Čaro fotenia v daždi

S aprílom sa dostavilo bláznivé (na Novom Zélande jesenné) počasie a s ním aj výdatné dažde. Nedávna silná búrka dokonca nechala desaťtisíce ľudí (nielen na severnom ostrove) celú noc bez elektriny. Náš príbytok bol od dopadov nočného lejaku vcelku ušetrený, akurát sme mali celý balkón zaprataný naviatym lístím. Na podobné dojazdy cyklónov v Pacifiku a extrémne výkyvy počasia sa tu budú musieť ľudia pripraviť – negatívne dosahy zmeny klímy sa prejavujú aj v takejto podobe. Najmä v ostrovných krajinách. Globálne otepľovanie musíme brať konečne vážne a k prostrediu sa chovať zodpovedne. Presvedčených na tomto mieste o tom azda ale nemusím ďalej presviedčať a moja dcéra je na takéto mudrovačky ešte primalá.

Svojské prejavy tunajšieho počasia už ale TiTi zakúsila a z obrovských kvapiek dažďa bola riadne prekvapená. Vlásky sa jej zvlnili, jej očká častejšie žmurkali a ústa lapali padajúcu vodu. Strúhala grimasy, krútila zápästím. Čaro fotenia v daždi! Čo–to z tradičných dvíhačiek i netradičných prežívačiek sa naozaj podarilo zachytiť pred objektívom...

V pláne bola najprv poobedná vychádzka a krátke fotenie (v parku neďaleko nášho príbytku) pri príležitosti nadchádzajúceho Fashion revolution week-u, ktorý sa každoročne koncom apríla koná vo všetkých kútoch sveta. Celé roky podporujem na Slovensku domácich módnych dizajnérov a dizajnérky, snažím sa oblečenie recyklovať, upcyklovať a (s pomocou maminy) vyrábať. Na Novom Zélande je tomu podobne. Akurát tu sa vzhľadom na vyššie ceny originálnych kúskov v obchodoch s módou sústredím viac na nákup šatstva (pre seba i pre moju malú Tove Tui) v second-handoch, vintage obchodoch a na blších trhoch. Väčšina môjho šatníka v druhej domovine v rámci Kiwi-landu je zostavená z kúskov z druhej ruky. Drvivá väčšina.

Sekáče: Recycled boutique, Paper bag Princess, plus blšák na nedeľnom trhu v Takapune a carboot market v Grey Lynne – to sú štyri miesta, ktoré pravidelne navštevujem a odkiaľ si odnášam výnimočné kúsky za zlomok ich pôvodnej ceny. Zvršky potom rôzne pretváram (upravujem dlžku) a kombinujem. Nedávno som práve na blšáku v Takapune objavila tieto dlhé biele šaty so vzorom nápadných ružových kvetov. Boli krásne, stáli päť dolárov, tak som ich tam nemohla nechať.

Tento nákup šiat bol dosť výzva, keďže bielu farbu často nenosím (dosť ma rozširuje). Onedlho šaty poputujú ako darček mojej sestre. Tej, ktorá už svoju dcéru nedojčí. Ja a moja druhá sestra ich, žiaľ, ešte nejaký rok nebudeme môcť nosiť. Keďže nemajú hlboký výstrih, ani zapínanie vpredu či vzadu, sú pre dojčenie vonku veľmi nepraktické. Majú však toľko vychytávok, že som si ich i tak rýchlo obľúbila: trištvrťové rukávy a hlboké vrecká po stranách. Plus ich netreba žehliť a hodia sa aj k teniskám!

Fotenie sme skrátili, aby sme v daždi neprechladli. Pre účely upozornenia na Fashion revolution kampaň na mojom balbodebra blogu to stačilo. V Austrálii a na Novom Zélande je pripravených niekoľko podujatí k Týždňu módnej revolúcie – Fashion revolution week. Do niektorých sa mienim (za asistencie dcéry v šatke či nosiči, ako inak) aktívne zapojiť. Pre TiTi to bude zasa podujatie z kategórie "tenkrát poprvé", tak som sama na priebeh vlastne zvedavá...

Ako dobrovoľníčka budem na tému férovej a udržateľnej módy, ako aj podpory domácich značiek upozorňovať presne 24. apríla – v rámci eventu značky Fraser Crowe priamo na ulici Ponsonby road v Aucklande, kde sídli azda najviac módnych butikov a salónov. V ten istý večer prebehne vo Workshope Aucklad aj diskusia s dvoma módnymi dizajnérmi, resp. dizajnérkami lokálnych značiek WE-AR a Kharishma design, ako aj premietanie dokumentu "The True Cost" a local urban market v kaviarni Crave. Na všetky tieto akcie som veľmi zvedavá. Dážď, ktorý sa tu spustí takmer každý deň vo väčšej či menšej sile, ma od účasti na nich neodradí. Skúsim to aj zdokumentovať. Držte prsty!

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Prvý polrok materstva a prievan v šatníku

Dnes má moja malá Tove Tui šesť mesiacov. Neslávne som odštartovala sezónu príkrmov, a teda ešte častejšieho prania zvrškov všetkých zúčastnených. Možno si časom založím odevnú značku s inovatívnou metódou batikovania odevov – farebnými zeleninovými kašami. Prvé dva oranžové motívy by boli hotové...

Ale materstvo sa neskladá len z náročných chvíľ, testujúcich moju vevnú vôľu, trpezlivosť a Tovkinu vylučovaciu sústavu. Je to v prvom rade stav, plný každodenných nových výziev a radostných momentov. Aj takých situácií (napríklad pri pozorovaní spiaceho dieťaťa), keď sa mama prichytí pri tom, že sa usmieva. Akoby bola mechom udretá.

Už nejaký čas to nie je žiadna rutina, ako som si sprvu myslela. K prebaľovaniu, kŕmeniu a uspávaniu predsa pribudlo hranie sa, sebaspoznávanie a obliekanie, resp. kombinácia tých maličkých kúskov oblečenia, ktoré spolu ani nemusia farbami či vzormi ladiť a vždy budú vyzerať milo.

Dala som sama sebe (i manželovi) sľub, že na detské oblečenie nebudem míňať peniaze. A snažím sa ho aj dodržať. Napriek tomu, že na Novom Zélende nemáme veľa blízkych ľudí a žiadnu rodinu, a musíme sa teda vo všetkom spoľahnúť iba na seba, so získavaním odevov pre TiTi problém doteraz nebol. Práve naopak. Doma sa nám akosi nakopili štyri obrovské krabice oblečenia. Pričom asi polovicu z doteraz získaných kúskov oblečenia moja dcéra ešte ani nestihla mať na sebe, a už sú jej šaty malé. Ich cesta u nás ale nekončí.

Našťastie sme všetko dostali do daru od mojich sestier po ich deťoch, od kamarátky Lucky a jej dvoch dcér, alebo od tunajšej kamošky Mirandy po jej dcére Nine. Tiež za veľa materského (tehotenského i dojčiaceho), ale aj detského oblečenia vďačím blšákom v Grey Lynne alebo v Takapune. Minulú nedeľu som domov dovliekla dve desiatky takmer nenoseného detského šatstva. Ponuke: kus po dolári sa nedalo odolať.

Tovka ešte ani netuší, že už je z nej fanúšička odievania z druhej ruky, ako jej mama. Niekedy sa mi dokonca podarí Titi nahodiť do takých šiat, aby náladou dopĺňali môj outfit. Ale to sa mi deje skôr mimovoľne, ako cielene (prisahám!). 

Pred pár dňami som odniesla 95 kusov oblečenia po TiTi odniesla do charity: Pregnancy help Auckland, ktorá poskytuje novorodenecké oblečenie matkám v núdzi. Niektorých kúskov som sa vzdávala s ťažkým srdcom, ale zároveň s výborným pocitom, že robím dobrý skutok. Občas sa naozaj treba zbaviť nepotrebného šatstva a odnaučiť sa lipnutiu na materiálnych veciach. Dôležité je, že nejakému bábatku moja nádielka oblečenia poslúži. Aucklandská jeseň vie byť podnechtová, veterná.

Keďže Tovka má už šesť mesiacov, vyše šesť kíl a skoro sedemdesiat centimetrov, v byte sa mi hromadí nová, včera darovaná kôpka overalov a kombinéz, ktoré dcérka znosí v období od šesť do dvanásť mesiacov. Je tam aj pár kúskov, ktoré jej navlečiem, len keby som sa rozhodla vziať ju na NZ fashion week. Už len aby to s nami pán fotograf (a hlava rodiny) naďalej vydržal...

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Keď je modrá naozaj dobrá

S úlohou matky na plný úväzok som sa stotožnila vcelku dobre a prvých päť mesiacov spolužitia s mojou malou Tove Tui som si užívala bez nejakých výrazných komplikácií. Napomohlo tomu niekoľko faktorov, pričom v tomto texte spomeniem hlavne úlohu aucklandskej pobočky Plunket-u (podobného detskej poradni v SR), do ktorého kampane som sa nedávno ako dobrovoľníčka zapojila. Celá odetá v modrom.

Hovorí sa, že prvých tisíc dní je pre vývin dieťaťa najdôležitejších. Preto netreba nič podceniť. Po celom Novom Zélande našťastie funguje organizácia, ktorá dbá o to, aby sa nič počas starostlivosti o dieťa v jeho prvých rokoch života nezanedbalo. Preto sú čerství rodičia hneď po narodení v určitých frekvenciách navštevovaní pracovníčkami Plunket-u. Zdravotná sestra počas každej návštevy dieťa odmeria, odváži, skontroluje tvar hlavy a celého telíčka, vývin kĺbov, reflexy a dá kopec kontrolných otázok rodičom. Zároveň im poskytne odpovede na ich otázky či prípadné rady. 

Ako každá neštátna organizácia, aj Plunket sa potýka s personálnymi zmenami, vnútornou reorganizáciou a nedostatkom financií. Preto sa raz do roka organizuje kampaň 'Blue day for Plunket', ktorá má zvýšiť povedomie o funkciách i dôležitosti Plunket-u. Zároveň ide o fundraisingový event na podporu jeho činnosti. 

Tento rok sme sa s fundraisingovým podujatím 'Blue day for Plunket' (Modrý deň pre Plunket) zapojili do kampane aj my – skupina mám-dobrovoľníčok pri lokálnej pobočke Plunket-u v Grey Lynne. Vymysleli sme si predaj doma upečených koláčov a sušienok za symbolické ceny. Všetky dobroty stáli od jedného do troch dolárov, keďže ide o „golden coin donation“ (príspevok v podobe zlatavej mince novozélandskej jedno- alebo dvoj-dolárovky). Mamy, staré mamy, ale aj náhodní okoloidúci, ktorí mali v piatok doobeda cestu okolo komunitného centra v Grey Lynne, si mohli ku káve zakúpiť čerstvú maškrtu a vhodiť nám príspevok do plunkeťáckeho vedierka.

Na výber boli citronové koláče, karamelový zákusok, obľúbené brownies, syrové mafiny, zdravé mini-smoothies a čokoládové aj ovocné pochúťky v bezlepkovom i vegánskom prevedení. Všetky prítomné mamy sa spolu s deťmi obliekli do modrých odtieňov, keďže modrá farba je farbou Plunket-u. Objavil sa aj v modrom odetý tato!

To by som nebola ja, keby som neochutnala všetky ponúkané dobroty (samozrejme, za hrsť dolárových mincí s vyobrazením vtáčika Kiwi). Ostatné maminy na mňa spiklenecky žmurkali s tým, že si to môžem dovoliť a ako výhovorku (pre samú seba) mám vždy použiť: dojčenie. Keď dojčím, viac mi vraj chutí...

Moja TiTi pri pohľade na sladké koláčiky v tvare koliesok, lienok a motýlikov výdatne púšťala sliny na zladený podbradník a snažila sa mi ožužlať kľúčnu kosť. O pár dní totiž začne jesť okrem materského mlieka aj príkrmy, takže už ju jedlo okolo nej veľmi láka a zaujíma. 

Nakoniec sme vyzbierali pre Plunket tristo dolárov a zvyšné koláčiky putovali do neďalekého chráneného centra pre ženy-matky v núdzi. Urobili sme tak niekoľko dobrých skutkov naraz. Mala som z toho výborný pocit (a menšiu chuť na sladké počas celého víkendu).

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Dressed in Blue to support Plunket NZ

The first 1000 days of a child is the most important for his or her development. Therefore Plunket NZ works together with families and communities to ensure the best start for every single child. So why do I dress my baby-girl and myself in blue this week? To support Plunket New Zealand and their 'Blue Day for Plunket' campaign!  

Plunket  NZ has been the largest provider of services supporting the health and well-being of children under five for 111 years already. It has launched awareness raising (and also fundraising) event, called 'Blue Day for Plunket'! Our Westmere Grey Lynn Plunket Volunteer Committee are holding a bake sale fundraiser event to support the campaign too. All the volunteers and other inspiring mothers have prepared several types of baked goodies (for golden coin donation) and a prize for the best dressed person in blue (Plunket color)! What an idea! We have already tried several denim-blue combinations to be properly dressed and show our support to this charity purpose.

All of you are invited to visit us and support this great 'Blue Day for Plunket' campaign on Friday (23 March 2018 from 9:30 to 11:30 at Grey Lynn Community center in Auckland). More info about the event here: Blue day for Plunket – Bake sale fundraiser. 

Written by: Boba Markovic Baluchova, Photo: Palo Markovic

Keď sa zoznam s predsavzatiami prirýchlo scvrkáva

Začiatkom januára som sa zapojila do kamarátkinej ankety o novoročných predsavzatiach. Tie svoje som rozdelila do niekoľkých kategórií – podľa obtiažnosti ich napĺňania. Od spísania zoznamu uplynulo len niekoľko týždňov, no ja už teraz viem, ako na tom som. Zoznam sa scvrkáva, tlačidlo “delete” je v pohotovosti. A vyhováračky sa na materstvo a starostlivosť o dcéru nie celkom postačujú…

Moje predsavzatia sa vlastne takmer každý rok opakujú. No už na jar sa prichytím pri tom, že veľa z nich nestíham plniť. Buď mám priveľké očakávania od seba samej, alebo nemám dostatočne vybudovanú sebadisciplínu (to ešte musím preskúmať). Lenivosť je každopádne zlá vlastnosť, čo si budeme hovoriť. Dúfam, že ju po mne nezdedí Tove Tui, ktorá v mojom živote momentálne ovplyvňuje veľa vecí, aj napĺňanie, resp. nenapĺňanie “to-do” či “must-visit” zoznamu. Ale napríklad oslavu Silvestra a konca roku 2017 v prístavnom Silo parku v rámci festivalu Wondergarden sme zvládli bez ujmy. Takže plán navštevovania koncertov a festivalov sa bude azda plniť hravo. A farebne!

Niektoré predsavzatia u mňa ostávajú každoročne skôr v rovine snov. Rada by som napríklad dostrihala reportážne filmy spred X rokov a zlepšila sa v cudzích jazykoch. No v rámci mesiaca január som v tomto smere vôbec nepokročila. Dokončiť dizertačku tento rok považujem tiež za sci-fi, ale budúce leto už by to mohlo vyjsť (ak splním kritériá, týkajúce sa publikačnej činnosti). Tieto položky teda asi rovno prehodím do zoznamu pre rok 2019...

Mám aj cestovateľský sen a plán v jednom: odskočiť si aspoň raz za rok na iný kontinent. Toto by sa malo podariť, keďže sa moje dva domovy nachádzajú na dvoch odlišných kontinentoch, od seba vzdialených presne osemnásťtisíc kilometrov. Malá TiTi predsa musí konečne spoznať svoje babky, tety a nejakých tých po slovensky džavotajúcich rovesníkov a rovesníčky!

Pár novoročných predsavzatí je pri troche vôle vcelku realizovateľných, a dokonca s potešením! Recyklovať šatník – to je moja celoročná výzva, a naozaj sa mi ju darí ukočírovať. No miestne blšáky sú priveľkým lákadlom. Neviem, či na jar neprekročím povolený nákupný limit (hoci vždy ide o kúpu zvrškov z druhej ruky).

Rada by som robila viac workshopov mediálnej gramotnosti, rozvojovej žurnalistiky a globálneho rozvojového vzdelávania na stredných a vysokých školách. To je tá časť práce, ktorá mi je koníčkom a nesmierne ma baví. V lete v Bratislave, v Olomouci či v Kežmarku čo-to postíham (tak, ako pred rokom v júni), no nebude ich toľko, ako by si to problematika žiadala. Keď bude moja malá Tove Tui o niečo väčšia a viac mobilná, možno to s ňou bude ľahšie realizovateľné. Alebo práve naopak? Ujde mi z triedy a ja ju budem po celej škole naháňať? A keď ju konečne dobehnem na školskom dvore či na tráve v parku, hodí na mňa ten svoj blažený úsmev a nevinný výraz v štýle: “Mami, nestresúj!” Už to vidím pred sebou…

S predsavzatím: udržiavať vzťahy sa z mesiaca na mesiac viac zžívam a uvedomujem si, aké je dôležité pestovať priateľstvá (hoci len na diaľku cez sociálne siete). Absolútne bezproblémovo sa mi darí napĺňať čitateľský plán aj napriek povinnostiam v rámci rodičovskej “dovolenky”. Naozaj raz do týždňa stihnem z „must read“ listu prelúskať knihu. Alebo audioknihu – najmä počas prechádzok s dcérou: na pleci, v náručí či na hrudníku v šatke.

Snažím sa pravidelne aktualizovať všetky tri svoje blogové platformy (BalBo deBra style, Rozhovorovo aj Media about Development), aj si občas zapisovať sny. Ten posledný bol vcelku desivý – ktosi mi v ňom ostrihal vlasy a nafarbil ich na čierno (pri pohľade do zrkadla som vyzerala ako Rihanna, fuu). To by som už tie moje obľúbené pokrývky hlavy potom nosila asi celoročne, nielen občas v rámci festivalov!

Posledný typ predsavzatí radím medzi tie úplne malicherné. No i tak je s nimi často najväčší problém pri realizácii. Snažím sa napríklad denne vypiť tri litre vody (to som si začala poriadne sledovať až počas tehotenstva); cvičiť pravidelne jogu (s tým trošku zaostávam, resp. som zaradila level: Baby Yoga). Zakazujem si čítať komentáre pod príspevkami nášho prezidenta na Facebooku a menej sa rozčuľovať na politike, lebo to fakt niekedy nemá zmysel (zvyšovať si tlak pre hlúposť druhých). Chcela by som tiež zhodiť 10 kg a vtesnať sa do odevov spred roka. Ale to by som si najprv musela cvičiť a kontrolovať si svoj jedálniček, čo sa pri dojčení nie vždy podarí.

Tiež som sa rozhodla: skoncovať s kupovaním si "take-away" kávy. No tento zákaz som hneď v polke januára porušila. Aj keď možno nie tak celkom, keďže si objednávam bezkofeínovú dávku so sójovým mliekom a do vlastného "keep-cupu". Je to teda vôbec ešte káva? Aucklandskí baristi by mi naznačili, že nie… 

O pár mesiacov sa k tomuto zoznamu vrátim a vyškrtám “preventívne” ďalšie nesplniteľné položky – nech sa pred sebou nemusím hanbiť. Ale to sa už vlastne teraz.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič 

Kererū the guardian – nablízku malej Tove Tui

Veľa maorských tradícií poukazuje na blízku až mystickú spätosť ľudí a prírody. Žiadne prekvapenie. Jeden z najviac populárnych novozélandských vtáčikov – Kereru – holubisko s vylešteným zeleno-fialovo-bronzovým perím na hlave a šikovnou bielou vestou na hrudi navštevuje moju dcéru Tove Tui od jej narodenia.

Many Māori traditions show a close, mystical relationship between humans and nature. No surprise. One of the most popular of New Zealand’s native birds – the Kererū – a large pigeon with iridescent green and purple bronze feathers on its head and a smart white vest on its chest has been visiting my daughter Tove Tui since her birth.  

V maorskej mytológii sa legendárny hrdina-výmyselník, Maui, premenil na vtáka Kereru, keď prenasledoval svoju matku Tarangu, ktorá každý deň mizla pod zemou. Maui sa chcel dozvedieť, kam to odchádza, preto jej jedného dňa skryl oblečenie a sledoval jej vnik do tajného otvoru v zemi. Premenil sa na holuba, majúc na sebe jej šaty, a letel za ňou, aby sa znova stretli. Dodnes ľudia veria, že ono dúhové perie na Kereruovi je sukňa mamy Tarangy a biely hrudník je jej živôtikom.

In Māori mythology, Māui, the fabled trickster hero, turned himself into the first Kererū in order to pursue his mother Taranga who disappeared underground at dawn every day. Maui desperately wanted to know where she went. One day he hid her clothes and watched as she entered a secret hole in the ground. Māui then transformed into a pigeon and wearing his mother’s clothes flew after her to be reunited. It is now believed that the iridescent plumage of the Kererū is mother’s skirt and the white chest is the bodice of Taranga.

V deň, keď sa mala narodiť naša dcéra, objavil sa jeden takýto Kererū (po slovensky Plodožer maorský) po prvý raz na strome pod naším oknom. Dovtedy ho v tejto rušnej obytnej zóne v centre Aucklandu nik nevidel. Od 2. októbra ju navštevuje pravidelne na týždennej báze. Hneď ho spozorujeme, lebo trepot jeho krídel má veľmi výrazný zvuk. Veríme, že sa stal akýmsi symbolickým opatrovníkom malej Tove Tui. 

The day my daughter entered this world, one of Kererū birds (Māori berry-eater in Slovak language) appeared on a tree under our window for the very first time. No one ever seen him in this busy residential area in the center of Auckland. Since October 2 he has been visiting her on weekly basis. We are aware of his arrival thanks to the beat of his wings makes very distinctive sound. We believe he has become the guardian of our Tove Tui in a symbolic way.

Kererū môže merať až 51 cm a vážiť asi 650 g, čo robí jeho let ťažším a hlučným v novozélandských lesoch. Výskyt týchto lesných holubov sa v priebehu rokov dramaticky znižoval v dôsledku útokov predátorov (divokých mačiek, potkanov, vačíc) a nelegálneho lovenia. Dnes sú Kereru operence chráneným druhom. Ich ochrana je nevyhnutná pre zachovanie týchto pomaly sa rozmnožujúcich vtáčikov, pretože zohrávajú kľúčovú ekologickú úlohu pri regenerácii pôvodných lesov. Rozptyľujú totiž väčšie semená stromov a kríkov, ktoré iné vtáky preniesť nedokážu. Kereruovia sú vlastne jedinými druhmi vtákov, dostatočne veľkými na to, aby dokázali prehltnúť bobule veľkého ovocia a rozptýliť ich semienka na dlhé vzdialenosti. 

Kererū can measure up to 51 cm and weigh about 650 g, making flight difficulty and noisy in New Zealand forests. Numbers have dramatically declined over the years because of the effects of predation (caused by possums, feral cats, rats) and continued illegal hunting. Now the Kererū is a protected species. Conservation is essential to help regenerate these slow-breeding birds as they play a key ecological role in the regeneration of native forests by dispersing seeds of trees and shrubs too large to be dispersed by other birds. Two types of Kererū are the only bird species big enough to swallow large fruit and disperse the seed over long distances.

Text / Written by: Boba Markovič Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič, Visit Zealandia

BalboMama: Príprava na horúce Vianoce v kine

Druhý mesiac života s osôbkou, ktorej fungovanie zavisí len a len odo mňa, mám úspešne za sebou. Nestíham poriadne dokumentovať, ako rýchlo rastie a každý deň sa mi mení pred očami. Sharentingové úlovky uploadujem (ľavou rukou cez ajfoun) iba po nociach, keď práve na pravom pleci uspávam dcéru. Moje dievčatko za tých niekoľko týždňov získalo na základe mimiky tváre, gúľania očami a rozhadzovania rukami niekoľko originálnych prezývok a navštívila (resp. bola donesená mamou v kočiari či v pohodlnej šatke) niekoľko miestnych kultúrnych podujatí.

Okrem dvoch prednášok pod značkou Kreatívne ráno a troch komorných koncertov na netradičných miestach mesta v rámci Sofar Sounds zvládla malá TiTi tiež niekoľko vernisáží, vianočných trhov aj mikulášsky sprievod mestom (Santaparade Auckland). Áno, v Auckladne sa vianočné oslavy naplno rozbiehajú v mesačnom predstihu – s mikulášskymi čiapkami v 25-stupňových teplotách. Hoci ťažko povedať, kto má väčšiu radosť z podujatia – maloleté deti alebo ich rodičia s mobilmi v rukách.

Vo výkladoch obchodov sú vedľa ozdobených stromčekov vystavené plavky, kvetované minišaty či overaly; na námestiach s vianočnou výzdobou lietajú včely okolo rozkvitnutých stromov pohutukawa. Netreba sa vôbec čudovať, že začiatkom decembra oslavujeme nástup leta a spievame koledy zároveň. Takto nejak tu vyzerajú „Kiwi Vianoce”. Tento rok ide o nich dokonca do kín film s rovnomenným názvom. Pôjdem si ho (v dvojici s mojou holčinou) pozrieť už čoskoro, lebo sledovanie snímok spolu s trailermi na veľkom plátne vyslovene zbožňujem.

Pred týždňom som čítala článok o tom, ako dve tunajšie matky nevpustili do kina na premietanie snímky „Bad moms 2“, lebo bola určená publiku nad šestnásť rokov. Ich deti mali päť mesiacov a päť týždňov! Nuž, treba si výber filmu vopred premyslieť...

Ja som ešte stále nevidela niekoľko dôležitých filmov sezóny (pokračovanie „Blade runnera“, „Zabitie posvätného jeleňa“, či „Bez lásky“), lebo to skrátka časovo nevychádza. Ale v kine som bola. Dokonca niekoľkokrát – spolu s mojou dcérou. Šlo totiž o projekcie, určené rodičom s deťmi. Hneď tri kiná v Aucklande ponúkajú raz do týždňa túto možnosť pod názvami: „Bringyour baby” session; „Baby and Me“; či „Prams at the PIX”. Skrátka: Prineste dieťa v kočiari do kina...

Na Novom Zélande to vo väčších mestách funguje takto: Keď si chcete niečo dobré pozrieť na veľkom plátne, nemusíte zháňať opatrovateľku, ale napochodujete si aj s kočiarom rovno do kinosály. Ostatní spolu-diváci nebudú reptať, keď vase dieťa zaplače, alebo ho budete potrebovať prebaliť či nadojčiť. Moja TiTi ale väčšinu filmu prespí v šatke, takže rušenie okolia som zatiaľ neriešila. Dúfam, že dcérka tú svojskú disciplínu počas sledovania snímok v kine (plus to nadšenie pre sledovanie trailerov pred filmom aj titulkov po) zdedí po mne. Mimochodom, máme čosi takéto v SR? Oplatilo by sa tento nápad prijať za svoj. Napríklad v bratislavskom Kine Lumiére?!

Pokojné filmy bez násilných scén, stíšená hlasitosť, stlmené svetlo, miesto pre kočiare – čo viac si možno priať... A keďže tu (ako som už spomenula) bežia vianočné prípravy aj oslavy v plnom prúde – ponuka kín sa tomu prispôsobuje. V kine Rialto cinemas som si pred pár dňami pozrela životopisnú snímku o Charlesovi Dickensovi, ktorý svojím dielom navždy zmenil význam Vianoc. Film „The man who inventedChristmas” vrelo odporúčam všetkým fantazírujúcim fanúšikom či fanúšičkám rozprávok bez ohľadu na vek. Celá výprava do kina bola neskutočným zážitkom! V najbližších letných týždňoch túto možnosť – schladiť sa v kinosále, aj kultivovať svoje vnútro využijem)e opäť…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

BalboMama: proti rodovo-stereotypnému obliekaniu

Od známych v Aucklande som dostala kopec oblečenia pre novorodencov a batoľatá predovšetkým v tmavých farbách (modrých a zelených odtieňoch), tak podľa toho aj obliekam svoju dcéru Tove Tui. A vlastne nielen preto!

Každý, kto mi nakukne do kočiara alebo do šatky však reaguje otázkou: „Je to chlapec, však?“ Ak pokrútim hlavou, nasleduje otázka – prečo nosí dievčatko modrú farbu, a nie ružovú...

Nie vždy sa mi chce debatovať na túto tému (ťažko je presviedčať nepresvedčených). Zhrniem to asi takto: pokým TiTi nebude dosť veľká na to, aby si oblečenie vyberala sama, budem jej chystať kombináciu zvrškov ja a rodovo-stereotypnému deleniu farieb odevov, doplnkov či hračiek na „chlapčenskú“ modrú a „dievčenskú“ ružovú sa budem naďalej vyhýbať.
PS: Keď si chcete prečítať viac o rodovo-stereotypnom jazyku, odievaní, správaní, tak môžete prelúskať môj (stále aktuálny) príspevok spred siedmich rokov.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Čoho všetkého sa (ne)vzdá prvorodička

Keď som sa doma rozprávala so sestrami (čerstvými prvorodičkami) alebo s mojimi rovesníčkami, debata sa skôr či neskôr dotkla aj môjho rozlietaného leta. Jedny si nostalgicky povzdychli, iné ma mierne vystríhali (či skôr vystrašili). Vraj si mám teraz ešte čo najviac užiť festivaly, koncerty, výstavy či premietania v kine, lebo o pár mesiacov sa všetko zmení a budem „zamestnaná“ iným typom radostí, ale aj povinností...

Preventívne som si teda vygúglila pár článkov zahraničných super matiek, ktorými sa sociálne siete len tak hemžia, a snažila sa odčítať – ako sa ony vyrovnávajú s absenciou spoločenského a kultúrneho života krátko po narodení potomka. Väčšina z nich viac či menej vážne updateovala zoznam toho, čo každú prvorodičku čaká a neminie, a čoho sa na nejaký čas museli vzdať. Stále (si) akosi verím, že odtiaľ budem položky skôr vyškrtávať, ako pridávať. Alebo si priveľmi fandím?

Niektoré výčty toho, čo si má ešte žena v tehotenstve užiť, lebo ako matka si od toho bude musieť dať na pár mesiacov až rokov pauzu, mali dokonca až strašidelných päťdesiat položiek! Na zoznamoch som objavila také bežné úkony, ako: sprchovanie sa (či nebodaj horúci kúpeľ), holenie nôh, farbenie vlasov, vytrhávanie obočia, nános základného mejkapu pred výjazdom do terénu, dokonca vypitie si teplého nápoja. Trošku som spanikárila a rozhodla sa zohnať si v miestnych vintage shopoch aspoň pár klobúkov – pre prípad, že už nestihnem navštíviť kaderníčku.

Výdatného spánku sa budem vedieť vzdať, keďže už teraz spávam striedmo a početné presuny cez časové pásma a všetky možné kontinenty ma pripravili na všetko. Niektoré záľuby, aj spomínané chodenie na koncerty či do kina, sa dajú oželieť. Ale čítanie kníh (iných, ako tých o rodičovstve), módu a cestovanie by som nerada pustila na tri roky k vode. Keďže na univerzite stále dokončujem výskum, dúfam, že mi hormóny úplne nezatemnia rozum a učenie (sa) novým veciam neobmedzím len na oblasť prebaľovacieho pultu a dojčiaceho kútika. Držte mi prsty! Azda to zvládnem...

Text: Boba Markovic Baluchova, Foto: Palo Markovic

PieFee addiction (not only for Moms-to-Be)

Vo svojom okolí, ale najmä vo filmoch občas vidíte, ako ženy v očakávaní svojho potomka, majú tie najbizarnejšie chute. Hádžu do seba zavárané uhorky, krémové zákusky, údené ryby či dokonca piňakolády. Mňa nič takéto nepostihlo, akurát som mala problém s kávou. Nikdy som ju nepila pre jej životabudičské účinky, skôr pre jej omamnú vôňu. V prvom trimestri tehotenstva mi však prestala voňať a chutiť úplne.
In your neighborhood, but especially in movies, you can see how pregnant women have the most bizarre tastes. They east preserved cucumbers, creamy desserts, smoked fish or even piña coladas. I do not feel anything like that, there was just a problem with coffee. I have never been drinking it for its wakefulness effects; the smell of coffee stimulated my brain. In the first trimester of my pregnancy, however, this triggering feeling completely ceased.

V krajine, kde je kávová kultúra na poprednom mieste, a kde málokedy stretnete človeka bez vlastného keep-cupu či jednorázového take-away pohára s týmto horúcim nápojom, to môže byť zábavné. Všetko vyriešil v druhom trimestri môj objav na jednej z najviac rušných ulíc Aucklandu – na povestnej K road. Narazila som totiž na novú gastro vychytávku – PieFee!
In a country where coffee culture is at the forefront and where you rarely meet a person without their own keep-cup or a take-away cup with their hot drink, it can be really fun. Everything has been changed in the second trimester thanks to my perfect discovery on the famous K Road – one of the busiest streets of Auckland. I have come across a new foodie invention – PieFee!

PieFee nie je nič iné, ako kvalitná káva, servírovaná v chrumkavom koláčavom korpuse, vystlanom čokoládou alebo karamelom. Najlepšia kombinácia pre tých, ktorí cez deň pociťujú poklesok energie a potrebujú si doplniť v tele zásobu cukru alebo kofeínu. Nielen kávoví či keksíkoví závisláci ocenia zloženie tohto gastro zázraku – je to totiž zpolovice káva a zpolovice koláč. Čiže dve kalorické mňamky v jednom!
PieFee is nothing other than a good coffee – served in a crunchy pie cup – lined with chocolate or caramel. It’s the best combination for those who experience energy shortages during the day and need to supplement their body with sugar and/or caffeine. Not only coffee or cookie addicts will appreciate the composition of this gastronomy invention – it’s a half coffee, half pie. Two delights in one!

S priberaním hmotnosti v treťom trimestri som sa snažila jesť a piť čo najviac zdravo. Ale občas si na K Road zájdem tiež a predstieram, že na mňa prišla oná povestná tehotenská chuť a musím si jednoducho dať svoju dávku tejto lakocinky. Nenápadné bistro Tasteful Bakehouse & Café s príjemným majiteľom má na PieFee obchodnú značku. Namiesto kofeínovej Flat White si pýtam bezkofeínové kapučíno a upečený korpus len trošku lyžičkou oškrabkám (nesnažím sa ho celý pažravo zhltnúť).
With my weight gain in the third trimester I tried to eat and drink as healthy as possible. But sometimes I go to K Road – pretending to have these cravings of pregnant women and simply enjoying my dose of this sweet guilty pleasure. A pleasant owner of Tasteful Bakehouse & Café has a trademark on PieFee. Instead of regular Flat White I ask for a decaf cappuccino and instead of eating the whole pie crust I just try to scrape the chocolate out with a spoon.

Teším sa na leto v Bratislave, keď túto sladkú vychytávku predstavím blízkym. Spomínané (štýlovo nadizajnované a zabalené) korpusy sa totiž dajú objednať a preniesť kamkoľvek v batožine… Len aby mi to ktosi na letisku neodobral v rámci prevencie – zabrániť interkontinentálnemu šíreniu PieFee závislosti…
I'm looking forward to summer in Bratislava where I’d like to present this sweet treat to my close friends. The pie cups (nicely designed and packaged) can be ordered and transported anywhere. Let’s hope nobody will take them from my luggage at the airport – to prevent an intercontinental spread of PieFee addiction...

Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic