BalBo deBra

BalBo deBra

utorok 19. decembra 2017

Háčkovanie a aktivizmus za práva zvierat spolu môžu súvisieť


Vyštudovala scenáristiku na VŠMU v Bratislave, momentálne pracuje v Slovenskom filmovom ústave. Pred pár rokmi v sebe objavila vášeň pre šitie, pletenie a háčkovanie. Zhotovuje z rôznych materiálov textilné hračky (predovšetkým roztomilých hlodavcov) aj tematické ozdoby. O tom, ako takáto ručná výroba súvisí s ochranou zvierat, sa dočítate v rozhovore s Petrou Machálikovou.


Kedy a ako si v sebe objavila vášeň pre háčkovanie?
Už od mala som vždy niečo zhotovovala ručne, ale háčkovanie a pletenie ma stále akosi obchádzalo. Ako dieťa som sa naučila robiť tzv. retiazku, a tým to skončilo. No o pár rokov neskôr ma kamarátka nahovorila na kúpu prvej vlny a háčika. Nasledoval kurz a už som háčik viac nepustila z ruky.

Koľko hodín tejto vášni denne venuješ a ako sa zdokonaľuješ?
Háčkujem, keď sa dá a kde sa dá – v aute po ceste do práce, po večeroch doma... Takže to bude pravdepodobne niekoľko hodín denne, :). Snažím sa neopakovať stále to isté dokola a stagnovať, ale vymýšľať nové veci (vzory, kombinácie, tvary výsledných výrobkov), a tým sa zlepšovať. Práve chystám kolekciu myšiek, ktoré budú zas o niečo inšie a dokonalejšie, ako tie spred roka.


S akými materiálmi pracuješ a aké techniky možno nájsť na tvojej fanpejdži Mr Tooth – U Zúbka?
Najradšej mám tú pracnú piplačku rukami. Teda hoci mám doma stroj na šitie, stále mám radšej ručné šitie. Tak vznikli aj moji škrečkovia z filcu. Celkovo mám rada prírodné materiály, teda filc, plsť a vlna mi učarovali najviac. Často sa mi tiež stane, že ma niekde zaujme nejaká bavlnená látka od konkrétneho textilného dizajnéra. Potom niet pomoci, musím ju mať. Chvíľu však trvá, kým ju konečne použijem – najprv sa z nej celistvej totiž vytešujem; nedokážem do nej okamžite zastrihnúť, :). Ale mám predsavzatie, že už nebudem nakupovať ďalšie materiály, kým svoje doteraz „naškrečkované“ zásoby nepomíňam. Od babky mám kopec bavlniek na vyšívanie, a tak nimi občas dozdobím už hotové zvieratká. Drobné výšivky vždy prídu vhod.

Kde (a prečo) nakupuješ materiál pre svoju prácu?
Látky nakupujem väčšinou cez internet, keďže tam je najväčší výber. Na vlny mám však svoj srdcový kamenný obchod, Klbkoshopu, pretože sa v nich potrebujem najprv poprehrabovať a ochytať si ich. Inak si nevyberiem tú pravú. Zároveň mi záleží na kvalite, a tu mám pri výbere a nákupe absolútnu istotu.


Svoje výtvory predávaš aj na portále sashe.sk. Ktorým druhom a v akom období sa darí najviac?
Na sashe.sk nie som dlho, ale už teraz môžem povedať, že sa zatiaľ najviac darí háčkovaným zvieratám (celoročne) a vianočným ozdobám z filcu.

Jedeň deň dáš na web svoje najnovšie kúsky, druhý deň ich už ktosi predáva na sociálnych sieťach. Čoraz viac návrhárok a dizajnérok sa stretáva s kopírovaním na internete. Čo s tým?
To je ťažká otázka. Dnes je naozaj všetko na internete, aj ja som začínala s predlohami z rôznych stránok. Čiže asi sa s tým treba iba zmieriť a byť vždy o krok popredu pred plagiátorkami. Človek musí neustále vylepšovať vlastné výrobky, mať svoje originálne metódy, ktoré niekto druhý len tak ľahko nezopakuje...

Odkiaľ berieš vzory? (Hľadáš si na internete predlohy, alebo si vzory tvoríš v hlave?)
Mám rada niekoľko zahraničných dizajnérok, ktorých tvorbu sledujem, no strihy si potom vymýšľam sama. Zvlášť pri pletení využívam vlastné návody, ktoré neustále vylepšujem. Napríklad moje pletené myšky práve prešli ďalším vylepšením, z ktorého sa veľmi teším... Niekomu to môže prísť malicherné, ale ja sa každému zdokonaleniu ručnej výroby veľmi teším. Keď sa mi však zapáčia návody od zahraničných dizajnérok, tak si ich jednoducho kúpim. Už aj u nás dostať krásne knihy s amigurumi návodmi. 


Kto ťa teda v SR alebo vo svete inšpiruje? Koho v tejto sfére „uznávaš“?
Vysadená som na myšky, ako možno spozorovať už pri prvej návšteve mojej fanpage U Zúbka. Zo zahraničných produktov sa mi preto najviac páčia plstené myšky od Sweet Pea felts a plstené zvieratká od Johana Molina, tiež šité myšky od Odile Bailloeul a veľmi rada sledujem aj ilustrátorku Anitu Jeram. Z českých autoriek som sa zamilovala do zvieratiek od Emaluna a bábik od Rozmar Kopeckej, ktorá takisto nádherne ilustruje detské knihy. Z našich slovenských je to určite Čudo makové. Mám už od nej pár krásnych obrazov a maľovaných zvieratiek. A moja srdcovka je ilustrátorka Bumpkinová. Jej profil aj blog sledujem denne a vždy sa teším na nový obrázkový príbeh. Spolu s priateľom začali vpisovať kreslené príbehy do kože. Keby som sa raz odhodlala pre tetovanie, oni dvaja by boli moja jediná voľba...

Sú tvoje výrobky určené deťom alebo dospelým? Od akého veku je bezpečné sa s nimi hrať?
Moje výrobky sú určené v prvom rade ľuďom, ktorých oslovia srdcom. Všetky vlastne vyrábam najprv akoby „pre seba“. Nie je to žiadna masová výroba. Keď sa nejaké zvieratko komusi zapáči a osloví ma cez internet s návrhom kúpy, poteším sa záujmu, ale aj sa s ním potom ťažko lúčim. Každý jeden kus je oddretý originál. Ale aby som sa vrátila k otázke: Väčšinou sú vhodné aj pre deti (v prípade, že tomu tak nie je, kupujúceho na to vždy vopred upozorním). Snažím sa používať kvalitné prírodné materiály, ktoré sa dajú prať. Používam bezpečnostné oči a nosy, poprípade ich vyšijem, aby ich deti nemohli zjesť.


Kam najďalej putoval tvoj výrobok? Bolo nejaké špeciálne prianie, na mieru?
Moje výrobky sú zatiaľ primárne roztrúsené po celom Slovensku. Minimálne dva sú už aj v Oceánii. Robím, samozrejme, aj na mieru. Mám rada výzvy zvonka, ktoré by ma mohli inšpirovať a posunúť v tvorbe. Teraz nedávno som napríklad ušila na objednávku veniec z filcu, ktorý nemal byť adventný, ale celoročný a riadne farebný. Tak ma to nadchlo, že som potom ušila ešte dva s rôznymi podobnými motívmi.

Prečo tvoríš najmä zvieracie motívy z bavlniek a filcu?
K zvieratám mám vzťah od malička. A keďže ich sama doma niekoľko chovám, tak to bola jasná voľba, :). Najprv som si vyrobila neživé klony tých svojich živých domácich miláčikov. Tak vlastne vznikli moji prví škrečkovia. Ako som už spomínala (a vidieť to na facebookovskej fanpage alebo na SaShe), hlodavce a predovšetkým myšky sú pre mňa srdcovka a dlhodobá záležitosť. Chcela som tiež tento druh zvierat viac priblížiť dospelým i deťom a ukázať im, aké môžu byť roztomilé. Ľudia totiž hlodavce primárne vnímajú ako škodnú, ktorú treba otráviť. Rada si k nim vymýšľam aj celé príbehy. 

Koľko zvierat máš teda doma ty? Ako si k nim prišla?
Momentálne mám dvoch zachránených džungárskych škrečkov. Jedného našli ľudia vo svojom byte (pravdepodobne niekomu ušiel), druhý bol takmer popopravený (ktosi mu chcel holými rukami vykrútiť krk). Mám jedného sýrskeho škrečka, ktorý je ako jediný „nezachránený“, ale kúpený z chovateľskej stanice. Potom mám dva osmáky degu – spoločenské zvieratá, ktoré by sa nemali chovať osamote. Spoločnosť nám robí ešte fenka, včas zachránená a odchytená v osade jednou skvelou organizáciou, no a pred sviatkami pribudlo ešte malé mača, ktoré sme našli na diaľnici... Nevylučujem, že sa zostava ešte rozrastie, :).

Do súťaže s blogom balbodebra si venovala vianočné ozdoby s chrtíkmi. Prečo práve takýto motív?
Ozdoby s motívom psíkov a mačičiek sú u mňa veľmi obľúbené a objednávané najmä v období Vianoc. Chrtíci sú však prví z novo-pripravovanej kolekcie. Je to pre mňa veľmi elegantné plemeno, a tak sa mi zažiadalo aj elegantnejšieho prevedenia.

Ako môže výroba hračiek a ozdôb súvisieť s ochranou zvierat?
Napríklad nepoužívaním materiálov (napríklad kožušín), pre ktoré zvieratá trpia či zomierajú. Takisto spolupracujem s niekoľkými útulkami a združeniami, ktorým pravidelne do charitatívnych aukcií či fundraisingových kampaní venujem svoje výrobky. Takto získané financie idú priamo na pomoc zvieratám, a tomu som rada... Moje uháčkované zvieratká a boj za práva zvierat je teda takto prepojený... Sama tiež napríklad nejem mäso a nekupujem si výrobky (topánky a doplnky) z kože. Vďaka osvete a opakovaniu tejto témy na mojich stránkach sa môžu stať aj ďalší ľudia viac citliví a aktívni v ochrane zvierat. 

Text: Boba M. Baluchová, Foto: Petra Macháliková, Robo Šulák

pondelok 18. decembra 2017

Zimná súťaž s blogom balbodebra o vianočné ozdoby

Je tu SÚŤAŽ s blogom #balbodebra o originálne vianočné ozdoby z dielne Mr. Tooth – #uZubka. Ak ich chcete získať, zapojte sa (do 22. decembra).






Podmienky súťaže sú jednoduché:
1. Dajte Like stránke Balbo Debra Style fanpage; podporte Like-om tiež fanpage Mr. Tooth - U Zúbka;
2. Zdieľajte vo svojom profile verejne tento súťažný post;
3. Do komentára pod príspevok napíšte tip na zvieratkovskú ozdobu, akú by ste si zavesili na váš vianočný stromček.
#sutaz #giveaway #localDesign #lokalnyDizajn #VianocnaOzdoba #Vianoce2017

sobota 2. decembra 2017

BalboMama: Príprava na horúce Vianoce v kine


Druhý mesiac života s osôbkou, ktorej fungovanie zavisí len a len odo mňa, mám úspešne za sebou. Nestíham poriadne dokumentovať, ako rýchlo rastie a každý deň sa mi mení pred očami. Sharentingové úlovky uploadujem (ľavou rukou cez ajfoun) iba po nociach, keď práve na pravom pleci uspávam dcéru. Moje dievčatko za tých niekoľko týždňov získalo na základe mimiky tváre, gúľania očami a rozhadzovania rukami niekoľko originálnych prezývok a navštívila (resp. bola donesená mamou v kočiari či v pohodlnej šatke) niekoľko miestnych kultúrnych podujatí.

Okrem dvoch prednášok pod značkou Kreatívne ráno a troch komorných koncertov na netradičných miestach mesta v rámci Sofar Sounds zvládla malá TiTi tiež niekoľko vernisáží, vianočných trhov aj mikulášsky sprievod mestom (Santaparade Auckland). Áno, v Auckladne sa vianočné oslavy naplno rozbiehajú v mesačnom predstihu – s mikulášskymi čiapkami v 25-stupňových teplotách. Hoci ťažko povedať, kto má väčšiu radosť z podujatia – maloleté deti alebo ich rodičia s mobilmi v rukách.


Vo výkladoch obchodov sú vedľa ozdobených stromčekov vystavené plavky, kvetované minišaty či overaly; na námestiach s vianočnou výzdobou lietajú včely okolo rozkvitnutých stromov pohutukawa. Netreba sa vôbec čudovať, že začiatkom decembra oslavujeme nástup leta a spievame koledy zároveň. Takto nejak tu vyzerajú „Kiwi Vianoce”. Tento rok ide o nich dokonca do kín film s rovnomenným názvom. Pôjdem si ho (v dvojici s mojou holčinou) pozrieť už čoskoro, lebo sledovanie snímok spolu s trailermi na veľkom plátne vyslovene zbožňujem.


Pred týždňom som čítala článok o tom, ako dve tunajšie matky nevpustili do kina na premietanie snímky „Bad moms 2“, lebo bola určená publiku nad šestnásť rokov. Ich deti mali päť mesiacov a päť týždňov! Nuž, treba si výber filmu vopred premyslieť...
Ja som ešte stále nevidela niekoľko dôležitých filmov sezóny (pokračovanie „Blade runnera“, „Zabitie posvätného jeleňa“, či „Bez lásky“), lebo to skrátka časovo nevychádza. Ale v kine som bola. Dokonca niekoľkokrát spolu s mojou dcérou. Šlo totiž o projekcie, určené rodičom s deťmi. Hneď tri kiná v Aucklande ponúkajú raz do týždňa túto možnosť pod názvami: Bringyour baby” session; „Baby and Me“; či Prams at the PIX”. Skrátka: Prineste dieťa v kočiari do kina...


Na Novom Zélande to vo väčších mestách funguje takto: Keď si chcete niečo dobré pozrieť na veľkom plátne, nemusíte zháňať opatrovateľku, ale napochodujete si aj s kočiarom rovno do kinosály. Ostatní spolu-diváci nebudú reptať, keď vase dieťa zaplače, alebo ho budete potrebovať prebaliť či nadojčiť. Moja TiTi ale väčšinu filmu prespí v šatke, takže rušenie okolia som zatiaľ neriešila. Dúfam, že dcérka tú svojskú disciplínu počas sledovania snímok v kine (plus to nadšenie pre sledovanie trailerov pred filmom aj titulkov po) zdedí po mne. Mimochodom, máme čosi takéto v SR? Oplatilo by sa tento nápad prijať za svoj. Napríklad v bratislavskom Kine Lumiére?!


Pokojné filmy bez násilných scén, stíšená hlasitosť, stlmené svetlo, miesto pre kočiare – čo viac si možno priať... A keďže tu (ako som už spomenula) bežia vianočné prípravy aj oslavy v plnom prúde – ponuka kín sa tomu prispôsobuje. V kine Rialto cinemas som si pred pár dňami pozrela životopisnú snímku o Charlesovi Dickensovi, ktorý svojím dielom navždy zmenil význam Vianoc. Film „The man who inventedChristmas” vrelo odporúčam všetkým fantazírujúcim fanúšikom či fanúšičkám rozprávok bez ohľadu na vek. Celá výprava do kina bola neskutočným zážitkom! V najbližších letných týždňoch túto možnosť – schladiť sa v kinosále, aj kultivovať svoje vnútro využijem)e opäť…

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

piatok 17. novembra 2017

BalboMama: proti rodovo-stereotypnému obliekaniu


Od známych v Aucklande som dostala kopec oblečenia pre novorodencov a batoľatá predovšetkým v tmavých farbách (modrých a zelených odtieňoch), tak podľa toho aj obliekam svoju dcéru Tove Tui. A vlastne nielen preto!



Každý, kto mi nakukne do kočiara alebo do šatky však reaguje otázkou: „Je to chlapec, však?“ Ak pokrútim hlavou, nasleduje otázka – prečo nosí dievčatko modrú farbu, a nie ružovú...


Nie vždy sa mi chce debatovať na túto tému (ťažko je presviedčať nepresvedčených). Zhrniem to asi takto: pokým TiTi nebude dosť veľká na to, aby si oblečenie vyberala sama, budem jej chystať kombináciu zvrškov ja a rodovo-stereotypnému deleniu farieb odevov, doplnkov či hračiek na „chlapčenskú“ modrú a „dievčenskú“ ružovú sa budem naďalej vyhýbať.
PS: Keď si chcete prečítať viac o rodovo-stereotypnom jazyku, odievaní, správaní, tak môžete prelúskať môj (stále aktuálny) príspevok spred siedmich rokov.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

štvrtok 2. novembra 2017

BalboMama: prvý mesiac s Tove Tui


Presne pred mesiacom sa o slovo prihlásila malá Tove Tui a pozmenila mi tým myslenie, cítenie a väčšinu doterajších návykov. Ale nie predsavzatí! Najmä nie tých, ktoré som v tomto blogovom priestore spomenula ešte počas tehotenstva – týkajúcich sa cestovania a kultúrneho vyžitia. A hoci sa plánovanie odchodov, resp. príchodov na verejné podujatia odvíja výlučne od nálady mojej dcéry, stihli sme už spolu navštíviť šesť komunitných eventov a festivalov.


Môžeme sa teda za mesiac október pochváliť návštevami tanečného festivalu Tempo dance festival NZ; mestského výtvarného podujatia Artweek Auckland; inšpiratívnej diskusie v galérii Objectspace v rámci Kreatívneho rána (CreativeMornings Auckland); výročného trhu v štvrti Sandrigham; farmárskeho trhu a blšáku v susedstve Grey Lynnu, aj prvého komunitného trhu Ubuntu market v štvrti Mt Eden.
Ťažko povedať, ktorá z nás si z navštívených akcií bude pamätať viac – či dcéra, ktorá väčšinu výjazdu do terénu prespala v kočiari Mountain buggy či v šatke Boba, alebo mama – občas vyzerajúca ako chodiaca „zombie-žena“. Ešteže mi hrudník zohrievalo moje pártýždňové dievčatko a outfit farebne ozvláštňovala tyrkysová farba šatky na nosenie dieťaťa.


Hoci je na Novom Zélande od septembra oficiálne jar, vonku to skôr vyzerá na klasickú slovenskú dušičkovskú atmosféru. Počasiu teda treba prispôsobiť aj oblečenie – dcérky, ale (prekvapivo) najmä matky. Nikdy som si nemyslela, že v tomto období naplno využijem všetky svoje sety z cvičení jogy a zriedkavých out-door výjazdov. 
Ďakujem svojej intuícii (či skôr mamonu?) za doterajšie početné zásobenie sa elastickými tielkami s tenkými ramienkami či odopínacím vrchným dielom (Farmers NZ) a bezkosticovými podprsenkami (Cotton:On). Zapínanie gombíkov či zaväzovanie šnúrok mi teraz naozaj nehrozí, preto sú jednoduché legíny, nazúvacie topánky (Chaos & Harmony) spolu s nátelníkmi s veľkými výstrihmi či mikinami na zips (Lululemon NZ) povinnou, resp. každodennou výbavou. Najbližších pár mesiacov to na výraznú obmenu šatníka ani nevidím. Ale aspoň sa viem bez problémov do niekoľkých sekúnd zbaviť konkrétnej vrstvy odevu a nakŕmiť svoju štvorkilovú, dlhonohú dievčinku...


Malá TiTi si vie vždy vyžiadať verbálne (teda plačom) či neverbálne (vystrúhanou grimasou) absolútnu pozornosť mňa, a často i početného okolia. Máme za sebou (nielen ona, ale my obe; teda nejde o materský plurál!) už zábavnú príhodu z dojčenia na zadnom sedadle idúceho lokálneho autobusu, aj na rušnom festivalovom parkovisku. Prebaľovanie na skákajúcej práčke vo verejnej práčovni v sandrighamskej štvrti by bezpochyby vydalo na krátky film. Na centrálnej pošte v Aucklande sa tiež pre istotu chvíľu neukážeme. Musela som tam počas vypisovania adries a posielania listov neplánovane zastavovať Tovinkin neutíchajúci plač dojčením – v kancelárii šéfky poštového úradu... Prítomné pracovníčky sa predbiehali v spriaznených úsmevoch aj radách pre zahanbenú prvorodičku.


Všetko prežité si radšej zapisujem do Sleepy Kiwi Sleep Journal diára (ilustrovaného sprievodcu prvými dvanástimi týždňami materstva z dielne Tikitibu), aby som to dcérke mohla raz celé prerozprávať. Alebo si to Tove Tui sama prečíta, ak bude schopná a ochotná lúštiť moje písané písmo – v slovenčine, a tradične bez diakritiky. Už teraz si viem živo predstaviť to obdobie, keď z nej bude vysokoškoláčka a zo mňa hyperaktívna dôchodkyňa... Ale nepredbiehať! Ešte máme za sebou len prvý spoločný mesiac, teda rýchlych tridsaťjeden dní, pričom každý jeden deň je (napriek dojčiaco-prebaľovaco-uspávacej rutine) úplne iný, odzbrojujúci, krásny...


Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

streda 1. novembra 2017

Jesenná súťaž s blogom balbodebra o pluto-čelenky

Celú jeseň budete môcť súťažiť o originálne Pluto-čelenky s príbehom. A to všetko vďaka blogu #balbodebra a blízkej spolupráci s organizáciou #ozPluto, ktorá výrobu čeleniek v minulosti iniciovala. Vznikli totiž ako skvelý príklad #slowfashion a #slowDesign, podpory lokálneho dizajnu a zároveň inovatívneho prepojenia charity s módou na Slovensku.
Podľa návrhu značky Hogo Fogo čelenky zhotovili ľudia so špeciálnymi potrebami v chránenej dielni DSS Prima a DSS Rozsutec v rámci projektu OZ P(l)uto. Šlo o výnimočný tvorivý workshop, ktorého výsledkom bola limitovaná edícia kvetovaných ozdôb hláv pre odvážne dámy.
Každý kúsok je jedinečný, vyrobený s láskou a podporujúci sociálnu inklúziu. Nehrozí vám teda, že niekto v okolí bude mať vo vlasoch rovnaký model ako vy. Ak chcete získať jednu takúto čelenku, skúste šťastie a zapojte sa do súťaže na populárnej sociálnej sieti!



Podmienky súťaže sú jednoduché:
1. Dajte Like stránke Balbo Debra Style fanpage;
2. Zdieľajte vo svojom profile verejne tento súťažný post;
3. Do komentára pod príspevok napíšte farebnú kombináciu, v akej by ste originálnu kvetovanú čelenku prijali a nosili.
Veľa sťastia! Výherkyne žrebujeme 30. novembra!
#sutaz #giveaway #localDesign #lokalnyDizajn #ozPluto #inkluzia #celenky

streda 20. septembra 2017

Čoho všetkého sa (ne)vzdá prvorodička


Keď som sa doma rozprávala so sestrami (čerstvými prvorodičkami) alebo s mojimi rovesníčkami, debata sa skôr či neskôr dotkla aj môjho rozlietaného leta. Jedny si nostalgicky povzdychli, iné ma mierne vystríhali (či skôr vystrašili). Vraj si mám teraz ešte čo najviac užiť festivaly, koncerty, výstavy či premietania v kine, lebo o pár mesiacov sa všetko zmení a budem „zamestnaná“ iným typom radostí, ale aj povinností...


Preventívne som si teda vygúglila pár článkov zahraničných super matiek, ktorými sa sociálne siete len tak hemžia, a snažila sa odčítať – ako sa ony vyrovnávajú s absenciou spoločenského a kultúrneho života krátko po narodení potomka. Väčšina z nich viac či menej vážne updateovala zoznam toho, čo každú prvorodičku čaká a neminie, a čoho sa na nejaký čas museli vzdať. Stále (si) akosi verím, že odtiaľ budem položky skôr vyškrtávať, ako pridávať. Alebo si priveľmi fandím?
Niektoré výčty toho, čo si má ešte žena v tehotenstve užiť, lebo ako matka si od toho bude musieť dať na pár mesiacov až rokov pauzu, mali dokonca až strašidelných päťdesiat položiek! Na zoznamoch som objavila také bežné úkony, ako: sprchovanie sa (či nebodaj horúci kúpeľ), holenie nôh, farbenie vlasov, vytrhávanie obočia, nános základného mejkapu pred výjazdom do terénu, dokonca vypitie si teplého nápoja. Trošku som spanikárila a rozhodla sa zohnať si v miestnych vintage shopoch aspoň pár klobúkov – pre prípad, že už nestihnem navštíviť kaderníčku.


Výdatného spánku sa budem vedieť vzdať, keďže už teraz spávam striedmo a početné presuny cez časové pásma a všetky možné kontinenty ma pripravili na všetko. Niektoré záľuby, aj spomínané chodenie na koncerty či do kina, sa dajú oželieť. Ale čítanie kníh (iných, ako tých o rodičovstve), módu a cestovanie by som nerada pustila na tri roky k vode. Keďže na univerzite stále dokončujem výskum, dúfam, že mi hormóny úplne nezatemnia rozum a učenie (sa) novým veciam neobmedzím len na oblasť prebaľovacieho pultu a dojčiaceho kútika. Držte mi prsty! Azda to zvládnem...

Text: Boba Markovic Baluchova, Foto: Palo Markovic

piatok 15. septembra 2017

Preniesť sa do detských čias vďaka editovaniu knihy



Editovanie článkov mám v náplni práce. Ale s prekopávaním stostranových rukopisov pre knižné vydavateľstvá už mám skúseností menej. Nové výzvy treba prijať – vedia človeka potrápiť, ale najmä obohatiť. Naviac ak ide o text knihy pre žiakov a žiačky základných škôl (náročnú čitateľskú skupinu, a teda aj ťažkú cieľovku) a príbeh pochádza z pera rodinnej príslušníčky. Presnejšie: z počítača mojej najmladšej sestry. Nejak som sa s tým však popasovala a výsledok môžete svojim mladším členom či členkám domácnosti pridať na kôpku darčekov pod vianočný stromček. Minimálne jedna kniha by sa tam popri všetkých tých stavebniciach a elektronických vychytávkach mohla objaviť.



Hneď v prvej knihe zo série dobrodružstiev „Kapitána Padáka“ sestra dej čiastočne zasadila do okolia môjho milovaného Nového Zélandu. Jej hrdinovia, starí kamaráti z detstva: Daniel Padák a Peter Kufor, sa chystali prekonať dátumovú hranicu na ostrove Samoa a užiť si exotickú dovolenku na Fidži aj v Japonsku. Nevravím, že sa im to úplne podarilo, ale tak cestovateľské zážitky bývajú vždy plné neplánovaných momentov.
V druhej knihe Kristínka uvádza na scénu novú postavu – veterinárku z Austrálie (pravdepodobne tiež súkromnú detektívku v zálohe) a jej zvieratko emu. Čiže opäť je to len na skok od Nového Zélandu, kde máme tiež otočené ročné obdobia – keď je v Európe leto, v Stredozemi je podnechtová zima; keď sa na Slovensku decká sánkujú, tak tu môžeme v štýle protinožcov oslavovať Vianoce na horúcich piesočných plážach.
Po prvotnom preletení rukopisu knižnej novinky som sa v spomienkach preniesla do mojich základoškolských čias, keď som z knižnice domov vláčila každý týždeň nové dobrodružstvo „Troch pátračov“ – amerických tínejdžerov, úspešne riešiacich záhady, na ktoré polícia nemala čas alebo um.



Kapitán Padák sa v novom príbehu stane nedobrovoľne súčasťou pašeráckej spojky. Na scéne, resp. v kargu jeho lietadla sa totiž objavia vzácne sokoly, ktoré majú byť nelegálne dopravené do Spojených arabských emirátov... Padákova malá neter Ivanka sa za asistencie spolužiaka Oliho a spomínanej slovensko-austrálskej veterinárky pokúsi očistiť jeho meno. Okrem zaujímavých faktov a výrazov z prostredia letectva, fyziky či aerodynamiky, s ktorými som sa ako editorka riadne natrápila (Bohu vďaka za Krátky slovník slovenského jazyka online!), nebudú chýbať ani zvláštnosti zo sveta geografie, ornitológie, veterinárnej medicíny či metód policajného vyšetrovania.
Ako pri strihaní filmu, tak aj pri editovaní knihy existuje pravidlo, zvané „kill your darlings“, ktoré autori a autorky pôvodných textov nemajú v láske. Veď kto by sa dobrovoľne vzdával niektorých viet či celých pasáží, keď je to „srdcovka“? V záujme zharmonizovania deja a zlepšenia kvality diela to však občas treba urobiť. Ako sa to nakoniec podarilo mne (po výdatných online debatách so sestrou), uvidíte už o pár týždňov. Stačí tentoraz hľadať na pultoch kníhkupectiev namiesto modrej knižky dielko s obálkou zelenou.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

piatok 8. septembra 2017

Vtesnať životný príbeh do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd


Formát prezentácií (20×20) s názvom „PechaKucha Night“ funguje už niekoľko rokov na Slovensku aj Novom Zélande a v tisícke ďalších miest po celom svete. Nápad ponúknuť publiku výber krátkych inšpiratívnych prednášok v podaní viac či menej známych rečníkov a rečníčok vznikol v Tokiu a hneď prvá noc z roku 2003 sa stala okamžite hitom na pokračovanie. Ide totiž o neformálne zdieľanie kreatívnych nápadov, pričom témami nie sú iba súčasné umenie a architektúra, ale širší záber s celospoločenským dosahom, ako: pamäť, hranice, periféria alebo odvaha.
Najväčšou výzvou pre prezentujúceho pritom nie je zostavenie kolekcie dvadsiatich pútavých obrázkov, ale čas. Každý rečník či rečníčka musí totiž dodržať časový limit – komentuje iba prúd dvadsiatky slajdov, pričom na každý z nich má iba dvadsať sekúnd. Ako by ste vy dokázali celý svoj život či niekoľkoročný projekt vtesnať do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd?



V septembri som mala možnosť vystúpiť na aucklandskej verzii PechaKucha Night s prezentáciou, ktorá bola kombináciou osobného a pracovného života. V angličtine som sa pokúsila publiku pretlmočiť dôvody, ktoré ma viedli k štúdiu rôznych smerov naraz a následne k práci pre mimovládky a univerzity. Rýchlostne som moje okomentovala moje životné poslanie, ako aj momentálny stav – všetko na niekoľko mesiacov odložiť a venovať sa novej úlohe: prvorodičky po tridsiatke. Môj výkon teda presne zapadol do témy danej noci v miestnom námornom múzeu – išlo totiž o Odvahu v pravom slova zmysle. Časť z toho som následne zopakovala pre stránku Humans of K road, ale tam mi už nik nestopoval čas a uverejnený text sa dal editovať.



Momentálne je môj život naozaj často spájaný s odvahou. S odvahou: presťahovať sa zo Slovenska na Nový Zéland a začať si odznova budovať život, sociálne siete či pracovné zázemie tam;  prerušiť sľubnú kariéru a zamerať sa na materstvo a výchovu dieťaťa v novom prostredí bez pomoci najbližších; naďalej publikovať zodpovedné články o globálnych témach pre blogovú platformu Media about Development; a pokračovať vo vzdelávaní rozvojových dobrovoľníkov či budúcich novinárov o tom, ako prezentovať informácie z krajín s nižšími príjmami v médiách. Mienim v tom neprestať, aj keď ma čakajú náročné mesiace. Toto všetko a ešte omnoho viac som vtesnala do šiestich minút a štyridsiatich sekúnd. Verím, že prítomní si z toho odniesli čo najviac. A že budú (rovnako ako ja) odhodlaní nevzdávať sa a prekážkam čeliť, nie sa nimi nechať ochromiť.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

štvrtok 31. augusta 2017

PieFee addiction (not only for Moms-to-Be)

Vo svojom okolí, ale najmä vo filmoch občas vidíte, ako ženy v očakávaní svojho potomka, majú tie najbizarnejšie chute. Hádžu do seba zavárané uhorky, krémové zákusky, údené ryby či dokonca piňakolády. Mňa nič takéto nepostihlo, akurát som mala problém s kávou. Nikdy som ju nepila pre jej životabudičské účinky, skôr pre jej omamnú vôňu. V prvom trimestri tehotenstva mi však prestala voňať a chutiť úplne.
In your neighborhood, but especially in movies, you can see how pregnant women have the most bizarre tastes. They east preserved cucumbers, creamy desserts, smoked fish or even piña coladas. I do not feel anything like that, there was just a problem with coffee. I have never been drinking it for its wakefulness effects; the smell of coffee stimulated my brain. In the first trimester of my pregnancy, however, this triggering feeling completely ceased.


V krajine, kde je kávová kultúra na poprednom mieste, a kde málokedy stretnete človeka bez vlastného keep-cupu či jednorázového take-away pohára s týmto horúcim nápojom, to môže byť zábavné. Všetko vyriešil v druhom trimestri môj objav na jednej z najviac rušných ulíc Aucklandu – na povestnej K road. Narazila som totiž na novú gastro vychytávku – PieFee!
In a country where coffee culture is at the forefront and where you rarely meet a person without their own keep-cup or a take-away cup with their hot drink, it can be really fun. Everything has been changed in the second trimester thanks to my perfect discovery on the famous K Road – one of the busiest streets of Auckland. I have come across a new foodie invention – PieFee!


PieFee nie je nič iné, ako kvalitná káva, servírovaná v chrumkavom koláčavom korpuse, vystlanom čokoládou alebo karamelom. Najlepšia kombinácia pre tých, ktorí cez deň pociťujú poklesok energie a potrebujú si doplniť v tele zásobu cukru alebo kofeínu. Nielen kávoví či keksíkoví závisláci ocenia zloženie tohto gastro zázraku – je to totiž zpolovice káva a zpolovice koláč. Čiže dve kalorické mňamky v jednom!
PieFee is nothing other than a good coffee – served in a crunchy pie cup – lined with chocolate or caramel. It’s the best combination for those who experience energy shortages during the day and need to supplement their body with sugar and/or caffeine. Not only coffee or cookie addicts will appreciate the composition of this gastronomy invention – it’s a half coffee, half pie. Two delights in one!


S priberaním hmotnosti v treťom trimestri som sa snažila jesť a piť čo najviac zdravo. Ale občas si na K Road zájdem tiež a predstieram, že na mňa prišla oná povestná tehotenská chuť a musím si jednoducho dať svoju dávku tejto lakocinky. Nenápadné bistro Tasteful Bakehouse & Café s príjemným majiteľom má na PieFee obchodnú značku. Namiesto kofeínovej Flat White si pýtam bezkofeínové kapučíno a upečený korpus len trošku lyžičkou oškrabkám (nesnažím sa ho celý pažravo zhltnúť).
With my weight gain in the third trimester I tried to eat and drink as healthy as possible. But sometimes I go to K Road – pretending to have these cravings of pregnant women and simply enjoying my dose of this sweet guilty pleasure. A pleasant owner of Tasteful Bakehouse & Café has a trademark on PieFee. Instead of regular Flat White I ask for a decaf cappuccino and instead of eating the whole pie crust I just try to scrape the chocolate out with a spoon.


Teším sa na leto v Bratislave, keď túto sladkú vychytávku predstavím blízkym. Spomínané (štýlovo nadizajnované a zabalené) korpusy sa totiž dajú objednať a preniesť kamkoľvek v batožine… Len aby mi to ktosi na letisku neodobral v rámci prevencie – zabrániť interkontinentálnemu šíreniu PieFee závislosti…
I'm looking forward to summer in Bratislava where I’d like to present this sweet treat to my close friends. The pie cups (nicely designed and packaged) can be ordered and transported anywhere. Let’s hope nobody will take them from my luggage at the airport – to prevent an intercontinental spread of PieFee addiction...

Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic