Fashion revolution week / Týždeň módnej revolúcie ma nakopol prehrabať sa foto-archívom z detstva a nájsť vhodné odpovede na otázku: #whomademyclothes / kto zhotovil moje oblečenie. Našla som teda pár ukážok toho, aké zvršky som spolu so sestrami-Baluškami v detstve (krátko pred pádom komunistického režimu v Československu) nosila, kto odjakživa šil naše šaty a po kom máme zmysel pre originálnu i férovú módu v krvi.
V 80.-90. rokoch minulého storočia toho v telke veľa zaujímavého pre decká nebolo, tak sme sa zabávali inak – viac „v teréne“. Stavali sme bunkre; lozili po stavbách; trikrát do týždňa tancovali vo folklórnom súbore; chodili do Ľudovej školy umenia a do knižnice. Občas sme mohli pozorovať tatina pri vyvolávaní filmov a zväčšovaní fotiek v zatemnenej kúpelni; vyrábali si herbáre; skúšali domácu premietačku aj písací stroj. Najviac mi však utkvelo v pamäti nahrávanie ropzrávkových adaptácií na kazeťák a hrávanie bábkového divadla pre mladšie decká z celej ulice. Stačilo nám prevesiť deku cez šnúru na bielizeň a z obnosených tričiek vyrobiť či vynoviť maňušky. Tam už sa realizovala naša mamina a jej šijací stroj (najprv kovový šlapací, neskôr kufríkový elektronický).
Neostalo len pri výrobe bábok. Celé naše detstvo pod Tatrami bolo plné jej výtvorov. Mamina kvôli nám (trom dcéram – Baluškám) prejavila najväčšiu kreativitu v regióne. Bola odjakživa módna revolucionárka, často jej štýl so sestrami rozoberáme a spomíname v rozhovoroch. Azda sme od nej za tie roky aj čo-to pochytili. Hlavne ten cit pre úsporu materiálov a upcyklovanie nosených šiat bol obdivuhodný. Dodnes si naše farebné módne kreácie pamätajú všetci susedia aj naše učiteľky. Všetko šila bez predlohy a prípravy strihu z už použitých látok: peleríny s kapucňami, volánové sukne s vreckami, patchworkové šaty, a k tomu povestné mašle do vlasov. Často si spomínam na sestru Kiku ako škôlkárku, recitujúcu v roláku s našitou geometrickou aplikáciou zo starého trička. Alebo na sestru Ivu a jej havina v búde, našitého na pulóvri s pomocou vypáranej vlny, kúska kožušinky a gombíkov. Škoda, že tie fotky nemáme vo farbe...
V 80.-90. rokoch minulého storočia toho v telke veľa zaujímavého pre decká nebolo, tak sme sa zabávali inak – viac „v teréne“. Stavali sme bunkre; lozili po stavbách; trikrát do týždňa tancovali vo folklórnom súbore; chodili do Ľudovej školy umenia a do knižnice. Občas sme mohli pozorovať tatina pri vyvolávaní filmov a zväčšovaní fotiek v zatemnenej kúpelni; vyrábali si herbáre; skúšali domácu premietačku aj písací stroj. Najviac mi však utkvelo v pamäti nahrávanie ropzrávkových adaptácií na kazeťák a hrávanie bábkového divadla pre mladšie decká z celej ulice. Stačilo nám prevesiť deku cez šnúru na bielizeň a z obnosených tričiek vyrobiť či vynoviť maňušky. Tam už sa realizovala naša mamina a jej šijací stroj (najprv kovový šlapací, neskôr kufríkový elektronický).
Neostalo len pri výrobe bábok. Celé naše detstvo pod Tatrami bolo plné jej výtvorov. Mamina kvôli nám (trom dcéram – Baluškám) prejavila najväčšiu kreativitu v regióne. Bola odjakživa módna revolucionárka, často jej štýl so sestrami rozoberáme a spomíname v rozhovoroch. Azda sme od nej za tie roky aj čo-to pochytili. Hlavne ten cit pre úsporu materiálov a upcyklovanie nosených šiat bol obdivuhodný. Dodnes si naše farebné módne kreácie pamätajú všetci susedia aj naše učiteľky. Všetko šila bez predlohy a prípravy strihu z už použitých látok: peleríny s kapucňami, volánové sukne s vreckami, patchworkové šaty, a k tomu povestné mašle do vlasov. Často si spomínam na sestru Kiku ako škôlkárku, recitujúcu v roláku s našitou geometrickou aplikáciou zo starého trička. Alebo na sestru Ivu a jej havina v búde, našitého na pulóvri s pomocou vypáranej vlny, kúska kožušinky a gombíkov. Škoda, že tie fotky nemáme vo farbe...
Aby všetky decká v meste nevyzerali rovnako, bolo sa treba jednoducho vynájsť. V štátnych obchodoch do roku 1989 rozmanitosť v oblečení a najmä kvalita materiálov úplne chýbala (dominovali syntetické vlákna) a v Tuzexe sa len tak ľahko nakupovať nedalo. Rodičia museli vsadiť na vlastnú tvorbu, originálne kombinácie a dostupné vylepšenia – veľa sa plietlo z recyklovanej vlny, vyšívalo na jednofarebné pulóvre a vesty, prešívalo z obrusov či obliečok.
Spomínam si aj na pár strašiakov z detstva v podobe gamaší (vlnenej predzvesti dnešných legín); babských šponoviek, tzv. kaliopiek, ale najmä plátených pumpiek. Na tie bola mamka špecialistka! Nevyzeralo to bohvieako, ale ľahko sa to šilo – nebolo treba gombíky či zips, stačili gumičky: v páse a pod kolenami. V zime sme do hôr nosili pásikavé overaly, ktoré mamina zhotovila z nepremokavej látky a vatelínu. V lete boli kvetované tuniky a pásikavé bundy súčasťou našich veselých outfitov. Keď sa v obchode s metrovým textilom objavila látka s potlačou (Rákosníček, Šmolkovia, motív autíčok, ovocia či zvieratiek), bola to veľká udalosť. Vtedy sa šlo na nákup a do pár dní sme z toho mali ušité kabátiky i vrecúška na prezúvky.
Oblečenia sme v detstve nemali veľa. Všetky kúsky sme naviac ako sestry po sebe dedili a nosili až do zničenia. No som presvedčená, že niektoré módne kreácie z mamkinej dielne by aj dnes zožali úspech (vrátane tých svojsky strihaných ofín). Jej originálny a udržateľný štýl sa na nás preniesol. A aj dnes vlastne platí, že tie najvzácnejšie outfity z našich šatníkov nám zhotovila a stále zhotovuje práve ona. Vďaka za to, mami!
Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič, archív Balušiek
