Privstať si na Kreatívne ráno

Podujatie „Creative Mornings“ môžete navštíviť vždy v posledný piatok v mesiaci vo viac ako stosedemdesiatich mestách sveta. Prekvapivo aj v Bratislave i v Aucklande. Za odmenu vás na tomto rannom podujatí čaká voňavá káva, toast alebo koláčik k tomu, no najmä originálna prednáška od tvorivej osobnosti v rozsahu 20-50 minút.

Na Slovensku „Kreatívne rána“ organizujú s väčšou či menšou pravidelnosťou moje konškoláčky z VŠMU. Ani jedno z bratislavských vydaní som, popravde, pre moje zahraničné pobyty a pracovné povinnosti doteraz nestihla navštíviť. Prisahám, že problém nebol v rannom vstávaní... Aj keď viac čulá som ako spíkerka, aj ako diváčka po večeroch. V posledných týždňoch však s pribúdajúcimi kilogramami a vnútornými kopancami od mojej dcéry sedím disciplínovane za počítačom už od siedmej ráno. Poprípade zápasím s gravitáciou a gúľam sa centrom mesta na stretnutie, vyšetrenie či prednášku v niečom pásikavom.

Pred pár rokmi mi liezlo to hromadné opantanie mojich známych všetkými tými videami z TED či TEDx konferencií pekne na nervy. Teraz pristupujem k daným inšpiratívnym prednáškam viac otvorene. Aucklandskú verziu „Creative mornings“ (alebo „TED for the rest of us” / „TED predášku pre nás ostatných – ako ju niektorí vtipne označuju) mám mimoriadne rada. Tu mám všeobecne akosi viac času či šťastia na prednáškoidné eventy. Zohráva v tom rolu, samozrejme, aj moja snaha – obzrieť si lokálnu komunitu kreatívcov a kreatívkyň, zároveň sa trošku zapojiť do spoločenského života tejto metropoly. Vcelku to zatiaľ ide a už som získala aj pár užitočných kontaktov i podnetov. Všetky azda využijem počas mojej rodičovskej „dovolenky“ v najbližších mesiacoch.

Jeden z posledných Creative Mornings talkov sa týkal vydávania aucklandského časopisu Paperboy, ktorý má nesmierne pútavú formu, ale aj obsah. Podľa jednotného vizuálu obálky ho nemáte problém rozpoznať už na diaľku. Vždy vo štvrtok ráno si vezmete z vyhradených miest po celom meste svoj výtlačok zadarmo a spríjemňujete si ním obedové pauzy či lenivý víkend v posteli. Jeho šéf-editor, Jeremy Hansen, sa snažil práve na augustovom rannom talku predstaviť štyri hlavné piliere magazínu, aj stratégiu, ktorú redakcia pred majiteľmi obhajuje. Je obdivuhodné, že časopis vychádza už rok a zatiaľ to s úrovňou nešlo dolu napriek tomu, že inzercie (najmä tej otravnej) nepribúda. Ak by sa mi tam podarilo pretlačiť pár svojich článkov – bola by som viac ako spokojná.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Čo by ste v chladničke nehľadali

V septembri ma oslovila redakcia časopisu Eva so zaujímavou požiadavkou – odfotiť a opísať svoju chladničku – zvnútra i zvonku. Nebolo treba nič aranžovať – vonkajšia vrstva sa pomaly zapĺňa a vnútrajšok ostáva takmer nemenný... 

Môžem byť rada, že chladnička má tvar hranolu a vrstvami ju možno pokrývať z viacerých strán, nielen spredu. Mám ju rozdelenú doslova na sektory – jeden je preplnený spomienkami na Slovensko a sú tam pohľadnice od známych zo SR. Druhý je pokrytý pamiatkami na koncert či výstavu už tu v Aucklande, alebo pozvánkami na podujatia, ktoré sa dejú v tomto rýchlo sa meniacom meste.

Chladnička zvnútra výzerá o niečo prázdnejšie a na prvý pohľad nezaujímavo. Keďže počas týždňa veľa pracujeme a cez víkendy sa snažíme vycestovať do okolia (zväčša kompou na neďaleké ostrovy Waiheke, Rangitoto, Rotoroa, alebo na pláž v Takapune), v chladničke máme len pár potrebných a najmä trvanlivých potravín. No veľkú časť v nej zaberajú desiatky roliek filmov, ktoré sme doniesli ešte z Bratislavy, lebo manžel sa venuje analógovej fotografii. Nie každý by čakal filmy v chladničke, u nás je to už roky samozrejmosť.

V Bratislave sme každý večer po práci trávili vonku – chodili sme na výstavy, do divadla alebo do kina Lumiére na klubové filmy (niekedy aj dva za večer). Keďže sa venujem žurnalistike a globálnemu vzdelávaniu, je to tak trochu aj moja povinnosť (nielen radosť). V Aucklande v tom pokračujeme, aj keď je tu všetko o dosť drahšie. No nové prostredie možno spoznať práve vďaka návšteve lokálnych miest, pozorovaním domácich ľudí a podporou pôvodného umenia. Ak by sme mali vypichnúť nejaké novozélandské podujatie – tak určite divadelno-pohybové predstavenie “Mana Wahine” o maorskej histórii, o prepojení ženskej sily a lona prírody. Takú premyslenú prácu zo zvukom a svetlami som v Európe doteraz nevidela (leták z tohto predstavenia preto nie náhodou zaberá čestné miesto na našej chladničke).

Do európskych kín mieri úspešný novozélandský film “Hunt for Wilderpeople” od režiséra Taita Waititi o maorskom chlapcovi, ktorý si zvyká na nových rodičov v pestúnskej starostlivosti, testuje ich nervy a objavuje divokú miestnu prírodu. Určite si pozrite túto výchovnú komédiu – veľa vám prezradí o živote na Novom Zélande.

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič