To wear ‘Care, Ask, Know’ Ribbons

Since 2013 Fashion Revolution movement commemorates 1138 lost lives due to the Rana Plaza factory collapse in Bangladesh. During Fashion Revolution Week we try to raise awareness about the real problems behind fast fashion industry and stand up for fair, just and transparent working conditions of garment workers mostly from developing countries.

There are several events organized around the world that call for taking an action towards fair fashion manufacturing and promoting, buying, as well as wearing of sustainable clothes. On 24 April local New Zealand brand Fraser Crowe printed silk ‘Care, Ask, Know’ ribbons and created an event to distribute these ribbons on Auckland’s most fashionable street – Ponsonby Rd. We shared the message of Fashion Revolution movement together with these special ribbons to people who care, ask and know about: ‘who made their clothes’.

Several fashion bloggers, fashion lovers, local designers, but also arts students or jewellery makers volunteered that day on four spots along Ponsonby Rd. Passers-by were asked to pin silk ribbons with printed info about the Fashion Revolution movement and this local event to their clothes. We talked about the issues connected to garment makers’ working conditions, non-transparent supply chain, but also environmental impacts of clothing manufacture and fast fashion consumers’ trend.

I interviewed around twenty Aucklanders (and also few tourists) if they’d like to wear a ribbon after explaining them my motivation behind this activism. Some of them were already aware of the movement and few gave me a permission to take and share photo of them. I’d like to thank Auckland’s ethical fashion brand: Fraser Crowe and Fashion Revolution global movement for the opportunity to be an active part of this local event. My daughter Tove Tui – the youngest fashion revolutionary – was present too.

I hope there will be more and more people who CARE, ASK and KNOW the stories of their clothes. I also hope that after sharing them with a hashtag #whoMadeMyClothes their activism will not be done. There are still many more steps to take towards fairer world…

Written by: Boba Markovic Baluchova, Photo: Palo Markovic

Na hojdačke v Hum Salon

Dieťa po narodení často okopíruje správanie ženy–mamy z obdobia tehotenstva. Nie vždy to však musí byť pravda. Ja som dosť netrpezlivá povaha; rozladiť ma dokážu totálne blbosti (kedysi aj počasie), no počas vyčkávania na príchod malej Tove Tui na svet som prekvapivo vôbec nenerváčila. Ani veľmi nebolo: kedy. Presunov a povinností (vybavovačiek aj písačiek) bolo vyše hlavy, takže ma ten „tehulácky“ stres akosi úplne obišiel.
Výsledkom toho je to, že malá TiTi je dobrá spáčka až vyspávačka. V noci sa na dojčenie takmer nebudí, mama – balboMama (teda ja) si vie pospať nepretržite aj päť hodín. Tie kruhy pod očami mám teda asi ako dozvuk z ponocovania v mladosti, alebo z pozerania filmov a seriálov v posledných týždňoch...

Hneď v druhom týždni po narodení dcéry som sa rozhodla pre nosenie v šatke. Tuším sa tomu u nás doma hovorí: šatkovanie. Hoci mi ťahá na štyridsiatku, chrbát i kolená mám v poriadku (asi vďaka génom, tancovaniu počas dospievania a cvičeniu jogy spred roka). Mohla by som s nákladom na chrbte či na hrudníku pokojne robiť vysokohorskú nosičku po tatranských chatách ako môj tato kedysi. S dieťaťom v šatke teda zvládam kino, koncert, dlhú prechádzku aj presuny MHDčkou do odľahlých štvrtí mesta.
V nosičoch sa Tove Tui zatiaľ ešte priveľmi hmýri a nevie si tam oddýchnuť, takže ostávam pri šatke. Je to naozaj ako kengurí vak – tam sa holčine spí dobre a dlho (aj tri hodiny bez zobudenia). Len v teplotách nad dvadsať stupňov to potom schytáme obe – po návrate domov z prechádzky sme spotené jak myšky (uši, nosy a líčka máme červené, vlásky zvlnené).

Náš bytík je od nemocnice, kde sa TiTi narodila, vzdialený iba dvadsať minút chôdze (päť minút cesty uberom – máme to dvakrát odskúšané z dňa pôrodu). Budovy delí vlastne iba Grafton bridge – most, postavený ponad cintorín, spájajúci dve štvrte mesta. Na jeho konci po pravej strane sa nachádza krásny drevený dom, ktorý si žije svojím vlastným životom vďaka dobrovoľníkom, ktorí ho spravujú a udalostiam, ktoré sa tam organizujú. Nadácia (Falling Apple Charitable Trust & Hum), ktorá historickú vilu vlastní, sa stará o to, aby sa okolo domu združovala komunita ľudí (nielen mladých hipsterov a potulných cestovateľov), a aby tam ožilo sociálne podnikanie a charitatívne cítenie. Preto často pozýva susedov a susedky na rôzne eventy.

Horná časť budovy Hum Salon je obývaná a verejnosti teda neprístupná, no v dolnej časti môžete v dvoch izbách tráviť svoj voľný čas počas víkendov a čítať si, hrať na hudobné nástroje, obzerať fotky, púšťať si platne, či len tak relaxovať. Alebo sa zapojiť do nejakej zmysluplnej aktivity – na riešenie bezdomovectva (zber či výrobu prikrývok pre deti), ochranu zvierat (vegánsky workshop) či mindfulness diskusie a meditácie na pomoc ľuďom predovšetkým maorského pôvodu, ktorí majú problémy so svojím vnútorným rozpoložením (v médiách sa totiž už dlhší čas objavujú správy o vysokých počtoch samovrážd maorských tínejdžerov). Fotografické eventy, výstavy obrazov a koncerty sú takmer pravidelnosťou.

Vonku v záhrade pred vilou si môžete pokojne posedieť na lavičke, zapisovať si svoje postrehy do denníka či rovno ich postovať na sociálne siete. A popíjať k tomu fair trade kávu alebo sviežu domácu humonádu z Coffee Hut – Hum café (kaviarne v kontíku hneď za plotom domu). Ak máte dieťa, môžete s ním hrať schovávačku či naháňačku v areále vily. Alebo ako ja – len tak si užívať letnú atmosféru všedného (a predsa výnimočného) dňa s mojou dcérou – na hojdačke pod stromom. Odozvou je vzrušenie i mierna bojazlivosť. Predsa len je tých podnetov všade okolo tak veľa...

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

BalboMama: Príprava na horúce Vianoce v kine

Druhý mesiac života s osôbkou, ktorej fungovanie zavisí len a len odo mňa, mám úspešne za sebou. Nestíham poriadne dokumentovať, ako rýchlo rastie a každý deň sa mi mení pred očami. Sharentingové úlovky uploadujem (ľavou rukou cez ajfoun) iba po nociach, keď práve na pravom pleci uspávam dcéru. Moje dievčatko za tých niekoľko týždňov získalo na základe mimiky tváre, gúľania očami a rozhadzovania rukami niekoľko originálnych prezývok a navštívila (resp. bola donesená mamou v kočiari či v pohodlnej šatke) niekoľko miestnych kultúrnych podujatí.

Okrem dvoch prednášok pod značkou Kreatívne ráno a troch komorných koncertov na netradičných miestach mesta v rámci Sofar Sounds zvládla malá TiTi tiež niekoľko vernisáží, vianočných trhov aj mikulášsky sprievod mestom (Santaparade Auckland). Áno, v Auckladne sa vianočné oslavy naplno rozbiehajú v mesačnom predstihu – s mikulášskymi čiapkami v 25-stupňových teplotách. Hoci ťažko povedať, kto má väčšiu radosť z podujatia – maloleté deti alebo ich rodičia s mobilmi v rukách.

Vo výkladoch obchodov sú vedľa ozdobených stromčekov vystavené plavky, kvetované minišaty či overaly; na námestiach s vianočnou výzdobou lietajú včely okolo rozkvitnutých stromov pohutukawa. Netreba sa vôbec čudovať, že začiatkom decembra oslavujeme nástup leta a spievame koledy zároveň. Takto nejak tu vyzerajú „Kiwi Vianoce”. Tento rok ide o nich dokonca do kín film s rovnomenným názvom. Pôjdem si ho (v dvojici s mojou holčinou) pozrieť už čoskoro, lebo sledovanie snímok spolu s trailermi na veľkom plátne vyslovene zbožňujem.

Pred týždňom som čítala článok o tom, ako dve tunajšie matky nevpustili do kina na premietanie snímky „Bad moms 2“, lebo bola určená publiku nad šestnásť rokov. Ich deti mali päť mesiacov a päť týždňov! Nuž, treba si výber filmu vopred premyslieť...

Ja som ešte stále nevidela niekoľko dôležitých filmov sezóny (pokračovanie „Blade runnera“, „Zabitie posvätného jeleňa“, či „Bez lásky“), lebo to skrátka časovo nevychádza. Ale v kine som bola. Dokonca niekoľkokrát – spolu s mojou dcérou. Šlo totiž o projekcie, určené rodičom s deťmi. Hneď tri kiná v Aucklande ponúkajú raz do týždňa túto možnosť pod názvami: „Bringyour baby” session; „Baby and Me“; či „Prams at the PIX”. Skrátka: Prineste dieťa v kočiari do kina...

Na Novom Zélande to vo väčších mestách funguje takto: Keď si chcete niečo dobré pozrieť na veľkom plátne, nemusíte zháňať opatrovateľku, ale napochodujete si aj s kočiarom rovno do kinosály. Ostatní spolu-diváci nebudú reptať, keď vase dieťa zaplače, alebo ho budete potrebovať prebaliť či nadojčiť. Moja TiTi ale väčšinu filmu prespí v šatke, takže rušenie okolia som zatiaľ neriešila. Dúfam, že dcérka tú svojskú disciplínu počas sledovania snímok v kine (plus to nadšenie pre sledovanie trailerov pred filmom aj titulkov po) zdedí po mne. Mimochodom, máme čosi takéto v SR? Oplatilo by sa tento nápad prijať za svoj. Napríklad v bratislavskom Kine Lumiére?!

Pokojné filmy bez násilných scén, stíšená hlasitosť, stlmené svetlo, miesto pre kočiare – čo viac si možno priať... A keďže tu (ako som už spomenula) bežia vianočné prípravy aj oslavy v plnom prúde – ponuka kín sa tomu prispôsobuje. V kine Rialto cinemas som si pred pár dňami pozrela životopisnú snímku o Charlesovi Dickensovi, ktorý svojím dielom navždy zmenil význam Vianoc. Film „The man who inventedChristmas” vrelo odporúčam všetkým fantazírujúcim fanúšikom či fanúšičkám rozprávok bez ohľadu na vek. Celá výprava do kina bola neskutočným zážitkom! V najbližších letných týždňoch túto možnosť – schladiť sa v kinosále, aj kultivovať svoje vnútro využijem)e opäť…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

BalboMama: prvý mesiac s Tove Tui

Presne pred mesiacom sa o slovo prihlásila malá Tove Tui a pozmenila mi tým myslenie, cítenie a väčšinu doterajších návykov. Ale nie predsavzatí! Najmä nie tých, ktoré som v tomto blogovom priestore spomenula ešte počas tehotenstva – týkajúcich sa cestovania a kultúrneho vyžitia. A hoci sa plánovanie odchodov, resp. príchodov na verejné podujatia odvíja výlučne od nálady mojej dcéry, stihli sme už spolu navštíviť šesť komunitných eventov a festivalov.

Môžeme sa teda za mesiac október pochváliť návštevami tanečného festivalu Tempo dance festival NZ; mestského výtvarného podujatia Artweek Auckland; inšpiratívnej diskusie v galérii Objectspace v rámci Kreatívneho rána (CreativeMornings Auckland); výročného trhu v štvrti Sandrigham; farmárskeho trhu a blšáku v susedstve Grey Lynnu, aj prvého komunitného trhu Ubuntu market v štvrti Mt Eden.
Ťažko povedať, ktorá z nás si z navštívených akcií bude pamätať viac – či dcéra, ktorá väčšinu výjazdu do terénu prespala v kočiari Mountain buggy či v šatke Boba, alebo mama – občas vyzerajúca ako chodiaca „zombie-žena“. Ešteže mi hrudník zohrievalo moje pártýždňové dievčatko a outfit farebne ozvláštňovala tyrkysová farba šatky na nosenie dieťaťa.

Hoci je na Novom Zélande od septembra oficiálne jar, vonku to skôr vyzerá na klasickú slovenskú dušičkovskú atmosféru. Počasiu teda treba prispôsobiť aj oblečenie – dcérky, ale (prekvapivo) najmä matky. Nikdy som si nemyslela, že v tomto období naplno využijem všetky svoje sety z cvičení jogy a zriedkavých out-door výjazdov. 
Ďakujem svojej intuícii (či skôr mamonu?) za doterajšie početné zásobenie sa elastickými tielkami s tenkými ramienkami či odopínacím vrchným dielom (Farmers NZ) a bezkosticovými podprsenkami (Cotton:On). Zapínanie gombíkov či zaväzovanie šnúrok mi teraz naozaj nehrozí, preto sú jednoduché legíny, nazúvacie topánky (Chaos & Harmony) spolu s nátelníkmi s veľkými výstrihmi či mikinami na zips (Lululemon NZ) povinnou, resp. každodennou výbavou. Najbližších pár mesiacov to na výraznú obmenu šatníka ani nevidím. Ale aspoň sa viem bez problémov do niekoľkých sekúnd zbaviť konkrétnej vrstvy odevu a nakŕmiť svoju štvorkilovú, dlhonohú dievčinku...

Malá TiTi si vie vždy vyžiadať verbálne (teda plačom) či neverbálne (vystrúhanou grimasou) absolútnu pozornosť mňa, a často i početného okolia. Máme za sebou (nielen ona, ale my obe; teda nejde o materský plurál!) už zábavnú príhodu z dojčenia na zadnom sedadle idúceho lokálneho autobusu, aj na rušnom festivalovom parkovisku. Prebaľovanie na skákajúcej práčke vo verejnej práčovni v sandrighamskej štvrti by bezpochyby vydalo na krátky film. Na centrálnej pošte v Aucklande sa tiež pre istotu chvíľu neukážeme. Musela som tam počas vypisovania adries a posielania listov neplánovane zastavovať Tovinkin neutíchajúci plač dojčením – v kancelárii šéfky poštového úradu... Prítomné pracovníčky sa predbiehali v spriaznených úsmevoch aj radách pre zahanbenú prvorodičku.

Všetko prežité si radšej zapisujem do Sleepy Kiwi Sleep Journal diára (ilustrovaného sprievodcu prvými dvanástimi týždňami materstva z dielne Tikitibu), aby som to dcérke mohla raz celé prerozprávať. Alebo si to Tove Tui sama prečíta, ak bude schopná a ochotná lúštiť moje písané písmo – v slovenčine, a tradične bez diakritiky. Už teraz si viem živo predstaviť to obdobie, keď z nej bude vysokoškoláčka a zo mňa hyperaktívna dôchodkyňa... Ale nepredbiehať! Ešte máme za sebou len prvý spoločný mesiac, teda rýchlych tridsaťjeden dní, pričom každý jeden deň je (napriek dojčiaco-prebaľovaco-uspávacej rutine) úplne iný, odzbrojujúci, krásny...

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Čoho všetkého sa (ne)vzdá prvorodička

Keď som sa doma rozprávala so sestrami (čerstvými prvorodičkami) alebo s mojimi rovesníčkami, debata sa skôr či neskôr dotkla aj môjho rozlietaného leta. Jedny si nostalgicky povzdychli, iné ma mierne vystríhali (či skôr vystrašili). Vraj si mám teraz ešte čo najviac užiť festivaly, koncerty, výstavy či premietania v kine, lebo o pár mesiacov sa všetko zmení a budem „zamestnaná“ iným typom radostí, ale aj povinností...

Preventívne som si teda vygúglila pár článkov zahraničných super matiek, ktorými sa sociálne siete len tak hemžia, a snažila sa odčítať – ako sa ony vyrovnávajú s absenciou spoločenského a kultúrneho života krátko po narodení potomka. Väčšina z nich viac či menej vážne updateovala zoznam toho, čo každú prvorodičku čaká a neminie, a čoho sa na nejaký čas museli vzdať. Stále (si) akosi verím, že odtiaľ budem položky skôr vyškrtávať, ako pridávať. Alebo si priveľmi fandím?

Niektoré výčty toho, čo si má ešte žena v tehotenstve užiť, lebo ako matka si od toho bude musieť dať na pár mesiacov až rokov pauzu, mali dokonca až strašidelných päťdesiat položiek! Na zoznamoch som objavila také bežné úkony, ako: sprchovanie sa (či nebodaj horúci kúpeľ), holenie nôh, farbenie vlasov, vytrhávanie obočia, nános základného mejkapu pred výjazdom do terénu, dokonca vypitie si teplého nápoja. Trošku som spanikárila a rozhodla sa zohnať si v miestnych vintage shopoch aspoň pár klobúkov – pre prípad, že už nestihnem navštíviť kaderníčku.

Výdatného spánku sa budem vedieť vzdať, keďže už teraz spávam striedmo a početné presuny cez časové pásma a všetky možné kontinenty ma pripravili na všetko. Niektoré záľuby, aj spomínané chodenie na koncerty či do kina, sa dajú oželieť. Ale čítanie kníh (iných, ako tých o rodičovstve), módu a cestovanie by som nerada pustila na tri roky k vode. Keďže na univerzite stále dokončujem výskum, dúfam, že mi hormóny úplne nezatemnia rozum a učenie (sa) novým veciam neobmedzím len na oblasť prebaľovacieho pultu a dojčiaceho kútika. Držte mi prsty! Azda to zvládnem...

Text: Boba Markovic Baluchova, Foto: Palo Markovic

PieFee addiction (not only for Moms-to-Be)

Vo svojom okolí, ale najmä vo filmoch občas vidíte, ako ženy v očakávaní svojho potomka, majú tie najbizarnejšie chute. Hádžu do seba zavárané uhorky, krémové zákusky, údené ryby či dokonca piňakolády. Mňa nič takéto nepostihlo, akurát som mala problém s kávou. Nikdy som ju nepila pre jej životabudičské účinky, skôr pre jej omamnú vôňu. V prvom trimestri tehotenstva mi však prestala voňať a chutiť úplne.
In your neighborhood, but especially in movies, you can see how pregnant women have the most bizarre tastes. They east preserved cucumbers, creamy desserts, smoked fish or even piña coladas. I do not feel anything like that, there was just a problem with coffee. I have never been drinking it for its wakefulness effects; the smell of coffee stimulated my brain. In the first trimester of my pregnancy, however, this triggering feeling completely ceased.

V krajine, kde je kávová kultúra na poprednom mieste, a kde málokedy stretnete človeka bez vlastného keep-cupu či jednorázového take-away pohára s týmto horúcim nápojom, to môže byť zábavné. Všetko vyriešil v druhom trimestri môj objav na jednej z najviac rušných ulíc Aucklandu – na povestnej K road. Narazila som totiž na novú gastro vychytávku – PieFee!
In a country where coffee culture is at the forefront and where you rarely meet a person without their own keep-cup or a take-away cup with their hot drink, it can be really fun. Everything has been changed in the second trimester thanks to my perfect discovery on the famous K Road – one of the busiest streets of Auckland. I have come across a new foodie invention – PieFee!

PieFee nie je nič iné, ako kvalitná káva, servírovaná v chrumkavom koláčavom korpuse, vystlanom čokoládou alebo karamelom. Najlepšia kombinácia pre tých, ktorí cez deň pociťujú poklesok energie a potrebujú si doplniť v tele zásobu cukru alebo kofeínu. Nielen kávoví či keksíkoví závisláci ocenia zloženie tohto gastro zázraku – je to totiž zpolovice káva a zpolovice koláč. Čiže dve kalorické mňamky v jednom!
PieFee is nothing other than a good coffee – served in a crunchy pie cup – lined with chocolate or caramel. It’s the best combination for those who experience energy shortages during the day and need to supplement their body with sugar and/or caffeine. Not only coffee or cookie addicts will appreciate the composition of this gastronomy invention – it’s a half coffee, half pie. Two delights in one!

S priberaním hmotnosti v treťom trimestri som sa snažila jesť a piť čo najviac zdravo. Ale občas si na K Road zájdem tiež a predstieram, že na mňa prišla oná povestná tehotenská chuť a musím si jednoducho dať svoju dávku tejto lakocinky. Nenápadné bistro Tasteful Bakehouse & Café s príjemným majiteľom má na PieFee obchodnú značku. Namiesto kofeínovej Flat White si pýtam bezkofeínové kapučíno a upečený korpus len trošku lyžičkou oškrabkám (nesnažím sa ho celý pažravo zhltnúť).
With my weight gain in the third trimester I tried to eat and drink as healthy as possible. But sometimes I go to K Road – pretending to have these cravings of pregnant women and simply enjoying my dose of this sweet guilty pleasure. A pleasant owner of Tasteful Bakehouse & Café has a trademark on PieFee. Instead of regular Flat White I ask for a decaf cappuccino and instead of eating the whole pie crust I just try to scrape the chocolate out with a spoon.

Teším sa na leto v Bratislave, keď túto sladkú vychytávku predstavím blízkym. Spomínané (štýlovo nadizajnované a zabalené) korpusy sa totiž dajú objednať a preniesť kamkoľvek v batožine… Len aby mi to ktosi na letisku neodobral v rámci prevencie – zabrániť interkontinentálnemu šíreniu PieFee závislosti…
I'm looking forward to summer in Bratislava where I’d like to present this sweet treat to my close friends. The pie cups (nicely designed and packaged) can be ordered and transported anywhere. Let’s hope nobody will take them from my luggage at the airport – to prevent an intercontinental spread of PieFee addiction...

Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic

Privstať si na Kreatívne ráno

Podujatie „Creative Mornings“ môžete navštíviť vždy v posledný piatok v mesiaci vo viac ako stosedemdesiatich mestách sveta. Prekvapivo aj v Bratislave i v Aucklande. Za odmenu vás na tomto rannom podujatí čaká voňavá káva, toast alebo koláčik k tomu, no najmä originálna prednáška od tvorivej osobnosti v rozsahu 20-50 minút.

Na Slovensku „Kreatívne rána“ organizujú s väčšou či menšou pravidelnosťou moje konškoláčky z VŠMU. Ani jedno z bratislavských vydaní som, popravde, pre moje zahraničné pobyty a pracovné povinnosti doteraz nestihla navštíviť. Prisahám, že problém nebol v rannom vstávaní... Aj keď viac čulá som ako spíkerka, aj ako diváčka po večeroch. V posledných týždňoch však s pribúdajúcimi kilogramami a vnútornými kopancami od mojej dcéry sedím disciplínovane za počítačom už od siedmej ráno. Poprípade zápasím s gravitáciou a gúľam sa centrom mesta na stretnutie, vyšetrenie či prednášku v niečom pásikavom.

Pred pár rokmi mi liezlo to hromadné opantanie mojich známych všetkými tými videami z TED či TEDx konferencií pekne na nervy. Teraz pristupujem k daným inšpiratívnym prednáškam viac otvorene. Aucklandskú verziu „Creative mornings“ (alebo „TED for the rest of us” / „TED predášku pre nás ostatných – ako ju niektorí vtipne označuju) mám mimoriadne rada. Tu mám všeobecne akosi viac času či šťastia na prednáškoidné eventy. Zohráva v tom rolu, samozrejme, aj moja snaha – obzrieť si lokálnu komunitu kreatívcov a kreatívkyň, zároveň sa trošku zapojiť do spoločenského života tejto metropoly. Vcelku to zatiaľ ide a už som získala aj pár užitočných kontaktov i podnetov. Všetky azda využijem počas mojej rodičovskej „dovolenky“ v najbližších mesiacoch.

Jeden z posledných Creative Mornings talkov sa týkal vydávania aucklandského časopisu Paperboy, ktorý má nesmierne pútavú formu, ale aj obsah. Podľa jednotného vizuálu obálky ho nemáte problém rozpoznať už na diaľku. Vždy vo štvrtok ráno si vezmete z vyhradených miest po celom meste svoj výtlačok zadarmo a spríjemňujete si ním obedové pauzy či lenivý víkend v posteli. Jeho šéf-editor, Jeremy Hansen, sa snažil práve na augustovom rannom talku predstaviť štyri hlavné piliere magazínu, aj stratégiu, ktorú redakcia pred majiteľmi obhajuje. Je obdivuhodné, že časopis vychádza už rok a zatiaľ to s úrovňou nešlo dolu napriek tomu, že inzercie (najmä tej otravnej) nepribúda. Ak by sa mi tam podarilo pretlačiť pár svojich článkov – bola by som viac ako spokojná.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Pásikavé šaty do každého šatníka

Nepoznám babu, ktorá by doma nemala aspoň jedny bavlnené šaty s pásikmi. Sú však len dva druhy žien, ktorým tento typ šiat (zväčša minišiat) pristane – štíhle manekýnky a budúce rodičky. Tie prvé si vlastne môžu dať na seba čokoľvek a budú vyzerať skvele, čiže rozloženie pruhov na látke ich naozaj nemusí trápiť. Tie druhé, tehotné ženy, ktoré už nedokážu skryť zväčšujúce sa brucho, sa minimálne zamyslia a vsadia na priečne pásiky. Nech to vyzerá aspoň vtipne! Kto by si nechal ujsť pohľad na kombináciu veľryby a zebry v ľudskom podaní? :)

V mojom prípade rástlo s pribúdajúcim počtom týždňov tehotenstva množstvo pruhovaných šiat v mojom šatníku doslova exponenciálne. Pričom neostalo iba pri klasických bielo-čiernych či čierno-bielych verziách. Zalovila som hlbšie v skrini a objavila som tam aj červeno-bielu či netradičnú zeleno-žltú verziu.

Veľa mojich zvrškov, zadovážených v second handoch, vintage shopoch a na urban marketoch, nesie v sebe konkrétny príbeh, historku, svojské okolnosti nákupu. Pamätám si, ako som na prvom či druhom Dizajn markete v rámci festivalu BLAF na nádvorí Slovenskej národnej galérie objavila stánok značky “Nemám čo na seba”, ktorý ponúkal všelijaké vtipné zvršky. Pásikavé minišaty s výstrihom na chrbte a štýlovou lebkou vpredu mi hneď padli do oka. Aj keď som si ich pri skúšaní obliekla naopak a vôbec netušila – či a kam ich budem presne nosiť.

Tieto vtipné minišaty nepatria k tomu typu odevu, ktorý by si žena ráno obliekla do práce. Najmä keď robí pre charitatívnu organizáciu alebo pre univerzitu. Pred tými piatimi-šiestimi rokmi ma naviac mierne rozširovali, takže som ich naozaj často nenosila. Ale ani prezieravo neposunula ďalej. Čakali v šatníku na svoju príležitosť. Toto leto som pre ne našla plné využitie a v piatom mesiaci tehotenstva som ich v júlových horúčavách statočne vynosila.

Čosi mi navráva, že aj pár mesiacov po pôrode budem s povzdychnutím nad ručičkami váhy siahať často po pásikavých šatách. Pozdĺžne pruhy vraj zoštíhľujú... Ale nepredbiehajme! Dôležité je, že tento typ jednoduchých a nadčasových zvrškov – šiat či tričiek (s pridanou hodnotou v podobe vrecák, nápisov či obrázkov; napríklad s lebkou) jednoducho patrí do šatníka každej štýlovej ženy. Vlastne aj do mužskej skrine – nepoznám jediného kamaráta, ktorému by pruhovaný nátelník nepristal.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Stretnutia tretieho druhu a dress)-code Pohody

Pohoda je láska, závislosť, „must visit“ podujatie leta. Už dve dekády a nielen pre mňa. So zvyšujúcim sa vekovým priemerom verných návštevníkov a návštevníčok pribúda každým rokom i výskyt kočiarov vo festivalovom areále a počet atrakcií pre deti. Hudobný festival sa mierne transformuje do rodinného podujatia. Budúce leto táto nová skúsenosť čaká asi aj mňa ako žúrov-sa-nevzdávajúcu prvorodičku. Ale veď čo neurobíte raz do roka pre svoj spoločenský a kultúrny život, pre všetky tie stretnutia tretieho druhu, ako aj prevetranie šatníka? Naviac ak váš outfit na trenčianskom letisku môže predznamenať (dress-)code nejakého ďalšieho letného eventu...

V reportáži pre magazín Inspire som spomínala, ako na Pohode stretnete takmer všetkých – kamarátov z mimovládok; introvertných spolužiakov; vzdialených bratrancov a sesternice; slnkom unavené lokálne celebrity; niektorých politikov s podprahovou agitkou; svojich budúcich zamestnávateľov, aj bývalých frajerov a frajerky; resp. manželov a manželky; čiže aj tých, čo tak nutne stretnúť nepotrebujete... Verím však, že tých ľudí, ktorých stretnúť potrebujete a chcete, a nakoniec na nich aj v správny čas narazíte, bude vždy viac.

Do dobrej nálady vás našťastie okamžite dokáže dostať ľadová káva hneď v niekoľkých stánkoch. Vyskúšali ste napríklad zmrzlinu a voňavé nápoje z dielne trenčianskej pražiarne a kaviarne Coffee sheep? Ak nie, budúci rok to treba napraviť. Môj osobný gastro highlight tohto ročníka festivalu, kam som zavítala minimálne trikrát do dňa. Horúčava–nehorúčava, prechádzka cez celý areál až do stánku medzi ich „kávové ovečky" mi vždy spravila dobre.

Piaty mesiac tehotenstva sa prejavil v redukcii pripravených módnych kreácií (a doplnkov), zvýšenom míňaní eúr v stánkoch s jedlom, spomalenom kroku, častejších zastávkach na toaletách, fingovaní kofeínu v nápojoch a rýchlejšej únave. Len frekvenciu mudrovačiek a non-stop komentovania všetkého okolo to akosi negatívne neovplyvnilo.

Omnoho častejšie sa mi tento rok stávalo, že napriek starostlivo vyklikaným „must watch“ kapelám v mobilnej Pohoda appke som polovicu z nich nakoniec nestihla vidieť. Jedno šťastie, že som sa tam neakreditovala ako hudobná publicistka! Hudba je pre mňa i ľudí okolo stále dôležitá (veď ide primárne o hudobný festival), ale v porovnaní s tými desiatimi či dvadsiatimi rokmi tam pribudol ďalší rozmer a iné formy umenia či spoločenského vyžitia. 

 

Pravdepodobne boli za zhatením pôvodných plánov všetky tie neplánované, ale tak príjemné stretnutia so všetkými známymi, ktorých som presne rok nevidela. Ale v hovore sme plynule dokázali nadviazať na hocakú tému. Lebo na Pohode to tak prosto funguje a ladí, pričom dress-code nie je tým najdôležitejším kódexom na podujatí. Tento festival nie je o párminútových liftových rečiach, ani o vysmiatych selfiečkach v čelenkách s pierkami a venčekoch z umelých kvetov. Je o spoznávaní nenápadných kapiel na bočných stejdžoch, názorovej tolerancii počas ranných diskusií, ale napríklad aj o nočných debatách na rozpálenom betóne – keď vám je skrátka dobre a neľutujete, že ste nevideli headlinera večera. 

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič