Beautiful minds everywhere (new friendships @ U.S.)

Posielam ďalší pozdrav zo Spojených štátov, kam vela ľudí odchádza žiť svoj „americký sen“ – s platnými vízami, či bez. So mnou je to troche iné. Som tu na obmedzený čas, len niekoľko mesiacov a čo tu do seba absorbujem, mala by som uplatniť a odovzdať doma, na Slovensku. Tak ako moji kolegovia, „co-fellows“ z Východnej Európy, Južnej Ameriky, Ázie či Afriky. Inak by komunitné výmenné pobyty nemali zmysel.

Počas úvodných dní v novom prostredí je najdôležitejšie: fungovať s otvorenou mysľou, pozerať sa okolo seba, nájsť si svoje spriaznené duše – počas zoznamovačiek s novými ľuďmi (aj keď aj Skype hovory domov a check-in activity na Facebooku sú asi dôležité). Ja som si našla skvelé parťáčky takmer okamžite (na základe svojského humoru): Samar z Libanonu, Tachminu z Tadžikistanu, Emmy z Indonézie a kopec ďalších zaujímavých blízkych. A spoznala som aj skvelého lídra z Vietnamu: Pána Phuca…

Greetings from the United States, where many people are coming to live "American Dream" – with a valid visa or not. It's a little different for me. I'm here for a limited time (couple of months only) – ready to absorb everything important and inspiring at my host organization. Then I should apply and share this experience and knowledge at home, in Slovakia – like my colleagues, co-fellows – great community leaders from Eastern Europe, South America, Asia or Africa. Otherwise the community solutions programs and exchanges would not make sense.

During the initial days in a new environment the most important thing is: to walk with an open mind & heart, to look around and to find new soul-mates during get-to-know-each-other activities (eventhough Skype-calls home and check-in activities on Facebook are probably also important too). I found great “buddies” almost immediately (on the basis of common sense of humor): Samar from Lebanon, Takhmina from Tajikistan, Emmy from Indonesia and a lot of other interesting friends around me. I also met in DC a great leader from Vietnam: Mr. Phuc...

Pán Phuc, náš nevidiaci kolega z môjho súčasného výmenného pobytu v USA, nám nedávno poslal cez špeciálny program email – že sa mu zdá, že sme sa v auguste počas prvých spoločných dní vo Washingtone, DC veľa fotografovali; a že ak nejaké vydarené fotky (jeho a nás) v počítači máme, či ich môžeme poslať mailom do Vietnamu. Lebo jeho manželka a dve malé deti sú doma zvedavé, ako sa tatkovi v ďalekej Amerike darí... Možno som len precitlivená, možno mi len v Novom Mexiku chýbajú moji slovenskí blízki, ale rozrevala som sa jak malé decko. Také milé aj smutné to bolo zároveň. Tak som sa v tej časovo najnevhodnejšej chvíli začala prehrabávat fotkami, len aby som jeho rodine aspoň 2-3 obrázkami spravila radosť.. Azda potešia!

Mr. Phuc, our blind colleague from my current fellowship in the U.S., sent us an email recently. According to him: it seemed that we took a lot of photos at the beginning of our journey in Washington, DC. He asked us: “If you have any nice pictures (of me with you) in your computer would you be willing to send them to Vietnam? My wife and especially my two children are curious about their father’s activities – far away from home, in big America...” Maybe I'm just hyper-sensitive or maybe I miss my Slovak relatives a lot in New Mexico, but that email made me cry. It was so sweet and sad at the same time. So I started (at the most inconvenient moment, under the time-pressure) to check hundreds of photos – in order to make his family happier and content. I hope they liked these 2-3 pictures!

Pán Phuc, alebo „otec Phuc“ (ako ho niektoré familiárne oslovujeme) nebol nevidiacim mužom od narodenia. V detstve mu slúžil zraz. Takže vie si predstaviť farebnú škálu a rozumie spojeniam, ako: “krásna modrá obloha;  čerstvo pokosená zelená tráva…”

Pamätám si jednu obedovú situáciu v DC, ako som prerušila zaujímavý rozhovor skvelej zabávačky Samar a pána Phuca. Keď ma Samar zbadala, rozveselila sa a zmenila tému konverzácie. Začala od pána Phuca vyzvedať, ako si ma asi predstavuje – podľa hlasu a dotyku tváre: ako som vysoká, akej farby mám oči, a ako dlhé vlasy asi mám, akú postavu a úsmev... Pán Phuc sa sprvu trošku zdráhal, ale potom ma opísal ako lesnú vílu, alebo princeznú… Nebol tak ďaleko od pravdy. Čo myslíte? Novo-mexiká klíma, kopec slnka a prípravy na oslavy “Los muertos” ma ženú do tejto polohy divožienky stále viac a viac... Mám radosť zo všetkých týchto situácií a ľudí okolo. Budem sa snažiť udržať si tieto kamarátstva.

Mr. Phuc, or "Father Phuc" (as we call him) wasn’t a blind man from the beginning of his life. As a child he could see, watch, observe everything around him. So he’s able to imagine the colors and understand such an expression as: "beautiful blue sky”; or “freshly cut green grass"…
I remember particular lunch-situation from August – back in DC: I interrupted an interesting conversation between great entertainer Samar and Mr. Phuc. When Samar saw me, she immediately changed the topic of conversation. Samar asked Mr. Phuc to describe me – just according to my face and by my voice: how tall am I; what is the color of my eyes; how long is my hair; what about my figure or smile... Mr. Phuc was reluctant at the beginning, but then he described me as a nice fairy… Not so far from the truth – what do you think? New-Mexican climate, constant sunshine and massive preparation for "Los Muertos" celebration made me dress in that “back-to-the-roots/woods” way :) I'have been enjoying all these situations and people around me. I will try to keep these friendships.

Text/Written by: Boba Baluchová, Foto/Photo: Palo Markovič