In love with Shakespeare

Keď som doma, moja pravidelná filmová dávka sa ráta na jeden až dva filmy denne (a to nielen kvôli škole alebo práci). Milujem pohyblivé obrazy. Ako na plátne, tak aj na javisku. Do mesiaca sa preto snažím absolvovať päť až desať predstavení. Niekto si kupuje platne, časopisy, oblečko, no niekto zasa podporuje domácu umeleckú scénu. Niektorí zvládame oboje?!

Problém je, že nik som mnou už nechce chodiť do „národného“. Vraj sa tam diváckej obci ponúkajú čoraz väčšie avantgardy, mrchavé ťažoby. Ľudia by asi najradšej sledovali len tie Statky-zmätky a nič odvážnejšie. Ako ale publikum vychovať, aby si zvykli aj na náročnejšie kúsky, dôverovali autorskému tímu, odčítali dej na javisku (a potom si ho po pár dňoch či týždňoch prežili doma vo svojej hlave)? Buddenbrookovci sú vraj príliš dlhí a málo názorní, Ksicht zasa príliš realistický a moderný – no furt niečo... Jediné, na čo sa dá doma spoľahnúť a prilákať masy do hľadiska, je asi časom overený Shakespeare. Nie som proti, veď tento rok oslavujeme jedno veľké výročie – 450 rokov od narodenia Williama Shakespearea. Naviac na základke i na gymnáziu som Shakespearea hltala – v rámci povinného čítania (rodinné naťahovačky a nenaplnené lásky ma zjavne vždy bavili).

Na Letných shakespearovských slávnostiach sa snažím nechýbať – keď som doma, v Bratislave. Videla som tam predstavenia: Antonius a Kleopatra, Ako sa vám páči, Dvaja páni z Verony. No napríklad Richarda III. som pred pár rokmi na bratislavskom hrade nestihla. Zato Večer trojkráľový som v SND pred desiatimi rokmi navštevovala každomesačne – ak som tú adaptáciu nevidela aspoň desaťkrát, tak ani raz! Neuveriteľne ma bavil ten záver, súrodenecký reunion, láskyplný happy-end, a Šašova záverečná pieseň. Na Othella sa chcem o pár mesiacov vybrať do Brna, no a haluzné spracovanie Hamleta som si pozrela teraz v Albuquerque. Dej sa odohráva v štátnej väznici, dvanásť mužov si svojsky rozdelí postavy – a tak vidím troch mužov rôznej farni pleti v úlohe Hamleta a zarastenú Oféliu vo väzenskom mundúre. Do toho stroboskopické výjavy kráľovraždy, až pokým (ako to už býva pravidlom) všetci nepomrú. Prekvapenie i spokojnosť zároveň. Verili by ste, že Hamlet je najčastejšie filmovo i divadelne spracovávaným príbehom na svete? Hneď po Popoluške, tuším, :).

Moja shakespearovská obsesia sa premieta aj do odievania. Neodolala som a objednala som si jednu hand-made plátenú tašku z dielne mojej spolužiačky Alenky z VŠMU. Nikdy som si nemyslela, že na seba navlečiem čosi šedé, a že k tomu budem nosiť fialové sandálky či doplnky, no stalo sa. Jednoduché sivé šaty, ktoré moja mamina vyhrabala v niektorom z bratislavských second-handov, som si skrátka nemohla neobliecť. Stačilo už len dozdobenie fialovými kvetmi a korálkami. Možno tomu naozaj dopomohli Oféliine osudové tašky a umne zvolený citát, takmer ako tweet, ktorý sa na mňa prilepil. Možno ma šedo-fialové obdobie s nástupom jesene opustí, ale Shakespeare nikdy. Na čo sa za-mladi namotáš, to ťa už nepustí...

Text: Boba Baluchová, Foto: Palo Markovič