BalBo deBra

BalBo deBra

piatok 30. septembra 2016

Uzimené prechádzky po Ponsonby road

Pred pár týždňami som dokončila článok do jesenného čísla slovenského magazínu Inspire (v rámci pravidelnej Fashion / BalBo deBra rubriky). O témy nebola núdza. Rozobrala som festivalové outfity, ale aj oblečenie do šedivých dní, ktorých si v prístavnom meste Auckland užijem neúrekom. Dominovali inšpiratívne kľúčové slová: počasie, vietor a dážď. 
Few weeks ago I finished an article for the fall issue of Slovak Inspire magazine (I submitted my regular BalBo deBra contribution to Fashion section). It was more than easy to pick a topic. So I discussed the festivals’ outfits, as well as the warmer clothes for cold days in Auckland city. Few words were mentioned more than once: weather, wind and rain. Very inspiring key words!
Keď potrebujem počas dňa zdravotnú prechádzku, vybehnem z domu na najbližšiu rušnú ulicu – Ponsonby road. Kedysi v susedstve Ponsonby bývali maorské rodiny, dnes sa o domy v tejto štvrti, ktorých ceny sa na trhu s nehnuteľnosťami pohybujú vo výškach nad jeden milión novozélandských dolárov, bijú aucklandskí riaditelia stavebných či iných firiem alebo čínski investori. Napriek tomu táto dlhá ulica ešte neprišla o svojho ducha, a módne butiky, útle kaviarne, obchodíky s kvetmi, tematické kníhkupectvá, tetovacie štúdiá či starožitníctva sa tešia záujmu domácich aj turistov. 
Na Slovensku začína jeseň, na Novom Zélande začína jar, no s počasím sme na tom rovnako. Našťastie mi tu dážď prechádzky nekomplikuje. Chodníky po oboch stránach ulice Ponsonby (aj pár ďalších nákupných tepien v Aucklande) sú totiž dômyselne kryté. Každý obchod má svoju striešku s vývesným štítom. Pásy týchto striech chránia peších nakupujúcich pred zmoknutím. Čosi podobné som videla napríklad v Bologni, no tam mala tá architektúra domov so strechami, resp. s oblúkovitými prechodmi skôr historický, ako komerčno-logistický ráz. Spokojne si teda kráčam pod tými strieškami a sledujem butiky novozélandských módnych značiek (hlavne tých, ktoré sa pýšia eticky vyrábanou módou: „fair fashion“). Fotografie výkladov vkladám do svojej fanpage: BalBo deBra style.
When I need a break during the day I go out for a walk to the nearest busy street – Ponsonby Road. There used to be a neighborhood full of Maori families in past, these days CEOs of Auckland’s companies or Chinese investors are taking over – willing to pay more than one million NZ dollars for a single house there. Fortunately, this long street has not lost its unique spirit yet and local people, as well as tourist are still enjoying fashion boutiques, hipster cafes, flower shops, bookstores, antique shops and tattoo studios there.
Slovak people are preparing for Autumn period, while Kiwi people (in New Zealand) are looking forward to Spring. I am sure the weather will be pretty much the same in both places. Fortunately, rain doesn’t complicate long walks at all. Sidewalks on both sides of the street on Ponsonby road (and a few other shopping streets in the heart of Auckland) are in fact cleverly covered. Each store has its own roof with a signboard. These roofs protect pedestrians and shoppers from getting wet. I saw something like that before in Bologna but there was another reason for building this type of roofs (more historical than commercial-logistical). Thus I walk happily under those roofs and watch boutiques’ windows of New Zealand fashion brands (especially those supporting "fair fashion"). You can see more photos on my Facebook fanpage
: BalBo deBra style.

Špeciálnu kategóriu tvoria (ako inak) second-handy a charitami zriadené vintage obchodíky. Tie ponúkajú momentálne teplejšie zvršky  – jarnú kolekciu odevov v čiernych a šedých odtieňoch. Aj ja som sa náhle dala na čiernu farbu, takže kardigán s predĺženým predným dielom a koženková bunda na zips (obe z Recycled Boutique NZ) v mojom šatníku neprekvapia. Prekvapila ma však moja voľba poľovníckeho slamenného klobúka. Také som predsa nikdy nenosila. Ale príslovie "Nikdy nehovor nikdy" a cena (tri doláre v Red Cross charity shope) ma presvedčili. Ako znúdzecnosť či prvá pomoc pri presune do centra, keď sa vonku náhle rozprší a vy musíte prejsť aj po chodníkoch, ktoré nie sú zastrešené tak efektne, ako na Ponsonby road, to padne vcelku vhod. Čo poviete?
I've been especially focused on the windows of second-hands and vintage shops established by charities. These stores currently offer warmer clothes spring collections in black and gray shades. Suddenly, I also started to wear black clothes, so cardigan with extended front part and leather jacket (both from Recycled Boutique NZ) are part of my closet now. However, I was surprised by my recent choice of straw hat for hunters – I have never worn this kind of hats before. Popular saying "Never Say Never" and decent price (three NZ dollars in Red Cross charity shop) made me feel hungry for it. It really helped me to get to the city center when it started to rain outside. Not all paths have been covered by those roofs as on Ponsonby Road yet. How do you like it?

Text / Written by: Boba Markovič Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

štvrtok 15. septembra 2016

Čo by ste v chladničke nehľadali

V septembri ma oslovila redakcia časopisu Eva so zaujímavou požiadavkou – odfotiť a opísať svoju chladničku – zvnútra i zvonku. Nebolo treba nič aranžovať – vonkajšia vrstva sa pomaly zapĺňa a vnútrajšok ostáva takmer nemenný... 
Môžem byť rada, že chladnička má tvar hranolu a vrstvami ju možno pokrývať z viacerých strán, nielen spredu. Mám ju rozdelenú doslova na sektory – jeden je preplnený spomienkami na Slovensko a sú tam pohľadnice od známych zo SR. Druhý je pokrytý pamiatkami na koncert či výstavu už tu v Aucklande, alebo pozvánkami na podujatia, ktoré sa dejú v tomto rýchlo sa meniacom meste.
Chladnička zvnútra výzerá o niečo prázdnejšie a na prvý pohľad nezaujímavo. Keďže počas týždňa veľa pracujeme a cez víkendy sa snažíme vycestovať do okolia (zväčša kompou na neďaleké ostrovy Waiheke, Rangitoto, Rotoroa, alebo na pláž v Takapune), v chladničke máme len pár potrebných a najmä trvanlivých potravín. No veľkú časť v nej zaberajú desiatky roliek filmov, ktoré sme doniesli ešte z Bratislavy, lebo manžel sa venuje analógovej fotografii. Nie každý by čakal filmy v chladničke, u nás je to už roky samozrejmosť.
V Bratislave sme každý večer po práci trávili vonku – chodili sme na výstavy, do divadla alebo do kina Lumiére na klubové filmy (niekedy aj dva za večer). Keďže sa venujem žurnalistike a globálnemu vzdelávaniu, je to tak trochu aj moja povinnosť (nielen radosť). V Aucklande v tom pokračujeme, aj keď je tu všetko o dosť drahšie. No nové prostredie možno spoznať práve vďaka návšteve lokálnych miest, pozorovaním domácich ľudí a podporou pôvodného umenia. Ak by sme mali vypichnúť nejaké novozélandské podujatie – tak určite divadelno-pohybové predstavenie “Mana Wahine” o maorskej histórii, o prepojení ženskej sily a lona prírody. Takú premyslenú prácu zo zvukom a svetlami som v Európe doteraz nevidela (leták z tohto predstavenia preto nie náhodou zaberá čestné miesto na našej chladničke).
Do európskych kín mieri úspešný novozélandský film “Hunt for Wilderpeople” od režiséra Taita Waititi o maorskom chlapcovi, ktorý si zvyká na nových rodičov v pestúnskej starostlivosti, testuje ich nervy a objavuje divokú miestnu prírodu. Určite si pozrite túto výchovnú komédiu – veľa vám prezradí o živote na Novom Zélande.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič