Inspire 73: balbodebra - Dobré trhy kdekoľvek na svete

Text: Boba Baluchová (písané pre magazín Inspire 73/2015), Foto: Palo Markovič

Think twice before choosing (right costume)

Počas môjho pobytu v Novom Mexiku som sa ešte viac (ako počas môjho pobytu v Keni pred rokom) zaoberala spôsobom, akým sa ľudia zaodievajú – podľa čoho si oblečenie vyberajú, čo chcú svojím zovňajškom okoliu naznačiť a čo naopak zamlčať. So stupňujúcim sa popiskovaním mužov na moju adresu pribúdalo i rečníckych otázok na tému vyzdvihnutia či naopak potláčania etnickej, náboženskej či sexuálnej orientácie a rodu prostredníctvom šiat.

During my stay in New Mexico, I used to think (even more than during my stay in Kenya before) about the way of clothing – how people choose their clothes; what do they want and don’t want to say by their outfits. The growth of male whistling towards my appearance raised more rhetorical questions about showing or hiding the symbols and expressions of ethnic, religious or sexual orientation, as well as gender through particular dress.

Ako Slovenke, ktorá svoje detstvo a mladosť prežila na ceste medzi tréningami a nočnými či víkendovými vystúpeniami s folklórnym súborom, mi výrazné ozdoby vo vlasoch, blúzky s okrúhlymi výstrihmi aj nariasenými rukávmi a krátke plisované sukne nikdy neprekážali. O vestičkách, zásterkách či opaskoch mnohých farieb, lemovaní, vzorov, prešívaní a korálikov ani nehovoriac. Nebol to len kostým, bol to životný štýl. Nie náhodou som si domov z Kene doniesla niekoľko desiatok x-metrových šatiek a plachiet, ktoré nosievam na hlave, na krku, cez plecia či okolo pása – podľa toho, na aký šialený vzor a krikľavú farbu mám práve náladu. Dokonca som maminu prinútila, aby mi z niektorých látok ušila sukne (a zo zvyškov multifunkčné nekonečné šály). Inšpirácia a transformácia do novej podoby. Dúfam, že som použitím kenských vzorov v slovenskom odeve porušila nejaké pravidlo a urazila kultúru konkrétneho kmeňa. Zámerne spomínam len Keňu, nie Afriku, lebo tú celú som nemala čas preskúmať.

As Slovak woman who used to live her childhood and youth by moving between trainings and night or weekend performances with traditional folk group: I don’t mind to wear visible ornaments in hair, shirt with round neckline and draped short sleeves, short pleated skirts. It’s the same with vests, aprons or belts of many colors, edging, patterns, stitching and beads – I like all of that. For me it was not just a costume, it was a lifestyle. After my come-back home from Kenya I brought dozens of x-meters long scarves and sheets. Nowadays I put them on my head, neck, shoulders or around my waist – depends on how do I feel about certain crazy pattern and shiny color at the moment. I forced my mom to create stylish skirts by using some of these materials (and multifunctional endless scarves from the residues). It is nice inspiration and transformation into a new form. I hope by using these Kenyan patterns in Slovak clothing I’m not violating any cultural rule or tradition of particular tribe. Intentionally I say Kenya, not Africa, because I haven’t had time to explore whole African continent.

V novom Mexiku to bolo trochu iné. Moji kolegovia z organizácie Media Literacy Project si koncom októbra, keď vrcholili prípravy na oslavu Halloweenu, prebehli niekoľko populárnych webových stránok požičovní s halloweenskymi kostýmami. Okamžite našli názvy a obrázky, založené na rasových, etnických aj rodových stereotypoch. V rámci špeciálnej kostýmovej kategórie, zvanej „Sexy indiánske kostýmy" ste mohli nájsť šaty pod názvom: “Sexy Rain Dancing Diva Indian Costume” alebo “Sexy Tribal Trouble Indian Costume.” A naozaj som potom v uliciach Albuquerque stretávala dievčatá (svetlej farby pleti, snažiace sa vyzerať ako "Indiánky": v mokasínoch s korálikmi, minišatách so strapcami a pierkach v dvoch zapletených vrkočoch).

It was a bit different in New Mexico. At the end of October (the right time for Halloween party preparation) my colleagues from Media Literacy Project went through a number of popular websites with Halloween Costumes for rent. Immediately they found labels and images based on racial, ethnic and gender stereotypes. "Sexy Indian costumes" was a part of a special costume category where you could find dresses called "Sexy Rain Dancing Diva Indian Costume" or "Sexy Tribal Trouble Indian Costume". Then I really met those girls (of white color – trying to look like "American Indians" in their moccasins with beads, mini-skirts with fringes and feathers braided in two hair-braids) on the streets of Albuquerque.

Možno taký Johnny Depp, ktorý sa nechal po nakrútení filmu The Lone Ranger adoptovať istou pôvodnou obyvateľkou amerického kontinentu, má na to iný názor. Podľa mňa sú však "indigenous people" ľudia so svojou kultúrou a rodinami, ktorí si zaslúžia úctu, rešpekt a dôstojnosť, nie posmešky. Treba si dvakrát rozmyslieť, aký kostým zvoliť. Už v jesennom čísle magazínu Inspire som decentne upozornila, že pri výbere kostýmov v budúcnosti by nám mohla taká výchovná červená kontrolka v hlave zasvietiť. Azda zasvieti.

Maybe Johnny Depp (who was adopted by native American woman after the shooting of the movie The Lone Ranger) has a different opinion. In my opinion, however, "indigenous people" are people with their own culture and families who deserve dignity and respect, not ridicule. Think twice before choosing right costume. I discreetly pointed out (already in the fall issue of the Inspire magazine) that during the future selection of costumes we could be warned by this kind of educational red light in our head. Let’s hope it will light.

Text / Written by: Boba Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Found & (almost) Lost heART @ ABQ

Každé menšie veľkomesto funguje na podobných princípoch: smutné indivíduá v prostriedkoch mestskej hromadnej dopravy, hipsterské dvojice pred hudobnými klubmi, rodinky v nákupných strediskách. A umelci, tvoriaci pravidelne v urban spaceoch alebo príležitostne na komunitných podujatiach. Na trh Rail Yards Market v bývalom železničnom depe som chodievala každú nedeľu počas leta a jesene. Ale až úplne ku koncu som tam okrem hippiesáckych náramkov a čeleniek, potlačených tričiek aj tašiek zo seriálu Breaking bad či z filmu Book of Life (teda skôr „craftu“, ako toho „artu“) objavila umenie, môjmu srdcu blízke.

Every single little big city works on similar principles: strange individuals in public transport, hipster couples in front of music clubs, families in shopping centers. Artists are working on their art on regular basis in urban spaces or on occasional basis at community events. RailYards Market (RYM; located into the former railway depot) was one of them. I used to go there every Sunday during the summer and fall. There were always hippie headbands and wristbands, printed t-shirts and bags based on the series Breaking Bad or the movie Book of Life (therefore more "craft" than "art"). But at the end of RYM 2014 season I found art – very close to my taste and heart.

Sprvu som si ten malý stánok uprostred priestoru, plného voňavej kávy, čerstvého jedla, domácej hudobnej produkcie a ľudskej vravy ani nevšimla. Ovešaný malými plátnami či drevenými tabuľkami, pomaľovanými vyškerenými tvárami nadpozemských zvierat či komiksových postavičiek. Kopec čiernych rovných liniek, farebných bodiek, vycerených zubov a úzkych očí, aj tak nejak by sa dala opísať originálne tvorba pôvodného obyvateľa amerického kontinentu. Brett Kennedy sa okrem maľby pod značkou Uzumati creations venuje aj hudbe (búcha na bicie v kapele Akari). Nonstop vysmiaty mladík hovorí s nadšením o svojom pôsobení v Denveri aj v Albuquerque. Zadovážila som si dva malé obrazy s abstraktnými výjavmi, od ktorých sa nedal odtiahnuť zrak. Nasledovala klasická výmena vizitiek a hneď večer sme sa “priatelili” na sociálnych sieťach.

I almost missed that little booth in the middle of market’s space, full of fragrant coffee, fresh food, local music production and mixture of human voices. It was covered by small canvas or wooden squares with painted faces of supernatural animals or comic book characters. A lot of black straight lines, colored dots, clarified teeth and slanted eyes – that could be the shortest description of original creation of gifted native American man. Brett Kennedy is passionate about painting (under the label: Uzumaticreations), as well as music (he is drummer at the band: Akari). Always smiling young man spoke enthusiastically about his time in Denver and Albuquerque. At that day I bought from him two small abstract paintings. This was followed by a classic exchange of business cards and “friend” activity on social networks.

O týždeň na to som sa opäť chystala na RYM s jasným zámerom, zaobstarať si obraz, ktorý deň predtým zverejnil Brett na nete. Jednoduché srdce v odtieňoch ružovej a v ňom dve naznačené dlane. Symbolika jak z romantickej telenovely, viem. Možno za to môže tá novomexická príťažlivosť. Keď som zbadala plátno naživo, bolo asi 5krát väčšie, ako som si predstavovala. Ale muselo byť moje. Hrdo som sa (ako na nejakom “free hugs” happeningu) prechádzala po markete, aj s obrazom v rukách: “To srdce som našla v Albuquerque. Nie je to náhoda, no viac neprezradím. Ale odfotiť si ma môžete!” :)

A week later I wanted to go to RYM again with very clear intent – to procure a painting that Brett posted online the day before. Simple heart in shades of pink with two hands inside. The symbolism looks like the scene from romantic soap opera, I know. But I was really attracted by so-called New Mexican appeal. When I saw the painting “live”, it was about 5 times larger than I imagined. But it was already decided, it had to be mine. I was proudly walking through railway depot (like at "free hugs" happening) with the painting in my hands: "I found heART in Albuquerque. It is no coincidence, but I’ll no tell you more. Of course, you can take a photo of me!" :)

Našla som srdce a skoro som o neho aj prišla. Preto sa ma nepýtajte, ako som ten obraz, ktorý sa svojimi rozmermi nezmestil do žiadnej batožiny, prepravila z Nového Mexika na Slovensko. Takmer som ho nechala zabalené na pošte – toľko energie a peňazí to stálo. Otázky typu: “Kde sa nachádza Slovensko?”; alebo „Je Slovakia a Slovak republic to isté?“ sú len ako bonusy. Ale srdce je doma, nateraz v Bratislave. A ja všetkým odporúčam sledovať Brettovu tvorbu – je to nadaný týpek. Niekedy svoju tvorbu zadarmo rozdáva po uliciach ABQ (stačí sledovať „Free art friday“ fanpage). Ľutujem, že tam teraz nie som...

I found heART in Albuquerque. And I almost lost it. Therefore, do not ask me how I transported that over-sized painting from New Mexico to Slovakia. I almost left it wrapped at the post office. It cost so much energy and money. Questions like, "Where is Slovakia?" or "Is Slovakia and Slovak republic the same state?" are just funny bonuses. But the heart is at home: in Bratislava for now. And I recommend everyone to watch the art-creation of this talented guy. Sometimes Brett’s paintings can be found for free in the streets of ABQ (just follow the "Free Art Friday" fanpage). Again I have to regret that I am not there right now...

Text / Written by: Boba Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič 

Inspire 72: balbodebra - Presedieť jeseň na "letnej" terase

Text: Boba Baluchová (písané pre magazín Inspire 72/2014), Foto: Palo Markovič

Beautiful minds everywhere (new friendships @ U.S.)

Posielam ďalší pozdrav zo Spojených štátov, kam vela ľudí odchádza žiť svoj „americký sen“ – s platnými vízami, či bez. So mnou je to troche iné. Som tu na obmedzený čas, len niekoľko mesiacov a čo tu do seba absorbujem, mala by som uplatniť a odovzdať doma, na Slovensku. Tak ako moji kolegovia, „co-fellows“ z Východnej Európy, Južnej Ameriky, Ázie či Afriky. Inak by komunitné výmenné pobyty nemali zmysel.

Počas úvodných dní v novom prostredí je najdôležitejšie: fungovať s otvorenou mysľou, pozerať sa okolo seba, nájsť si svoje spriaznené duše – počas zoznamovačiek s novými ľuďmi (aj keď aj Skype hovory domov a check-in activity na Facebooku sú asi dôležité). Ja som si našla skvelé parťáčky takmer okamžite (na základe svojského humoru): Samar z Libanonu, Tachminu z Tadžikistanu, Emmy z Indonézie a kopec ďalších zaujímavých blízkych. A spoznala som aj skvelého lídra z Vietnamu: Pána Phuca…

Greetings from the United States, where many people are coming to live "American Dream" – with a valid visa or not. It's a little different for me. I'm here for a limited time (couple of months only) – ready to absorb everything important and inspiring at my host organization. Then I should apply and share this experience and knowledge at home, in Slovakia – like my colleagues, co-fellows – great community leaders from Eastern Europe, South America, Asia or Africa. Otherwise the community solutions programs and exchanges would not make sense.

During the initial days in a new environment the most important thing is: to walk with an open mind & heart, to look around and to find new soul-mates during get-to-know-each-other activities (eventhough Skype-calls home and check-in activities on Facebook are probably also important too). I found great “buddies” almost immediately (on the basis of common sense of humor): Samar from Lebanon, Takhmina from Tajikistan, Emmy from Indonesia and a lot of other interesting friends around me. I also met in DC a great leader from Vietnam: Mr. Phuc...

Pán Phuc, náš nevidiaci kolega z môjho súčasného výmenného pobytu v USA, nám nedávno poslal cez špeciálny program email – že sa mu zdá, že sme sa v auguste počas prvých spoločných dní vo Washingtone, DC veľa fotografovali; a že ak nejaké vydarené fotky (jeho a nás) v počítači máme, či ich môžeme poslať mailom do Vietnamu. Lebo jeho manželka a dve malé deti sú doma zvedavé, ako sa tatkovi v ďalekej Amerike darí... Možno som len precitlivená, možno mi len v Novom Mexiku chýbajú moji slovenskí blízki, ale rozrevala som sa jak malé decko. Také milé aj smutné to bolo zároveň. Tak som sa v tej časovo najnevhodnejšej chvíli začala prehrabávat fotkami, len aby som jeho rodine aspoň 2-3 obrázkami spravila radosť.. Azda potešia!

Mr. Phuc, our blind colleague from my current fellowship in the U.S., sent us an email recently. According to him: it seemed that we took a lot of photos at the beginning of our journey in Washington, DC. He asked us: “If you have any nice pictures (of me with you) in your computer would you be willing to send them to Vietnam? My wife and especially my two children are curious about their father’s activities – far away from home, in big America...” Maybe I'm just hyper-sensitive or maybe I miss my Slovak relatives a lot in New Mexico, but that email made me cry. It was so sweet and sad at the same time. So I started (at the most inconvenient moment, under the time-pressure) to check hundreds of photos – in order to make his family happier and content. I hope they liked these 2-3 pictures!

Pán Phuc, alebo „otec Phuc“ (ako ho niektoré familiárne oslovujeme) nebol nevidiacim mužom od narodenia. V detstve mu slúžil zraz. Takže vie si predstaviť farebnú škálu a rozumie spojeniam, ako: “krásna modrá obloha;  čerstvo pokosená zelená tráva…”

Pamätám si jednu obedovú situáciu v DC, ako som prerušila zaujímavý rozhovor skvelej zabávačky Samar a pána Phuca. Keď ma Samar zbadala, rozveselila sa a zmenila tému konverzácie. Začala od pána Phuca vyzvedať, ako si ma asi predstavuje – podľa hlasu a dotyku tváre: ako som vysoká, akej farby mám oči, a ako dlhé vlasy asi mám, akú postavu a úsmev... Pán Phuc sa sprvu trošku zdráhal, ale potom ma opísal ako lesnú vílu, alebo princeznú… Nebol tak ďaleko od pravdy. Čo myslíte? Novo-mexiká klíma, kopec slnka a prípravy na oslavy “Los muertos” ma ženú do tejto polohy divožienky stále viac a viac... Mám radosť zo všetkých týchto situácií a ľudí okolo. Budem sa snažiť udržať si tieto kamarátstva.

Mr. Phuc, or "Father Phuc" (as we call him) wasn’t a blind man from the beginning of his life. As a child he could see, watch, observe everything around him. So he’s able to imagine the colors and understand such an expression as: "beautiful blue sky”; or “freshly cut green grass"…
I remember particular lunch-situation from August – back in DC: I interrupted an interesting conversation between great entertainer Samar and Mr. Phuc. When Samar saw me, she immediately changed the topic of conversation. Samar asked Mr. Phuc to describe me – just according to my face and by my voice: how tall am I; what is the color of my eyes; how long is my hair; what about my figure or smile... Mr. Phuc was reluctant at the beginning, but then he described me as a nice fairy… Not so far from the truth – what do you think? New-Mexican climate, constant sunshine and massive preparation for "Los Muertos" celebration made me dress in that “back-to-the-roots/woods” way :) I'have been enjoying all these situations and people around me. I will try to keep these friendships.

Text/Written by: Boba Baluchová, Foto/Photo: Palo Markovič

Little Burque coincidences

Burque ľudia sú zhovorčiví, alebo skôr ukecaní, vcelku dosť príjemní – podľa toho, v ktorom „neighborhoode“ sa pohybujete. Ak by som mala opísať obyvateľstvo stereotypne a krátko, povedala by som, že si tu v koexistencii nejak tak spokojne žije zmeska zaujímavých kultúr a etnických identít. Rozoznávam zatiaľ asi tri komunity: Severo-američania (zväčša potomkovia európskych prisťahovalcov), Chicano ľudia (latinská komunita) a „native Americans“ (doma v detstve sme ich podľa westernov a mayoviek zvykli volať Indiáni). Keď na niekoho z nich prehovorím, tipujú ma na ruskú občianku so silným prízvukom, ale mätie ich moja výška, dlhé ryšavé vlasy a šikmejšie oči.  Plus ich možno zaujme (či zmätie) improvizovaná zelená pelerína, ktorú som za dolár kúpila v sekáči v Santa Fe v podobe topu, no so zámerom: nosiť ju ako sukňu... Pôvodné Američanky (zjednodušene Indiánky) vyzerajú často ako moje mladšie sestry, sme si podobné. Čiže zapadám do Burque mixu.

Burque people are talkative, or let’s say: over-talkative, very nice and open – depends on "neighborhood" where you appear. If I had to describe the population briefly and stereotypicaly, I would say that they are somehow coexisting and living in easy going mixture of interesting cultures and ethnic identities. I’ve been observing so far three communities here: North-Americans (mostly descendants of European immigrants), Chicano people (Latin community) and "native Americans" (back home in my childhood we used to call them: Indians - because of western-movies and Karl May novels). When I talk to them they will immediately think: I am Russian – because of my strong accent. But they get confused because of my height, long red hair and strange eyes. They can also get inspired (or confused) by my improvised green tippet, which I bought for one dollar in Santa Fe's second hand store (originally as a top, but with the intention: to wear it as a skirt)... Many female Native Americans often look like my younger sisters, we really do have similar faces. It seems that I fit into this Burque mix.

Život v ABQ je veľmi podobný tomu bratislavskému. Keď sa v meste chystá nejaký zaujímavý event, buďte si istí, že tam stretnete vštekých lokálnych hipsterov, študentov UNM, potomkov NM hippiekov, bývalých raverov, a celú preživšiu intelektuálnu smotánku. A aj mňa.

Jeden príklad za všetky: oslava 2. narodenín „Sister“ baru v ABQ down-town, kde zahral svoj metal, preodený do dub-stepu aj hypnotický performer "Gaslamp killer". Stretla som želané osoby, aj tých, ktorých som v ten večer nepotrebovala mať na očiach. A takto by sa dalo pokračovať s urban marketmi, farmárskymi trhmi, divadelnými predstaveniami, otváračkami výstav, či lokálnymi kaviarňami. Prosto svet je malý a nič nemôže byť náhoda.

Life in ABQ is very similar to Bratislava-life. If there is going to happen an interesting event, you can be sure that you will meet there everybody: local hipsters, UNM-students, the descendants of New Mexico hippies, former ravers, and all the surviving intellectuals. And me too, of course.

One recent example: 2nd anniversary of "Sister" bar in ABQ down-town, where hypnotic performer "Gaslamp killer" played his version of metal transformed into dub-step. I met there some beloved persons, even those whom I did not need to see during that evening. I could go on with Burque urban events, farmers markets, theater performances, exhibitions opennings or local cafes. The world is so small and nothing is obviously the coincidence.

V centre mesta mám obľúbenú kaviareň, ktorú navštevujem každú sobotu. Stala sa súčasťou môjho sobotňajšieho rituálu, či tour de city. Začínam ráno s Growers marketom, potom skúsim zabehnúť po pohľadnice s kostlivcami do kultúrneho centra El Chante, no a poobede končím v tejto mojej kaviarni, zvanej Java Joe's. Melú tu fair trade kávu, uvaria vám skvelý chai latté, ponúknu čerstvý koláčik, podajú hustú zeleninovú polievku. Môžete obdivovať maľby na stenách (momentálne Los Muertos tematika – cukrové lebky a tancujúci kostlivci sú v októbri naozaj všade v rámci Nového Mexika), a to všetko za zvuku živej hudby.
Pamätám sa, ako tam nedávno prezentoval svoju tvorbu na ručne vyrábaných mini gitarkách SethHoffman. A keďže mal narodky, podávali sa zadara cup-cakey a panovala dobrá nálada. V kaviarni zväčša neostávam tri hodiny, ale v onú sobotu som chcela. Všetko bolo tak trošku rozprávkové. Keď si Seth sám zahral: „Happy birthday“, rozbehla som sa k pokladni zakúpiť ručne robenú pohľadnicu a zbrklo mu napísala narodeninové prianie v slovenčine a angličtine. Potom mi došlo, že už som ho videla hrať na Rail Yardsmarkete aj na Downtown Growers markete. Čiže jedného človeka nemusíte prenasledovať – i tak na neho narazíte trikrát po sebe. Ale o storkách z albuquerqueských dobrých trhov až inokedy...

There is one beautiful cafe in ABQ down-town, which I visit every Saturday. It has become part of my Saturday's ritual – my  tour de ABQ city. I usualy start the morning with Downtown Growers Market, then I try to buy the cards with skeletons in the cultural center El Chante, and I end up in this lovely local café, called Java Joe's. You can choose fair-trade coffee here, but I’d recommend their great chai-latte, fresh cookie or a thick vegetable soup. You can admire the paintings on the walls (now "Los Muertos" theme – sugar skulls and dancing skeletons, as everywhere else in New Mexico in this period of time) and listen to live music.

I remember the day when local musician: Seth Hoffman presented his music on handmade mini-guitars there. It was the day after his birthday, so there were a lot of nice people, cup-cakes for free, and very good mood. Usually I try not to spend all my free time at favourite café, but that Saturday was special – I stayed there for almost three hours! Everything was so funny and fabulous. When Seth started to sing "Happy birthday" song to himself, I went to find B-day postcard (trying to write there some birthday wishes in Slovak and English language). Then I realised: I've already saw him – playing on the Rail Yards Market and Downtown Growers Market too. It can happen just here: that you will meet the same person more than three times in a month :) More stories about Albuquerque’s good markets soon…

Text/Written by: Boba Baluchová, Foto/Photo: Palo Markovič