In an upcycling mood

It’s almost the end of Fashion Revolution Week 2018. So here is my upcycling story. I transformed my small blue Superman hoodie from second-hand into a comfortable medium tee shirt with 3/4-sleeves and bigger neckline. From the rest (a cape) I created a parachutist cap for my daughter Tove Tui. We’ve become SuperWoman and BatBaby.

We also red “The True Cost of Fashion” book inside the kids corner of local library. The best timing (this week: Fashion Revolution Week) for checking how the fashion industry issues and the clothing production’s theme is explained to teenagers. Good job!

Je tu záver Týždňa módnej revolúcie. Tak tu je ešte jeden upcyklovací mini-príbeh. Z mojej malej supermanovskej mikiny zo sekáča som vytvorila dva kúsky: pre mňa trigovicu s trištvrťovými rukávmi a veľkým lodičkovým výstrihom, no a z kapucne som pre moju malú TiTi ručne ušila parašutistickú čapicu. Tak sa z nás na chvíľu stali: SuperWoman a BatBaby.

V miestnej knižnici sme potom v detskom kútiku natrafili na knihu, ktorej téma ma sprevádza celý tento týždeň – „The True Cost of Fashion“. Tak som si pozrela, ako je problematika odevného priemyslu, výroby a spotreby nášho oblečenia spracovaná pre tínejdžerskú čitateľskú základňu. S dneškom som spokojná.

Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic

Milovaný kúsok

Aj tento rok sa venujem vo svojich aprílových príspevkoch primárne Týždňu módnej revolúcie / Fashion Revolution Week (FRW). Lebo tento typ aktivizmu a zvyšovania povedomia o férovej, transparentnej a udržateľnej móde, ako aj celé hnutie Fashion Revolution má svoj význam. Snažím sa rôznymi formami motivovať ľudí k tomu, aby sa zaujímali o to, kto šije ich šatstvo; aby poznali celý príbeh svojho oblečenia a aby vedeli zaujať postoj voči Fast Fashion. Napríklad tým, že pri nakupovaní spomalia (nedajú sa strhnúť výpredajmi a reklamou); minuloročné kúsky vymenia so známymi či upcyklujú; podporia domácu produkciu módy; zapoja sa do lokálneho FRW podujatia, alebo podporia kampaň na sociálnych sieťach.

Hashtag #WhoMadeMyClothes je v týchto dňoch pomerne častý. Ešte väčšiu radosť mám, keď vidím ďalšie hashtagy, ako: #iMadeMyClothes alebo #haulternative. Tento rok môžete v rámci Fashion Revolution Week-u napísať aj "love letter", resp. zverejniť príbeh o milovanom kúsku z vášho šatníka, ktorý pre vás veľa znamená – je nadčasový, niečím pre vás jedinečný, nosíte ho radi a často už roky. Bez ohľadu na aktuálny trend či ročné obdobie.

Tento zelený kožený mini-kabátik je môj milovaný kúsok. Kúpila som ho v miestnom second-hande veľmi dávno za pár desiatok slovenských korún. Zažil so mnou pekných pár skúškových období a alternatívnych koncertov; precestoval so mnou niekoľko svetadielov. Brala som ho do terénu v každom ročnom období, čo sa podpísalo na jeho vzhľade. Pomaly, ale isto sa rozpadá a v záhyboch stráca farbu, ale nedokážem ho vyhodiť. Nenápadne v sekáčoch pokukujem po jeho náhradníkovi (v rovnakom strihu a najmä farbe), ale zatiaľ bez úspechu. Asi so mnou zostarne a do koša ho tajne odnesie až moja dcéra Tove Tui. Ak po mne nezdedí nostalgiu a lásku pre podobné kúsky – farebné kabátiky a kožené retro-bundy...

Prajem si, aby sme mali všetci a všetky vo svojich šatníkoch takýchto podobne milovaných kúskov čo najviac, aby ste ich nosili radi, a aby nám ich kombinovanie s ostatnými zvrškami robilo radosť. 

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

To wear ‘Care, Ask, Know’ Ribbons

Since 2013 Fashion Revolution movement commemorates 1138 lost lives due to the Rana Plaza factory collapse in Bangladesh. During Fashion Revolution Week we try to raise awareness about the real problems behind fast fashion industry and stand up for fair, just and transparent working conditions of garment workers mostly from developing countries.

There are several events organized around the world that call for taking an action towards fair fashion manufacturing and promoting, buying, as well as wearing of sustainable clothes. On 24 April local New Zealand brand Fraser Crowe printed silk ‘Care, Ask, Know’ ribbons and created an event to distribute these ribbons on Auckland’s most fashionable street – Ponsonby Rd. We shared the message of Fashion Revolution movement together with these special ribbons to people who care, ask and know about: ‘who made their clothes’.

Several fashion bloggers, fashion lovers, local designers, but also arts students or jewellery makers volunteered that day on four spots along Ponsonby Rd. Passers-by were asked to pin silk ribbons with printed info about the Fashion Revolution movement and this local event to their clothes. We talked about the issues connected to garment makers’ working conditions, non-transparent supply chain, but also environmental impacts of clothing manufacture and fast fashion consumers’ trend.

I interviewed around twenty Aucklanders (and also few tourists) if they’d like to wear a ribbon after explaining them my motivation behind this activism. Some of them were already aware of the movement and few gave me a permission to take and share photo of them. I’d like to thank Auckland’s ethical fashion brand: Fraser Crowe and Fashion Revolution global movement for the opportunity to be an active part of this local event. My daughter Tove Tui – the youngest fashion revolutionary – was present too.

I hope there will be more and more people who CARE, ASK and KNOW the stories of their clothes. I also hope that after sharing them with a hashtag #whoMadeMyClothes their activism will not be done. There are still many more steps to take towards fairer world…

Written by: Boba Markovic Baluchova, Photo: Palo Markovic

Fashion Revolution Week 2018 has just started

Fashion Revolution Week 2018 has just started! Týždeň módnej revolúcie odštartoval! Have you found an answer for a question: 'Who made my clothes'? Have you published your story online with a hashtag: #whoMadeYourClothes or #whoMadeMyClothes?
Aby som mala príbehy svojich šiat na očiach, z visačiek som si vyrobila svojský módny doplnok. In order to have the stories of my clothes in front of me I made a special fashion accessory from their tags. Read more about the theme and join the Fashion revolution campaign by taking a simple action and attending the events in your city!

I'm going to take an action by promoting a haulternative; searching for the stories of my clothes; buying clothes in second-hand stores; supporting slow fashion and local designers; upcycling old pieces; volunteering at local event; writing an article and a blog about Fashion Revolution Week 2018 in Slovak and English language... During this week (every single day) I'll update you with my steps towards fair fashion on my BalBo deBra style fanpage. Stay tuned.

Written by: Boba Markovic Baluchova, Photo: Palo Markovic

Čaro fotenia v daždi

S aprílom sa dostavilo bláznivé (na Novom Zélande jesenné) počasie a s ním aj výdatné dažde. Nedávna silná búrka dokonca nechala desaťtisíce ľudí (nielen na severnom ostrove) celú noc bez elektriny. Náš príbytok bol od dopadov nočného lejaku vcelku ušetrený, akurát sme mali celý balkón zaprataný naviatym lístím. Na podobné dojazdy cyklónov v Pacifiku a extrémne výkyvy počasia sa tu budú musieť ľudia pripraviť – negatívne dosahy zmeny klímy sa prejavujú aj v takejto podobe. Najmä v ostrovných krajinách. Globálne otepľovanie musíme brať konečne vážne a k prostrediu sa chovať zodpovedne. Presvedčených na tomto mieste o tom azda ale nemusím ďalej presviedčať a moja dcéra je na takéto mudrovačky ešte primalá.

Svojské prejavy tunajšieho počasia už ale TiTi zakúsila a z obrovských kvapiek dažďa bola riadne prekvapená. Vlásky sa jej zvlnili, jej očká častejšie žmurkali a ústa lapali padajúcu vodu. Strúhala grimasy, krútila zápästím. Čaro fotenia v daždi! Čo–to z tradičných dvíhačiek i netradičných prežívačiek sa naozaj podarilo zachytiť pred objektívom...

V pláne bola najprv poobedná vychádzka a krátke fotenie (v parku neďaleko nášho príbytku) pri príležitosti nadchádzajúceho Fashion revolution week-u, ktorý sa každoročne koncom apríla koná vo všetkých kútoch sveta. Celé roky podporujem na Slovensku domácich módnych dizajnérov a dizajnérky, snažím sa oblečenie recyklovať, upcyklovať a (s pomocou maminy) vyrábať. Na Novom Zélande je tomu podobne. Akurát tu sa vzhľadom na vyššie ceny originálnych kúskov v obchodoch s módou sústredím viac na nákup šatstva (pre seba i pre moju malú Tove Tui) v second-handoch, vintage obchodoch a na blších trhoch. Väčšina môjho šatníka v druhej domovine v rámci Kiwi-landu je zostavená z kúskov z druhej ruky. Drvivá väčšina.

Sekáče: Recycled boutique, Paper bag Princess, plus blšák na nedeľnom trhu v Takapune a carboot market v Grey Lynne – to sú štyri miesta, ktoré pravidelne navštevujem a odkiaľ si odnášam výnimočné kúsky za zlomok ich pôvodnej ceny. Zvršky potom rôzne pretváram (upravujem dlžku) a kombinujem. Nedávno som práve na blšáku v Takapune objavila tieto dlhé biele šaty so vzorom nápadných ružových kvetov. Boli krásne, stáli päť dolárov, tak som ich tam nemohla nechať.

Tento nákup šiat bol dosť výzva, keďže bielu farbu často nenosím (dosť ma rozširuje). Onedlho šaty poputujú ako darček mojej sestre. Tej, ktorá už svoju dcéru nedojčí. Ja a moja druhá sestra ich, žiaľ, ešte nejaký rok nebudeme môcť nosiť. Keďže nemajú hlboký výstrih, ani zapínanie vpredu či vzadu, sú pre dojčenie vonku veľmi nepraktické. Majú však toľko vychytávok, že som si ich i tak rýchlo obľúbila: trištvrťové rukávy a hlboké vrecká po stranách. Plus ich netreba žehliť a hodia sa aj k teniskám!

Fotenie sme skrátili, aby sme v daždi neprechladli. Pre účely upozornenia na Fashion revolution kampaň na mojom balbodebra blogu to stačilo. V Austrálii a na Novom Zélande je pripravených niekoľko podujatí k Týždňu módnej revolúcie – Fashion revolution week. Do niektorých sa mienim (za asistencie dcéry v šatke či nosiči, ako inak) aktívne zapojiť. Pre TiTi to bude zasa podujatie z kategórie "tenkrát poprvé", tak som sama na priebeh vlastne zvedavá...

Ako dobrovoľníčka budem na tému férovej a udržateľnej módy, ako aj podpory domácich značiek upozorňovať presne 24. apríla – v rámci eventu značky Fraser Crowe priamo na ulici Ponsonby road v Aucklande, kde sídli azda najviac módnych butikov a salónov. V ten istý večer prebehne vo Workshope Aucklad aj diskusia s dvoma módnymi dizajnérmi, resp. dizajnérkami lokálnych značiek WE-AR a Kharishma design, ako aj premietanie dokumentu "The True Cost" a local urban market v kaviarni Crave. Na všetky tieto akcie som veľmi zvedavá. Dážď, ktorý sa tu spustí takmer každý deň vo väčšej či menšej sile, ma od účasti na nich neodradí. Skúsim to aj zdokumentovať. Držte prsty!

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Keď je modrá naozaj dobrá

S úlohou matky na plný úväzok som sa stotožnila vcelku dobre a prvých päť mesiacov spolužitia s mojou malou Tove Tui som si užívala bez nejakých výrazných komplikácií. Napomohlo tomu niekoľko faktorov, pričom v tomto texte spomeniem hlavne úlohu aucklandskej pobočky Plunket-u (podobného detskej poradni v SR), do ktorého kampane som sa nedávno ako dobrovoľníčka zapojila. Celá odetá v modrom.

Hovorí sa, že prvých tisíc dní je pre vývin dieťaťa najdôležitejších. Preto netreba nič podceniť. Po celom Novom Zélande našťastie funguje organizácia, ktorá dbá o to, aby sa nič počas starostlivosti o dieťa v jeho prvých rokoch života nezanedbalo. Preto sú čerství rodičia hneď po narodení v určitých frekvenciách navštevovaní pracovníčkami Plunket-u. Zdravotná sestra počas každej návštevy dieťa odmeria, odváži, skontroluje tvar hlavy a celého telíčka, vývin kĺbov, reflexy a dá kopec kontrolných otázok rodičom. Zároveň im poskytne odpovede na ich otázky či prípadné rady. 

Ako každá neštátna organizácia, aj Plunket sa potýka s personálnymi zmenami, vnútornou reorganizáciou a nedostatkom financií. Preto sa raz do roka organizuje kampaň 'Blue day for Plunket', ktorá má zvýšiť povedomie o funkciách i dôležitosti Plunket-u. Zároveň ide o fundraisingový event na podporu jeho činnosti. 

Tento rok sme sa s fundraisingovým podujatím 'Blue day for Plunket' (Modrý deň pre Plunket) zapojili do kampane aj my – skupina mám-dobrovoľníčok pri lokálnej pobočke Plunket-u v Grey Lynne. Vymysleli sme si predaj doma upečených koláčov a sušienok za symbolické ceny. Všetky dobroty stáli od jedného do troch dolárov, keďže ide o „golden coin donation“ (príspevok v podobe zlatavej mince novozélandskej jedno- alebo dvoj-dolárovky). Mamy, staré mamy, ale aj náhodní okoloidúci, ktorí mali v piatok doobeda cestu okolo komunitného centra v Grey Lynne, si mohli ku káve zakúpiť čerstvú maškrtu a vhodiť nám príspevok do plunkeťáckeho vedierka.

Na výber boli citronové koláče, karamelový zákusok, obľúbené brownies, syrové mafiny, zdravé mini-smoothies a čokoládové aj ovocné pochúťky v bezlepkovom i vegánskom prevedení. Všetky prítomné mamy sa spolu s deťmi obliekli do modrých odtieňov, keďže modrá farba je farbou Plunket-u. Objavil sa aj v modrom odetý tato!

To by som nebola ja, keby som neochutnala všetky ponúkané dobroty (samozrejme, za hrsť dolárových mincí s vyobrazením vtáčika Kiwi). Ostatné maminy na mňa spiklenecky žmurkali s tým, že si to môžem dovoliť a ako výhovorku (pre samú seba) mám vždy použiť: dojčenie. Keď dojčím, viac mi vraj chutí...

Moja TiTi pri pohľade na sladké koláčiky v tvare koliesok, lienok a motýlikov výdatne púšťala sliny na zladený podbradník a snažila sa mi ožužlať kľúčnu kosť. O pár dní totiž začne jesť okrem materského mlieka aj príkrmy, takže už ju jedlo okolo nej veľmi láka a zaujíma. 

Nakoniec sme vyzbierali pre Plunket tristo dolárov a zvyšné koláčiky putovali do neďalekého chráneného centra pre ženy-matky v núdzi. Urobili sme tak niekoľko dobrých skutkov naraz. Mala som z toho výborný pocit (a menšiu chuť na sladké počas celého víkendu).

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Za príbehmi do mobilnej knižnice v prístave

Krátko po narodení mojej Tove Tui som po prvý raz navštívila hlavnú budovu aucklandských knižníc. Nechcela som si všetky knihy (najmä jednohubky typu paperbackových detektívok) rovno kupovať. Počas rodičovskej „dovolenky“ musím peniaze odkladať na iné veci. Zapísaná som bola zadarmo behom pár minút a dostala som krásny elektronický preukaz s vyobrazením lokálneho spevavého vtáčika: Tui. Žiadna náhoda!

Auckland libraries majú v meste dohromady 55 pobočiek a každá z nich si organizuje sprievodný program podľa potrieb svojich čitateľov a čitateliek. V centrálnej knižnici (najbližšie k nášmu príbytku) býva pondelok vyhradený detskému publiku – doobeda býva na prízemí vždy čosi jednoduché, dotykové pre deti od 0-2 rokov. Potom nasledujú rečňovanky a hry s veršami pre väčšie deti, ďalej nasleduje púšťanie dokumentárnych filmov a čítanie v maorskom jazyku. Keby ste tam zavítali, cítili by ste sa ako na medzinárodnom letisku – je tam vždy toľko národností, kultúr a zmesí jazykov pohromade...

Celé prízemie je vlastne jeden veľký detský „kútik“. Naozaj je radosť chodiť tam – nielen si čítať knihy alebo nové časopisy, ale i počúvať raritné nahrávky, pozerať DVDčká, oddychovať na tuli vakoch, pozerať si poštu v dobíjajúcom sa telefóne vďaka rýchlemu bezdrôtovému pripojeniu...

Napriek toľkým farebným podnetom, neustálemu pohybu a vysokému počtu detí je tu stále pokoj, ticho, možnosť sústredenia sa na čítanie. Prítomných lezúňov netreba naháňať a karhať, všetko plynie akosi bezproblémovo. Akoby sme k tomu miestu mali všetci prirodzený rešpekt a úctu (tak to má byť). Hoci vám nikto nevynadá, ak si po sebe povyberané knihy neupracete, alebo tam nadojčíte či prezlečiete svoje dieťa. Prebaľovací „kút” je naozaj často obsadený.

Počas nedávnych osláv Auckland Day v prístave som si konečne mohla zblízka pozrieť aj mobilnú knižnicu (jednu zo štyroch!), ktorá je počas pracovného týždňa dostupná vždy na nejakom inom mieste v rámci mesta. Je to pojazdný autobus s policami kníh vo vnútri a kreslami, ktoré zamestnanci vždy rozložia okolo po príchode na konkrétny open-air festival či len tak kdesi na pláž. Je krásne pomaľovaný príbehom o pacifickom super-hrdinovi Mauím.

Vystavené diela sa tematicky týkali práve začiatkov osídľovania Aucklandu, dejín Nového Zélandu a ukážok maorskej kultúry. Ľudia sem môžu prísť oddychovať, alebo len donesú z domu knižky, ktoré mali už dávno vrátiť do kamennej pobočky knižnice... Výborný nápad, ktorý by sa možno udomácnil aj v Bratislave. Je to jednoducho miesto, kde chcem tráviť s dcérou dobrovoľne svoj čas a motivovať ju od útleho veku k čítaniu.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Vyrobiť si personalizovaný lapač snov – DreamCatcher

Minulý rok som v Aucklande objavila komunitu ľudí, ktorá raz za štvrť roka organizuje na Dominion road čosi ako bratislavský Dobrý trh pod názvom Ubuntu market. V úvode nového roka som na rovnaké miesto zašla opäť, a tentoraz sa zapojila aj do jedného z tvorivých workshopov.
Last year I discovered a community of people in Auckland – ready to organize Ubuntu Market on Dominion road (very similar to Good Market in my home city in Slovakia). Recently I went back to the same place and joined one of the creative workshops there. 

Filozofia „Ubuntu“ pochádza z Južnej Afriky a predstavuje koncept ľudskosti, ľudskosti k iným ľuďom okolo nás. Je spájaná s osobnosťou arcibiskupa Desmonda Tutu, ktorý upozorňoval na to, že ľudia nemôžu fungovať v izolácii. Nemali by sme o sebe zmýšľať len ako o jednotlivcoch, ale ako o komunite, keďže sme všetci prepojení a ovplyvňujeme dianie okolo nás. Aucklandskí organizátori a organizátorky Ubuntu marketu sa preto snažia stretávať a prepájať aktivity rovnako zmýšľajúcich ľudí z rôznych prostredí, menšín a subkultúr, pričom je jedno, kto odkiaľa pochádza.
The "Ubuntu” philosophy has its origins in South Africa and represents the concept of humanity; humanity towards other people around us. It is associated with the personality of Archbishop Desmond Tutu who pointed out that people can’t exist in isolation. We should not think of ourselves far too frequently as just individuals, but also as a part of community – we are all interconnected and together we do affect the processes around us. Auckland organizers of Ubuntu market are therefore trying to meet and connect activities of the open-minded people from different environments, minorities and subcultures, no matter who comes from what country.

V rámci ponúkaných workshopov sme sa mohli podučiť tradičnému pleteniu košíkov z vláknitých listov rastliny harakeke, v ktorom vynikali pôvodní obyvatelia Nového Zélandu. Pre tých, čo majú v sebe rytmus a dobrý sluch, bol nachystaný bubenícky workshop. Ja som sa nechala zlákať farebnosťou vystavených lapačov snov, ktoré vyrába dizajnérka Lyn-Marie z DizziePixxieDesigns. Uvedomila som si, že takýto typ workshopu môže byť súčasťou každého dobrého teambuildingu či vianočného žúru (nielen pre deti). Lyn-Marie má za sebou výrobu dekorácií pre hudobné festivaly, tematické oslavy, svadby a výstavy na Novom Zélande aj v Austrálii.
Thanks to the offered workshops the visitors were able to learn the traditional basket weaving (out of Harakeke fibrous leaves) in which the original New Zealanders excelled. People with a sense for the rhythm could attend a drumming workshop. I was attracted by the colorfulness of exhibited dream catchers – produced by Lyn-Marie from DizziePixxieDesigns. Later I realized that this type of workshop could be part of any good teambuilding or Christmas party (not only for children). Lyn-Marie has been making decorations for music festivals, thematic celebrations, weddings and exhibitions across New Zealand and Australia.

Nemusíte byť žiadnou fanynkou ezoteriky, ani zmätenou matkou na materskej “dovolenke”, aby vás idea zhotovovania lapačov snov zaujala. Mňa zaujímalo, ako jeho prítomnosť účinkuje na jeho majiteľa či majiteľku. Keď bude moja dcéra väčšia, a bude vedieť formulovať svoje myšlienky do viet, určite sa jej na to opýtam. V nedeľu totiž odo mňa jeden taký dostala do daru.
You do not have to be a fan of Esoteric or a confused mother on maternity “leave” to be attracted by the idea of dream catchers’ creation. I was interested in the effects of its presence on owner’s dreams. When my daughter is bigger (and is able to formulate her thoughts into the sentences) I will certainly ask her about it. Last Sunday I made a dream catcher for her.

Nezapájam sa často do ručných prác – na šitie či háčkovanie nemám trpezlivosť, štrikovaniu a vyšívaniu sa nevenujem od základnej školy. Oblečenie (i doplnky) si zväčša navrhujem a kombinujem sama, ale vždy mi musí s finálnym zhotovením pomôcť mamina. Toto však bola výzva. Všetky tie nádoby, plné farebných recyklovaných materiálov – pripravených na svoju novú, upcyklovanú podobu – priťahovali moju pozornosť. Pripadala som si ako straka, ktorá vidí akýsi ligotavý predmet pred sebou… A tak som za pol hodinku voľným tempom s pomocou líderky workshopu vyrobila svoj prvý lapač v živote – veľmi osobný, personalizovaný, určený malej Tove Tui.
I do not have patience for embroidery, crochet, knitting or sewing. I most often design my clothing (and accessories) by myself but I always need my mother’s help with the technical part of outfit’s creation. But this time it was different. Real challenge. All those baskets – full of colorful recycled materials (ready for their new up-cycling look) – drew my attention. I must have looked like a magpie spotting a shiny bright object... After thirty minutes I made (with the help of a workshop leader) my first dream catcher – a very personal and personalized – dedicated to my little daughter Tove Tui.

Hoci mám rada šialené farebné kombinácie, tu som sa krotila. Lapač snov bol ladený v ružovo-červeno-fialových odtieňoch, pričom do kruhového rámu boli na bavlnkami vypletenú sieť pridané najprv koráliky a gombíky, neskôr zvislé pruhy nastrihaných látok a pierka. Celý proces bol tvorivý, aj zábavný. Žiaden stres z nepodarku, ale najmä príjemná piplačka a relax. Malá Tove Tui výrobu darčeka prespala v šatke na mojom hrudníku. Keď o štvrť roka navštívim Ubuntu market znova, pustím sa do výroby ďalšieho lapača. Teším sa na to.
Despite my taste for crazy color combinations I chose more decent combination. The dream catcher was created in pink-red-purple hues with some beads, buttons and later vertical stripes of fabric and feathers added to the knotted net. The whole process was creative and entertaining. No stress from making mistakes, but mostly relax and a pleasure from that precious work. My Tove Tui was sleeping on my chest wrapped in a safari wrap. When I visit Ubuntu market in three months again I will definitely join the workshop again and create another dream catcher. I look forward to it.

Text / Written by: Boba Markovič Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Čoho všetkého sa (ne)vzdá prvorodička

Keď som sa doma rozprávala so sestrami (čerstvými prvorodičkami) alebo s mojimi rovesníčkami, debata sa skôr či neskôr dotkla aj môjho rozlietaného leta. Jedny si nostalgicky povzdychli, iné ma mierne vystríhali (či skôr vystrašili). Vraj si mám teraz ešte čo najviac užiť festivaly, koncerty, výstavy či premietania v kine, lebo o pár mesiacov sa všetko zmení a budem „zamestnaná“ iným typom radostí, ale aj povinností...

Preventívne som si teda vygúglila pár článkov zahraničných super matiek, ktorými sa sociálne siete len tak hemžia, a snažila sa odčítať – ako sa ony vyrovnávajú s absenciou spoločenského a kultúrneho života krátko po narodení potomka. Väčšina z nich viac či menej vážne updateovala zoznam toho, čo každú prvorodičku čaká a neminie, a čoho sa na nejaký čas museli vzdať. Stále (si) akosi verím, že odtiaľ budem položky skôr vyškrtávať, ako pridávať. Alebo si priveľmi fandím?

Niektoré výčty toho, čo si má ešte žena v tehotenstve užiť, lebo ako matka si od toho bude musieť dať na pár mesiacov až rokov pauzu, mali dokonca až strašidelných päťdesiat položiek! Na zoznamoch som objavila také bežné úkony, ako: sprchovanie sa (či nebodaj horúci kúpeľ), holenie nôh, farbenie vlasov, vytrhávanie obočia, nános základného mejkapu pred výjazdom do terénu, dokonca vypitie si teplého nápoja. Trošku som spanikárila a rozhodla sa zohnať si v miestnych vintage shopoch aspoň pár klobúkov – pre prípad, že už nestihnem navštíviť kaderníčku.

Výdatného spánku sa budem vedieť vzdať, keďže už teraz spávam striedmo a početné presuny cez časové pásma a všetky možné kontinenty ma pripravili na všetko. Niektoré záľuby, aj spomínané chodenie na koncerty či do kina, sa dajú oželieť. Ale čítanie kníh (iných, ako tých o rodičovstve), módu a cestovanie by som nerada pustila na tri roky k vode. Keďže na univerzite stále dokončujem výskum, dúfam, že mi hormóny úplne nezatemnia rozum a učenie (sa) novým veciam neobmedzím len na oblasť prebaľovacieho pultu a dojčiaceho kútika. Držte mi prsty! Azda to zvládnem...

Text: Boba Markovic Baluchova, Foto: Palo Markovic

PieFee addiction (not only for Moms-to-Be)

Vo svojom okolí, ale najmä vo filmoch občas vidíte, ako ženy v očakávaní svojho potomka, majú tie najbizarnejšie chute. Hádžu do seba zavárané uhorky, krémové zákusky, údené ryby či dokonca piňakolády. Mňa nič takéto nepostihlo, akurát som mala problém s kávou. Nikdy som ju nepila pre jej životabudičské účinky, skôr pre jej omamnú vôňu. V prvom trimestri tehotenstva mi však prestala voňať a chutiť úplne.
In your neighborhood, but especially in movies, you can see how pregnant women have the most bizarre tastes. They east preserved cucumbers, creamy desserts, smoked fish or even piña coladas. I do not feel anything like that, there was just a problem with coffee. I have never been drinking it for its wakefulness effects; the smell of coffee stimulated my brain. In the first trimester of my pregnancy, however, this triggering feeling completely ceased.

V krajine, kde je kávová kultúra na poprednom mieste, a kde málokedy stretnete človeka bez vlastného keep-cupu či jednorázového take-away pohára s týmto horúcim nápojom, to môže byť zábavné. Všetko vyriešil v druhom trimestri môj objav na jednej z najviac rušných ulíc Aucklandu – na povestnej K road. Narazila som totiž na novú gastro vychytávku – PieFee!
In a country where coffee culture is at the forefront and where you rarely meet a person without their own keep-cup or a take-away cup with their hot drink, it can be really fun. Everything has been changed in the second trimester thanks to my perfect discovery on the famous K Road – one of the busiest streets of Auckland. I have come across a new foodie invention – PieFee!

PieFee nie je nič iné, ako kvalitná káva, servírovaná v chrumkavom koláčavom korpuse, vystlanom čokoládou alebo karamelom. Najlepšia kombinácia pre tých, ktorí cez deň pociťujú poklesok energie a potrebujú si doplniť v tele zásobu cukru alebo kofeínu. Nielen kávoví či keksíkoví závisláci ocenia zloženie tohto gastro zázraku – je to totiž zpolovice káva a zpolovice koláč. Čiže dve kalorické mňamky v jednom!
PieFee is nothing other than a good coffee – served in a crunchy pie cup – lined with chocolate or caramel. It’s the best combination for those who experience energy shortages during the day and need to supplement their body with sugar and/or caffeine. Not only coffee or cookie addicts will appreciate the composition of this gastronomy invention – it’s a half coffee, half pie. Two delights in one!

S priberaním hmotnosti v treťom trimestri som sa snažila jesť a piť čo najviac zdravo. Ale občas si na K Road zájdem tiež a predstieram, že na mňa prišla oná povestná tehotenská chuť a musím si jednoducho dať svoju dávku tejto lakocinky. Nenápadné bistro Tasteful Bakehouse & Café s príjemným majiteľom má na PieFee obchodnú značku. Namiesto kofeínovej Flat White si pýtam bezkofeínové kapučíno a upečený korpus len trošku lyžičkou oškrabkám (nesnažím sa ho celý pažravo zhltnúť).
With my weight gain in the third trimester I tried to eat and drink as healthy as possible. But sometimes I go to K Road – pretending to have these cravings of pregnant women and simply enjoying my dose of this sweet guilty pleasure. A pleasant owner of Tasteful Bakehouse & Café has a trademark on PieFee. Instead of regular Flat White I ask for a decaf cappuccino and instead of eating the whole pie crust I just try to scrape the chocolate out with a spoon.

Teším sa na leto v Bratislave, keď túto sladkú vychytávku predstavím blízkym. Spomínané (štýlovo nadizajnované a zabalené) korpusy sa totiž dajú objednať a preniesť kamkoľvek v batožine… Len aby mi to ktosi na letisku neodobral v rámci prevencie – zabrániť interkontinentálnemu šíreniu PieFee závislosti…
I'm looking forward to summer in Bratislava where I’d like to present this sweet treat to my close friends. The pie cups (nicely designed and packaged) can be ordered and transported anywhere. Let’s hope nobody will take them from my luggage at the airport – to prevent an intercontinental spread of PieFee addiction...

Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic

Privstať si na Kreatívne ráno

Podujatie „Creative Mornings“ môžete navštíviť vždy v posledný piatok v mesiaci vo viac ako stosedemdesiatich mestách sveta. Prekvapivo aj v Bratislave i v Aucklande. Za odmenu vás na tomto rannom podujatí čaká voňavá káva, toast alebo koláčik k tomu, no najmä originálna prednáška od tvorivej osobnosti v rozsahu 20-50 minút.

Na Slovensku „Kreatívne rána“ organizujú s väčšou či menšou pravidelnosťou moje konškoláčky z VŠMU. Ani jedno z bratislavských vydaní som, popravde, pre moje zahraničné pobyty a pracovné povinnosti doteraz nestihla navštíviť. Prisahám, že problém nebol v rannom vstávaní... Aj keď viac čulá som ako spíkerka, aj ako diváčka po večeroch. V posledných týždňoch však s pribúdajúcimi kilogramami a vnútornými kopancami od mojej dcéry sedím disciplínovane za počítačom už od siedmej ráno. Poprípade zápasím s gravitáciou a gúľam sa centrom mesta na stretnutie, vyšetrenie či prednášku v niečom pásikavom.

Pred pár rokmi mi liezlo to hromadné opantanie mojich známych všetkými tými videami z TED či TEDx konferencií pekne na nervy. Teraz pristupujem k daným inšpiratívnym prednáškam viac otvorene. Aucklandskú verziu „Creative mornings“ (alebo „TED for the rest of us” / „TED predášku pre nás ostatných – ako ju niektorí vtipne označuju) mám mimoriadne rada. Tu mám všeobecne akosi viac času či šťastia na prednáškoidné eventy. Zohráva v tom rolu, samozrejme, aj moja snaha – obzrieť si lokálnu komunitu kreatívcov a kreatívkyň, zároveň sa trošku zapojiť do spoločenského života tejto metropoly. Vcelku to zatiaľ ide a už som získala aj pár užitočných kontaktov i podnetov. Všetky azda využijem počas mojej rodičovskej „dovolenky“ v najbližších mesiacoch.

Jeden z posledných Creative Mornings talkov sa týkal vydávania aucklandského časopisu Paperboy, ktorý má nesmierne pútavú formu, ale aj obsah. Podľa jednotného vizuálu obálky ho nemáte problém rozpoznať už na diaľku. Vždy vo štvrtok ráno si vezmete z vyhradených miest po celom meste svoj výtlačok zadarmo a spríjemňujete si ním obedové pauzy či lenivý víkend v posteli. Jeho šéf-editor, Jeremy Hansen, sa snažil práve na augustovom rannom talku predstaviť štyri hlavné piliere magazínu, aj stratégiu, ktorú redakcia pred majiteľmi obhajuje. Je obdivuhodné, že časopis vychádza už rok a zatiaľ to s úrovňou nešlo dolu napriek tomu, že inzercie (najmä tej otravnej) nepribúda. Ak by sa mi tam podarilo pretlačiť pár svojich článkov – bola by som viac ako spokojná.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Pásikavé šaty do každého šatníka

Nepoznám babu, ktorá by doma nemala aspoň jedny bavlnené šaty s pásikmi. Sú však len dva druhy žien, ktorým tento typ šiat (zväčša minišiat) pristane – štíhle manekýnky a budúce rodičky. Tie prvé si vlastne môžu dať na seba čokoľvek a budú vyzerať skvele, čiže rozloženie pruhov na látke ich naozaj nemusí trápiť. Tie druhé, tehotné ženy, ktoré už nedokážu skryť zväčšujúce sa brucho, sa minimálne zamyslia a vsadia na priečne pásiky. Nech to vyzerá aspoň vtipne! Kto by si nechal ujsť pohľad na kombináciu veľryby a zebry v ľudskom podaní? :)

V mojom prípade rástlo s pribúdajúcim počtom týždňov tehotenstva množstvo pruhovaných šiat v mojom šatníku doslova exponenciálne. Pričom neostalo iba pri klasických bielo-čiernych či čierno-bielych verziách. Zalovila som hlbšie v skrini a objavila som tam aj červeno-bielu či netradičnú zeleno-žltú verziu.

Veľa mojich zvrškov, zadovážených v second handoch, vintage shopoch a na urban marketoch, nesie v sebe konkrétny príbeh, historku, svojské okolnosti nákupu. Pamätám si, ako som na prvom či druhom Dizajn markete v rámci festivalu BLAF na nádvorí Slovenskej národnej galérie objavila stánok značky “Nemám čo na seba”, ktorý ponúkal všelijaké vtipné zvršky. Pásikavé minišaty s výstrihom na chrbte a štýlovou lebkou vpredu mi hneď padli do oka. Aj keď som si ich pri skúšaní obliekla naopak a vôbec netušila – či a kam ich budem presne nosiť.

Tieto vtipné minišaty nepatria k tomu typu odevu, ktorý by si žena ráno obliekla do práce. Najmä keď robí pre charitatívnu organizáciu alebo pre univerzitu. Pred tými piatimi-šiestimi rokmi ma naviac mierne rozširovali, takže som ich naozaj často nenosila. Ale ani prezieravo neposunula ďalej. Čakali v šatníku na svoju príležitosť. Toto leto som pre ne našla plné využitie a v piatom mesiaci tehotenstva som ich v júlových horúčavách statočne vynosila.

Čosi mi navráva, že aj pár mesiacov po pôrode budem s povzdychnutím nad ručičkami váhy siahať často po pásikavých šatách. Pozdĺžne pruhy vraj zoštíhľujú... Ale nepredbiehajme! Dôležité je, že tento typ jednoduchých a nadčasových zvrškov – šiat či tričiek (s pridanou hodnotou v podobe vrecák, nápisov či obrázkov; napríklad s lebkou) jednoducho patrí do šatníka každej štýlovej ženy. Vlastne aj do mužskej skrine – nepoznám jediného kamaráta, ktorému by pruhovaný nátelník nepristal.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Stretnutia tretieho druhu a dress)-code Pohody

Pohoda je láska, závislosť, „must visit“ podujatie leta. Už dve dekády a nielen pre mňa. So zvyšujúcim sa vekovým priemerom verných návštevníkov a návštevníčok pribúda každým rokom i výskyt kočiarov vo festivalovom areále a počet atrakcií pre deti. Hudobný festival sa mierne transformuje do rodinného podujatia. Budúce leto táto nová skúsenosť čaká asi aj mňa ako žúrov-sa-nevzdávajúcu prvorodičku. Ale veď čo neurobíte raz do roka pre svoj spoločenský a kultúrny život, pre všetky tie stretnutia tretieho druhu, ako aj prevetranie šatníka? Naviac ak váš outfit na trenčianskom letisku môže predznamenať (dress-)code nejakého ďalšieho letného eventu...

V reportáži pre magazín Inspire som spomínala, ako na Pohode stretnete takmer všetkých – kamarátov z mimovládok; introvertných spolužiakov; vzdialených bratrancov a sesternice; slnkom unavené lokálne celebrity; niektorých politikov s podprahovou agitkou; svojich budúcich zamestnávateľov, aj bývalých frajerov a frajerky; resp. manželov a manželky; čiže aj tých, čo tak nutne stretnúť nepotrebujete... Verím však, že tých ľudí, ktorých stretnúť potrebujete a chcete, a nakoniec na nich aj v správny čas narazíte, bude vždy viac.

Do dobrej nálady vás našťastie okamžite dokáže dostať ľadová káva hneď v niekoľkých stánkoch. Vyskúšali ste napríklad zmrzlinu a voňavé nápoje z dielne trenčianskej pražiarne a kaviarne Coffee sheep? Ak nie, budúci rok to treba napraviť. Môj osobný gastro highlight tohto ročníka festivalu, kam som zavítala minimálne trikrát do dňa. Horúčava–nehorúčava, prechádzka cez celý areál až do stánku medzi ich „kávové ovečky" mi vždy spravila dobre.

Piaty mesiac tehotenstva sa prejavil v redukcii pripravených módnych kreácií (a doplnkov), zvýšenom míňaní eúr v stánkoch s jedlom, spomalenom kroku, častejších zastávkach na toaletách, fingovaní kofeínu v nápojoch a rýchlejšej únave. Len frekvenciu mudrovačiek a non-stop komentovania všetkého okolo to akosi negatívne neovplyvnilo.

Omnoho častejšie sa mi tento rok stávalo, že napriek starostlivo vyklikaným „must watch“ kapelám v mobilnej Pohoda appke som polovicu z nich nakoniec nestihla vidieť. Jedno šťastie, že som sa tam neakreditovala ako hudobná publicistka! Hudba je pre mňa i ľudí okolo stále dôležitá (veď ide primárne o hudobný festival), ale v porovnaní s tými desiatimi či dvadsiatimi rokmi tam pribudol ďalší rozmer a iné formy umenia či spoločenského vyžitia. 

 

Pravdepodobne boli za zhatením pôvodných plánov všetky tie neplánované, ale tak príjemné stretnutia so všetkými známymi, ktorých som presne rok nevidela. Ale v hovore sme plynule dokázali nadviazať na hocakú tému. Lebo na Pohode to tak prosto funguje a ladí, pričom dress-code nie je tým najdôležitejším kódexom na podujatí. Tento festival nie je o párminútových liftových rečiach, ani o vysmiatych selfiečkach v čelenkách s pierkami a venčekoch z umelých kvetov. Je o spoznávaní nenápadných kapiel na bočných stejdžoch, názorovej tolerancii počas ranných diskusií, ale napríklad aj o nočných debatách na rozpálenom betóne – keď vám je skrátka dobre a neľutujete, že ste nevideli headlinera večera. 

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič