Bodkovaná obsesia: Get to know the Princess of Polka Dots

Pravdepodobne ste už v minulosti natrafili na japonskú avantgardnú umelkyňu, ktorú označujú za „bodkovanú princeznú“. Yayoi Kusama za viac ako sedem desaťročí má na svojom konte maľby, sochy, predstavenia aj inštalácie, a všetky majú jedno spoločné: Bodky. Veľa bodiek!

You've probably been seen an avant-garde art – made by Japanese artist, called ‚the princess of polka dots‘. Yayoi Kusama, for more than seven decades, has created paintings, sculptures, performances and installations – they have one thing in common. Dots, lots of dots!

Inštalácia „Obliteračná miestnosť“ z dielne umelkyne Yayoi Kusamy zavítala do novozélandskej galérie v Aucklande v decembri. Pôvodne bola vytvorená pre austrálsku galériu v Queenslande. Prácu s prekrytím, resp. vybodkovaním priestoru, ktorý nesie charakteristiky typického novozélandského domova, necháva autorka v rukách návštevníkov a návštevníčok. Najmä detí. Môžete sa ľahko stať spolu-tvorcami a spolu-tvorkyňami umeleckého diela aj vy, a to tak, že sa do bodkovania zapojíte. Tisíce detí už poznačili svojou „obliteráciou“ výstavnú sieň – pokryli pôvodne úplne bielu obývaciu izbu miliónmi farebných bodiek-samolepiek.

Yayoi Kusama's ‚The Obliteration Room‘ has come to Auckland Art Gallery in December. Originally developed for the Queensland Art Gallery's, this installation with the familiar characteristics of a typical Aotearoa / New Zealand home leaves the dot-work in the hands of the visitors, especially children. You can engage with the art-work pretty simply – by doing it. Thousands of children have already ‚obliterated‘ the gallery's Creative Learning Centre – they covered the NZ living room (firstly drained of color) with millions of colorful dots’ stickers.

Jedna z najfarebnejších kreatívkyň na svete sa narodila v roku 1929 a nemala veru ľahké detstvo. V desiatich rokoch začala Yayoi Kusama zažívať halucinácie, ktoré naštartovali jej kreativitu. Všade totiž videla husté plochy, plné bodiek. Trvalý záujem o ne prerástol do jedinečného umenia. Neskôr pre túto svoju strašidelnú obsesiu bodkami zaviedla názov: „seba-obliterácia“ (čosi ako sebapotlačenie, samoobmedzenie, premazanie?).

One of the world's most colourful creatives was born in 1929 and she didn't have an easy childhood. In age of 10 Yayoi Kusama started to experience hallucinations that have fuelled her creativity. She saw dense fields of dots which led to her enduring interest in them. Later she gave this phenomenon a name: ‚self-obliteration‘.

Na konci výstavy v apríli budú všetky pôvodne biele steny, strop, nábytok a ostatné predmety v aucklandskej galérii úplne pokryté farebnými vrstvami, keďže návštevníci a návštevníčky po vstupe do miestnosti použijú všetky pridelené nalepovacie bodky. My ako spoluautori a spoluautorky diela si budeme túto tvorivú činnosť dozaista užívať (a pamätať).

At the end of exhibition in April all the white walls, ceiling, furniture and objects will be completely covered by a mass build-up of dots in a dizzying array of color as visitors apply colored stickers to every surface. We as co-artists will definitely remember this joyful and creative activity.

Pani Kusama takto prostredníctvom svojho umenia bojuje za mier a ľudskosť. A my zasa milujeme jej farebný prínos k svetu, (ešte stále, dúfajme) plného lásky a pokoja. Štyri známe britské umelecké galérie (združené pod hlavičkou TATE) sa snažia predstaviť prácu tejto mimoriadnej umelkyne aj deťom, a to prostredníctvom detskej webovej stránky TATE kids v špeciálnej sekcii, venovanej ženám v umení. Hodné prečítania!

Ms Kusama fights for peace and humanity through her art and we love her colorful contribution to loving and peaceful world. Four famous British art-galleries (under the umbrella TATE) present the work of this extraordinary artist to kids on TATE kids website in a special section: ‚Girl power in art‘. Worth reading!

Text / Written by: Boba Markovič Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

BalboMama: prvý mesiac s Tove Tui

Presne pred mesiacom sa o slovo prihlásila malá Tove Tui a pozmenila mi tým myslenie, cítenie a väčšinu doterajších návykov. Ale nie predsavzatí! Najmä nie tých, ktoré som v tomto blogovom priestore spomenula ešte počas tehotenstva – týkajúcich sa cestovania a kultúrneho vyžitia. A hoci sa plánovanie odchodov, resp. príchodov na verejné podujatia odvíja výlučne od nálady mojej dcéry, stihli sme už spolu navštíviť šesť komunitných eventov a festivalov.

Môžeme sa teda za mesiac október pochváliť návštevami tanečného festivalu Tempo dance festival NZ; mestského výtvarného podujatia Artweek Auckland; inšpiratívnej diskusie v galérii Objectspace v rámci Kreatívneho rána (CreativeMornings Auckland); výročného trhu v štvrti Sandrigham; farmárskeho trhu a blšáku v susedstve Grey Lynnu, aj prvého komunitného trhu Ubuntu market v štvrti Mt Eden.
Ťažko povedať, ktorá z nás si z navštívených akcií bude pamätať viac – či dcéra, ktorá väčšinu výjazdu do terénu prespala v kočiari Mountain buggy či v šatke Boba, alebo mama – občas vyzerajúca ako chodiaca „zombie-žena“. Ešteže mi hrudník zohrievalo moje pártýždňové dievčatko a outfit farebne ozvláštňovala tyrkysová farba šatky na nosenie dieťaťa.

Hoci je na Novom Zélande od septembra oficiálne jar, vonku to skôr vyzerá na klasickú slovenskú dušičkovskú atmosféru. Počasiu teda treba prispôsobiť aj oblečenie – dcérky, ale (prekvapivo) najmä matky. Nikdy som si nemyslela, že v tomto období naplno využijem všetky svoje sety z cvičení jogy a zriedkavých out-door výjazdov. 
Ďakujem svojej intuícii (či skôr mamonu?) za doterajšie početné zásobenie sa elastickými tielkami s tenkými ramienkami či odopínacím vrchným dielom (Farmers NZ) a bezkosticovými podprsenkami (Cotton:On). Zapínanie gombíkov či zaväzovanie šnúrok mi teraz naozaj nehrozí, preto sú jednoduché legíny, nazúvacie topánky (Chaos & Harmony) spolu s nátelníkmi s veľkými výstrihmi či mikinami na zips (Lululemon NZ) povinnou, resp. každodennou výbavou. Najbližších pár mesiacov to na výraznú obmenu šatníka ani nevidím. Ale aspoň sa viem bez problémov do niekoľkých sekúnd zbaviť konkrétnej vrstvy odevu a nakŕmiť svoju štvorkilovú, dlhonohú dievčinku...

Malá TiTi si vie vždy vyžiadať verbálne (teda plačom) či neverbálne (vystrúhanou grimasou) absolútnu pozornosť mňa, a často i početného okolia. Máme za sebou (nielen ona, ale my obe; teda nejde o materský plurál!) už zábavnú príhodu z dojčenia na zadnom sedadle idúceho lokálneho autobusu, aj na rušnom festivalovom parkovisku. Prebaľovanie na skákajúcej práčke vo verejnej práčovni v sandrighamskej štvrti by bezpochyby vydalo na krátky film. Na centrálnej pošte v Aucklande sa tiež pre istotu chvíľu neukážeme. Musela som tam počas vypisovania adries a posielania listov neplánovane zastavovať Tovinkin neutíchajúci plač dojčením – v kancelárii šéfky poštového úradu... Prítomné pracovníčky sa predbiehali v spriaznených úsmevoch aj radách pre zahanbenú prvorodičku.

Všetko prežité si radšej zapisujem do Sleepy Kiwi Sleep Journal diára (ilustrovaného sprievodcu prvými dvanástimi týždňami materstva z dielne Tikitibu), aby som to dcérke mohla raz celé prerozprávať. Alebo si to Tove Tui sama prečíta, ak bude schopná a ochotná lúštiť moje písané písmo – v slovenčine, a tradične bez diakritiky. Už teraz si viem živo predstaviť to obdobie, keď z nej bude vysokoškoláčka a zo mňa hyperaktívna dôchodkyňa... Ale nepredbiehať! Ešte máme za sebou len prvý spoločný mesiac, teda rýchlych tridsaťjeden dní, pričom každý jeden deň je (napriek dojčiaco-prebaľovaco-uspávacej rutine) úplne iný, odzbrojujúci, krásny...

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

Back to the childhood memories and blue blue tales

Dovolím si tvrdiť, že tento rok vyšlo neuveriteľne veľa tematicky podnetných, ale aj graficky originálne spracovaných kníh pre deti. Alebo sa mýlim a vždy ich vychádzalo tak veľa, len som to doteraz nevnímala? Myslím, že sa nemýlim. No pravdou je, že odkedy sa mi narodila neter a jej mamina (moja sestra Kristína) sa sama venuje písaniu knižiek pre deti a mládež, tento druh literatúry sledujem akosi viac pozorne. A okrem pôsobivých ilustrácií ma, samozrejme, zaujímajú aj texty.

I must say that many original books for children (of really good quality in thematic, as well as graphical way) were published this year. Or am I wrong and there have been always so many of them, I just did not see them? I hope I'm not wrong. But to be honest: I’ve been watching this kind of literature more carefully since my niece was born and her mom (my sister Kristina) has devoted herself into writing books for children and youth. I am interested in textual part besides all these impressive illustrations.

Asi 300 metrov od nášho aucklandského bytu sídli kníhkupectvo „Heroes for sale“, zamerané na pop kultúru, najmä komiksy. Prvé a najväčšie v meste, už dve dekády. Tam som objavila novú vášeň pre kreslené príbehy hrdinov a zadovážila si tam: knihu o detstve malej super-hrdinky („Wonder Woman: Pravá Amazonka“), novinku o potrebe hľadania otca („Prekliate pirátske dievča“), ale aj 20 rokov starú maorskú komiksovú legendu o víťazstvách nebojácneho Mauiho („Maui: Legendy zavrhnutého syna”). Každá z nich dokáže zaujať (nielen tínejdžerov) svojimi originálnymi ilustráciami, ale aj textom – zážitkami naprieč moriami aj ostrovmi za dovtedy nepoznaným: pokorou, novými kultúrami, rodičovskou láskou, tajomstvom predkov, pokorením zla. 

Very unique bookstore “Heroes For Sale" is located about 300 meters from our Auckland's apartment. More than two decades it’s been focusing on pop culture, especially comics. I discovered a new passion for the comic strips about heroes there. Therefore I got few books in a row: a book about the childhood of little super-heroines: "Wonder Woman: Right Amazon"; brand new book about the need for father search: "Cursed Pirate Girl"; and also 20 years old Maori comics legend about the battles of fearless Maui: "Maui Legends of the Outcast". Each of them can impress teenagers and adults at the same time with their original illustrations, as well as written stories about the experiences (previously undiscovered) across the sea and islands, such as: modesty, unknown cultures, parental love, ancestors secrets, defeating the evil.

Každý, kto býva v Oceánii (teda aj ja) by mal spoznať históriu povodného obyvateľstva. Pričom netreba skončiť pri rodinnom výjazde do multiplexu za disneyovskou verziou rozprávky "Moana". Keby som sa toľko nebála morskej nemoci a hrozby tropických cyklónov, už by som sa plavila loďou napríklad na Cookove ostrovy. Možno je načase: prekonať sa a tešiť sa na pozorovanie všetkých tých odtieňov modrej na oceánskej hladine i na oblohe! 

Everyone who lives in Oceania (including myself) should know the history of indigenous people there. This cannot end up with the family trip to the nearest multiplex ready to watch Disney version of “Moana” fairy tale. If I were not so much afraid of seasickness and all these threats of tropical cyclones, I would have already sailed a boat towards the Cook Islands. Maybe it's time to take an action, push my fear away and look forward to observing all the shades of blue ocean and even more blue sky!

Nedávno som čítala o ľuďoch, ktorí si svoje knižnice zariaďujú podľa toho, akej farby majú nábytok, koberec či tapety. Pochybujem teda, že to, čo majú v policiach (úhľadne zoradené v pastelových tónoch či v čierno-bielej striedmosti), aj reálne čítali. Mojej detskej zbierke verneoviek či kolekcii Troch pátračov, ktoré hýrili všetkými farbami a rôzne veľkými fontami, by sa bytoví dizajnéri asi nepotešili. Napriek tomu som sa v jeden deň prichytila pri tom, ako si na fotenie sýto modrých celonožiek s ručne potlačeným bielym motívom podvedome vyberám modrú knihu s bielym nápisom. Keby som už v tom čase mala v rukách čerstvý výtlačok sestrinej knihy o dobrodružstve Kapitána Padáka, siahla by som po ňom. No keďže dielko meralo v balíku cestu z Bratislavy do Aucklandu takmer mesiac, siahla som po inej (tiež modrej) knihe. 

Recently I read about people who arrange their library depending on what color their furniture, carpet or wallpaper is. Can you believe it? I doubt that they actually read what they have in their bookcase (neatly arranged in pastel tones or black and white simplicity). I also think that interior designers would not be probably pleased by my collections of Jules Verne’s adventures or Robert Arthur’s stories of Three Investigators – designed and published in all varieties of colors and fonts, :). However, one day I caught myself matching particular book to the color of stylish blue stockings during the preparation of photo-shooting for my blog. Let’s say it was unconscious selection... If I already had a copy of my sister's new book about the adventures of Captain Parachute at that time, I would take it, of course. But because it took more than a month to reach me in Auckland, I had to choose another one (also in blue color).

Nakoniec počas fotenia krásnych dvojfarebných pančúch z dielne slovenskej dvojice Poko Loko všetko dokonalo ladilo. Na pančuchách plávajúce lodičky, v knižke kopec hviezd, putujúcich po oblohe a plniacich želania. Ak ste zaťažení na typografiu a knižný dizajn, príbeh o líške a hviezde „The Fox and the Star” vás určite osloví. Je z dielne Coralie Bickford-Smith, dvornej dizajnérky obalov pre vydavateľstvo Penguin books. Podoba s Malým princom vcelku výrazná, len tu je viac obrazov, ako textu. Akú múdru (možno i modrú) detskú knihu ste v poslednom čase objavili vy?

Finally, during a photo shooting of myself in colorful stockings with originally printed story (made by Slovak duo Poko Loko) everything fit in perfectly. Floating boats on tights, as well as beautiful stars inside the book – wandering through the sky and fulfilling your wishes. If you are passionate about typography and book design, the story of the fox and the star: "The Fox and the Star" will amaze you. It’s made by Coralie Bickford-Smith – Penguin Books covers’ designer. It can remind you of “Little Prince” quite strong, but this one is more about images than words. What wise (maybe blue too) children's book have you recently discovered at your local bookstore or library? 

Text / Written by: Boba Markovič Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Pacific flora and nostalgia for home

Počas dvojtýždňového maratónu umenia s názvom ArtWeek Auckland sa dá natrafiť na všelijakých zaujímavých ľudí a situácie. Aj si zaspomínať nostalgicky na domov.

During the two-week marathon of art titled Artweek Auckland you can spot many interesting people, situations and think nostalgically about home.

Stále si stojím za tým, že lokálnu kultúru možno spoznávať vďaka rozhovorom s miestnymi ľuďmi, ale aj vďaka ich kultúre a umeniu. Toho umenia som za posledné týždne mala možnosť odsledovať habadej. V Aucklande sa totiž odohrával dvojtýždňový maratón, ktorý sa kedysi vmestil do týždňa – ArtWeek Auckland. Po meste billboardy, v krabiciach tisícky vytlačených brožúrok s programom, rozdeleným podľa štvrtí. Program pre celé rodiny (v Devonporte), otvorené ateliéry (v bývalej Nedeľnej škole), kresby kriedami po chodníkoch (na ulici Ponsonby), pozorovanie umenia cez okuliare virtuálnej reality (na námestí Aotea), cyklo-túry za umením (Electric Night) a do večera otvorené galérie (Late night art) – niečo ako naša Noc múzeí a galeríí a Biela noc dohromady, akurát trvajúca dva týždne.

I think that local culture can be explored through the interviews with local people, but also through the local culture and art. In past two weeks I had more than enough opportunities to explore local kiwi-art. There is going on a two week art-marathon in Auckland now – Artweek Auckland (in past all the events were probably able to fit into one week). There are thematic billboards around the town; thousands of printed brochures with the program sorted by locations of neighborhoods; the activities for the whole family (Devonport); open Studios (former Sunday school); chalk-drawing on the paths (Ponsonby road); art-exploration through virtual reality glasses (Aotea Square); art cycle-tours (Electric Night); galleries opened all night long (Late night art). It’s something similar to Slovak Night of museums/galleries and White night together, lasting two weeks.

V neďalekom Štúdiu One (v maorčine Toi Tu) na ulici Ponsonby sa toho deje celoročne dosť veľa v krátkych intervaloch – niekoľko výstav do mesiaca, kurzy kreslenia či kameramanskej práce, workshopy pre školopovinné deti, komunitné aktivity pre miestnu mládež, podpora znevýhodnených ľudí. Pred pár dňami tam dokonca mieste rádio Base FM usporiadalo výstavu obalov platní s príbehmi lokálnych Djov. Niektoré platne boli riadne retro a tie tínejdžerské spomienky na ne – ešte lepšie!

Nearby StudioOne / Toi Tu on Ponsonby road is packed with many short interval activities, throughout the year there are: few exhibitions openings a month, drawing courses and cinematography workshops, after-school activities for children, community activities for local youth and support for people with special needs too. A few days ago a local radio station Base FM hosted an exhibition there. Inside walls were covered with vinyls’ covers with stories of local DJs behind. Some records were really from past-era (retro mood) with teenage memories attached to them – even better!

V tomto Štúdiu One ma zaujala aj výstava, ktorú tvorili krikľavé stuhy do vlasov, votkané do plastových rohoží, ktoré tvorili výrazné kvety. Musela som sa pri nich nechať odfotiť. Autorka Serene Timoteo nimi vzdala hold tradičnému remeslu z oblasti Pacifiku a jej starým rodičom, ktorí sa starali o pestrofarebnú záhradu. V 60. rokoch minulého storočia sa presunuli zo Samoy do Aucklandu. Pacifická flóra môže vyvolať nostalgiu a túžbu po rodisku, ale tiež môže upevniť presvedčenie – že presun bol dobrou voľbou a hodnotný život sa dá prežiť aj na inom mieste. Tomu prisťahovalci a prisťahovalkyne (a tak trochu aj ja) musia rozumieť.

An extraordinary exhibition impressed me in Studio One / Toi Tu on Ponsonby road. Silk hair-ribbons woven into plastic mats formed significant colorful flowers. I had to have a picture in front of them. The artist: Serene Timoteo paid a tribute to the traditional crafts of the Pacific region, as well as to her grandparents who used to take care of a beautiful garden in past. They moved to Auckland from Samoa in 1960s. Pacific flora can induce home-sick and nostalgia for the hometown, but it can also reinforce the belief – that the move was a good choice and people can start to live a valuable life anywhere. Immigrants (me too a bit) understand it very well.

Text / Written by: Boba Markovic Baluchova, Foto / Photo: Palo Markovic

Uzimené prechádzky po Ponsonby road

Pred pár týždňami som dokončila článok do jesenného čísla slovenského magazínu Inspire (v rámci pravidelnej Fashion / BalBo deBra rubriky). O témy nebola núdza. Rozobrala som festivalové outfity, ale aj oblečenie do šedivých dní, ktorých si v prístavnom meste Auckland užijem neúrekom. Dominovali inšpiratívne kľúčové slová: počasie, vietor a dážď. 
Few weeks ago I finished an article for the fall issue of Slovak Inspire magazine (I submitted my regular BalBo deBra contribution to Fashion section). It was more than easy to pick a topic. So I discussed the festivals’ outfits, as well as the warmer clothes for cold days in Auckland city. Few words were mentioned more than once: weather, wind and rain. Very inspiring key words!

Keď potrebujem počas dňa zdravotnú prechádzku, vybehnem z domu na najbližšiu rušnú ulicu – Ponsonby road. Kedysi v susedstve Ponsonby bývali maorské rodiny, dnes sa o domy v tejto štvrti, ktorých ceny sa na trhu s nehnuteľnosťami pohybujú vo výškach nad jeden milión novozélandských dolárov, bijú aucklandskí riaditelia stavebných či iných firiem alebo čínski investori. Napriek tomu táto dlhá ulica ešte neprišla o svojho ducha, a módne butiky, útle kaviarne, obchodíky s kvetmi, tematické kníhkupectvá, tetovacie štúdiá či starožitníctva sa tešia záujmu domácich aj turistov. 
Na Slovensku začína jeseň, na Novom Zélande začína jar, no s počasím sme na tom rovnako. Našťastie mi tu dážď prechádzky nekomplikuje. Chodníky po oboch stránach ulice Ponsonby (aj pár ďalších nákupných tepien v Aucklande) sú totiž dômyselne kryté. Každý obchod má svoju striešku s vývesným štítom. Pásy týchto striech chránia peších nakupujúcich pred zmoknutím. Čosi podobné som videla napríklad v Bologni, no tam mala tá architektúra domov so strechami, resp. s oblúkovitými prechodmi skôr historický, ako komerčno-logistický ráz. Spokojne si teda kráčam pod tými strieškami a sledujem butiky novozélandských módnych značiek (hlavne tých, ktoré sa pýšia eticky vyrábanou módou: „fair fashion“). Fotografie výkladov vkladám do svojej fanpage: BalBo deBra style.
When I need a break during the day I go out for a walk to the nearest busy street – Ponsonby Road. There used to be a neighborhood full of Maori families in past, these days CEOs of Auckland’s companies or Chinese investors are taking over – willing to pay more than one million NZ dollars for a single house there. Fortunately, this long street has not lost its unique spirit yet and local people, as well as tourist are still enjoying fashion boutiques, hipster cafes, flower shops, bookstores, antique shops and tattoo studios there.
Slovak people are preparing for Autumn period, while Kiwi people (in New Zealand) are looking forward to Spring. I am sure the weather will be pretty much the same in both places. Fortunately, rain doesn’t complicate long walks at all. Sidewalks on both sides of the street on Ponsonby road (and a few other shopping streets in the heart of Auckland) are in fact cleverly covered. Each store has its own roof with a signboard. These roofs protect pedestrians and shoppers from getting wet. I saw something like that before in Bologna but there was another reason for building this type of roofs (more historical than commercial-logistical). Thus I walk happily under those roofs and watch boutiques’ windows of New Zealand fashion brands (especially those supporting "fair fashion"). You can see more photos on my Facebook fanpage: BalBo deBra style.

Špeciálnu kategóriu tvoria (ako inak) second-handy a charitami zriadené vintage obchodíky. Tie ponúkajú momentálne teplejšie zvršky  – jarnú kolekciu odevov v čiernych a šedých odtieňoch. Aj ja som sa náhle dala na čiernu farbu, takže kardigán s predĺženým predným dielom a koženková bunda na zips (obe z Recycled Boutique NZ) v mojom šatníku neprekvapia. Prekvapila ma však moja voľba poľovníckeho slamenného klobúka. Také som predsa nikdy nenosila. Ale príslovie "Nikdy nehovor nikdy" a cena (tri doláre v Red Cross charity shope) ma presvedčili. Ako znúdzecnosť či prvá pomoc pri presune do centra, keď sa vonku náhle rozprší a vy musíte prejsť aj po chodníkoch, ktoré nie sú zastrešené tak efektne, ako na Ponsonby road, to padne vcelku vhod. Čo poviete?
I've been especially focused on the windows of second-hands and vintage shops established by charities. These stores currently offer warmer clothes – spring collections in black and gray shades. Suddenly, I also started to wear black clothes, so cardigan with extended front part and leather jacket (both from Recycled Boutique NZ) are part of my closet now. However, I was surprised by my recent choice of straw hat for hunters – I have never worn this kind of hats before. Popular saying "Never Say Never" and decent price (three NZ dollars in Red Cross charity shop) made me feel hungry for it. It really helped me to get to the city center when it started to rain outside. Not all paths have been covered by those roofs as on Ponsonby Road yet. How do you like it?

Text / Written by: Boba Markovič Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič

Inspire 77 - balbo debra: Mať možnosť zdobiť sa

 

Text: Boba Baluchová (písané pre magazín Inspire 77/2016), Foto: Palo Markovič

Foto-pozvánka na foto-exkurziu do SNG

Namiesto zobrazovania miest (zničených vojnou a terorizmom) len náznaky dosahu konfliktov na ľudské osudy domáceho obyvateľstva. Veľa podôb Izraela, takmer žiaden záber z Palestíny. Žiadne politikárčenie, žiadne popisky k fotkám. Interpretácia ponechaná na diváka. Tak si to praje Martin Kollar v rámci svojho „Field tripu“.

Súčasná dramaturgia Slovenskej národnej galérie (SNG) sa sústredí na projekty výrazných slovenských osobností mladšej generácie. Po Denise Lehockej máme možnosť vidieť fotografický cyklus „Field Trip“ (Exkurzia) Martina Kollara, ktorý vznikol zo snímok počas jeho pomerne dlhého pobytu v Izraeli – od novembra 2009 do januára 2011. Lepšie načasovanie, ako Mesiac fotografie 2015, by sme ťažko hľadali. Najmä ak Kollar patrí medzi špičku dokumentárnej fotografie, u ktorej pojem „štipendista“ nenaberá negatívnu konotáciu. Jeho práca je totiž výnimočná, čo potvrdzujú nielen knihy (až doteraz vydávané len v zahraničí), ktoré zachytávajú jeho tvorivé cykly.

Jednou jeho veľkorozmernou knihou si možno zalistovať práve v týchto týždňoch prechádzkou po miestnostiach v SNG. Priestor na 2. poschodí Esterházyho paláca naozaj Kollarovým fotkám pristane. Tentoraz minimalistický priestor s prekrytými oknami s výraznými stropnými neónkami nepôsobí znepokojivo sterilne. Práve naopak. Obrazom – maximálne vyčisteným od šumov, založeným na pozorovaní (nie na konštrukciách) to pridáva na tajomnosti a nejednoznačnosti. Pre Kollara je často „dôležitejšie to, čo na fotke nie je”.

Viac o Kollarovej výstave v tlačenom vydaní magazínu Inspire (č. 76/2015).

Text: Boba Markovič Baluchová, Foto: Palo Markovič

balbodebra wedding

Instead of a big wedding dream at the garden of ancient Slovak castle we got married (at the end of May) in the city hall of one of the neighborhoods of Bratislava city – in complete secret and private atmosphere – without pressure, stress and buzz around.

Photo: Petra Rjabinin  

To Summer girl about Winter season

Pamätám si na môj posledný deň vo Washingtone, DC. Teda skôr na neskorú noc. Po niekoľkohodinovej plavbe loďou po rieke Potomac sa niektorí kamaráti odobrali na party do centra, iní šli baliť kufre, lebo odchod na letisko mali o 4ej ráno. Ja som hľadala na youtube európsku hudbu s prvkami folklóru, ethno či world music a púšťala ju na posúdenie svojej priateľke Samar z Beirutu. Naša tretia blízka osôbka: Takhmina z Dushambe už snívala v posteli o tom, ako čoskoro uvidí svojho muža a deti. To ešte vtedy nevedela, že na celý víkend skysne pre nepriaznivé počasie v Istanbule. A vlastne aj tento blog bude o počasí. Tak trochu.

I remember my last day in Washington, DC. Or better said: very late night. After several hours of cruising the Potomac River, some of my buddies went to a party in the city-center, others went to pack their suitcases (because they were supposed to be at the airport at 4 am). I was looking on youtube for certain examples of European music with elements of folk, ethno and world music to play them for my friend from Beirut: great musician Samar. Our third close friend: Takhmina from Dushambe was already in bed dreaming about her reunion with her husband and children. At that time she couldn’t have an idea how this will end up. She stayed the entire weekend in Istanbul because of bad weather. And that’s what this blog is about. A weather. A bit.

Sedím teda nadránom na parapete hotela Washington Plaza, počúvam jeden z naj hlasov na svete: Dhafera Youssefa a zdieľam posledné hodiny so Samar – predtým, ako sa na pár mesiacov či rokov rozlúčime. Hoci som novinárka, jej životný príbeh by som si netrúfla vypovedať. A ani predstaviť si detstvo v Libanone – ako každú chvíľu leziem s rodinou do krytu a bombardovanie prekrývam spevom, aby ľudia nepociťovali takú úzkosť a beznádej... Dnes by som však do Libanonu šla. Vypočuť si, ako táto mladá žena pracuje so skupinami detí a cez hudobné workshopy či vystúpenia sa snažia spolu porozumieť svetu okolo. A čeliť problémom – lokálnym aj globálnym.

I was sitting on the windowsill of Samar’s room at Washington Plaza Hotel. We were listenning to one of the most beautiful voices in the world (Dhafer Youssef’s songs) and sharing the last few hours together – before we should leave each other  for a few months or maybe even a few years... Although I am capable journalist, I would not dare to testify her story. And not even imagine the childhood in Lebanon – all these moments when a person had to run to the fallout shelter and trying to make in such tough situation things easier by singing... Today, I would go to Lebanon. I’d like to watch how this young woman is working with youth groups and how through the music workshops & performances they are trying to understand the world around them (and to face local as well as global issues).

Samar sa vtedy pozerala z okna von a spomenula, čo najviac milovala na Washingtone, DC (počas jej štvormesačnej stáže): „Bola to jeseň – iná ako v Libanone – padanie lístia na chodníky, jeho zvuky, tvary, farby.“ A potom sa zamyslíte nad tým, akú krásnu dušu musí mať tá žena – aké maličkosti si dokáže vážiť. Nevedela som ako zareagovať, tak som spomenula, že doma na Slovensku máme všetky štyri ročné obdobia, listnaté aj ihličnaté stromy, že striedanie ročných období považujeme za samozrejmé. Na viac som sa nezmohla.

Strašne moc mi chýba. Moje interkontinentálne kamarátky, Samar, Takhmina a blízki ľudia z Albuquerque (kde som zasa pôsobila štyri mesiace ja). Posielam našej vysmiatej Samarke do Bejrútu fotky ozajstnej slovenskej zimy a yaxi-taxi funky-punky Bbnky zo zasneženej Bratislavy, spolu s ponukami práce a štipendií. Bola by som rada, keby sa čím skôr vybrala za mnou. Aby som jej nemusela veci a javy opisovať – aby ich mohla sama zažiť a zachytiť. „Samar, som si stopercentne istá, že naša obľúbená speváčka: Yasmine Hamdan napísala pieseň ‚Samar’ o tebe!”

Samar looked out the window and told me what was the most memorable moment from Washington, DC (during her four-month internship there): “It was the fall – completely different than in Lebanon – all these leafs falling on sidewalks and their sounds, shapes, colors.” Then you will realize how beautiful soul this woman must have – how little events she is willing to appreciate. I did not know how to react. I just mentioned that in Slovakia there are all four seasons, deciduous and coniferous trees too – and the changing of the seasons we take for granted. I couldn’t find more words.

I miss her so much. I miss my intercontinental friends, Samar, Takhmina, as well as my close people from Albuquerque (where I was placed as an intern last year). Every other day I send to Beirut (to our smiling 'Summer girl'): the photos of real Slovak winter and yaxi-taxi funky-punky Bobinkha in snowy Bratislava, along with some job offers and scholarships opportunities. I’d like her to come here to visit me as soon as possible. She should explore all these things and events on her own, in her unique way. "Samar, I am one hundred percent sure that our favorite singer Yasmine Hamdan wrote the song ‘Samar’ about you; you personally!"

Text / Written by: Boba Baluchová, Foto / Photo: Palo Markovič