BalBo deBra

BalBo deBra

nedeľa 20. decembra 2015

Incredible India – full of Gods and Goddesses


Do kozmopolitného mesta Hajderabád v štáte Telangana som pricestovala v týždni príprav na sviatok Diwali (festival svetiel), ktorý v duchovnej podstate znamená víťazstvo svetla nad tmou, poznania nad nevedomosťou, dobra nad zlom, a nádeje nad zúfalstvom. Päť-dňové oslavy sú spojené s piatimi hinduistickými filozofiami a legendami – každý deň je venovaný konkrétnemu Bohu. Mená všetkých bohov a bohýň si na-rozdiel od lokálnych ľudí nemáte šancu zapamätať – v Indii je ich fakt priveľa.
I arrived to the cosmopolitan town Hyderabad in the state of Telangana during the week of preparations for the Diwali – Festival of lights. According to the spiritual nature it means the victory of light over darkness; knowledge over ignorance; good over evil and hope over despair. Five-day celebrations are associated with five Hindu legends and philosophy – each day is dedicated to a particular God. As a tourist I was not able to remember all the names of all these gods and goddesses – there are really too many of them in India.
V Indii sa chtiac-nechtiac naučíte jesť šptipľavé vegetariánske pokrmy, piť korenený čaj s mliekom a cvičiť jogu. Ak si chcete domov odniesť z Hajderabádu viac, ako len magnetku či ukážku pekných indických rupií s podobizňou Otca národa – Mahatma Gandhího, nič nepokazíte kúpou perlového náhrdelníka, alebo tradičného odevu sárí. Ide vlastne len o niekoľko metrov dlhý kus látky, ktorý za pomoci asi desiatich zicheriek musíte vedieť umne obtočiť okolo tela. Žena v tom musí vydržať celý deň a pracovať v tom na poli, sedieť na motorke, vykonať toaletu atď.. Ak sa vám to nepodarí, alebo vám tento štýl lesklých hodvábnych zábalov nevyhovuje, môžete krásnu pestrofarebnú látku použiť doma ako záves alebo z nej ušiť nekonečné šály. Ja som doniesla 5 kusov sárí pre kamarátky; tri perlové náhrdelníky putovali mojej mamine a sestrám; zato sklenených a drevených (tradičných indických) náramkov som si donesla desiatky. 
Soon or later you will learn how to eat spicy vegetarian dishes, how to drink spicy tea with milk and how to practise yoga. If you want to take home something interesting (not only a fridge magnet or Indian rupee with the portrait of Father of Nation: Mahatma Gandhi) – you can try to buy a pearl necklace or traditional clothing: sari. It is actually only a few meters long piece of fabric which will nicely cover your body (with a help of ten metal pins). A woman has to wear sari in a right way. Otherwise she would not be able to spend entire day in it – working in the field, sitting on a motorcycle, going for a toilet etc. If you do not know how to wrap yourself in shiny silk sari you can still use that colorful fabric at home as a curtain or stylish endless scarf. I bought a pack of 5 saris for my friends; 3 pearl necklaces for my mother and sisters; and dozens glass and wooden bracelets (traditional Indian bangles) for myself.
Do Indie som na jeseň odišla za štúdiom komunitného rozvoja a výskumom rozvoja vidieka. Našťastie mi ale ostal aj nejaký čas na výjazdy za turistickými atrakciami do okolitých regiónov (konkrétne do 3 z 29 štátov Indie). Ak chcete spoznať náturu lokálnych ľudí napríklad v Odishe, absolvujte cestu vlakom. Buď dlhú cestu v ležadlových vozňoch (napríklad z Hajderabádu do Brahmapuru) alebo kratšiu cestu vláčikom cez 52 tunelov po údolí Araku. Pre mňa to bol nezabudnuteľný zážitok, počas ktorého sa najete vegetariánskych samos, napijete koreneného čaju, kúpite si suveníry, vypočujete si tradičnú muziku a pozorujete spolucestujúcich. V Bengálskom zálive som dala povinnú jazdu na pláže, plus trojhodinovú plavbu loďkou po jazere Chilka na ostrov, zasvätený bohyni Kálí, kam sa v čase cyklónov vlastne ani nedá dostať. Musím uznať, že Indiu opis „incredible“ vystihuje dokonale. 
I went to India to study community development and conduct a research related to rural development. Fortunately, I had a chance to travel around and go for few trips to the surrounding regions (I visited 3 out of 29 states of India). If you want to know the temper of local people (for example in Odisha state) – take a train journey. Try a night journey in the sleeping carriage (for example from Hyderabad to Brahmapur) or a shorter day-time journey through 52 tunnels across the Araku Valley. Its always an unforgettable experience! You can eat vegetarian samosa, drink Irani chai, buy traditional souvenirs, listen to traditional music and observe local co-travellers. In Bay of Bengal I explored local beaches and also went for a three-hour boat trip on Chilka Lake to the island – dedicated to the goddess Kali. At the time of bad weather / cyclones it is impossible to get there. I must admit that a description "incredible" suits India perfectly.
Text / Written by & Foto / Photo: Boba Markovic Baluchova


nedeľa 8. novembra 2015

Foto-pozvánka na foto-exkurziu do SNG

Namiesto zobrazovania miest (zničených vojnou a terorizmom) len náznaky dosahu konfliktov na ľudské osudy domáceho obyvateľstva. Veľa podôb Izraela, takmer žiaden záber z Palestíny. Žiadne politikárčenie, žiadne popisky k fotkám. Interpretácia ponechaná na diváka. Tak si to praje Martin Kollar v rámci svojho „Field tripu“.

Súčasná dramaturgia Slovenskej národnej galérie (SNG) sa sústredí na projekty výrazných slovenských osobností mladšej generácie. Po Denise Lehockej máme možnosť vidieť fotografický cyklus „Field Trip“ (Exkurzia) Martina Kollara, ktorý vznikol zo snímok počas jeho pomerne dlhého pobytu v Izraeli – od novembra 2009 do januára 2011. Lepšie načasovanie, ako Mesiac fotografie 2015, by sme ťažko hľadali. Najmä ak Kollar patrí medzi špičku dokumentárnej fotografie, u ktorej pojem „štipendista“ nenaberá negatívnu konotáciu. Jeho práca je totiž výnimočná, čo potvrdzujú nielen knihy (až doteraz vydávané len v zahraničí), ktoré zachytávajú jeho tvorivé cykly.



Jednou jeho veľkorozmernou knihou si možno zalistovať práve v týchto týždňoch prechádzkou po miestnostiach v SNG. Priestor na 2. poschodí Esterházyho paláca naozaj Kollarovým fotkám pristane. Tentoraz minimalistický priestor s prekrytými oknami s výraznými stropnými neónkami nepôsobí znepokojivo sterilne. Práve naopak. Obrazom – maximálne vyčisteným od šumov, založeným na pozorovaní (nie na konštrukciách) to pridáva na tajomnosti a nejednoznačnosti. Pre Kollara je často „dôležitejšie to, čo na fotke nie je”.


Viac o Kollarovej výstave v tlačenom vydaní magazínu Inspire (č. 76/2015).

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič


streda 7. októbra 2015

Balushky sisters for Puojd interview - colorful photo-shooting

Balushky sisters (Pluto NGO founder: Kristina Baluchova and me / balbodebra: Boba Markovic Baluchova) were a part of photo-shooting for the blog-site of Slovak fashion brand puojd of our friend Miska Bednarova. You can read the interview with us (bout our activities, the charity shop Plutoshop in Bratislava city centre, as well as the interconnection of charity and fashion) here: http://www.puojd.sk/blog/pluto



Concept: Mata Svirloch, Miska Bednarova, Photo: Michaela Dutkova

nedeľa 9. augusta 2015

A bit of relax after networking event

After the networking event full of fun and games for the Slovak Alumni of different U.S. Department of State programs and their families in Bratislava (Alumni family day) I needed a rest. I got huge dose of relax and sun bath on the other side of Bratislava city. I have chosen the closest location: commercial shore of Danube river with its public "beach", called Magio beach. Luckily they were not so many couples and noisy people there. So I enjoyed it a lot. I almost fell asleep there and dreamt about my U.S. experience...



Photo: Palo Markovič

sobota 30. mája 2015

balbodebra wedding

Instead of a big wedding dream at the garden of ancient Slovak castle we got married (at the end of May) in the city hall of one of the neighborhoods of Bratislava city – in complete secret and private atmosphere – without pressure, stress and buzz around.



Photo: Petra Rjabinin  

piatok 1. mája 2015

In a multi-cultural [fjúžn] mood

Milan Simecka Foundation organizes multi-cultural festival [Fjúžn] on annual basis (since 2006). The main aim of the festival is to bring people together - from diverse religions or cultures and to raise awareness about new minorities in Slovakia. It is good time and place to present the life migrants and discuss important topics, such as multiculturalism or migration.



Multi-genre festival [Fjúžn] consists of many events within a week: concerts, theater and dance performances, discussions, film screenings, creative workshops... At the end of that week there is also a special event, called Nedelna Parada / Sunday parade - where local citizens interact with migrants from all parts of the world. They sing, talk, dance, taste the food, test the clothes or cook together at Stara Trznica (old market in the heart of Bratislava). It looks like another way of mutual understanding and multi-cultural approach to understand each other. I like this kind of community events a lot.



Foto: Palo Markovič

štvrtok 5. marca 2015

Short Burque Bike-Dream

I just woke up & realized how much I miss Albuquerque‬, my people, my bike, coffee times, cinema evenings, dancing nights, particular house, walking & talking, biking‬ in ABQ etc.! I want these days back. That ride without brakes, that life without breaks.


During my stay in ABQ I bought this stylish bike. It looks exactly like one from my childhood dreams. How I enjoyed all these crazy Burque night-rides! Hashtag for today? #ibikebecause it's the way of my self-expression & sustainable life-style. Simple as that. 


Written by: Boba Baluchova, Photo: Palo Markovic

nedeľa 1. februára 2015

To Summer girl about Winter season

Pamätám si na môj posledný deň vo Washingtone, DC. Teda skôr na neskorú noc. Po niekoľkohodinovej plavbe loďou po rieke Potomac sa niektorí kamaráti odobrali na party do centra, iní šli baliť kufre, lebo odchod na letisko mali o 4ej ráno. Ja som hľadala na youtube európsku hudbu s prvkami folklóru, ethno či world music a púšťala ju na posúdenie svojej priateľke Samar z Beirutu. Naša tretia blízka osôbka: Takhmina z Dushambe už snívala v posteli o tom, ako čoskoro uvidí svojho muža a deti. To ešte vtedy nevedela, že na celý víkend skysne pre nepriaznivé počasie v Istanbule. A vlastne aj tento blog bude o počasí. Tak trochu.
I remember my last day in Washington, DC. Or better said: very late night. After several hours of cruising the Potomac River, some of my buddies went to a party in the city-center, others went to pack their suitcases (because they were supposed to be at the airport at 4 am). I was looking on youtube for certain examples of European music with elements of folk, ethno and world music to play them for my friend from Beirut: great musician Samar. Our third close friend: Takhmina from Dushambe was already in bed dreaming about her reunion with her husband and children. At that time she couldn’t have an idea how this will end up. She stayed the entire weekend in Istanbul because of bad weather. And that’s what this blog is about. A weather. A bit.


Sedím teda nadránom na parapete hotela Washington Plaza, počúvam jeden z naj hlasov na svete: Dhafera Youssefa a zdieľam posledné hodiny so Samar – predtým, ako sa na pár mesiacov či rokov rozlúčime. Hoci som novinárka, jej životný príbeh by som si netrúfla vypovedať. A ani predstaviť si detstvo v Libanone – ako každú chvíľu leziem s rodinou do krytu a bombardovanie prekrývam spevom, aby ľudia nepociťovali takú úzkosť a beznádej... Dnes by som však do Libanonu šla. Vypočuť si, ako táto mladá žena pracuje so skupinami detí a cez hudobné workshopy či vystúpenia sa snažia spolu porozumieť svetu okolo. A čeliť problémom – lokálnym aj globálnym.
I was sitting on the windowsill of Samar’s room at Washington Plaza Hotel. We were listenning to one of the most beautiful voices in the world (Dhafer Youssef’s songs) and sharing the last few hours together before we should leave each other  for a few months or maybe even a few years... Although I am capable journalist, I would not dare to testify her story. And not even imagine the childhood in Lebanon all these moments when a person had to run to the fallout shelter and trying to make in such tough situation things easier by singing... Today, I would go to Lebanon. I’d like to watch how this young woman is working with youth groups and how through the music workshops & performances they are trying to understand the world around them (and to face local as well as global issues).


Samar sa vtedy pozerala z okna von a spomenula, čo najviac milovala na Washingtone, DC (počas jej štvormesačnej stáže): „Bola to jeseň – iná ako v Libanone – padanie lístia na chodníky, jeho zvuky, tvary, farby.“ A potom sa zamyslíte nad tým, akú krásnu dušu musí mať tá žena – aké maličkosti si dokáže vážiť. Nevedela som ako zareagovať, tak som spomenula, že doma na Slovensku máme všetky štyri ročné obdobia, listnaté aj ihličnaté stromy, že striedanie ročných období považujeme za samozrejmé. Na viac som sa nezmohla.
Strašne moc mi chýba. Moje interkontinentálne kamarátky, Samar, Takhmina a blízki ľudia z Albuquerque (kde som zasa pôsobila štyri mesiace ja). Posielam našej vysmiatej Samarke do Bejrútu fotky ozajstnej slovenskej zimy a yaxi-taxi funky-punky Bbnky zo zasneženej Bratislavy, spolu s ponukami práce a štipendií. Bola by som rada, keby sa čím skôr vybrala za mnou. Aby som jej nemusela veci a javy opisovať – aby ich mohla sama zažiť a zachytiť. „Samar, som si stopercentne istá, že naša obľúbená speváčka: Yasmine Hamdan napísala pieseň ‚Samar’ o tebe!”
Samar looked out the window and told me what was the most memorable moment from Washington, DC (during her four-month internship there): “It was the fall completely different than in Lebanon all these leafs falling on sidewalks and their sounds, shapes, colors.” Then you will realize how beautiful soul this woman must have how little events she is willing to appreciate. I did not know how to react. I just mentioned that in Slovakia there are all four seasons, deciduous and coniferous trees too – and the changing of the seasons we take for granted. I couldn’t find more words.
I miss her so much. I miss my intercontinental friends, Samar, Takhmina, as well as my close people from Albuquerque (where I was placed as an intern last year). Every other day I send to Beirut (to our smiling 'Summer girl'): the photos of real Slovak winter and yaxi-taxi funky-punky Bobinkha in snowy Bratislava, along with some job offers and scholarships opportunities. I’d like her to come here to visit me as soon as possible. She should explore all these things and events on her own, in her unique way. "Samar, I am one hundred percent sure that our favorite singer Yasmine Hamdan wrote the songSamar’ about you; you personally!"

Text / Written by: Boba Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

pondelok 26. januára 2015

Loving hippie fashion more than hippie life-style


Už mesiac som doma, na Slovensku. Pripravujem sa na nástup do novej práce a vychutnávam si umenie aj kultúru v Bratislave. Teda dobieham zameškané. Galérie a divadlá majú čo ponúknuť. Galériu 19 aj Satelit som stihla včera; premiéru ‚Mojmíra II.’ si musím ešte nechať uležať v hlave; zato ‚5Chalanov‘ dokážem odporučiť ľuďom aj o polnoci. Tento týždeň sa chystám na ďalšie štyri hry do troch divadiel. Len ponuka kín sa akosi scvrkla, odkedy je kino Lumiere v rekonštrukcii. Ešteže minulý týždeň Kino Film Europe ponúklo kolekciu zaujímavých severských filmov. Skvelé rodinné drámy: ‘Vyššia moc‘ (Turist) a ‚Boj snežného pluhu s mafiou‘ (Kraftidioten) som si pozrela cez víkend. Obe sa odohrávajú na samote, kde je človek odrezaný od sveta (občas aj od života) pre bohatú snežnú nádielku. Mňa od zážitku neodradilo ani vetrisko či neodhrnutý sneh v meste. Stačí nezabudnúť na šál, čiapku, rukavice, horúci zázvorový čaj do termosky, pevnú vôľu, a ide sa!
I'm at home, in Slovakia, since December. Ready to start my new job; as well as to enjoy arts and culture in Bratislava. Or let’s say: to catch up on program I've missed. Galleries and theaters have much to offer. I already managed to visit Gallery 19 and Satelit gallery yesterday. I went to the premiere of theatre play: 'Moimir II' at Slovak national theatre; I can also recommend to watch the play: '5 boys' at Studio 12. This week I am going to check other four plays at three theaters. Just art-cinema offer has been somehow weak since the reconstruction of Lumiere cinema. Thanks God for last week’s collection of exciting Nordic films at Cinema Film Europe. I watched great family drama: 'Force Majeure' (Turist) and 'In Order of Disappearance' (Kraftidioten) over the weekend. Both take place in a remote area where a person is cut off from the world (sometimes even from the life) because of huge portion of snow. Strong wind and continuous snow didn’t stopped me on my way towards cultural experience. Important details not to forget: the scarf, hat, gloves, hot ginger tea in a mug and strong will!



Čím je vonku chladnejšie, tým viac sa vrstvím. Ten štýl by som nazvala: „niečo medzi cigošškou a hippiesáčkou“. Má to však háčik. Nechcem vyznieť stereotypne a necitlivo – nejakú kultúru či menšinu zaradiť do jedného šuflíka na základe kvetinových sukní a strapcových šatiek. S hnutím hippies či teraz už skôr neo-hippies mám zasa problém iný. Osobný aj osobnostný. V Novom Mexiku mi moji známi rozprávali historky zo života svojich rodičov, z korých som nebola dvakrát nadšená. Občas mi vyčítali moju konzervatívnu náturu a nedostatočne otvorenú myseľ. Móda sa mi páči veľmi – pre tie vzory, farby, materiály, a možnosť šialených kombinácií oblečenia bez rozmyslu. Ale na drogy, alkohol, prechodný pobyt, neistú prácu a spanie s kdekým kdekade som asi už pristará a príliš zodpovedná. Čiže hippie štýl u mňa: odtiaľ-potiaľ.
The colder it is outside, the more layers I can put on myself. "Between gipsy and hippie girl" could be the name of the costume I wear these days. There is an issue, however. Firstly, I do not want to act in stereotypical and insensitive way against any culture or minority just because of flower skirts and tassel scarves. Secondly, I’m not very OK with the hippie or neo-hippie life-style. In New Mexico, my friends used to tell me some stories from the past of their parents and to be honest: I wasn’t thrilled that much. Sometimes I was blamed because of my conservative nature and being not-open-minded. Ha! I like the hippie-fashion a lot, I love all those patterns, colors, materials and that possibility to combine clothing pieces in a crazy way without thinking. But I am probably too old and too responsible for all these drugs, alcohol, temporary residence, precarious job and sleeping with anybody anywhere. So there are certain limitations within my hippie style.



Doma mám asi štyri kožuchy zo second handov, ale vyťahujem ich až vtedy, ak je vonku hlboko pod nulou. V týchto dňoch je to tu len okolo nuly: večer nasneží a ráno je z toho jarná čľapkanica. Takže nateraz stačí prechodný outfit – „čakanie na ozajstnú zimu“. Vytiahla som zo skrine 8-ročné zelené topane-culty, ktoré sa mi nikdy nechcú šnurovať a 15-rokov starú zelenú koženú bundu, ktorej sa neviem vzdať. K tomu jednoduchá štrikovaná čiapka (zo sekáča z Albuquerque), dlhočizný háčkovaný šál so strapcami (zo sekáča z Bratislavy), dve trigovice (Converse) a vlnená sukňa s najkrajším vzorom, aký som kedy videla (Betty Barclay). Radosť v tej sukni chodiť hore-dolu po schodoch! Čo poviete?
There are four second hand coats in my wardrobe. I usually lift them up when there is below zero degree Celsius outside. These days it's just about zero: snow in the evening and spring sleet in the next morning. So for now I need just temporary outfit, called "waiting for real winter." I pulled out of the closet 8-year-old green Cult-boots (that I always hate to lace) and 15-year-old green leather jacket (which I often love to wear). I also chose simple knitting hat from Albuquerque second hand, crochet scarf with tassels from Bratislava second hand, one or two Converse jumpers and unique Betty Barclay’s wool skirt with the most beautiful pattern I've ever worn. It’s a pleasure to walk up and down the stairs! What do you think?

Text / Written by: Boba Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič