they’d like to wear a ribbon after explaining them my motivation behind this activism. Some of them were already aware of the movement and few gave me a permission to take and share photo of them. I’d like to thank Auckland’s ethical fashion brand: Fraser Crowe and Fashion Revolution global movement for the opportunity to be an active part of this local event. My daughter Tove Tui – the youngest fashion revolutionary – was present too.


I hope there will be more and more people who CARE, ASK and KNOW the stories of their clothes. I also hope that after sharing them with a hashtag #whoMadeMyClothes their activism will not be done. There are still many more steps to take towards fairer world…

Written by: Boba Markovic Baluchova, Photo: Palo Markovic


pondelok 23. apríla 2018

Fashion Revolution Week 2018 has just started

Fashion Revolution Week 2018 has just started! Týždeň módnej revolúcie odštartoval! Have you found an answer for a question: 'Who made my clothes'? Have you published your story online with a hashtag: #whoMadeYourClothes or #whoMadeMyClothes?
Aby som mala príbehy svojich šiat na očiach, z visačiek som si vyrobila svojský módny doplnok. In order to have the stories of my clothes in front of me I made a special fashion accessory from their tags. Read more about the theme and join the Fashion revolution campaign by taking a simple action and attending the events in your city!


I'm going to take an action by promoting a haulternative; searching for the stories of my clothes; buying clothes in second-hand stores; supporting slow fashion and local designers; upcycling old pieces; volunteering at local event; writing an article and a blog about Fashion Revolution Week 2018 in Slovak and English language... During this week (every single day) I'll update you with my steps towards fair fashion on my BalBo deBra style fanpage. Stay tuned.

Written by: Boba Markovic Baluchova, Photo: Palo Markovic

sobota 14. apríla 2018

Čaro fotenia v daždi

S aprílom sa dostavilo bláznivé (na Novom Zélande jesenné) počasie a s ním aj výdatné dažde. Nedávna silná búrka dokonca nechala desaťtisíce ľudí (nielen na severnom ostrove) celú noc bez elektriny. Náš príbytok bol od dopadov nočného lejaku vcelku ušetrený, akurát sme mali celý balkón zaprataný naviatym lístím. Na podobné dojazdy cyklónov v Pacifiku a extrémne výkyvy počasia sa tu budú musieť ľudia pripraviť – negatívne dosahy zmeny klímy sa prejavujú aj v takejto podobe. Najmä v ostrovných krajinách. Globálne otepľovanie musíme brať konečne vážne a k prostrediu sa chovať zodpovedne. Presvedčených na tomto mieste o tom azda ale nemusím ďalej presviedčať a moja dcéra je na takéto mudrovačky ešte primalá.


Svojské prejavy tunajšieho počasia už ale TiTi zakúsila a z obrovských kvapiek dažďa bola riadne prekvapená. Vlásky sa jej zvlnili, jej očká častejšie žmurkali a ústa lapali padajúcu vodu. Strúhala grimasy, krútila zápästím. Čaro fotenia v daždi! Čo–to z tradičných dvíhačiek i netradičných prežívačiek sa naozaj podarilo zachytiť pred objektívom...


V pláne bola najprv poobedná vychádzka a krátke fotenie (v parku neďaleko nášho príbytku) pri príležitosti nadchádzajúceho Fashion revolution week-u, ktorý sa každoročne koncom apríla koná vo všetkých kútoch sveta. Celé roky podporujem na Slovensku domácich módnych dizajnérov a dizajnérky, snažím sa oblečenie recyklovať, upcyklovať a (s pomocou maminy) vyrábať. Na Novom Zélande je tomu podobne. Akurát tu sa vzhľadom na vyššie ceny originálnych kúskov v obchodoch s módou sústredím viac na nákup šatstva (pre seba i pre moju malú Tove Tui) v second-handoch, vintage obchodoch a na blších trhoch. Väčšina môjho šatníka v druhej domovine v rámci Kiwi-landu je zostavená z kúskov z druhej ruky. Drvivá väčšina.


Sekáče: Recycled boutique, Paper bag Princess, plus blšák na nedeľnom trhu v Takapune a carboot market v Grey Lynne – to sú štyri miesta, ktoré pravidelne navštevujem a odkiaľ si odnášam výnimočné kúsky za zlomok ich pôvodnej ceny. Zvršky potom rôzne pretváram (upravujem dlžku) a kombinujem. Nedávno som práve na blšáku v Takapune objavila tieto dlhé biele šaty so vzorom nápadných ružových kvetov. Boli krásne, stáli päť dolárov, tak som ich tam nemohla nechať.


Tento nákup šiat bol dosť výzva, keďže bielu farbu často nenosím (dosť ma rozširuje). Onedlho šaty poputujú ako darček mojej sestre. Tej, ktorá už svoju dcéru nedojčí. Ja a moja druhá sestra ich, žiaľ, ešte nejaký rok nebudeme môcť nosiť. Keďže nemajú hlboký výstrih, ani zapínanie vpredu či vzadu, sú pre dojčenie vonku veľmi nepraktické. Majú však toľko vychytávok, že som si ich i tak rýchlo obľúbila: trištvrťové rukávy a hlboké vrecká po stranách. Plus ich netreba žehliť a hodia sa aj k teniskám!


Fotenie sme skrátili, aby sme v daždi neprechladli. Pre účely upozornenia na Fashion revolution kampaň na mojom balbodebra blogu to stačilo. V Austrálii a na Novom Zélande je pripravených niekoľko podujatí k Týždňu módnej revolúcie – Fashion revolution week. Do niektorých sa mienim (za asistencie dcéry v šatke či nosiči, ako inak) aktívne zapojiť. Pre TiTi to bude zasa podujatie z kategórie "tenkrát poprvé", tak som sama na priebeh vlastne zvedavá...


Ako dobrovoľníčka budem na tému férovej a udržateľnej módy, ako aj podpory domácich značiek upozorňovať presne 24. apríla – v rámci eventu značky Fraser Crowe priamo na ulici Ponsonby road v Aucklande, kde sídli azda najviac módnych butikov a salónov. V ten istý večer prebehne vo Workshope Aucklad aj diskusia s dvoma módnymi dizajnérmi, resp. dizajnérkami lokálnych značiek WE-AR a Kharishma design, ako aj premietanie dokumentu "The True Cost" a local urban market v kaviarni Crave. Na všetky tieto akcie som veľmi zvedavá. Dážď, ktorý sa tu spustí takmer každý deň vo väčšej či menšej sile, ma od účasti na nich neodradí. Skúsim to aj zdokumentovať. Držte prsty!

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

pondelok 2. apríla 2018

Prvý polrok materstva a prievan v šatníku

Dnes má moja malá Tove Tui šesť mesiacov. Neslávne som odštartovala sezónu príkrmov, a teda ešte častejšieho prania zvrškov všetkých zúčastnených. Možno si časom založím odevnú značku s inovatívnou metódou batikovania odevov – farebnými zeleninovými kašami. Prvé dva oranžové motívy by boli hotové...


Ale materstvo sa neskladá len z náročných chvíľ, testujúcich moju vevnú vôľu, trpezlivosť a Tovkinu vylučovaciu sústavu. Je to v prvom rade stav, plný každodenných nových výziev a radostných momentov. Aj takých situácií (napríklad pri pozorovaní spiaceho dieťaťa), keď sa mama prichytí pri tom, že sa usmieva. Akoby bola mechom udretá.
Už nejaký čas to nie je žiadna rutina, ako som si sprvu myslela. K prebaľovaniu, kŕmeniu a uspávaniu predsa pribudlo hranie sa, sebaspoznávanie a obliekanie, resp. kombinácia tých maličkých kúskov oblečenia, ktoré spolu ani nemusia farbami či vzormi ladiť a vždy budú vyzerať milo.


Dala som sama sebe (i manželovi) sľub, že na detské oblečenie nebudem míňať peniaze. A snažím sa ho aj dodržať. Napriek tomu, že na Novom Zélende nemáme veľa blízkych ľudí a žiadnu rodinu, a musíme sa teda vo všetkom spoľahnúť iba na seba, so získavaním odevov pre TiTi problém doteraz nebol. Práve naopak. Doma sa nám akosi nakopili štyri obrovské krabice oblečenia. Pričom asi polovicu z doteraz získaných kúskov oblečenia moja dcéra ešte ani nestihla mať na sebe, a už sú jej šaty malé. Ich cesta u nás ale nekončí.


Našťastie sme všetko dostali do daru od mojich sestier po ich deťoch, od kamarátky Lucky a jej dvoch dcér, alebo od tunajšej kamošky Mirandy po jej dcére Nine. Tiež za veľa materského (tehotenského i dojčiaceho), ale aj detského oblečenia vďačím blšákom v Grey Lynne alebo v Takapune. Minulú nedeľu som domov dovliekla dve desiatky takmer nenoseného detského šatstva. Ponuke: kus po dolári sa nedalo odolať.
Tovka ešte ani netuší, že už je z nej fanúšička odievania z druhej ruky, ako jej mama. Niekedy sa mi dokonca podarí Titi nahodiť do takých šiat, aby náladou dopĺňali môj outfit. Ale to sa mi deje skôr mimovoľne, ako cielene (prisahám!). 


Pred pár dňami som odniesla 95 kusov oblečenia po TiTi odniesla do charity: Pregnancy help Auckland, ktorá poskytuje novorodenecké oblečenie matkám v núdzi. Niektorých kúskov som sa vzdávala s ťažkým srdcom, ale zároveň s výborným pocitom, že robím dobrý skutok. Občas sa naozaj treba zbaviť nepotrebného šatstva a odnaučiť sa lipnutiu na materiálnych veciach. Dôležité je, že nejakému bábatku moja nádielka oblečenia poslúži. Aucklandská jeseň vie byť podnechtová, veterná.
Keďže Tovka má už šesť mesiacov, vyše šesť kíl a skoro sedemdesiat centimetrov, v byte sa mi hromadí nová, včera darovaná kôpka overalov a kombinéz, ktoré dcérka znosí v období od šesť do dvanásť mesiacov. Je tam aj pár kúskov, ktoré jej navlečiem, len keby som sa rozhodla vziať ju na NZ fashion week. Už len aby to s nami pán fotograf (a hlava rodiny) naďalej vydržal...


Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

pondelok 26. marca 2018

Keď je modrá naozaj dobrá

S úlohou matky na plný úväzok som sa stotožnila vcelku dobre a prvých päť mesiacov spolužitia s mojou malou Tove Tui som si užívala bez nejakých výrazných komplikácií. Napomohlo tomu niekoľko faktorov, pričom v tomto texte spomeniem hlavne úlohu aucklandskej pobočky Plunket-u (podobného detskej poradni v SR), do ktorého kampane som sa nedávno ako dobrovoľníčka zapojila. Celá odetá v modrom.


Hovorí sa, že prvých tisíc dní je pre vývin dieťaťa najdôležitejších. Preto netreba nič podceniť. Po celom Novom Zélande našťastie funguje organizácia, ktorá dbá o to, aby sa nič počas starostlivosti o dieťa v jeho prvých rokoch života nezanedbalo. Preto sú čerství rodičia hneď po narodení v určitých frekvenciách navštevovaní pracovníčkami Plunket-u. Zdravotná sestra počas každej návštevy dieťa odmeria, odváži, skontroluje tvar hlavy a celého telíčka, vývin kĺbov, reflexy a dá kopec kontrolných otázok rodičom. Zároveň im poskytne odpovede na ich otázky či prípadné rady. 
Ako každá neštátna organizácia, aj Plunket sa potýka s personálnymi zmenami, vnútornou reorganizáciou a nedostatkom financií. Preto sa raz do roka organizuje kampaň 'Blue day for Plunket', ktorá má zvýšiť povedomie o funkciách i dôležitosti Plunket-u. Zároveň ide o fundraisingový event na podporu jeho činnosti. 


Tento rok sme sa s fundraisingovým podujatím 'Blue day for Plunket' (Modrý deň pre Plunket) zapojili do kampane aj my – skupina mám-dobrovoľníčok pri lokálnej pobočke Plunket-u v Grey Lynne. Vymysleli sme si predaj doma upečených koláčov a sušienok za symbolické ceny. Všetky dobroty stáli od jedného do troch dolárov, keďže ide o „golden coin donation“ (príspevok v podobe zlatavej mince novozélandskej jedno- alebo dvoj-dolárovky). Mamy, staré mamy, ale aj náhodní okoloidúci, ktorí mali v piatok doobeda cestu okolo komunitného centra v Grey Lynne, si mohli ku káve zakúpiť čerstvú maškrtu a vhodiť nám príspevok do plunkeťáckeho vedierka.
Na výber boli citronové koláče, karamelový zákusok, obľúbené brownies, syrové mafiny, zdravé mini-smoothies a čokoládové aj ovocné pochúťky v bezlepkovom i vegánskom prevedení. Všetky prítomné mamy sa spolu s deťmi obliekli do modrých odtieňov, keďže modrá farba je farbou Plunket-u. Objavil sa aj v modrom odetý tato!


To by som nebola ja, keby som neochutnala všetky ponúkané dobroty (samozrejme, za hrsť dolárových mincí s vyobrazením vtáčika Kiwi). Ostatné maminy na mňa spiklenecky žmurkali s tým, že si to môžem dovoliť a ako výhovorku (pre samú seba) mám vždy použiť: dojčenie. Keď dojčím, viac mi vraj chutí...
Moja TiTi pri pohľade na sladké koláčiky v tvare koliesok, lienok a motýlikov výdatne púšťala sliny na zladený podbradník a snažila sa mi ožužlať kľúčnu kosť. O pár dní totiž začne jesť okrem materského mlieka aj príkrmy, takže už ju jedlo okolo nej veľmi láka a zaujíma. 
Nakoniec sme vyzbierali pre Plunket tristo dolárov a zvyšné koláčiky putovali do neďalekého chráneného centra pre ženy-matky v núdzi. Urobili sme tak niekoľko dobrých skutkov naraz. Mala som z toho výborný pocit (a menšiu chuť na sladké počas celého víkendu).


Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič




štvrtok 22. marca 2018

Dressed in Blue to support Plunket NZ

The first 1000 days of a child is the most important for his or her development. Therefore Plunket NZ works together with families and communities to ensure the best start for every single child. So why do I dress my baby-girl and myself in blue this week? To support Plunket New Zealand and their 'Blue Day for Plunket' campaign!  


Plunket  NZ has been the largest provider of services supporting the health and well-being of children under five for 111 years already. It has launched awareness raising (and also fundraising) event, called 'Blue Day for Plunket'! Our Westmere Grey Lynn Plunket Volunteer Committee are holding a bake sale fundraiser event to support the campaign too. All the volunteers and other inspiring mothers have prepared several types of baked goodies (for golden coin donation) and a prize for the best dressed person in blue (Plunket color)! What an idea! We have already tried several denim-blue combinations to be properly dressed and show our support to this charity purpose.



All of you are invited to visit us and support this great 'Blue Day for Plunket' campaign on Friday (23 March 2018 from 9:30 to 11:30 at Grey Lynn Community center in Auckland). More info about the event here: Blue day for Plunket – Bake sale fundraiser

Written by: Boba Markovic Baluchova, Photo: Palo Markovic

nedeľa 18. marca 2018

Bodkovaná obsesia: Get to know the Princess of Polka Dots

Pravdepodobne ste už v minulosti natrafili na japonskú avantgardnú umelkyňu, ktorú označujú za „bodkovanú princeznú“. Yayoi Kusama za viac ako sedem desaťročí má na svojom konte maľby, sochy, predstavenia aj inštalácie, a všetky majú jedno spoločné: Bodky. Veľa bodiek!
You've probably been seen an avant-garde art – made by Japanese artist, called ‚the princess of polka dots‘. Yayoi Kusama, for more than seven decades, has created paintings, sculptures, performances and installations – they have one thing in common. Dots, lots of dots!


Inštalácia „Obliteračná miestnosť“ z dielne umelkyne Yayoi Kusamy zavítala do novozélandskej galérie v Aucklande v decembri. Pôvodne bola vytvorená pre austrálsku galériu v Queenslande. Prácu s prekrytím, resp. vybodkovaním priestoru, ktorý nesie charakteristiky typického novozélandského domova, necháva autorka v rukách návštevníkov a návštevníčok. Najmä detí. Môžete sa ľahko stať spolu-tvorcami a spolu-tvorkyňami umeleckého diela aj vy, a to tak, že sa do bodkovania zapojíte. Tisíce detí už poznačili svojou „obliteráciou“ výstavnú sieň – pokryli pôvodne úplne bielu obývaciu izbu miliónmi farebných bodiek-samolepiek.
Yayoi Kusama's ‚The Obliteration Room‘ has come to Auckland Art Gallery in December. Originally developed for the Queensland Art Gallery's, this installation with the familiar characteristics of a typical Aotearoa / New Zealand home leaves the dot-work in the hands of the visitors, especially children. You can engage with the art-work pretty simply – by doing it. Thousands of children have already ‚obliterated‘ the gallery's Creative Learning Centre – they covered the NZ living room (firstly drained of color) with millions of colorful dots’ stickers.


Jedna z najfarebnejších kreatívkyň na svete sa narodila v roku 1929 a nemala veru ľahké detstvo. V desiatich rokoch začala Yayoi Kusama zažívať halucinácie, ktoré naštartovali jej kreativitu. Všade totiž videla husté plochy, plné bodiek. Trvalý záujem o ne prerástol do jedinečného umenia. Neskôr pre túto svoju strašidelnú obsesiu bodkami zaviedla názov: „seba-obliterácia“ (čosi ako sebapotlačenie, samoobmedzenie, premazanie?).
One of the world's most colourful creatives was born in 1929 and she didn't have an easy childhood. In age of 10 Yayoi Kusama started to experience hallucinations that have fuelled her creativity. She saw dense fields of dots which led to her enduring interest in them. Later she gave this phenomenon a name: ‚self-obliteration‘.


Na konci výstavy v apríli budú všetky pôvodne biele steny, strop, nábytok a ostatné predmety v aucklandskej galérii úplne pokryté farebnými vrstvami, keďže návštevníci a návštevníčky po vstupe do miestnosti použijú všetky pridelené nalepovacie bodky. My ako spoluautori a spoluautorky diela si budeme túto tvorivú činnosť dozaista užívať (a pamätať).
At the end of exhibition in April all the white walls, ceiling, furniture and objects will be completely covered by a mass build-up of dots in a dizzying array of color as visitors apply colored stickers to every surface. We as co-artists will definitely remember this joyful and creative activity.


Pani Kusama takto prostredníctvom svojho umenia bojuje za mier a ľudskosť. A my zasa milujeme jej farebný prínos k svetu, (ešte stále, dúfajme) plného lásky a pokoja. Štyri známe britské umelecké galérie (združené pod hlavičkou TATE) sa snažia predstaviť prácu tejto mimoriadnej umelkyne aj deťom, a to prostredníctvom detskej webovej stránky TATE kids v špeciálnej sekcii, venovanej ženám v umení. Hodné prečítania!
Ms Kusama fights for peace and humanity through her art and we love her colorful contribution to loving and peaceful world. Four famous British art-galleries (under the umbrella TATE) present the work of this extraordinary artist to kids on TATE kids website in a special section: ‚Girl power in art‘. Worth reading!

Text / Written by: Boba Markovič Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič



piatok 23. februára 2018

Za príbehmi do mobilnej knižnice v prístave

Krátko po narodení mojej Tove Tui som po prvý raz navštívila hlavnú budovu aucklandských knižníc. Nechcela som si všetky knihy (najmä jednohubky typu paperbackových detektívok) rovno kupovať. Počas rodičovskej „dovolenky“ musím peniaze odkladať na iné veci. Zapísaná som bola zadarmo behom pár minút a dostala som krásny elektronický preukaz s vyobrazením lokálneho spevavého vtáčika: Tui. Žiadna náhoda!


Auckland libraries majú v meste dohromady 55 pobočiek a každá z nich si organizuje sprievodný program podľa potrieb svojich čitateľov a čitateliek. V centrálnej knižnici (najbližšie k nášmu príbytku) býva pondelok vyhradený detskému publiku – doobeda býva na prízemí vždy čosi jednoduché, dotykové pre deti od 0-2 rokov. Potom nasledujú rečňovanky a hry s veršami pre väčšie deti, ďalej nasleduje púšťanie dokumentárnych filmov a čítanie v maorskom jazyku. Keby ste tam zavítali, cítili by ste sa ako na medzinárodnom letisku – je tam vždy toľko národností, kultúr a zmesí jazykov pohromade...


Celé prízemie je vlastne jeden veľký detský „kútik“. Naozaj je radosť chodiť tam – nielen si čítať knihy alebo nové časopisy, ale i počúvať raritné nahrávky, pozerať DVDčká, oddychovať na tuli vakoch, pozerať si poštu v dobíjajúcom sa telefóne vďaka rýchlemu bezdrôtovému pripojeniu...
Napriek toľkým farebným podnetom, neustálemu pohybu a vysokému počtu detí je tu stále pokoj, ticho, možnosť sústredenia sa na čítanie. Prítomných lezúňov netreba naháňať a karhať, všetko plynie akosi bezproblémovo. Akoby sme k tomu miestu mali všetci prirodzený rešpekt a úctu (tak to má byť). Hoci vám nikto nevynadá, ak si po sebe povyberané knihy neupracete, alebo tam nadojčíte či prezlečiete svoje dieťa. Prebaľovací „kút” je naozaj často obsadený.


Počas nedávnych osláv Auckland Day v prístave som si konečne mohla zblízka pozrieť aj mobilnú knižnicu (jednu zo štyroch!), ktorá je počas pracovného týždňa dostupná vždy na nejakom inom mieste v rámci mesta. Je to pojazdný autobus s policami kníh vo vnútri a kreslami, ktoré zamestnanci vždy rozložia okolo po príchode na konkrétny open-air festival či len tak kdesi na pláž. Je krásne pomaľovaný príbehom o pacifickom super-hrdinovi Mauím.


Vystavené diela sa tematicky týkali práve začiatkov osídľovania Aucklandu, dejín Nového Zélandu a ukážok maorskej kultúry. Ľudia sem môžu prísť oddychovať, alebo len donesú z domu knižky, ktoré mali už dávno vrátiť do kamennej pobočky knižnice... Výborný nápad, ktorý by sa možno udomácnil aj v Bratislave. Je to jednoducho miesto, kde chcem tráviť s dcérou dobrovoľne svoj čas a motivovať ju od útleho veku k čítaniu.


Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

pondelok 12. februára 2018

Keď sa zoznam s predsavzatiami prirýchlo scvrkáva


Začiatkom januára som sa zapojila do kamarátkinej ankety o novoročných predsavzatiach. Tie svoje som rozdelila do niekoľkých kategórií – podľa obtiažnosti ich napĺňania. Od spísania zoznamu uplynulo len niekoľko týždňov, no ja už teraz viem, ako na tom som. Zoznam sa scvrkáva, tlačidlo “delete” je v pohotovosti. A vyhováračky sa na materstvo a starostlivosť o dcéru nie celkom postačujú…


Moje predsavzatia sa vlastne takmer každý rok opakujú. No už na jar sa prichytím pri tom, že veľa z nich nestíham plniť. Buď mám priveľké očakávania od seba samej, alebo nemám dostatočne vybudovanú sebadisciplínu (to ešte musím preskúmať). Lenivosť je každopádne zlá vlastnosť, čo si budeme hovoriť. Dúfam, že ju po mne nezdedí Tove Tui, ktorá v mojom živote momentálne ovplyvňuje veľa vecí, aj napĺňanie, resp. nenapĺňanie “to-do” či “must-visit” zoznamu. Ale napríklad oslavu Silvestra a konca roku 2017 v prístavnom Silo parku v rámci festivalu Wondergarden sme zvládli bez ujmy. Takže plán navštevovania koncertov a festivalov sa bude azda plniť hravo. A farebne!


Niektoré predsavzatia u mňa ostávajú každoročne skôr v rovine snov. Rada by som napríklad dostrihala reportážne filmy spred X rokov a zlepšila sa v cudzích jazykoch. No v rámci mesiaca január som v tomto smere vôbec nepokročila. Dokončiť dizertačku tento rok považujem tiež za sci-fi, ale budúce leto už by to mohlo vyjsť (ak splním kritériá, týkajúce sa publikačnej činnosti). Tieto položky teda asi rovno prehodím do zoznamu pre rok 2019...
Mám aj cestovateľský sen a plán v jednom: odskočiť si aspoň raz za rok na iný kontinent. Toto by sa malo podariť, keďže sa moje dva domovy nachádzajú na dvoch odlišných kontinentoch, od seba vzdialených presne osemnásťtisíc kilometrov. Malá TiTi predsa musí konečne spoznať svoje babky, tety a nejakých tých po slovensky džavotajúcich rovesníkov a rovesníčky!


Pár novoročných predsavzatí je pri troche vôle vcelku realizovateľných, a dokonca s potešením! Recyklovať šatník – to je moja celoročná výzva, a naozaj sa mi ju darí ukočírovať. No miestne blšáky sú priveľkým lákadlom. Neviem, či na jar neprekročím povolený nákupný limit (hoci vždy ide o kúpu zvrškov z druhej ruky).
Rada by som robila viac workshopov mediálnej gramotnosti, rozvojovej žurnalistiky a globálneho rozvojového vzdelávania na stredných a vysokých školách. To je tá časť práce, ktorá mi je koníčkom a nesmierne ma baví. V lete v Bratislave, v Olomouci či v Kežmarku čo-to postíham (tak, ako pred rokom v júni), no nebude ich toľko, ako by si to problematika žiadala. Keď bude moja malá Tove Tui o niečo väčšia a viac mobilná, možno to s ňou bude ľahšie realizovateľné. Alebo práve naopak? Ujde mi z triedy a ja ju budem po celej škole naháňať? A keď ju konečne dobehnem na školskom dvore či na tráve v parku, hodí na mňa ten svoj blažený úsmev a nevinný výraz v štýle: “Mami, nestresúj!” Už to vidím pred sebou…


S predsavzatím: udržiavať vzťahy sa z mesiaca na mesiac viac zžívam a uvedomujem si, aké je dôležité pestovať priateľstvá (hoci len na diaľku cez sociálne siete). Absolútne bezproblémovo sa mi darí napĺňať čitateľský plán aj napriek povinnostiam v rámci rodičovskej “dovolenky”. Naozaj raz do týždňa stihnem z „must read“ listu prelúskať knihu. Alebo audioknihu – najmä počas prechádzok s dcérou: na pleci, v náručí či na hrudníku v šatke.
Snažím sa pravidelne aktualizovať všetky tri svoje blogové platformy (BalBo deBra style, Rozhovorovo aj Media about Development), aj si občas zapisovať sny. Ten posledný bol vcelku desivý – ktosi mi v ňom ostrihal vlasy a nafarbil ich na čierno (pri pohľade do zrkadla som vyzerala ako Rihanna, fuu). To by som už tie moje obľúbené pokrývky hlavy potom nosila asi celoročne, nielen občas v rámci festivalov!


Posledný typ predsavzatí radím medzi tie úplne malicherné. No i tak je s nimi často najväčší problém pri realizácii. Snažím sa napríklad denne vypiť tri litre vody (to som si začala poriadne sledovať až počas tehotenstva); cvičiť pravidelne jogu (s tým trošku zaostávam, resp. som zaradila level: Baby Yoga). Zakazujem si čítať komentáre pod príspevkami nášho prezidenta na Facebooku a menej sa rozčuľovať na politike, lebo to fakt niekedy nemá zmysel (zvyšovať si tlak pre hlúposť druhých). Chcela by som tiež zhodiť 10 kg a vtesnať sa do odevov spred roka. Ale to by som si najprv musela cvičiť a kontrolovať si svoj jedálniček, čo sa pri dojčení nie vždy podarí.
Tiež som sa rozhodla: skoncovať s kupovaním si "take-away" kávy. No tento zákaz som hneď v polke januára porušila. Aj keď možno nie tak celkom, keďže si objednávam bezkofeínovú dávku so sójovým mliekom a do vlastného "keep-cupu". Je to teda vôbec ešte káva? Aucklandskí baristi by mi naznačili, že nie… 
O pár mesiacov sa k tomuto zoznamu vrátim a vyškrtám “preventívne” ďalšie nesplniteľné položky – nech sa pred sebou nemusím hanbiť. Ale to sa už vlastne teraz.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič