BalBo deBra

BalBo deBra

pondelok 18. augusta 2014

In love with Shakespeare


Keď som doma, moja pravidelná filmová dávka sa ráta na jeden až dva filmy denne (a to nielen kvôli škole alebo práci). Milujem pohyblivé obrazy. Ako na plátne, tak aj na javisku. Do mesiaca sa preto snažím absolvovať päť až desať predstavení. Niekto si kupuje platne, časopisy, oblečko, no niekto zasa podporuje domácu umeleckú scénu. Niektorí zvládame oboje?!

Problém je, že nik som mnou už nechce chodiť do „národného“. Vraj sa tam diváckej obci ponúkajú čoraz väčšie avantgardy, mrchavé ťažoby. Ľudia by asi najradšej sledovali len tie Statky-zmätky a nič odvážnejšie. Ako ale publikum vychovať, aby si zvykli aj na náročnejšie kúsky, dôverovali autorskému tímu, odčítali dej na javisku (a potom si ho po pár dňoch či týždňoch prežili doma vo svojej hlave)? Buddenbrookovci sú vraj príliš dlhí a málo názorní, Ksicht zasa príliš realistický a moderný – no furt niečo... Jediné, na čo sa dá doma spoľahnúť a prilákať masy do hľadiska, je asi časom overený Shakespeare. Nie som proti, veď tento rok oslavujeme jedno veľké výročie – 450 rokov od narodenia Williama Shakespearea. Naviac na základke i na gymnáziu som Shakespearea hltala – v rámci povinného čítania (rodinné naťahovačky a nenaplnené lásky ma zjavne vždy bavili).



Na Letných shakespearovských slávnostiach sa snažím nechýbať – keď som doma, v Bratislave. Videla som tam predstavenia: Antonius a Kleopatra, Ako sa vám páči, Dvaja páni z Verony. No napríklad Richarda III. som pred pár rokmi na bratislavskom hrade nestihla. Zato Večer trojkráľový som v SND pred desiatimi rokmi navštevovala každomesačne – ak som tú adaptáciu nevidela aspoň desaťkrát, tak ani raz! Neuveriteľne ma bavil ten záver, súrodenecký reunion, láskyplný happy-end, a Šašova záverečná pieseň. Na Othella sa chcem o pár mesiacov vybrať do Brna, no a haluzné spracovanie Hamleta som si pozrela teraz v Albuquerque. Dej sa odohráva v štátnej väznici, dvanásť mužov si svojsky rozdelí postavy – a tak vidím troch mužov rôznej farni pleti v úlohe Hamleta a zarastenú Oféliu vo väzenskom mundúre. Do toho stroboskopické výjavy kráľovraždy, až pokým (ako to už býva pravidlom) všetci nepomrú. Prekvapenie i spokojnosť zároveň. Verili by ste, že Hamlet je najčastejšie filmovo i divadelne spracovávaným príbehom na svete? Hneď po Popoluške, tuším, :).



Moja shakespearovská obsesia sa premieta aj do odievania. Neodolala som a objednala som si jednu hand-made plátenú tašku z dielne mojej spolužiačky Alenky z VŠMU. Nikdy som si nemyslela, že na seba navlečiem čosi šedé, a že k tomu budem nosiť fialové sandálky či doplnky, no stalo sa. Jednoduché sivé šaty, ktoré moja mamina vyhrabala v niektorom z bratislavských second-handov, som si skrátka nemohla neobliecť. Stačilo už len dozdobenie fialovými kvetmi a korálkami. Možno tomu naozaj dopomohli Oféliine osudové tašky a umne zvolený citát, takmer ako tweet, ktorý sa na mňa prilepil. Možno ma šedo-fialové obdobie s nástupom jesene opustí, ale Shakespeare nikdy. Na čo sa za-mladi namotáš, to ťa už nepustí...



Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič

piatok 1. augusta 2014

Festivalové recyklo-LETO


Leto si spájame so všeličím. Záleží asi najviac od veku a objemu peňaženky. Buď s niekoľkomesačnou úľavou od školy a cestou okolo sveta na podivnom dopravnom prostriedku; alebo s nekončiacim skúškovým obdobím a prípravami na dobrovoľníčenie v summer campoch kdesi v Južnej Európe; príležitostnými brigádami vo vysoko-tatranskom rezorte a šetrením peňazí na letné festivaly


 
Festivaly sú pre niektorých z nás synonymom leta, ako aj dôvodom pre kreáciu či zadováženie si vhodných zvrškov na aktuálnu sezónu, na aktuálny event. Netreba hneď bežať do obchodov. Pre nevydarené minuloročné leto (obviňujme z toho ľudskú činnosť, nie zmenu klímy!) sme možno nevynosili všetky kúsky spred roka: netradičné pokrývky hlavy, nadrozmerné slnečné okuliare, tylové zavinovacie mini-sukne alebo naopak dlhé sukne s pásikmi, a k tomu plátené tenisky. Stačí sa rozpamätať alebo skontrolovať pohyb na účte spred roka...
Nie všetci mali začiatkom leta cestu do Barcelony – za festivalmi Primavera sound alebo Sónar, kde sa schádzajú tisícky neo-hippies aj hipsterov z celej Západnej Európy. Práve tam sú často životný štýl a vykecávky s kamoššmi dôležitejšie ako špička súčasnej elektronickej scény v ponuke programu festivalu. Tam so svojimi akokoľvek originálnymi, resp. nelogickými kombináciami a farebnými kreáciami zapôsobíte na málokoho. Ocitnete sa totiž v preplnenom priestore, kde každého návštevníka zaujíma len a len on sám (a jeho/jej vydarené postnutie akože spontánnej fotky na sieť Facebook).



Vždy odporúčam primárne využiť domáce zdroje – treba dôverovať umeniu recyklovania. Stačí raz za čas otvoriť skriňu, svoju aj svojich rodinných príslušníkov (vybehnúť na pôjd či do pivnice), vyhádzať všetko na posteľ a začať originálne, no s citom dané kúsky kombinovať, prerábať. Dokupovať sa snažte zásadne iba doplnky (podľa doladenia farebnosti outfitu: opasky, mašle, korále či umelé kvietky, plstené tašky) a vymieňať iba gombíky či lemy. Letné upratovanie s pridanou tvorivou hodnotou nikdy nezaškodí. Aj moja ružová bunda a tenisky sú zo second-handu za pár eúr, turban z kenského trhu, k tomu sukňa farebne doladená a nedávno došitá (díky, mami)!
Leto sa mi ešte spája s obdobím štátnic a obhajob záverečných prác. Chalani na elektrotechnike mali kedysi taký zvyk, že keď úspešne ukončili školu – z internátneho okna (na ktoromkoľvek poschodí) v Mlynskej Doline vyhodili televízor. Veľmi zvláštny rituál. Keď som jeden dokaličený prijímač nedávno našla – stal sa symbolickou rekvizitou pri fotení. Na sídliskách však tento rituál neodporúčam skúšať – ani s vyhadzovaním šiat, ani so zbavovaním sa elektro-spotrebičov – ani v lete, ani inokedy. Nech by sa to zdalo akokoľvek zaujímavé či spontánne. Takto si recykláciu produktov radšej nepredstavujme...



Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič