Keď sa zoznam s predsavzatiami prirýchlo scvrkáva

Začiatkom januára som sa zapojila do kamarátkinej ankety o novoročných predsavzatiach. Tie svoje som rozdelila do niekoľkých kategórií – podľa obtiažnosti ich napĺňania. Od spísania zoznamu uplynulo len niekoľko týždňov, no ja už teraz viem, ako na tom som. Zoznam sa scvrkáva, tlačidlo “delete” je v pohotovosti. A vyhováračky sa na materstvo a starostlivosť o dcéru nie celkom postačujú…

Moje predsavzatia sa vlastne takmer každý rok opakujú. No už na jar sa prichytím pri tom, že veľa z nich nestíham plniť. Buď mám priveľké očakávania od seba samej, alebo nemám dostatočne vybudovanú sebadisciplínu (to ešte musím preskúmať). Lenivosť je každopádne zlá vlastnosť, čo si budeme hovoriť. Dúfam, že ju po mne nezdedí Tove Tui, ktorá v mojom živote momentálne ovplyvňuje veľa vecí, aj napĺňanie, resp. nenapĺňanie “to-do” či “must-visit” zoznamu. Ale napríklad oslavu Silvestra a konca roku 2017 v prístavnom Silo parku v rámci festivalu Wondergarden sme zvládli bez ujmy. Takže plán navštevovania koncertov a festivalov sa bude azda plniť hravo. A farebne!

Niektoré predsavzatia u mňa ostávajú každoročne skôr v rovine snov. Rada by som napríklad dostrihala reportážne filmy spred X rokov a zlepšila sa v cudzích jazykoch. No v rámci mesiaca január som v tomto smere vôbec nepokročila. Dokončiť dizertačku tento rok považujem tiež za sci-fi, ale budúce leto už by to mohlo vyjsť (ak splním kritériá, týkajúce sa publikačnej činnosti). Tieto položky teda asi rovno prehodím do zoznamu pre rok 2019...

Mám aj cestovateľský sen a plán v jednom: odskočiť si aspoň raz za rok na iný kontinent. Toto by sa malo podariť, keďže sa moje dva domovy nachádzajú na dvoch odlišných kontinentoch, od seba vzdialených presne osemnásťtisíc kilometrov. Malá TiTi predsa musí konečne spoznať svoje babky, tety a nejakých tých po slovensky džavotajúcich rovesníkov a rovesníčky!

Pár novoročných predsavzatí je pri troche vôle vcelku realizovateľných, a dokonca s potešením! Recyklovať šatník – to je moja celoročná výzva, a naozaj sa mi ju darí ukočírovať. No miestne blšáky sú priveľkým lákadlom. Neviem, či na jar neprekročím povolený nákupný limit (hoci vždy ide o kúpu zvrškov z druhej ruky).

Rada by som robila viac workshopov mediálnej gramotnosti, rozvojovej žurnalistiky a globálneho rozvojového vzdelávania na stredných a vysokých školách. To je tá časť práce, ktorá mi je koníčkom a nesmierne ma baví. V lete v Bratislave, v Olomouci či v Kežmarku čo-to postíham (tak, ako pred rokom v júni), no nebude ich toľko, ako by si to problematika žiadala. Keď bude moja malá Tove Tui o niečo väčšia a viac mobilná, možno to s ňou bude ľahšie realizovateľné. Alebo práve naopak? Ujde mi z triedy a ja ju budem po celej škole naháňať? A keď ju konečne dobehnem na školskom dvore či na tráve v parku, hodí na mňa ten svoj blažený úsmev a nevinný výraz v štýle: “Mami, nestresúj!” Už to vidím pred sebou…

S predsavzatím: udržiavať vzťahy sa z mesiaca na mesiac viac zžívam a uvedomujem si, aké je dôležité pestovať priateľstvá (hoci len na diaľku cez sociálne siete). Absolútne bezproblémovo sa mi darí napĺňať čitateľský plán aj napriek povinnostiam v rámci rodičovskej “dovolenky”. Naozaj raz do týždňa stihnem z „must read“ listu prelúskať knihu. Alebo audioknihu – najmä počas prechádzok s dcérou: na pleci, v náručí či na hrudníku v šatke.

Snažím sa pravidelne aktualizovať všetky tri svoje blogové platformy (BalBo deBra style, Rozhovorovo aj Media about Development), aj si občas zapisovať sny. Ten posledný bol vcelku desivý – ktosi mi v ňom ostrihal vlasy a nafarbil ich na čierno (pri pohľade do zrkadla som vyzerala ako Rihanna, fuu). To by som už tie moje obľúbené pokrývky hlavy potom nosila asi celoročne, nielen občas v rámci festivalov!

Posledný typ predsavzatí radím medzi tie úplne malicherné. No i tak je s nimi často najväčší problém pri realizácii. Snažím sa napríklad denne vypiť tri litre vody (to som si začala poriadne sledovať až počas tehotenstva); cvičiť pravidelne jogu (s tým trošku zaostávam, resp. som zaradila level: Baby Yoga). Zakazujem si čítať komentáre pod príspevkami nášho prezidenta na Facebooku a menej sa rozčuľovať na politike, lebo to fakt niekedy nemá zmysel (zvyšovať si tlak pre hlúposť druhých). Chcela by som tiež zhodiť 10 kg a vtesnať sa do odevov spred roka. Ale to by som si najprv musela cvičiť a kontrolovať si svoj jedálniček, čo sa pri dojčení nie vždy podarí.

Tiež som sa rozhodla: skoncovať s kupovaním si "take-away" kávy. No tento zákaz som hneď v polke januára porušila. Aj keď možno nie tak celkom, keďže si objednávam bezkofeínovú dávku so sójovým mliekom a do vlastného "keep-cupu". Je to teda vôbec ešte káva? Aucklandskí baristi by mi naznačili, že nie… 

O pár mesiacov sa k tomuto zoznamu vrátim a vyškrtám “preventívne” ďalšie nesplniteľné položky – nech sa pred sebou nemusím hanbiť. Ale to sa už vlastne teraz.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič 

Na hojdačke v Hum Salon

Dieťa po narodení často okopíruje správanie ženy–mamy z obdobia tehotenstva. Nie vždy to však musí byť pravda. Ja som dosť netrpezlivá povaha; rozladiť ma dokážu totálne blbosti (kedysi aj počasie), no počas vyčkávania na príchod malej Tove Tui na svet som prekvapivo vôbec nenerváčila. Ani veľmi nebolo: kedy. Presunov a povinností (vybavovačiek aj písačiek) bolo vyše hlavy, takže ma ten „tehulácky“ stres akosi úplne obišiel.
Výsledkom toho je to, že malá TiTi je dobrá spáčka až vyspávačka. V noci sa na dojčenie takmer nebudí, mama – balboMama (teda ja) si vie pospať nepretržite aj päť hodín. Tie kruhy pod očami mám teda asi ako dozvuk z ponocovania v mladosti, alebo z pozerania filmov a seriálov v posledných týždňoch...

Hneď v druhom týždni po narodení dcéry som sa rozhodla pre nosenie v šatke. Tuším sa tomu u nás doma hovorí: šatkovanie. Hoci mi ťahá na štyridsiatku, chrbát i kolená mám v poriadku (asi vďaka génom, tancovaniu počas dospievania a cvičeniu jogy spred roka). Mohla by som s nákladom na chrbte či na hrudníku pokojne robiť vysokohorskú nosičku po tatranských chatách ako môj tato kedysi. S dieťaťom v šatke teda zvládam kino, koncert, dlhú prechádzku aj presuny MHDčkou do odľahlých štvrtí mesta.
V nosičoch sa Tove Tui zatiaľ ešte priveľmi hmýri a nevie si tam oddýchnuť, takže ostávam pri šatke. Je to naozaj ako kengurí vak – tam sa holčine spí dobre a dlho (aj tri hodiny bez zobudenia). Len v teplotách nad dvadsať stupňov to potom schytáme obe – po návrate domov z prechádzky sme spotené jak myšky (uši, nosy a líčka máme červené, vlásky zvlnené).

Náš bytík je od nemocnice, kde sa TiTi narodila, vzdialený iba dvadsať minút chôdze (päť minút cesty uberom – máme to dvakrát odskúšané z dňa pôrodu). Budovy delí vlastne iba Grafton bridge – most, postavený ponad cintorín, spájajúci dve štvrte mesta. Na jeho konci po pravej strane sa nachádza krásny drevený dom, ktorý si žije svojím vlastným životom vďaka dobrovoľníkom, ktorí ho spravujú a udalostiam, ktoré sa tam organizujú. Nadácia (Falling Apple Charitable Trust & Hum), ktorá historickú vilu vlastní, sa stará o to, aby sa okolo domu združovala komunita ľudí (nielen mladých hipsterov a potulných cestovateľov), a aby tam ožilo sociálne podnikanie a charitatívne cítenie. Preto často pozýva susedov a susedky na rôzne eventy.

Horná časť budovy Hum Salon je obývaná a verejnosti teda neprístupná, no v dolnej časti môžete v dvoch izbách tráviť svoj voľný čas počas víkendov a čítať si, hrať na hudobné nástroje, obzerať fotky, púšťať si platne, či len tak relaxovať. Alebo sa zapojiť do nejakej zmysluplnej aktivity – na riešenie bezdomovectva (zber či výrobu prikrývok pre deti), ochranu zvierat (vegánsky workshop) či mindfulness diskusie a meditácie na pomoc ľuďom predovšetkým maorského pôvodu, ktorí majú problémy so svojím vnútorným rozpoložením (v médiách sa totiž už dlhší čas objavujú správy o vysokých počtoch samovrážd maorských tínejdžerov). Fotografické eventy, výstavy obrazov a koncerty sú takmer pravidelnosťou.

Vonku v záhrade pred vilou si môžete pokojne posedieť na lavičke, zapisovať si svoje postrehy do denníka či rovno ich postovať na sociálne siete. A popíjať k tomu fair trade kávu alebo sviežu domácu humonádu z Coffee Hut – Hum café (kaviarne v kontíku hneď za plotom domu). Ak máte dieťa, môžete s ním hrať schovávačku či naháňačku v areále vily. Alebo ako ja – len tak si užívať letnú atmosféru všedného (a predsa výnimočného) dňa s mojou dcérou – na hojdačke pod stromom. Odozvou je vzrušenie i mierna bojazlivosť. Predsa len je tých podnetov všade okolo tak veľa...

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Ne)kráčať v matkiných šľapajach

V Aucklande je podľa kalendára leto, hoci daždivých dní je tento rok pomerne viac, ako tých slnečných. A počas búrky sa predsa najlepšie spí, alebo pozerá dobrý film. Moja dcéra zatiaľ tento vzor po mne preberá, resp. ho rovno spája do jedného – celú projekciu vzorne prespí. Keď dobre rátam, tak za svoj štvormesačný život navštívila pláž asi len sedemkrát, no filmový klub už asi desaťkrát (pritom pláží je tu určite viac, ako kín). Mama zjavne radšej sedí v kinosále, ako pláva. Dnes preto budem písať o filmoch, ktoré ma v mysli ako diváčku-matku hodnú chvíľu prenasledovali, hoci fotky k blogu pripojím plážové (dokonca v ružových tónoch!). Predsa len sa lepšie pózuje za denného svetla pri mori, ako potme pod filmovým plátnom.

V posledných mesiacoch som (asi nie úplnou náhodou) videla predovšetkým filmy o výchove detí a vzťahu: matka-dcéra, poprípade otec-syn. Väčšina z nich ma upozorňovala na to, čomu sa mám o pár rokov vyhnúť, a to: nútiť svoje dieťa do niečoho, čo nechce. Najhoršie, čo môže byť, je totiž: plniť si cez dieťa sny, ktoré si matka vyplniť nemohla či nestihla. Ak budete mať čas a chuť – určite si dajte na veľkom plátne filmy: „I, Tonya“, „Goodbye Christopher Robin“ a silné povahy možno zvládnu aj „The Killing of a Sacred Deer“.

Film „Ja, Tonya“ / „I, Tonya“ je o nádejnej krasokorčuliarke, ktorá sa z chudobného prostredia vyštverala až na výslnie (a olympiádu), aby všetko stratila v dvadsiatichštyroch rokoch pre škandál s útokom na konkurentku. Nič iné okrem pohybu na ľade robiť nevedela, nemala ukončené štúdium a jej vzťah s matkou bol naštrbený už od detstva. Rodič by pre dobre naštartovanú kariéru dieťaťa urobil často čokoľvek, no nie vždy je to pre dobro veci. Viac neprezradím, no sama som zvedavá, či sa dvom hlavným predstaviteľkám podaria nominácie premeniť na sošky Oscarov.
 

Ďalší z filmov o výchove, detstve a dospievaní, ktorý som nedávno videla v Academy cinemas, bol „Zbohom Christopher Robin“ / “Goodbye Christopher Robin“. V roli matky sa predstavila herečka, ktorá hrala aj Tonyu Harding vo vyššie spomínanom filme. Tu krásna a neúprosná Daphne chladne tlačila nielen na svojho synčeka Billyho Moona (oficiálne Christophera Robina), ale aj na svojho filmového manžela – spisovateľa A. A. Milnea. Ten v rámci hľadania si cesty k svojmu synovi napísal jednu z najviac predávaných kníh všetkých čias: „Macko Pú“ / “Winnie the pooh“. Ako to už býva, hystéria okolo knihy zničila chlapcovi detstvo. Denne musel podľa pokynov matky-manažérky absolvovať fotenia s plyšovým medveďom, rozhovory s novinármi a telefonáty s deťmi z celého sveta. Pritom on po ničom z toho netúžil. Chcel sa iba hrať v lese za domom so svojimi najbližšími.

Z ďalších klubových filmov, ktoré som v poslednom čase videla, spomeniem ešte temnú drámu „Zabitie posvätného jeleňa“ / „The Killing of a Sacred Deer“ o rodičovskej dileme – ktoré dieťa obetovať. V snímke totiž kardiológ pre svoju vášeň v alkohole spacká operáciu otca iného dieťaťa a za túto chybu musia zaplatiť jeho potomkovia. Keď potom vidíte, ako sa chce dcéra s tuctovým hlasom a nesprávnym dýchaním predrať do predného radu v rámci speváckeho zboru (aby na ňu boli rodičia pyšní), alebo ako sa s bratom dohadujú – aké lekárske povolanie si raz zvolia (po mame či po otcovi), zabolí vás v hlave i pri srdci. Som rada, že som si ten film pozrela, ale pár hodín som ho ešte potom rozdýchavala.

Dúfam, že nikdy nebudem nútiť svoje dieťa do niečoho, čo nebude chcieť, alebo na to jednoducho nebude mať (aj keď rodič to občas nevidí, alebo nechce vidieť). Keby som na to pozabudla, pripomeňte mi to, prosím. Dovtedy je ale času dosť. Tovinka oslavuje len svoj štvrtý mesiac medzi nami, a keďže sa ešte ani neplazí (a už vôbec nechodí), natlačená do kráčania v matkiných šľapajach ešte hodnú chvíľu nebude. Zatiaľ sa svojvoľne presadzuje v hlasnom hrdelnom džavotaní, držaní váhy tela na palcoch nôh a ožužlávaní yoga matky. Do operného spevu a cvičenia jogy ju tlačiť zjavne nebude treba...

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

BalboMama: Príprava na horúce Vianoce v kine

Druhý mesiac života s osôbkou, ktorej fungovanie zavisí len a len odo mňa, mám úspešne za sebou. Nestíham poriadne dokumentovať, ako rýchlo rastie a každý deň sa mi mení pred očami. Sharentingové úlovky uploadujem (ľavou rukou cez ajfoun) iba po nociach, keď práve na pravom pleci uspávam dcéru. Moje dievčatko za tých niekoľko týždňov získalo na základe mimiky tváre, gúľania očami a rozhadzovania rukami niekoľko originálnych prezývok a navštívila (resp. bola donesená mamou v kočiari či v pohodlnej šatke) niekoľko miestnych kultúrnych podujatí.

Okrem dvoch prednášok pod značkou Kreatívne ráno a troch komorných koncertov na netradičných miestach mesta v rámci Sofar Sounds zvládla malá TiTi tiež niekoľko vernisáží, vianočných trhov aj mikulášsky sprievod mestom (Santaparade Auckland). Áno, v Auckladne sa vianočné oslavy naplno rozbiehajú v mesačnom predstihu – s mikulášskymi čiapkami v 25-stupňových teplotách. Hoci ťažko povedať, kto má väčšiu radosť z podujatia – maloleté deti alebo ich rodičia s mobilmi v rukách.

Vo výkladoch obchodov sú vedľa ozdobených stromčekov vystavené plavky, kvetované minišaty či overaly; na námestiach s vianočnou výzdobou lietajú včely okolo rozkvitnutých stromov pohutukawa. Netreba sa vôbec čudovať, že začiatkom decembra oslavujeme nástup leta a spievame koledy zároveň. Takto nejak tu vyzerajú „Kiwi Vianoce”. Tento rok ide o nich dokonca do kín film s rovnomenným názvom. Pôjdem si ho (v dvojici s mojou holčinou) pozrieť už čoskoro, lebo sledovanie snímok spolu s trailermi na veľkom plátne vyslovene zbožňujem.

Pred týždňom som čítala článok o tom, ako dve tunajšie matky nevpustili do kina na premietanie snímky „Bad moms 2“, lebo bola určená publiku nad šestnásť rokov. Ich deti mali päť mesiacov a päť týždňov! Nuž, treba si výber filmu vopred premyslieť...

Ja som ešte stále nevidela niekoľko dôležitých filmov sezóny (pokračovanie „Blade runnera“, „Zabitie posvätného jeleňa“, či „Bez lásky“), lebo to skrátka časovo nevychádza. Ale v kine som bola. Dokonca niekoľkokrát – spolu s mojou dcérou. Šlo totiž o projekcie, určené rodičom s deťmi. Hneď tri kiná v Aucklande ponúkajú raz do týždňa túto možnosť pod názvami: „Bringyour baby” session; „Baby and Me“; či „Prams at the PIX”. Skrátka: Prineste dieťa v kočiari do kina...

Na Novom Zélande to vo väčších mestách funguje takto: Keď si chcete niečo dobré pozrieť na veľkom plátne, nemusíte zháňať opatrovateľku, ale napochodujete si aj s kočiarom rovno do kinosály. Ostatní spolu-diváci nebudú reptať, keď vase dieťa zaplače, alebo ho budete potrebovať prebaliť či nadojčiť. Moja TiTi ale väčšinu filmu prespí v šatke, takže rušenie okolia som zatiaľ neriešila. Dúfam, že dcérka tú svojskú disciplínu počas sledovania snímok v kine (plus to nadšenie pre sledovanie trailerov pred filmom aj titulkov po) zdedí po mne. Mimochodom, máme čosi takéto v SR? Oplatilo by sa tento nápad prijať za svoj. Napríklad v bratislavskom Kine Lumiére?!

Pokojné filmy bez násilných scén, stíšená hlasitosť, stlmené svetlo, miesto pre kočiare – čo viac si možno priať... A keďže tu (ako som už spomenula) bežia vianočné prípravy aj oslavy v plnom prúde – ponuka kín sa tomu prispôsobuje. V kine Rialto cinemas som si pred pár dňami pozrela životopisnú snímku o Charlesovi Dickensovi, ktorý svojím dielom navždy zmenil význam Vianoc. Film „The man who inventedChristmas” vrelo odporúčam všetkým fantazírujúcim fanúšikom či fanúšičkám rozprávok bez ohľadu na vek. Celá výprava do kina bola neskutočným zážitkom! V najbližších letných týždňoch túto možnosť – schladiť sa v kinosále, aj kultivovať svoje vnútro využijem)e opäť…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

BalboMama: proti rodovo-stereotypnému obliekaniu

Od známych v Aucklande som dostala kopec oblečenia pre novorodencov a batoľatá predovšetkým v tmavých farbách (modrých a zelených odtieňoch), tak podľa toho aj obliekam svoju dcéru Tove Tui. A vlastne nielen preto!

Každý, kto mi nakukne do kočiara alebo do šatky však reaguje otázkou: „Je to chlapec, však?“ Ak pokrútim hlavou, nasleduje otázka – prečo nosí dievčatko modrú farbu, a nie ružovú...

Nie vždy sa mi chce debatovať na túto tému (ťažko je presviedčať nepresvedčených). Zhrniem to asi takto: pokým TiTi nebude dosť veľká na to, aby si oblečenie vyberala sama, budem jej chystať kombináciu zvrškov ja a rodovo-stereotypnému deleniu farieb odevov, doplnkov či hračiek na „chlapčenskú“ modrú a „dievčenskú“ ružovú sa budem naďalej vyhýbať.
PS: Keď si chcete prečítať viac o rodovo-stereotypnom jazyku, odievaní, správaní, tak môžete prelúskať môj (stále aktuálny) príspevok spred siedmich rokov.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

BalboMama: prvý mesiac s Tove Tui

Presne pred mesiacom sa o slovo prihlásila malá Tove Tui a pozmenila mi tým myslenie, cítenie a väčšinu doterajších návykov. Ale nie predsavzatí! Najmä nie tých, ktoré som v tomto blogovom priestore spomenula ešte počas tehotenstva – týkajúcich sa cestovania a kultúrneho vyžitia. A hoci sa plánovanie odchodov, resp. príchodov na verejné podujatia odvíja výlučne od nálady mojej dcéry, stihli sme už spolu navštíviť šesť komunitných eventov a festivalov.

Môžeme sa teda za mesiac október pochváliť návštevami tanečného festivalu Tempo dance festival NZ; mestského výtvarného podujatia Artweek Auckland; inšpiratívnej diskusie v galérii Objectspace v rámci Kreatívneho rána (CreativeMornings Auckland); výročného trhu v štvrti Sandrigham; farmárskeho trhu a blšáku v susedstve Grey Lynnu, aj prvého komunitného trhu Ubuntu market v štvrti Mt Eden.
Ťažko povedať, ktorá z nás si z navštívených akcií bude pamätať viac – či dcéra, ktorá väčšinu výjazdu do terénu prespala v kočiari Mountain buggy či v šatke Boba, alebo mama – občas vyzerajúca ako chodiaca „zombie-žena“. Ešteže mi hrudník zohrievalo moje pártýždňové dievčatko a outfit farebne ozvláštňovala tyrkysová farba šatky na nosenie dieťaťa.

Hoci je na Novom Zélande od septembra oficiálne jar, vonku to skôr vyzerá na klasickú slovenskú dušičkovskú atmosféru. Počasiu teda treba prispôsobiť aj oblečenie – dcérky, ale (prekvapivo) najmä matky. Nikdy som si nemyslela, že v tomto období naplno využijem všetky svoje sety z cvičení jogy a zriedkavých out-door výjazdov. 
Ďakujem svojej intuícii (či skôr mamonu?) za doterajšie početné zásobenie sa elastickými tielkami s tenkými ramienkami či odopínacím vrchným dielom (Farmers NZ) a bezkosticovými podprsenkami (Cotton:On). Zapínanie gombíkov či zaväzovanie šnúrok mi teraz naozaj nehrozí, preto sú jednoduché legíny, nazúvacie topánky (Chaos & Harmony) spolu s nátelníkmi s veľkými výstrihmi či mikinami na zips (Lululemon NZ) povinnou, resp. každodennou výbavou. Najbližších pár mesiacov to na výraznú obmenu šatníka ani nevidím. Ale aspoň sa viem bez problémov do niekoľkých sekúnd zbaviť konkrétnej vrstvy odevu a nakŕmiť svoju štvorkilovú, dlhonohú dievčinku...

Malá TiTi si vie vždy vyžiadať verbálne (teda plačom) či neverbálne (vystrúhanou grimasou) absolútnu pozornosť mňa, a často i početného okolia. Máme za sebou (nielen ona, ale my obe; teda nejde o materský plurál!) už zábavnú príhodu z dojčenia na zadnom sedadle idúceho lokálneho autobusu, aj na rušnom festivalovom parkovisku. Prebaľovanie na skákajúcej práčke vo verejnej práčovni v sandrighamskej štvrti by bezpochyby vydalo na krátky film. Na centrálnej pošte v Aucklande sa tiež pre istotu chvíľu neukážeme. Musela som tam počas vypisovania adries a posielania listov neplánovane zastavovať Tovinkin neutíchajúci plač dojčením – v kancelárii šéfky poštového úradu... Prítomné pracovníčky sa predbiehali v spriaznených úsmevoch aj radách pre zahanbenú prvorodičku.

Všetko prežité si radšej zapisujem do Sleepy Kiwi Sleep Journal diára (ilustrovaného sprievodcu prvými dvanástimi týždňami materstva z dielne Tikitibu), aby som to dcérke mohla raz celé prerozprávať. Alebo si to Tove Tui sama prečíta, ak bude schopná a ochotná lúštiť moje písané písmo – v slovenčine, a tradične bez diakritiky. Už teraz si viem živo predstaviť to obdobie, keď z nej bude vysokoškoláčka a zo mňa hyperaktívna dôchodkyňa... Ale nepredbiehať! Ešte máme za sebou len prvý spoločný mesiac, teda rýchlych tridsaťjeden dní, pričom každý jeden deň je (napriek dojčiaco-prebaľovaco-uspávacej rutine) úplne iný, odzbrojujúci, krásny...

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič